Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

Homília Mons. Stanislava Stolárika počas púte Rožňavskej diecézy 13.5. 2017 v Boľkovciach, pri slávení Mariánskeho dňa a Dňa Rodiny; pred Dňom matiek

PANNA MÁRIA NÁS POVZBUDZUJE BUDOVAŤ KVALITNÝ DOM ŽIVOTA

Bola 1. svetová vojna. Vtedajší pápež Benedikt XV. prežíval veľké utrpenie pre ukrutnosti vojny s takou intenzitou, ako boli tieto ukrutnosti a bolesti prežívané v nespočetných rodinách. Preto sa rozhodol dať do mariánskych litánií, a tiež do cirkevného kalendára sviatok Kráľovnej pokoja a zároveň vyhlásil aj modlitbu deviatnika ku Kráľovnej pokoja. Prišiel ôsmy deň modlitieb deviatnika za pokoj, bol to 13. máj 1917. A vtedy, ako vieme,  sa Panna Mária vo Fatime, v zátoke mieru Cova da Iria, zjavila trom malým deťom - Františkovi, Hyacinte a Lucii. Bola nedeľa. Po rannej svätej omši, tak ako to bolo donedávna zvykom aj na Slovensku, keď ľudia mali nejaké kravičky, ovečky, po sv. omši sa vychádzalo s nimi na pašu. Aj tri spomínané deti po rannej sv. omši šli s ovečkami na pašu. Odrazu, práve v  deň, keď v Taliansku prijíma biskupskú vysviacku neskorší pápež Pius XII., vo Fatime, na mieste zvanom Cova da Iria sa ukáže blesk, zahrmí a to počas modlitby, keď sa už ovečky pásli a deti sa modlili. Nad malým dubom sa deťom ukáže  krásna pani v jemnom jase,  oblečená v bielom, skvejúca sa  ako slnko. Bola mladá, vyzerala na 17 rokov.

Lucia ako prvá nabrala odvahu a rozprávala sa s krásnou paňou. Keď sa jej spýtala: Kto ste? Odkiaľ ste a čo chcete? Krásna pani povedala, že prichádza z neba a že aj oni prídu do neba, ale musia ešte priniesť veľa obiet. Ale zároveň pani vyjadrila želanie, aby na toto miesto prichádzali vždy 13-teho v mesiaci, a to po šesť mesiacov po sebe. Keď sa zjavenie skončilo, deti sa vrátili domov. Dohodli sa síce, že o tom nepovedia nikomu. Ale ako to už býva nielen medzi deťmi, ale ani  my, dospelí nie raz nevieme udržať potrebné tajomstvo; Hyacinta to nevydržala, zdôverila sa mame, a tak sa správa o zjavení rozšírila. Zvlášť  Lucia mala kvôli tomu doma značné problémy, hoci jej otec povedal: „Lucia doteraz nikdy neklamala, ja jej verím.“ Ale mama a sestry jej neverili. Napriek všetkému Lucia bola tá, ktorá mala odvahu. Mala odvahu rozprávať s krásnou paňou a pýtať sa aj ďalej.

My sa v tejto chvíli, milí bratia a sestry chceme zastaviť a povedať si o tom, čo sa vlastne udialo toho 13. mája jednak v  roku 1917, a aj v niektoré  ďalšie roky. Lucia, ako som spomenul, nabrala odvahu a  pýta sa Panej  na dve dievčatá, ktoré nedávno zomreli , či sú v nebi. Panna Mária odpovedá na  prvé dievča, ktoré zomrelo pomerne mladé: je v nebi a o druhom dievčati, ktoré už vstupovalo do dievčenského veku a už pravdepodobne malo aj známosť a v tomto období zomrelo, o nej Panna Mária povedala, že bude v očistci do konca sveta. O dievčine, pred ktorou bol rozbeh života, no ktovie čo všetko sa tam už udialo; táto dievčina má byť do konca sveta v očistci.

