Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

Homília Mons. Stanislava Stolárika 1.3. 2017 na Popolcovú stredu, počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave /vysielaná Rádiom Lumen/

SILA, KTORÁ VYCHÁDZA ZO SKRYTOSTI

Dnes sa hovorí, že kto nie je zviditeľnený na sociálnej sieti, tak vlastne neexistuje. Kto nie je na facebook-u, kto nemá nejakú webovú stránku, tak vlastne neexistuje. Samozrejme, že aj s týmto názorom je možné polemizovať, aj keď na druhej strane môže byť na tom aj dosť pravdy, v tom zmysle, že je potrebné o niektorých veciach posúvať informácie ďalej. Ale teraz, keď začíname pôstne obdobie, pri počúvaní slov dnešného evanjelia, sme začuli celkom opačné pozvanie. Pozvanie ku konaniu svojich skutkov v skrytosti. V utiahnutosti, takmer v tajnosti. Aké je dôležité, aby to, čo možno veľakrát uniká pozornosti tohto sveta, aj napriek tomu sa predsa  konalo. Teda konať v skrytosti.

Aj pre našu duchovnú oblasť je to veľmi dôležité, pretože ani v nej neunikáme pred značne silným pokušením robiť priam „divadelné aktivity“, teda niečo, čo by oslovovalo svet, ale vo vnútri sú takéto aktivity prázdne, biedne, naozaj vyprázdnené. Máme skúsenosť, ako sa aj v niektorých duchovných aktivitách môže zabúdať na to, ako je treba všetko predmodliť a premodliť, aké je to veľmi dôležité! Vedia to najmä pátri misionári, ktorí robievajú misie aj v našich farnostiach na Slovensku, alebo idú aj inde do misií, teda vstupujú do prvých línií ohlasovania evanjelia a vysluhovania sviatostí. Oni dobre vedia, aké je potrebné zázemie za nimi, keď v tej chvíli, v ktorej oni konajú na niektorom mieste misie, všetci ostatní v kláštore sa modlia, postia, a prinášajú obety. Takto  vyprosujú hojnosť Božieho požehnania pre všetkých, ktorí sú v prvej línii. Toto je to, čo je tak veľmi dôležité, a na čo sa niekedy môže aj zabúdať. Avšak práve takéto premodlenia, čo všetko už mohli spôsobiť napríklad v obrátení ľudí možno až na smrteľnej posteli. Rád spomínam tieto prípady obrátení ľudí na smrteľnej posteli. Ľudí, ktorí dlhý čas života nechceli mať s Pánom Bohom nič spoločné. A odrazu príde moment obrátenia na smrteľnej posteli. Po rokoch, po desaťročiach sa znova vrátia k Bohu. Niektorí povedia: „Odrazu sa to stalo.“ Ale keď sa skúmajú okolnosti, príde sa na to, že za toho človeka sa modlila dlho jeho mama, možno otec, možno i  ďalší príbuzní a koľko ďalších ľudí, ktorí mu napokon vyprosili potrebné obrátenie. Každý logicky uvažujúci človek, ktorý  aspoň trochu pozná prírodu a pozerá sa okolo seba, vidí nádhernú zeleň, kvitnúce stromy, kvety, povie: Iste tam kdesi v podzemí je voda. Tam však, kde voda nie je, teda kde nie je tento predpoklad, aby sa  to, čo ju potrebuje, ukázalo vo svojej plnosti krásy, tam sa potom táto krása prejaviť nemôže.

