Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

„Zelený štvrtok „– homília Mons. Stanislava Stolárika počas svätej omše svätenia olejov v Katedrále Nanebovzatia panny Márie v Rožňave

 

SME POMAZANÍ PÁNOVI

Zvlášť v dnešný deň, náš kňazský deň, keď sme vstupovali sem, do Božieho chrámu, a potom pri počúvaní 1. čítania z Izaiáša proroka ako aj pri počúvaní slov svätého evanjelia, mohli sme si tak, ako aj v iných chvíľach, keď nám to príde na um a  kiež by nám to častejšie prichádzalo na um, pripomenúť slová: „Duch Pánov je nado mnou, pretože ma pomazal a poslal hlásať evanjelium chudobným.“ Aké je to obrovské vyznačenie, keď Duch Pánov je nad každým jedným z nás. Predovšetkým si to môžeme a máme pripomínať my, kňazi. Ale v tejto chvíli drahí bratia a sestry, ak hovoríme o Pánovom Duchu a hovoríme aj o pomazaní, nemôžeme zabudnúť, že všetci vytvárame veľké spoločenstvo pomazaných pri krste. Už tam sa nám dostalo tohto veľkého vyznačenia – byť pomazaní. Tí, ktorí to po krste nezanedbali a rozvíjali ďalej vo svojej rodine, vo svojej výchove, prijali aj ďalší dar pomazania. Pomazanie pri vysluhovaní sviatosti birmovania. Nás, drahí bratia v kňazskej, diakonskej službe, Pán povolal, aby sme boli pomazaní aj znakom služobného kňazstva, ktorým sa tak veľmi pripodobňujeme Ježišovi Kristovi a Duch Pánov je nad nami. Ja som bol ešte pomazaný aj pri biskupskej vysviacke. A všetkých nás čaká ešte jedno pomazanie. Pomazanie chorých, ktoré tiež nemôžeme obísť, ani zanedbať a ku ktorému tiež máme kráčať v ústrety, ako k možnosti stretnutia sa s Ježišom Kristom.

Duch Pánov je nad nami, lebo nás pomazal. A pomazal nás každého jedného. To sa však má samozrejme prejaviť aj v našom živote. Má to byť viditeľné. Je pravdou, že v Nazarete, keď Ježiš o sebe povedal tieto slová, Nazareťania sa vzpriečili jeho vyznaniu a vieme veľmi dobre, že ho chceli zhodiť zo skaly. Ale ešte neprišla jeho hodina. Aj napriek tomu všetkému, aj riziku a nebezpečenstvu, Ježiš naďalej koná svoju službu Pánovho pomazaného a hlása evanjelium.

Počas týchto dní Veľkého týždňa, sme  si mohli zvlášť my, kňazi, ktorí dnes prežívame kňazský deň, zvlášť pri čítaní slov evanjelia znova pripomenúť svoje vyvolenie. Ale popri vyvolení aj nebezpečenstvá, ktoré naše vyvolenie sprevádzajú. Pred dvoma dňami, v utorok sme čítali z evanjelia sv. Jána o udalosti Poslednej večere, pri ktorej  Pán Ježiš predpovedá svoju smrť. Ale ešte skôr zradu. Apoštoli sa pýtajú, kto bude ten zradca, čo iste v prítomnosti Ježiša  a dvanástich je veľmi nepríjemné, aby bol niekto označený za zradcu. Ježiš dáva odpoveď: „Ten, komu podám smidku chleba.“ Táto jasná formulácia samozrejme, v tejto chvíli sústredila pozornosť na Ježišovo gesto. Kto bude ten, o ktorom hovorí, že sa stane zradcom, ba už je zradcom, lebo už v srdci konal, v srdci už má túto zradu. Podať smidku pri takej príležitosti, ako bola táto slávnostná večera, znamenalo jedno obrovské vyznačenie. Vyjadrovalo, že ten, komu podáva hostiteľ smidku, je považovaný za veľmi vážnu, dôležitú osobu. Judáš však nevyužil túto šancu. Nevyužil, že je Ježišom vyvolený, že je pomazaný. Naopak, ďalej zotrváva na ceste zla a zrady a dokonáva to, čo zlý duch v ňom začal. Apoštoli aj keď celkom nerozumeli tejto situácii, mohli jasne vidieť, že to Judáš, je zradca.

