Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

NAJVÄČŠIE ŠŤASTIE KAŽDEJ MAMY - 7. veľkonočná nedeľa /B – homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave; sv. omša v priamom prenose RTVS; (Deň matiek)

Práve dnes, v deň stoprvého výročia prvého zjavenia Panny Márie vo Fatime, si pripomíname našu nebeskú Matku. My, v našej Rožňavskej diecéze si s veľkou vďakou spomíname na to, čo sa udialo pred rokom, keď sme sa mohli v tento deň – 13. mája, hoci to bola sobota, stretnúť v Boľkovciach pri Lučenci. Na tento Mariánsky deň diecézy nás prišlo cez tritisíc, aby sme oslávili Boha, uctili si Matku Božiu a ďakovali za dar neba, ktorý sme dostali skrze zjavenia a posolstvo Panny Márie. Aj keď sa nám počasie vtedy ukázalo  ako celoročné – snáď okrem snehu a ľadu vo všetkých podobách, predsa sme vytrvali a  vieme veľmi dobre, ako nám pri zasvätení diecézy, 14. októbra minulého roku, keď vrcholil Fatimský rok, Panna Mária všetko vynahradila - krásou počasia, i neustále vyprosovaným požehnaním.

Je Mamou nás všetkých. Osobitne sme si to pripomenuli včera v Nitre, keď sme si Pannu Máriu uctili ako Matku všetkých národov, všetkých ľudí, všetkých krajín; lebo tak, ako je Boh Otcom nás všetkých, aj Mária je Mamou nás všetkých. V dnešný deň, ktorý je Dňom matiek, chcem vám, všetkým mamám na celom Slovensku vysloviť jedno veľké ďakujem. Ale aj všetkým duchovným mamám, teda zasväteným ženám; aj vám, mamám, ktoré ste prijali nás kňazov, alebo iných ľudí do svojich modlitieb a sprevádzate nás, takto praktizujúc duchovné materstvo. Vám všetkým chcem poďakovať za dar života, za dar lásky, obetavej starostlivosti, ktorá veľakrát naozaj ide nielen do krajnosti, ale až za hranicu krajnosti. Také  ste vy, mamy! Obetavé, láskavé; tie, ktoré chránia život.

Aj napriek tomu, je stále aktuálna a  naliehavá  otázka: Ako sa stať dobrou mamou? Ako sa ňou stať?! Pôrodom? Adopciou? Mama sa stáva mamou počas celého života. Začne to iste pôrodom, ba ešte skôr, počatím dieťaťa, alebo duchovným prijatím kohosi iného, ale predsa, mama sa dobrou mamou stáva celý život. Už nikdy neprestane byť mamou! Už nikdy. Môže byť mamou stále lepšou, ale bohužiaľ aj horšou. V dnešný deň myslíme na mamy na Slovensku, ale aj na mamy na celom svete. Zvlášť na mamy, ktoré nemajú čo dať  jesť svojim deťom. Na mamy, ktoré majú ťažko choré jedno, alebo aj viac detí. Dnes myslíme na mamy, ktoré žijú v oblastiach, kde zúri vojna a deň i noc sa strachujú o svoje deti. Myslíme na mamy, ktoré prežívajú ťarchu migrácie. Myslíme na mamy, ktoré sú týrané, zneužívané, a to aj politicky. Pretože ich bolesť dokážu zneužiť aj politici. Namiesto toho, aby im pomohli, využijú túto bolesť, aby pomohli sebe. Myslíme aj na mamy, ktoré sú opustené a ktoré prežívajú bolesť nevďačných detí. Ale dnes myslíme aj na mamy Jána Kuciaka, Martiny Kušnírovej, Róberta Remiáša ako aj na všetky mamy, ktorým takto brutálne zabili deti. Ich synovia a dcéry mohli vykonať ešte veľmi veľa dobra! Spätne myslíme aj na mamy, ktoré v našom priestore museli prežívať vojnu a potom päťdesiate roky; keď nevedeli, čo sa deje s ich deťmi, lebo im zobrali synov a dcéry, odviedli ich do gulagov, táborov, koncentrákov. Buď sa im vrátili dokaličené, alebo sa im už nevrátili. Dnes treba myslieť aj na tieto mamy - ubolené, uplakané, tak veľmi trpiace. Ale pýtam sa: Netreba pamätať i  na mamy tých, ktorí rozsievajú zlo; na mamy tých, ktorí zabíjajú nevinných? Na  mamy tých, ktorí vydierajú, mučia, ničia dobré meno iných, okrádajú, ponižujú; na mamy tých, ktorí tieto zločiny nariaďujú, organizujú? Netreba myslieť aj na mamy týchto ľudí?