My v tomto mesiaci, v rámci deviatnika, ktorý konáme pred zasvätením diecézy Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, chceme uvažovať na prvú sobotu, na ktorú sa už dnes môžeme pripraviť, práve o skrytosti, ktorá je tak veľmi dôležitá v našej hlbokej, osobnej a vnútornej komunikácii s Bohom. Príkladom nám môže byť blahoslavený František z Fatimy. Jedno z tých detí, ktorým sa zjavila Panna Mária. Blahoslavený František povedal: „Mám tak rád Pána Boha, ale On je taký smutný kvôli toľkým hriechom. Nesmieme sa dopustiť už žiadnych hriechov.“ Malý chlapec, František, a hoci je malým dieťaťom, vníma veľkosť hriechu v ľudskom srdci a vo svete a  vníma to ako veľkú urážku a bolesť Boha. Hľadá samotu, aby sa tam utiahol. Prečo?  Keď ho raz  takto  samotného našli ako sedí na skale, pýtali sa: „Čo tu robíš celý čas?“ Vtedy František odpovedá: „Myslím na Pána Boha, ktorý je kvôli toľkým hriechom taký smutný. Keby som ho len mohol potešiť.“  Malé chlapča sa stavia pred veľkého Boha, nekonečného Boha, aby ho išiel pre naše ľudské hriechy  potešiť. V skrytosti, v utiahnutosti. Takmer nikto okrem jeho blízkych to nepostrehol. František bol fascinovaný myšlienkou, že môže utešovať Ježiša, Božieho Syna.  V čase, keď  už ležal veľmi chorý a vlastne už zomieral, navštívila ho Lucia  a prosila ho: „František, sľúb mi, že sa v nebi budeš za mňa modliť.“ Panna Mária totiž povedala aj Františkovi, že čoskoro zomrie a príde do neba. Preto ho Lucia prosí: „Keď prídeš  do neba, modli sa za mňa.“ Ale on jej odvetil: „Možno bude lepšie, keď o to poprosíš Hyacintu, lebo vieš, keď budem v nebi, budem tam utešovať Ježiša. A asi potom zabudnem pomodliť sa za teba.“ Koľká hĺbka duchovného postoja tohto malého chlapčaťa. Zahanbuje naozaj nielen  dospelých, ale aj preslávených teológov, ktorí v takejto jednoduchosti, ale zároveň v hlbokej duchovnosti možno ešte niečo potrebujú, aby sa tam dostali. A všetko to bolo konané, ako povedal František, z lásky k Bohu, aby sme utešili a uzmierili Boha, aby sme mu boli na radosť, pretože Boh je toho hoden.

Naozaj krásna myšlienka, že toto malé dieťa, malý chlapec vie, na aký úmysel sa treba modliť, za koho sa treba modliť, prečo sa treba modliť. František nepociťuje pri modlitbe, že mu trvá nejako dlho. On spolu s Hyacintou a Luciou aj v iných prípadoch dokáže odbehnúť, zanechať hru a ísť sa modliť, lebo jednoducho cítia potrebu modliť sa. Aké je to dôležité. Ľudia už vedeli, že často trávi čas v modlitbe  a prichádzali za ním, predkladali mu úmysly, aby sa na tieto úmysly modlil. Raz keď celý deň presedel blahoslavený František v kostole pri Pánu Ježišovi v Eucharistii a modlil sa, jedna žena ho prišla prosiť o modlitbu za svojho syna, ktorý bol obvinený z akéhosi zločinu a odvedený do väzenia. Ak by sa nepreukázala jeho nevina, mohol byť poslaný do vyhnanstva. František zašiel do kostola a modlil sa. Keď Lucii skončila škola, šla tam po neho a hneď sa pýtala: „Prosil si Krista Pána o túto milosť?“ „Áno. Povedz tej žene, že jej syn príde o niekoľko dní domov.“ A stalo sa. O krátky čas syn tejto ženy sa vrátil  domov. Ľudia to vedeli, že toto dieťa sa modlí, prosí a vyprosuje.

Ale povedzme ešte aj ďalšiu vec, že tieto tri deti sa takými nestali len po stretnutí s Pannou Máriou. Oni tento základ viery a túžby k modlitbe dostali z domu, z rodičovského domu, od rodičov. Teda aké je dôležité to všetko, čo dostaneme  z domu. Lebo to sa potom nesie aj rozvíja celý život. V tejto chvíli sa veľmi rád podelím so skúsenosťou, ku ktorej ma priviedla moja mama. Bol som už starší ako František, možno som bol ešte na základnej škole, možno už na  strednej. A moja mama ma priviedla k tomu, aby som si urobil päť prvých sobôt. Priznám sa, ja som tomu veľmi nerozumel, ale moja mama áno. Ona ma priviedla k tomu a povzbudila ma, aby som sa päť prvých sobôt pomodlil. Samozrejme predtým som sa vyspovedal, bol na sv. omši, na sv.  prijímaní. Koľkí z nás, ktorí sme mali takú mamu, takých rodičov, by sme v dnešný deň mohli povedať, akí sme veľmi vďační Pánu Bohu za nich. Iste, aj tam kde boli takí rodičia, nie všetky deti museli prijať, takéto povzbudenia. Mohli to odmietnuť a iste sa tomu mnohí vzopreli. Aká je však škoda keď také mamy nie sú, keď takí otcovia nie sú a je to možno škoda naveky. Tak sa modlime naozaj práve i na tento úmysel, aby sme vedeli, aká je dôležitá rodina a rodinné zázemie. Nepriatelia to vedia veľmi dobre. Aká je dôležitá rodina! Preto sestra Lucia v liste kardinálovi Kafarovi, arcibiskupovi z Bologne, v roku 1980 napísala: „Posledný zápas medzi Pánom a kráľovstvom satana, bude zápas o manželstvo a rodinu. Nebojte sa, každý kto bude bojovať za posvätnosť manželstva a rodiny, bude mať protivníkov a odporcov, pretože toto je rozhodujúca otázka.“ A sv. pápež Ján Pavol II.  sa vyjadril: „Rodina je preto jadrom sporu, lebo je nosným pilierom stvorenia. Ak sa zničí základný stĺp, zrúti sa celá stavba.“ Áno, kto zničí rodinu, manželstvo, ničí všetko ďalšie. A to sa vie. A preto sa to aj robí.