Panna Mária teda prichádza a prosí, aby vždy prichádzali na to isté miesto. Ale to nie je jediná prosba, ktorú v ten deň Panna Mária prednáša. Tiež sa detí pýta: „Chcete trpieť, obetovať sa a modliť sa za obrátenie hriešnikov?“ Toto je najhlavnejšie posolstvo prvého zjavenia, 13. mája 1917. Chcete sa modliť, trpieť, obetovať za obrátenie hriešnikov aby neboli zatratení naveky? Ale aj napriek tomu, že zaznie táto silná výzva, stále je deťom ponechaná plná sloboda v rozhodnutí. Do úst Panny Márie by sme mohli vložiť slová: „Ja budem rešpektovať, čo poviete.  Či odpoviete áno, alebo nie.“ V roku 2010 pápež Benedikt XVI. zopakoval tú istú otázku vo Fatime a adresoval ju všetkým prítomným, i nám všetkým, a tiež máme ponechanú slobodu, ale výzva, otázka tu je,  znie stále. Chceme sa modliť, obetovať, trpieť za obrátenie hriešnikov? Pretože veľa ľudí ide do zatratenia práve kvôli tomu, že sa za nich nikto nemodlí. S trinástym májom by sme ešte mohli spomenúť ďalšiu dôležitú prosbu Panny Márie: „Denne sa modlite ruženec, aby ste vyprosili svetu mier a koniec vojny. Denne! Chceme si milí bratia a sestry v tejto chvíli pripomenúť, čo všetko sa ešte mohlo udiať toho 13. mája, ale aj neskôr. Pre deti vo Fatime to bola veľká udalosť, na ktorú ich pripravoval už anjel, ktorý sa im zjavil. Deti dostávali strach a mali obavy, ale dostali prisľúbenie, že budú posilňované Božou milosťou. A dokonca samy vo svetle Božom, či vo svetle pokoja sa napokon uvideli, ako ich vidí Boh.

Ako nás vidí Boh!? O sebe navzájom môžeme mať svoje predstavy, každý o sebe samom môže mať nejakú predstavu. Niekto sa môže sebatrýzniť, niekto si môže všeličo namýšľať, iný môže mať inak posunutý pohľad na seba, ale čo je najrozhodujúcejšie, a o čo by sme mali neustále prosiť, je: „Bože ukáž nám, ako nás vidíš Ty, lebo to je rozhodujúce a my raz takto predstúpime pred Teba, a keď sa spoznávame teraz, ako nás vidíš Ty, potom nebudeme prekvapení, ale keď  o to prosiť nebudeme, raz, keď sa postavíme pred Teba, Bože, nielen že budeme prekvapení, ale budeme môcť  byť aj zaskočení.“ Či nám Pán Ježiš nepovedal  slová: „Vzdiaľte sa odo mňa zlorečení?“ Počujúc tieto slová sa mnohí ohradia: „Ale však som kázaval tvoje slovo na toľkých miestach, svedčil som o tebe, a ty mi hovoríš, aby som od teba odišiel?“ Aj toto sa môže udiať.

Aby sa to nestalo nám, dívame sa na Matku Božiu, Pannu Máriu ako sa sama v požehnanom stave  ponáhľa ku svojej príbuznej Alžbete, aby jej pomohla. Pozeráme  sa na Máriu ako v Káne Galilejskej, odhaľuje nedostatok na svadbe, ktorá je v plnom prúde. Chýba víno, pokazí sa radosť.  Ona to však vidí a cíti potrebu pomôcť. Znova je v pozícii tej, ktorá nie je necitlivá na ľudské potreby, núdzu, bolesti, a prichádza pomôcť. Máriu vidíme aj na krížovej ceste. Mária, sa díva na svojho Syna a vidí, ako tí, ktorí mu ešte pred chvíľou prevolávali Hossana, teraz na neho pľujú, možno aj hádžu kamene a aj ináč ho častujú. Čo   všetko musí prežiť v tej chvíli Ježišova Mama vo  svojom materinskom srdci? A keď Syn visí stýraný na kríži, ani tam nechýba. Svojou blízkosťou chce byť oporou svojmu Synovi a svoje utrpenie pridať k jeho utrpeniu. Aj vo Fatime prichádza na pomoc.  Dnes je presne sto rokov, čo prišla preto, aby nám pomohla a aby bola s nami. My sa chceme utiekať o jej pomoc, utiekať sa o jej ochranu, o jej prisľúbenia.

