Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

Homília Mons. Stanislava Stolárika počas pohrebnej sv. omše za zosnulého kňaza Gabriela Majoroša 16. 1. 2018 v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave

RADOSŤ Z VYVOLENIA A VERNOSŤ

Veľakrát sme počuli nádherný príbeh o vyvolení Dávida za kráľa Izraela. A aj na základe tohto príbehu sme sa mohli veľakrát zamýšľať práve nad tým, aké hlboko tajomné je Božie pôsobenie a vyvolenie a ako mu je veľakrát ťažko ľudsky porozumieť. Veď keď Samuel prichádza  za Izaim, aby spomedzi jeho synov vybral a pomazal nového kráľa Izraela, postavia sa pred neho statní synovia tohto vznešeného otca; a on už má aj favorita, ktorého by pomazal za kráľa Izraela. Ale Boh Samuelovi povie: „Ty sa nedívaj na jeho silu, na jeho múdrosť, ty sa nedívaj na mnohé iné charakteristické črty, ktoré by ti pasovali na kráľa; ja ti poviem, koho vyvolíš a potom pomažeš.“ Takto, podľa Božieho výberu bol pomazaný za nového kráľa Izraela ten, ktorý medzitým ešte pásol ovce. Bol povolaný priamo z poľa a podľa ľudských kritérií, aj keď mal pekný vzhľad, predsa len jeho bratia ho prevyšovali. Ale práve toho najmenšieho Dávida si Pán vyvolil za nového kráľa Izraela.

Keď tak rozmýšľame o kňazskom povolaní, ako takom, alebo vôbec o duchovnom povolaní; a to zvlášť teraz my, tu zídení kňazi modliaci sa i obetujúci sv. omšu za nášho nebohého spolubrata Gabriela; máme šancu znovu sa zamyslieť nad svojim kňazstvom a nad vlastným vyvolením a vrátiť sa aj k jeho vyvoleniu. Narodil sa 20. marca 1945, v čase, keď Rusi odišli z Rožňavy. Bolo to obdobie, kedy tu nebolo čo  jesť, bola bieda. On vtedy prichádza na svet. Urobím odbočku. V ten istý deň 20. marca  o 59 rokov neskôr som bol vysvätený za biskupa. Takže niečo spoločné máme. Teda nebolo ľahké žiť v povojnovom čase, a Boh si aj z týchto skromných podmienok a  pomerov povoláva kňaza. Možno práve aj preto, celý jeho život bol  poznačený skromnosťou, jednoduchosťou, niekedy možno až v prehnanej miere. Ale to charakterizovalo jeho.

Dnes odtiaľto, z našej rožňavskej katedrály, z  miesta, odkiaľ sa zvyknú vysielať noví robotníci do Pánovej vinice po kňazskej alebo diakonskej vysviacke, vyprevádzame a vysielame do večnosti nášho spolubrata Gabriela. Niečo pred vyše päťdesiatimi rokmi, 3. septembra 1967 bol vysvätený za kňaza v biskupskej kaplnke a teraz ho z katedrály vyprevádzame do večnosti. Teda do pastorácie bol vyslaný z biskupskej kaplnky a odtiaľto je vysielaný do večnosti. A je vysielaný do večnosti dnes, keď je šestnásty deň v mesiaci, kedy sa modlíme za našu diecézu, za mňa ako diecézneho biskupa, i na stanovený úmysel - v tomto období, od nového roka za mládež, aby aj skrze ňu bol obnovený život viery v našej diecéze. Kladieme takpovediac toto odumreté semeno do zeme, aby sa z neho zrodili nové povolania? Lebo kde semeno neodumrie, tam nebude nová úroda. Ale my môžeme povedať, že už nevraciame len semeno do zeme, ale ešte viac jeho dušu do večnosti, do Božej prítomnosti, do tej najtesnejšej Pánovej blízkosti vyprevádzame zrelé ovocie kňazského života, ktoré dozrievalo vyše päťdesiat rokov kňazskej služby. Stane sa toto zrelé ovocie, kladené do zeme a posielané do večnosti semenom nových povolaní? Dal by Pán Boh. Živíme v sebe túto nádej.  Živíme v sebe nádej, že semeno, ktoré kladieme  do zeme, prinesie úrodu a to aj v nových kňazských povolaniach, v duchovných povolaniach zasväteného života, aj v obrode duchovných povolaní vôbec.

On, ako archanjel Gabriel, vo svojej činnosti a kňazskej službe prichádzal k ľuďom, k vám, ktorí ste tu mnohí z farností, v ktorých pôsobil; aby zvestoval Božie slovo a vôľu Pána. Tak ako archanjel Gabriel prišiel za Pannou Máriou a oznámil jej Božiu vôľu, tak prišiel aj on k nejednému z vás, vašim rodičom, či starým rodičom a možno v poslednom období jeho pôsobenia aj k vašim deťom cez nejaký prejav služby, aby vám zvestoval Božiu vôľu. Prišiel iste veľakrát k vám, ako archanjel Gabriel, ktorý prišiel k Ježišovi do Getsemanskej záhrady, aby ho utešoval. Koľkým z vás utrel slzu spod oka, keď ste mali nejaké ťažkosti, alebo životné trápenie. A v tejto službe iste pokračoval aj tu, v dome seniorov a svojim nenápadným štýlom života napĺňal svoju kňazskú službu. Práve naplnenie kňazskej služby je tým najlepším prostriedkom ohlasovania evanjelia v ktoromkoľvek čase a v ktoromkoľvek kúte sveta. Ale na to, aby kňaz toto činil a činil to v plnej odovzdanosti, priam radosti, musí si sám uvedomovať veľkosť svojho povolania.

