Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

Slávnosť Nepoškvrneného počatia Panny Márie homília Mons. Stanislava Stolárika počas svätej omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave

TEŠÍME SA, KEĎ NÁS BOH OSLOVUJE?

Keď sledujete pôsobenie pápeža Františka, tak viete ako hovorí o tom, že Pán Boh nás veľakrát prekvapuje. Ale aj on sám - pápež František dokáže veľakrát prekvapiť. Môžeme si spomenúť,  ako urobil niekoľko takýchto gest, keď zatelefonoval konkrétnemu človekovi. A samozrejme, keď sa ozval do telefónu a povedal: „Tu je pápež“, tak človek na druhej strane najprv neveril, potom skoro odpadol, ale  neskôr by nedal za nič, že mu naozaj volal pápež.

Keď sa zamýšľame nad dnešným Božím slovom a berieme do úvahy dnešné prvé, starozákonné čítanie, tak sme trošku prekvapení tým, ako Boh oslovuje Adama a Adam sa prestraší. Adam sa skrýva. Adam si je vedomý toho, že s Evou zhrešili a tak sa pred Bohom skrýva. A keď ho Boh oslovuje, pochopiteľne, cíti sa ako každý prichytený človek aj v dnešnom čase, keď má byť usvedčený z nejakého zlého skutku a teda toto oslovenie a dialóg, ktorý má nasledovať, ho nepoteší. Teda aj sám Boh môže človeka osloviť, a človeka to nepoteší. 

Prichádza aj iný moment, o ktorom sme počuli v evanjeliu, kde Boh posiela anjela Gabriela, aby oslovil Pannu Máriu. Prirodzene táto dievčina, mladá žena je tiež prekvapená, pretože už samotný pozdrav: „Zdravas milostiplná, Pán s tebou“, už samotné toto oslovenie je nepochopiteľné, nerozumie mu. A predsa sa tu skrze anjela priamo  udeje Božie oslovenie, ktoré je adresované Márii. Nastáva dialóg, v ktorom sa vyjasňujú veci. A potom, keď sa dozvedá, že Boh má s ňou určitý plán, aj keď mu celkom nerozumie; Mária v pokore a  otvorenosti pred Pánom jednoznačne povie: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ Teda anjelovi a skrze tohto anjela, priamo Bohu odpovedá: „Bože, ja som prekvapená, ja som zaskočená, ja tomu nerozumiem, ale keď ma ty oslovuješ  a máš so mnou nejaký konkrétny zámer, ja to prijímam, lebo som tvoja služobnica a budem konať to, čo odo mňa očakávaš a žiadaš.“

Predstavili sme si dve reakcie, dva protipóly možného Božieho oslovenia voči človekovi a odpovede človeka na Božie oslovenie. Adam sa skrýva, Mária je otvorená. Z dejín Starého zákona i dejín Cirkvi; ale povedzme,  aj z histórie ľudí súčasnosti; môžeme pri Božom oslovení zachytiť aj následné reakcie, že človek pocíti vzdor voči Bohu, alebo povie: „Boh neexistuje, on sa ku mne nemôže prihovárať“, alebo povie: „Bože daj mi pokoj, ja s tebou nechcem mať nič.“ Keď uvažujeme o týchto možnostiach, a sme konkrétni, vieme, že človek dneška povie: „Mňa Boh i tak neoslovuje.“ Ale oslovuje! Každému človekovi aj dnešných čias cez Cirkev, cez Svätého Otca, biskupov, kňazov, možno cez otca, mamu, katechétu, koľkokrát pripomenie: „Pamätaj na Božie slovo, pamätaj, aby si deň sviatočný svätil, pamätaj na Desatoro Božích prikázaní.“ A človek povie: „Dajte mi pokoj, ja s tým nechcem mať nič spoločné.“ Ale to neznamená, že ho Boh neoslovil. Oslovuje. Oslovuje, opakujem, aj v dnešnom čase a naša reakcia môže byť: „Áno“, teda buď prijmeme toto oslovenie, alebo sa mu vzoprieme, zľahčíme ho, alebo zmeníme. Máme odpovedať podľa vzoru Panny Márie: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova.“