Teraz môžeme spomenúť niektoré ďalšie dni späté s 13-tym  májom. Aj v našej Rožňavskej diecéze je jeden významný deň – 13. máj 1953. V tento deň bol rožňavský biskup Dr. Róbert Pobožný odvlečený z Biskupského úradu v Rožňave a internovaný. 13. máj 1953!  Po sv. omši som sa dozvedel ďalšiu zaujímavosť spojenú s 13. májom  a s Rožňavskou diecézou: 13. mája 1717 sa narodila panovníčka Mária Terézia, ktorá iniciovala vznik našej diecézy. Presne 200 rokov pred prvým zjavením vo Fatime! Máme v živote našej diecézy tiež  peknú trinástku, aj keď nie májovú. 13. september 2003 -  deň, keď sv. pápež Ján Pavol II. slúži sv. omšu v Rožňave. Je to trinástka – fatimský deň. Jedinečnosťou chvíle, ktorú teraz prežívame je aj to, že vtedajší oltár bol na tomto žltom koberci, na ktorom je oltár aj dnes. Cítime blízkosť sv. pápeža Jána  Pavla II. pri nás, znova v  dnešný deň tu, ale aj v celej našej diecéze. Je to veľký dar neba pre túto chvíľu a pre nás všetkých. Ďalší trinásty máj v roku 1967. Na 50. výročie prvého fatimského zjavenia navštívil blahoslavený pápež Pavol VI. ako prvý z pápežov Fatimu.

A potom prichádza 13. máj 1981. Presne o 17 hodine, 17 minúte bol pápež Ján Pavol II. počas stredajšej audiencie na námestí sv. Petra postrelený. Utrpel život ohrozujúce zranenia. Už o 5 mesiacov na to, vyhlásil 61- ročný pápež na generálnej audiencii na sviatok Ružencovej Panny Márie : „Vo všetkom, čo sa mi v ten deň stalo, som cítil mimoriadnu materinskú ochranu a starostlivosť, ktorá sa preukázala silnejšia, než smrtiaci projektil.“ Bol to zázrak, ale hovorilo sa o ňom málo. Sú tu však fakty, ktoré tento zázrak dosvedčujú. O nevysvetliteľnosti  udalostí atentátu sa mohol presvedčiť tím lekárov, ktorý okamžite Svätého Otca päť a pol hodiny operoval. Hlavný  operatér prof. Francesco Crucitti, ktorý bol neveriaci a sám nedokázal vysvetliť, ako sa to mohlo stať, konštatoval, že guľka prešla v tele Jána Pavla II. zvláštnu cestu. Podľa röntgenovej snímky a nálezu zranení predovšetkým na tenkom čreve, vieme jednoznačne opísať smerovanie strely. Strela mala rýchlosť 1000 km/hod. a vnikla vodorovne pod pupkom pápeža do oblasti  podbrušia, dvakrát zmenila smer, pričom o milimeter obišla životne dôležité orgány, urobila otočku o 90° a vypadla z tela zvislo do bieleho džípu, kde sa aj neskôr našla! Keby táto strela nebola mimoriadne riadená Božou rukou, alebo ako to neskôr jasne povedal pápež - Máriinou rukou, bol by zasiahnutý aspoň jeden zo silne prekrvených a životne dôležitých orgánov a pápež by v priebehu  niekoľkých minút vnútorne vykrvácal. A okrem toho tento 9 milimetrový projektil   vystrelený z blízkosti, by svojou razantnou silou trafil buď chrbticu, alebo pri výstupe z tela pápeža by vytvoril ranu veľkosti ľudskej päste. Ale nič také sa nestalo. Pápež sám povedal: „Bola to materinská ruka, ktorá riadila dráhu guľky, a pápež, ktorý bojoval so  smrťou, znovu  povstal na prahu smrti.“