Ale  povedzme aj čosi potešiteľné, tiež v súvislosti s brožúrami „Pobožnosti fatimských sobôt“, ktoré používame na fatimské soboty a ktoré sa rozšírili po Slovensku. S koľkým poteším som prijal svedectvo bratov redemptoristov, ktorí hovorili, že poznajú rodiny, v ktorých putuje socha fatimskej Panny Márie. V každej z týchto rodín strávi socha Panny Márie deväť dní. Teda pomodlia sa celý deviatnik podľa  brožúry. A socha potom putuje do ďalšej rodiny. Socha fatimskej Panny Márie prechádza i takými rodinami, kde nie sú obidvaja manželia katolíci, ale aj tak sa spolu modlia a  s nimi sa modlia aj deti.  Aké je to krásne svedectvo, aké je to zázemie takejto rodiny. Čo všetko si potom samozrejme nesú so sebou ďalej aj deti. My sa chceme naozaj milí bratia a sestry stíšiť počas toho pôstneho času a uvažovať práve  o tom, čo je podstatné. Nájsť si čas na skrytosť, na utiahnutosť, vstúpiť do ticha. Za jedným mníchom prišli ľudia a pýtali sa ho: „Aký zmysel vidíš vo svojom živote v tichu?“ Mních práve naberal vodu z hlbokej studne. „Pozrite sa sem, do studne. Čo vidíte?“  Ľudia sa pozreli do studne a hovorili: „Nevidíme nič.“ Po chvíli ich mních, pustovník opäť vyzval. „Pozrite sa znova do tejto studne, čo vidíte?“ Keďže hladina už bola upokojená, povedali: „Vidíme seba.“ Už rozumiete, k čomu vedie človeka ticho? Pokiaľ je rozbúrená hladina okolo nás i v nás,  nevidíme nič. Ale keď sa stíšime, vidíme seba. A vidíme seba tak, ako nás vidí Boh. A takto sa dostávane ďalej k tomu všetkému, čo nás povzbudzuje, čo nám dodáva odvahy aj sily pokračovať, kráčať ďalej. Pokračovať v sile modlitby, rodinného zázemia a to aj vtedy, keď je málo času a veľa povinností.  Aj vtedy pamätajme na to, že silou modlitby premieňame seba a premieňame svet okolo seba.

Tento pôstny čas je vynikajúcou príležitosťou pristúpiť k tomuto kroku. Sv. Serafín zo Sarova hovorí: „Nie každý človek má možnosť denne prichádzať na sv. omšu. Nie vždy môžeme dať almužnu. Chceš vykonať dobré dielo, ale chýba ti k tomu sila, lebo nemáš tú možnosť? S modlitbou tomu tak nie je. Modliť sa môže každý. Bohatý aj chudobný, silný aj slabý, zdravý, aj chorý, modliť sa môže nábožný i hriešik.“ Aká úžasná je sila modlitby. Priťahuje Ducha Svätého silnejšie ako ostatné. A to je zmysel nášho života. Byť naplnený Duchom Svätým, Duchom lásky. Tak ako hory, vrchy, v ktorých sú železné alebo iné rudy, čo priťahujú blesky, tak aj modliaci sa človek priťahuje Ducha Svätého. Jeden kňaz, ktorý je na značne intelektuálnej výške, po návšteve miesta v Medžugorii, hovorí: „Odvtedy, čo som bol v Medžugorii, sa modlím 4 ružence každý deň. Čo iní hovoria, to je ich vec. Ale ja cítim, že táto modlitba premieňa mňa. A skrze mňa potom Boh môže premieňať aj okolie, v ktorom žijem.“

Milí bratia a sestry,  je tu ďalší čas pôstu, ktorý  nám Pán Boh dáva. A je na nás, ako zachytíme túto výzvu. Ako využijeme ticho, ktoré chceme vyhľadávať a mať ho pre našu komunikáciu s Bohom. Kiež teda aj znamenie popolca, ktoré teraz prijmeme,  je potvrdením našej túžby týmto spôsobom prežiť pôstny čas. Amen.