Deň na to sme čítali v evanjeliu sv. Matúša o tej istej udalosti, avšak tam už Ježiš nehovorí, že zradcom je ten, komu podá smidku chleba, ale ten,  kto si namočí s ním smidku v mise. A tam máčajú svoju smidku všetci. Všetci prítomní! A tak vo  chvíli tohto úkonu, či gesta, si každý jeden z apoštolov mohol jasne uvedomiť svoj hriech, svoju zradu, svoje previnenie voči Ježišovi Kristovi. Nie je nám treba dívať sa len na Judáša. Treba  sa nám zahľadieť do vlastne duše. Ježiš v tej chvíli, keď hovoril tieto vážne slová, znova, ako v situácii s cudzoložnou ženou, písal. Nie však do piesku na zemi, ale  do duše každého jedného z prítomných, jeho hriech. Čo mohlo byť tým hriechom? O Judášovi je  to jasné. Ale Judáš predstavuje len jednu dvanástinu spomedzi apoštolov. A čo ostatní? Ešte by sme sa mohli zahľadieť na apoštola Petra, ktorý je tiež  jednou dvanástinou zo zboru apoštolov a ktorý sa zaprisaháva, že bude stále pri Kristovi.  Ale Ježiš mu povie, že skôr ako kohút  tretíkrát nad ránom zakikiríka, „ty Peter ma zradíš“. Peter je ďalšou postavou, ktorá je výrazná, lebo tiež zradil. Výraznou postavou je ešte apoštol Ján, ktorý spočíva na Pánovej hrudi a potom ako jediný spomedzi apoštolov, stojí pod krížom. Teda na týchto troch by sme mohli uprieť svoju pozornosť ako na výrazné postavy, ktoré sa nejako prejavili. Ostatní? Nevýrazní, šediví... Azda o nich platilo – ani horúci, ani studení, len ich vypľuť? Iste, toto záverečné konštatovanie a predovšetkým posúdenie, treba nechať na Ježiša Krista.

My všetci si v tejto chvíli uvedomujeme, že sme pomazaní a Duch Pánov je nad  každým jedným z nás. Komu však ešte nestvrdlo svedomie, musí si povedať: som človek hriešny! Každý si musíme v sebe pomenovať svoj konkrétny, osobný hriech. Bez toho, aby sme brali kamene na niekoho iného. Dnes, pri večernej  bohoslužbe mnohí z vás drahí bratia kňazi, budete pri obradoch vybratým osobám umývať nohy. Ježiš obmýval nohy vyvoleným apoštolom. Pred chvíľou som ich krátko charakterizoval. Samozrejme, dalo by sa o týchto jednotlivých osobách hovoriť i oveľa viac., Vieme veľmi dobre, že každá z týchto postáv má nielen svoje prednosti, ale aj veľké nedostatky. Ale Ježiš ich vyvolil a obmýva im ich  nečistotu. Ježiš sa nedíva v tejto chvíli na to, či sú mu ľudsky sympatickí, alebo nie. Sú to všetci tí, ktorých povolal, môžeme povedať, všetci, ktorí sú pomazaní. A týmto obmýva nohy. Kristus nám dáva silný  príklad, aby sme si v kňazskej službe, keď sme  možno veľakrát aj zranení, znechutení, dotknutí, nenaplnení v očakávaniach, napriek tomu všetkému dokázali poslúžiť a obmyť si nečistotu.