Po tejto udalosti sám začína venovať oveľa väčšiu pozornosť všetkému, čo sa týka Fatimy. „Počas týchto troch mesiacov, kedy som bol medzi životom a smrťou, som spoznal, že jediné riešenie, ako zachrániť svet pred ateizmom a novými vojnami a katastrofami, je obrátenie Ruska podľa posolstva z Fatimy.“  Rok nato sv. pápež Ján Pavol II. ide do Fatimy. 13. máj 1981. „Prišiel som sem, aby som sa na tomto mieste poďakoval Božej prozreteľnosti, ktorá si mimoriadnym spôsobom vyvolila Božiu Matku.“ Projektil, ktorým bol zasiahnutý, venoval Matke Božej vo Fatime a následne bol vložený do jej koruny. A 13. mája 1982 sa prvýkrát vo Fatime uskutočňuje zasvätenie sveta Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, cez sv. pápeža Jána Pavla II. On, potom neskôr ako pápež Fatimy, v roku 1991, znova 13. mája, upozornil na stále existujúce nebezpečenstvo, že namiesto marxizmu, môže nastúpiť ateizmus v inej podobe, ktorý vyzdvihujúc slobodu, bude smerovať k zničeniu samých koreňov kresťanskej aj ľudskej morálky. My v týchto časoch vidíme, ako sa potvrdzujú tieto slová a aký prorocký bol hlas pápeža sv. Jána Pavla II. A potom je to 13. máj 2000, keď blahorečí Františka a Hyacintu. U Františka vyzdvihuje veľkú charizmu, milosť „utešovať Pána Ježiša a robiť ho šťastným“. Poukázal na ohromnú hĺbku duchovného života u tohto deväťročného chlapca. Panna Mária sa spýtala detí, či sa chcú obetovať za hriešnikov, ako to už bolo povedané. Hyacinta prevzala na seba úlohu obety a modlitby na všetky úmysly Cirkvi.  Lucia ostala ako tá, ktorá mala neustále ohlasovať zverené a počas jej života aj doplnené posolstvo.  V roku 1970 nám Lucia dáva  odkaz, keď istému kňazovi píše: „Ak dnes svet upadá, na príčine je, že sa ľudia menej modlia. Ruženec je po sv. omši najmocnejšou modlitbou, ak chceme svoju vieru udržať a posilňovať ju.“ Diabol sa  bojí tejto modlitby, preto nahovára človekovi, aby sa nemodlil ruženec. A žiaľ, ak niekedy v rodinách bola bežnou samozrejmosťou modlitba sv. ruženca, od tejto praxe sa v značnej miere upustilo, čo je ohromná škoda.