Keď sa zahľadíme do úryvku dnešného evanjelia, vidíme, že Ježiš nerobí nijakú výnimku. Vo svojej modlitbe pamätá dnes na všetkých na tomto svete. Ježiš predsa za všetkých trpel, zomrel, vstal zmŕtvych, a všetkým ponúka nebo. Ale nie nebo, ktoré sa získava automaticky; ako nám to podsúva dnešný svet; ale nebo, ktoré sa získava námahou.  Vo Svätom Písme čítame, že len násilníci sa zmocňujú  Božieho kráľovstva. Prečo? Ako? Násilím zbraní? Nie! Násilím na sebe; keď sa človek musí premáhať. Teda je nám ponúknuté  nebo, nie však automaticky, ale cez spoluprácu s Božou milosťou. Ale je o túto spoluprácu a takto ponúkané nebo záujem? Preto v dnešnú nedeľu, Ježišovu modlitbu vzťahujeme zvlášť na vás, milé mamy. Lebo aj za vás, za všetky mamy – i ubolené nad bolesťou svojich detí, i ubolené nad bolesťou, že ich deti páchajú bolesť, za všetky mamy sa dnes modlíme a opakujem, vzťahujeme Ježišovu modlitbu na všetky mamy. Pán Ježiš sám v tejto modlitbe o mamách povedal asi toto: Neberiem mamy z tohto sveta, či sú v radosti, alebo sú ubolené; ale modlí sa za ne, lebo skrze mamy chce vykonať vo svete veľmi veľa dobrého. Skrze mamy chce Boh darovať celému svetu lásku, dávať život.

Ale ešte jedno, čo je veľmi dôležité, hoci sa to už dnes veľmi nenosí  a nespomína  -  chce cez mamy dávať výchovu. Tak to vidíme aj na  jeho Mame,  Panne Márii, ktorá je mamou nás všetkých. Ako som už povedal, včera sme si ju  v Nitre pripomenuli ako Matku všetkých národov, u nás uctievanú ako Sedembolestnú Pannu Máriu, ktorá trpela spolu s Kristom, ako čítame v prefácii na túto slávnosť. Spolu s ním  trpela - Spoluvykupiteľka. Pred 101 rokmi sa vo Fatime k nám všetkým prihovorila s nesmiernou láskou, ale aj výchovne. Toto by nám nemalo uniknúť. Panna Mária nás aj pred 101 rokmi vo Fatime napomína, aj vyzýva. V tomto roku 160. výročia zjavení v Lurdoch, tiež objavíme, že Panna Mária nás aj tam napomínala,  aj vyzvala. Tieto výzvy -Fatima, aj Lurdy, sú pre nás stále aktuálne. Práve vo Fatime je Matka Božia príkladom pre všetky mamy, nielen  kresťanské, ale i pre mamy iných vierovyznaní, lebo je Matkou všetkých národov. K nej sa utiekajú aj moslimky, Židovky, hinduistky; áno, boli by sme prekvapení, ale materinský cit dokáže porozumieť obrovskému, nevyčerpateľnému materinskému citu Panny Márie, a preto sa mnohé mamy, bez rozdielu náboženstiev, vinú k nej. Lebo výchovu mamy nikto nezastúpi, tak ako nikto nenahradí lásku mamy. Áno, je treba i napomínať, i vyzývať, ako to urobila Panna Mária aj vo Fatime, kde jasne povedala: Svet žije zle, preto sa modlite za obrátenie hriešnikov. Ak sa nebudete modliť a neprijmete túto výzvu na obrátenie, a modlitby za obrátenie hriešnikov, príde ďalšia vojna a ešte horšia. To je jedno posolstvo a vážna výzva Panny Márie vo Fatime.