Známy newyorský kardinál Dolan, keď mal byť vysvätený za kňaza, deň pred svojou vysviackou išiel na sv. spoveď. Po nej sa ho spovedník spýtal, na čo sa teší vo svojej kňazskej službe. Myslím si, že odpovedal štýlom, ako nejeden z nás pred vysviackou; že sa tešíme na to,  že budeme slúžiť sv. omše, že budeme spovedať, vyučovať náboženstvo, katechizmus, že budeme rozsievať semeno Božieho slova, vysluhovať sviatosti, atď. Vtedy mu spovedník povedal: „Váž si kňazstvo. Aj keby si zajtra pri nejakej autonehode umrel, teš sa z toho, že Boh ti dal dar kňazstva.“ A dal mu ešte jednu vynikajúcu  a vzácnu radu na celý život: „Každý deň venuj nejaký čas tomu, aby si si svoje kňazstvo uvedomil, radoval sa z neho, roznecoval ho, ďakoval zaň Bohu. Potom bude mať to, čo budeš robiť ako kňaz, o to väčší účinok a bude to pôsobiť radosť i tebe. Bude to totiž prameniť z toho, kým si.“

Milí bratia a sestry a zvlášť bratia kňazi; keď stojíme zoči–voči tejto ukončenej kňazskej službe, a my sme stále ešte na ceste, jedna z otázok smerujúcich k nám je, či máme radosť z kňazstva a či ďakujeme za dar kňazstva každý jeden deň tak, ako  sme sa teraz zišli, aby sme ďakovali za dar kňazstva, ktorý sa dostal nášmu spolubratovi Gabrielovi. Lebo táto radosť je potrebná, aby sme nestratili svoju identitu. Dnes už emeritný pápež, vtedy ešte kardinál Ratzinger v roku 1979 na Zelený štvrtok v Mníchove spomenul známy príbeh, ktorý neskôr do jedného zo svojich listov kňazom vložil aj svätý pápež Ján Pavol II. Vtedy kardinál Ratzinger opísal situáciu v Sovietskom zväze, kde ľudia prichádzajú do opusteného kostola, alebo na cintorín, prichádzajú bez kňaza; kladú na oltár, alebo na náhrobný kameň kňazskú štólu a začnú sa modliť modlitbu sv. omše. A keď prichádzajú slová premenenia, odrazu všetko stíchne a počuť len vzlykot, ktorý je prejavom bolesti v dušiach ľudí, takto zídených na modlitbu; lebo niet toho, ktorý by vyslovil slová premenenia a dal týmto túžiacim po Chlebe života nebeský Pokrm. Ako veľmi túžia títo ľudia počuť slová premenenia, ale ich nepočujú. Ale napriek tomu sa schádzali a napriek tomu aspoň takto, slávili liturgiu sv. omše. Aj naša činnosť je vlastne veľakrát o tom, ako to vyjadrila sv. Matka Tereza: “Pán Boh od nás nechce, aby sme boli úspešní, Pán Boh od nás žiada, aby sme boli verní.“ 

Dnes, stojí náš spolubrat Gabriel pred tvárou Pána už v celkom inej pozícii ako doteraz, tam sa už jednoznačne hodnotí vernosť. Tu na zemi všeličo môže vernosť pozakrývať. Tam už je odhalená v plnej miere. Aj preto si znova uvedomujeme, že celá jeho kňazská služba mala svoj význam. V breviári v časti o duchovných pastieroch čítame: „Dobre si všimnite, aký bol záver ich života.“ Tak si aj my dnes chceme všimnúť záver života nášho spolubrata, už v oslabení mysle, aj tela; ale ešte viac si môžeme  uvedomiť, aká je krátka tá chvíľa, keď odrazu stojí človek pred Pánom a vydáva  svedectvo z celého života.

Milí bratia kňazi, drahí bratia a sestry, milé rehoľné sestry, vám všetkým ďakujem, že ste dnes prišli k spoločnému sláveniu sv. omše, k sláveniu pohrebných obradov, ďakujúc za dar kňazstva nášho spolubrata Gabriela a zároveň prosiac za jeho nesmrteľnú  dušu,  ktorá iste potrebuje naše modlitby, naše obety, i  sv. omše. A iste ich bude potrebovať tak, ako aj každý jeden z nás teraz, aj v budúcnosti. Cíťme v sebe túto jednotu aj spätosť, ktorá je hlboko zakorenená a tak potrebná v živej viere našej cirkvi. Amen.


1 2 3 4 5 6 7 >