Dnes, milí bratia a sestry je znova 13. máj. My sme tu. Prijali sme pozvanie Panny Márie a  prišli sme. Zjednocujeme sa so Svätým Otcom a s miliónmi ľudí na Slovensku i v celom svete,  a dnes sa nanovo zasväcujeme Panne Márii. Lebo jej sa môžeme zasväcovať každý deň, aj keď slávnostné zasvätenie diecézy chystáme na 14.  októbra tohto roku. Ale zasvätenie nesie so sebou aj výzvu. Výzvu, ktorá sa má v našich časoch napĺňať,  pretože keď z Fatimy v roku 1917 zaznela výzva a  nenaplnila sa, prišla podľa slov Panny Márie  hroznejšia, 2. svetová vojna,  Rusko rozšírilo svoj vplyv a viac ako sto miliónov nevinných ľudí prišlo  o život. My v tejto chvíli chceme zachytávať Máriinu výzvu. Keď som v sobotu 29. apríla, vo Svite mal stretnutie s Hnutím Modlitby matiek a mnohé z nich sú aj dnes tu; bolo to na sviatok sv. Kataríny Sienskej, spolupatrónky  Európy. Vtedy som povedal túto myšlienku: „Všetky mamy ste také spolupatrónky Európy,  Slovenska, svojich rodín, alebo lepšie povedané „spolutvoriteľky“ celej Európy, celého sveta.“ To rád opakujem i dnes, pred Dňom matiek. Prečo? Odvolal som sa na slová sv. Jána Vianeya, ktorý povedal: „Ruka ktorá hýbe kolískou, hýbe svetom“.   Vy, mamy, vy ste spolutvoriteľky budúcnosti. Ale tu patria aj otcovia, tu patríme aj my, duchovní otcovia, aj rehoľné sestry, osoby zasvätené Bohu, všetci sme spolutvoritelia nových čias. A toto je veľmi, veľmi dôležité. Preto múdri rodičia, ktorí sú si toho vedomí, budú hovoriť svojim deťom o troch deťoch z Fatimy a o ich posolstve.

Milí rodičia! Dnes svätý Otec František vyhlásil Františka a Hyacintu za svätých. Hovorte svojim deťom o nových svätých. Povedzte im, že aj deti môžu i majú byť sväté. V dnešný deň rodiny v našej diecéze im o tom nielen hovorte, ale sami im aj naďalej ukazujte, že vám samým veľmi záleží na rodine, a hlavne na vašej rodine. Vy sami im ukážte, že sa oplatí mať deti a vychovávať ich pre Boha. Raz sa vám za to odvďačia. Ak nie na zemi, tak vás Boh odmení v nebi. Dôverujte a proste dnes Pannu Máriu za svoje rodiny.

Áno, treba hovoriť, múdri rodičia hovoria a nemlčia o pravde Fatimy. Mohol by som to všetko prirovnať k známej udalosti, keď majiteľ stavebnej firmy dáva svojmu zamestnancovi k dispozícii všetky možnosti a hovorí: „Navrhni dom, máš všetky prostriedky k dispozícii; a postav čo najlepší a najkrajší dom. Zamestnanec sa najskôr cítil veľmi povzbudený dôverou zamestnávateľa, nakreslil plány, navrhol materiály, ale priebežne, ako staval  tento dom, hovoril si: Toto tak nemusí byť, tu  nemusí byť takýto  materiál, tu môže byť lacnejší materiál, nevadí, že dlhšie nevydrží... A peniaze, ktoré takto ulial z pôvodného  rozpočtu, tie si dával do  vrecka. Samozrejme prišla chvíľa, keď odovzdáva majiteľovi stavebnej firmy kľúče od domu.  Ten sa usmeje, kľúče prijme a  vráti mu ich so slovami: „Ten dom je váš. Chcem som sa vám takto odmeniť za vašu doterajšiu prácu. Dom je váš.“ Vtedy sa začne muž chytať za hlavu a  hovoriť si: Prečo som ten dom nepostavil naozaj kvalitne, prečo som ho sfušoval!