V pozdrave, ktorým bola oslovená Mária, by nám však mohli uniknúť slová, ktoré sú veľmi aktuálne práve pri dnešnej slávnosti Nepoškvrneného počatia Panny Márie. „Zdravas, milosti plná.“ Mária je plná milosti! Z tohto  pozdravu vo chvíli oslovenia Mária ani nerozumie, ani jednoznačne z neho nevyplýva, že bola ochránená od dedičného hriechu. To je hlboké tajomstvo, ktoré sa veľakrát nesprávne vysvetľuje, lebo sa nie vždy pamätá na to, že toto tajomstvo súvisí s počatím Panny Márie. Každý jeden z nás, keď sme boli počatí pod srdcom mamy, zároveň sme boli dotknutí dedičným hriechom. Každý jeden. A tohto dedičného hriechu sme boli zbavení pri krste. Mária však nepotrebovala krst, pretože ona bola počatá bez dedičného hriechu. A preto ju anjel oprávnene oslovuje: „Zdravas milosti plná“, čo nebolo  možné povedať o nijakom inom človekovi, iba o Márii. Preto by sme mohli povedať, že jej veľká otvorenosť pred Pánom a voči nemu mohla byť práve preto, lebo nebola zaťažená hriechom. A všimnime si, že keď žijeme v stave Božej milosti, oveľa ľahšie prijímame Božie oslovenia, Božie pravdy, Božie ponuky, ako vtedy, keď aj vedome žijeme v nejakom hriechu. Vtedy si sami nahovárame, že to, čo nám Boh pripomína, sa nás netýka. Človek, ktorý žije v hriechu a počuje od kňaza, od mamy, od otca, možno od spolužiaka, spolužiačky: „Choď na svätú spoveď, aby si sa očistil od tohto hriechu“; začne sa brániť a hovorí: „Ja farára nepotrebujem, ja nepotrebujem spoveď, ja predsa nebudem nejakému farárovi hovoriť svoje hriechy.“ Človek, ktorý sa usiluje žiť v Božej milosti, nikdy toto nepovie. Práve naopak, je vďačný, sme vďační, že máme sviatosť zmierenia a môžeme sa vo sviatosti zmierenia znova zmieriť s Bohom, ak je to potrebné, alebo ešte väčšmi posilniť jednotu a puto s nebeským Otcom skrze kňazovo rozhrešenie. A tak by sme mohli hovoriť o každom jednom hriechu, ak je nám vytknutý. Ak sa usilujeme žiť v stave Božej milosti, s radosťou prijmeme možnosť návratu do Otcovho náručia. Ak však chceme zotrvať v hriechu, dokážeme vystrúhať také výhovorky, až sme sami prekvapení, koľko génia sme vložili na vlastné seba ospravedlnenie, aby sme nemuseli prijať Božie milosrdenstvo. Mária je otvorená, a tam sa začína aj jej ochota: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova“, lebo čisté srdce je  otvorené, ľahšie prijíma Božie oslovenie a potom aj ľahšie koná to, čo Boh od neho očakáva.

V dnešný deň by bolo vhodné pripomenúť si to, čo máme v rámci prípravy na P18, teda na celonárodné stretnutie mládeže v Prešove v júli 2018; v rámci rozjímania o modlitbe „Anjel Pána“, o ktorej rozprávame v túto chvíľu; o stretnutí anjela s Máriou a ako táto tradičná modlitba „Anjel Pána“ mala a má mať svoje pevné miesto v našom živote. Aj na základe ponúknutých zamyslení, si dnes môžeme odniesť  práve toto povzbudenie, aby sme posilnili v sebe pravidelnosť modlitby „Anjel Pána“. Môžeme poukázať na život sv. Jána Bosca, ktorý ako malý deväťročný chlapec pracoval u gazdu a keď zazvonil zvon na Anjel Pána, zastavil sa, kľakol si, alebo sa postavil a začal  sa modliť „Anjel Pána“. Gazda, ktorý ho zbadal, možno vážne, možno položartom povedal: „Tak my sa tu drieme, my pracujeme a tento paholok sa tu spokojne postaví a začne sa modliť.“ Janko Bosco sa nedal a pohotovo mu odpovedal: „Moja mama ma naučila, aby som sa trikrát denne  modlil túto modlitbu „Anjel Pána“, lebo človek, ktorý sa modlí a zaseje dve zrnká, vyrastú mu štyri klasy. Ale človek, ktorý sa nemodlí a zaseje štyri zrnká, ledva mu vyrastú dva klásky. A tak gazda, aj vy by ste sa mali pomodliť, lebo viete veľmi dobre, že sa roboty nebojím, ale aj modlitba je potrebná. A modlitbu „Anjel Pána“, ktorú ma naučila moja mama, sa budem modliť naďalej.“