Vám všetkým bratia kňazi, ktorí ste vzali službu „kňazi kňazom“ za svoju, vám všetkým chcem poďakovať za toto hlboké prežívanie kňazského spoločenstva. Toto je to najpodstatnejšie. Tam sa zjednocujeme ako pomazaní, i ako tí, ktorí jeden druhému obmývame jeho rany, jeho nečistotu, jeho bolesti. Tento rok prežívame Rok Fatimy. Ako krásne nám vyšiel Zelený štvrtok na trinásteho! Na fatimský deň. A znova máme pred očami posolstvo z Fatimy. V súvislosti s rozvíjanými myšlienkami máme pred sebou 3 deti z Fatimy: Františka, Hyacintu a Luciu. Deti, ktoré sú veľmi otvorené a ochotné prijať na seba zástupnú obetu a modlitbu za obrátenie hriešnikov, lebo ako im povedala Panna Mária, do zatratenia idú hriešnici najviac preto, že sa za nich nikto nemodlí a neobetuje. Naša vzájomná služba „kňazi kňazom“ môže spočívať v najsilnejšej miere práve v takomto zástupnom obetovaní sa, v modlitbe za seba navzájom. Vďaka vám, ktorí ste to robili a robíte. A nech je to naďalej motivácia a pre niektorých inšpirácia práve podľa príkladu fatimských detí. Možno ste si sami dali, alebo ste povzbudzovali svojich veriacich, aby si dali pôstne predsavzatia. Možno zamedziť alkohol, cigarety, televíziu, nejaké zbytočné behanie, reči a ktovie čo ďalšie. Toto nás môže zachrániť navzájom aj ako kňazov, aj v skúškach, ktoré prežívame; keď to dokážeme obetovať jeden za druhého. Veľmi je dôležité nebyť len  oltárny spolubrat na 45 minút pri oltári, ale pomazaný Pánov, ktorý rovnako myslí na Pánovho pomazaného. Táto zástupná obeta bude najväčšou a najkrajšou službou v iniciatíve „kňazi – kňazom“.

A rozširujem pohľad aj o skutočnosť, ktorú ste mnohí zachytili tu v Rožňave. Už tri deti prišli zbytočne o svoj život, keď si naň siahli! Zlý pracuje a vstupuje do myslenia nielen pokrstených a pobirmovaných, alebo aj nepokrstených a nepobirmovaných, ale aj do myslenia detí, lebo sú najzraniteľnejšie. Boh si vyvolil skrze Pannu Máriu vo Fatime deti, aby cez ich čistotu oslovil celý svet. Ale zlý tak isto vie, že keď  zničí deti, keď im nahovorí, aby si siahli na život, že koná veľkú katastrofu a spôsobuje veľkú bolesť v tomto svete. Mnohí rodičia sa celkom oprávnene boja o svoje deti. To nie je maličkosť! Bohužiaľ, niektorí rodičia si neuvedomujú, ako Modrá veľryba hľadá svoje obete. Bratia kňazi, buďme pri týchto rodičoch! Pomáhajme im a pomáhajme im práve aj zástupnou modlitbou a obetou, aby ich deti nesmerovali k smrti a možno aj k večnému zatrateniu. Je to aj na nás, ako sa dokážeme zjednotiť v tejto zástupnej obete a modlitbách, tak, ako fatimské deti v tejto intencii. Aj keď veľakrát týchto ľudí nepoznáme, predsa ich môžeme a máme zahŕňať do svojich modlitieb a obiet.

My sa navzájom poznáme a práve preto by toto puto malo byť oveľa, oveľa silnejšie. To je pravosť a opravdivosť služby sebe navzájom. Keď o chvíľu budeme obnovovať svoje kňazské sľuby, obnovujme ich práve aj v tomto duchu. Ježiš Kristus nás povolal nie kvôli tomu,  aby sme boli sólo hráči a aby sme brali do rúk kamene, ale aby sme boli tí, ktorí prežívajú komúnio a ktorí chcú byť „kňazi – kňazom“. Vďaka vám, bratia kňazi za každý takýto prejav, za doterajšie prejavy, ale aj  za všetko, čo pre to urobíte v budúcnosti, vopred ďakujem. Toto bude najmocnejšie svedectvo v dnešnom svete. Takto sa dá pracovať na obnove každého jednotlivca, farnosti, i celej diecézy. A aj naše fatimské modlitby, prosby, k tomu iste prispejú. Uviedli ste do života  modlitby za diecézu, na stanovený úmysel každý mesiac, za mňa ako diecézneho biskupa, posilňujete tiež fatimské soboty. Vedzte a verte, že Pán požehná všetky tieto snaženia a úmysly. To je cesta, ktorou nám je treba kráčať.

Teda keď budeme vychádzať dnes z tejto katedrály a vy sa budete rozchádzať do svojich farností, k večerným obradom, neste v sebe veľké posolstvo Božieho slova: „Duch  Pánov je nado mnou, pomazal ma, aby som hlásal, aby som slúžil sebe zvereným, ale aj spolubratom v kňazstve.“ Amen.