Milí bratia a sestry, vari v duchovnom živote to nebýva rovnako? Nebýva v duchovnom živote rovnako, keď vieme, že tým kvalitným materiálom stavania domu nášho duchovného  života je pravidelná svätá spoveď, pravidelná účasť na sv. omši v nedeľu a v prikázaný  sviatok, pravidelná modlitba a ďalšie praktiky náboženského života? Ale človek, ktorý má v rukách rozhodovaciu moc, si povie: „Ale načo sa spovedať každý mesiac? Však stačí raz do roka a potom stačí raz za päť rokov. A potom stačí, keď raz budem starý, potom budem chodiť do kostola.“ Aký dom buduje takto zmýšľajúci človek? Nebudem chodiť do kostola, lebo je výborná príležitosť na prechádzku v lese, ísť k vode,  ísť si zašportovať. Aký dom buduje takto zmýšľajúci človek?! A modlitba? Nemám čas, lebo toto i tamto je prednostnejšie.  Ja nemám čas, aby som sa modlil a načo by som to ešte dával aj za povinnosť svojim deťom! A potom sa čudujeme, že dom rodiny sa rúca?! Ale milí bratia kňazi, aj my si musíme pozrieť do vlastného svedomia, lebo aj my budujeme dom svojho povolania. Aj nás obchádza ten Zlý, pokúša a hovorí: Načo sa venovať viac chorým, mládeži, viac sa venovať deťom v škole? Udržiavať jednotu s biskupom, vzdelávať sa? A ak  nemám toľkých   zverených ľudí, a teda mám viac času, aby som viac adoroval, modlil sa ... načo? Čudujeme sa, že sa dostavil výsledok a naše rodiny, takmer každá druhá sa rozpadá? Vidíme oslabnutie života viery. Na vine je len nejaký neznámy faktor? Tu si musíme veľmi dobre nastaviť zrkadlo, i ja i my všetci. Preto ďakujem vám všetkým, milí otcovia a mamy, predstavení seminára, duchovní otcovia, ktorí beriete stavbu duchovného domu veľmi vážne a seriózne. Panna Mária keď prišla do Fatimy,  čo nám povedala? Ľudia, narábate s nekvalitným materiálom. A ja vám hovorím, povzbudzujem vás – hľadajte, užívajte dobrý  materiál, Boží materiál – modlitba, spoveď, pokánie, obrátenie – toto je materiál, ktorý buduje nezničiteľný dom, ostatné sa všetko zničí a bude tomu koniec!

Teraz sa znova vraciame k  otázke: chceme prijať túto výzvu? Chceme budovať kvalitný dom, ktorý bude kvalitným dom nášho duchovného života? Panna Mária prichádza k nám, lebo nám chce pomôcť a nám hovorí: Ak   neprijmete túto výzvu na  kvalitu života, každý  vo svojom povolaní, nepríde 2. svetová vojna, ale príde ešte hroznejšia, príde záverečná vojna, príde koniec. Alebo, ak prijmeme túto výzvu, budú nové nebesia a nová zem. Aké je teda naozaj dôležité, ako som už spomenul, keď sa nesfušujú už základy pri výchove detí, mládeže, bohoslovcov, novicov, noviciek. A ešte raz vyslovujem úprimné poďakovanie vám všetkým, ktorí to v plnej miere rešpektujete a robíte. A iste Matka Božia všetky naše dobré úmysly prijme a vezme do svojich rúk.

Teda toto je 13.máj 2017. Dnes. Čo bude 13. mája 2018? Po roku? Chcete to počuť? Je to v Božích a v našich rukách. Každý jeden si môžeme na našej duchovnej púti v stanovenom limite jedného roka, o rok pripomenúť, čo sa udialo v našom  živote. Čo sa udialo, ukázalo na stavbe nášho domu života.  Prehĺbili sa trhliny, popustili základy, alebo, všetko čo bolo treba remontovať tak sme napravili? Dnes prosíme, vedomí si svojich ľudských slabostí, krehkostí a ohraničeností: Mária pomôž nám! Sv. pápež Ján Pavol II. ku ktorému chováme tak hlbokú úctu aj  v našej diecéze, vypros nám potrebné milosti, ktoré nech spolu s Mamou nás všetkých, Pannou Máriou sú prednesené nebeskému Otcovi, ním  vypočuté a nech sa Jeho Otcovská dobrota prejaví v požehnaní pre nás, pre každého jedného z nás, pre diecézu, naše rodiny, pre naše farnosti. Amen.


1 2 3 4 5 6 7 >