Iný príklad z Austrálie hovorí o chlapcovi Eduardovi, ktorý bol protestant, ale hrával sa s chlapcami - katolíkmi a dobre počúvajme; tieto deti boli tak vychované, že keď začuli hlas zvona na modlitbu „Anjel Pána“, zastavili sa, prerušili hru  a modlili sa „Anjel Pána“. Keď Eduard prišiel domov a mama ho večer ukladala späť, on hoci bol protestant, začal sa modliť modlitbu „Anjel Pána“. Mama to zbadala, trošku znervóznela, ale aj prestrašila a pýta sa: „Odkiaľ máš túto modlitbu, veď my sa ju nemodlíme?!“ Chlapec sa úprimne priznáva: „Tí Francúzi, chlapci, s ktorými sa hrávam, oni sa modlievajú túto modlitbu a ja som sa ju naučil.“ „Tak ti zakazujem modliť sa túto modlitbu, lebo keď sa ju budeš modliť, tak ti nedovolím hrávať sa s nimi.“ Eduard to nechápal. Nedokázal porozumieť, že mama mu zakazuje  nejakú modlitbu. Prešiel istý čas a Eduard sa nejako  dopracoval k maminej Biblii a začal ju čítať. Samozrejme narazil na slová, ktoré sme počuli aj v dnešnom evanjeliu a ukážuc mame Bibliu povedal: „Mami pozri, veď táto modlitba je aj v Písme, ktoré čítaš ty.“ Mama sa najprv zháčila, potom rozzlostila, vytrhla mu Bibliu z ruky a povedala: „Ty sa ešte opovažuješ poúčať svoju mamu? Nech sa to viackrát neopakuje!“ Keď Eduard, rozprával tento príklad, mal už viac rokov a spomínajúc na túto príhodu povedal: „Ale od tejto chvíle som sa túto modlitbu už modlieval potajomky a pravidelne. A keď stál pred mladými ľuďmi  a  rozprával im to, už im to hovoril ako Eduard, ktorý sa stal kňazom, po tom, čo konvertoval z protestantizmu na katolíka. Mladým povedal: „Aj tejto modlitbe vďačím za to, že som sa stal kňazom.“ Teda mohli by sme povedať, anjel Pána ho oslovil, aj skrze túto modlitbu. A on odpovedal: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova.“

Keď vchádzame do modlitby, keď dovolíme, aby skrze ňu Božia milosť vstúpila do našej duše, Boh potom koná. Boh potom pracuje v nás a skrze nás. Keď oslavujeme našu nebeskú, Nepoškvrnenú Mamu, Pannu Máriu, môžeme jej znova zveriť všetko to, čo je v našich srdciach, v našich dušiach, v nás samotných; i našich drahých, a pri každej modlitbe „Anjel Pána“ vždy viac pamätať na túto evanjeliovú udalosť a pripomínať si, aké dôsledky to malo aj neskôr. Lebo na Máriino prikývnutie, prijatie Božieho oslovenia, sa jednorodený Boží Syn, Ježiš Kristus, stal človekom. Verím, že my sa na jeho narodenie tešíme; verím, že aj pripravujeme, aby aj do našich čistých, otvorených a úprimných sŕdc vstúpila Božia láska. Amen.