Druhé hovorí: „Modlite sa, obetujte sa, aby ste prišli do neba.“ Teda poukazuje tu nielen na pozemský pokoj, ale aj na cieľ nášho pozemského putovania – dostať sa do neba. Ako bola prijatá jedna i druhá výzva Panny Márie vo Fatime? Fatimské deti túto výzvu prijali perfektne. Portugalskí biskupi prijali tieto výzvy zodpovedne. Ako prijal výzvy Panny Márie zvyšok sveta? No, druhá svetová vojna ukázala, že tieto výzvy z Fatimy prijaté neboli, preto prišla vojna. Mária napomenula, vyzvala, dala príklad každej mame. Mama Mária musí napomínať, i keď to bolí. Aj každá mama musí i napomínať, tak, ako Mária. Musí! Je to nepríjemné slovo, ale musí. Nie nadarmo máme aj tu na Slovensku miesta, kde sú obrazy, na ktorých Panna Mária slzila krvavé slzy, pretože ľudia ju nepočúvali: Vranov nad Topľou, Trnava, Báč a  možno ešte aj niektoré ďalšie miesta. Krvavé slzy! Nejedna mama, vidiac nedobrý život svojich detí, prelieva „krvavé slzy“ vo svojom srdci. Keď toto hovorím, rád vyznám, že keď som bol už aj biskupom, a vďaka Bohu moja mama ešte žila, často som jej ďakoval za to, že mala odvahu napomínať nás. Vtedy  moja mama povedala: „Ale vieš, čo ma to všetko stálo?“ Odpovedal som: „Mami neviem celkom, lebo nemám vlastnú rodinu a vlastné deti. Ale ako dospelý človek viem, čo to znamená, toľké roky opakovať jedno a to isté.“ Ale dnes s tým veľkým „ďakujem mami“, opäť opakujem: „Keby si nás nebola napomínala, ba až niekedy naháňala,  no čo by z nás bolo?“ Moja mama sa nehrala na falošnú demokratku, ale bola opravdivou mamou, služobnicou pre nás všetkých. Nemlčala, ale vo svojom materstve s láskou a citom vedela kedy, čo a ako. A iste, pokiaľ z nej vyšli  slová napomenutia, musela veľa i pretrpieť, a určite i premodliť. Ale vedela,  kedy to načasovať.

Áno, svojim upozornením, či Panna Mária vo Fatime, alebo každá jedna mama prispieva k dobru sveta, a vedie svoje deti k večnosti. Znova nastoľujem otázku, či sa máme modliť aj za mamy, ktorých deti páchali, alebo  páchajú zlo? Táto otázka však podnecuje ďalšiu otázku: Koľkí páchatelia zla nemali rodinu, nepoznali mamu, jej lásku? Boli by tak robili, keby boli zahrnutí  materinskou láskou? Každý ich odbíjal, nemal pre nich čas. Prijala ich iba ulica, partia. Kto teda má na nimi rozosievanej bolesti vinu? Kto? Nepoložíme si dnes otázku, že či je múdre, keď sa presadzujú iniciatívy, aby dvaja mužovia vychovávali dieťa? Bude to dobre? To sa neobávame dôsledkov?! Aké je potrebné hovoriť aj o týchto veciach a žiť pre dosiahnutie šťastnej večnosti. Je potrebné vychovávať umelcov, športovcov, lekárov, právnikov, iných odborníkov, všetko je potrebné. Ale celá výchova má viesť do neba, lebo nebo sa nezískava automaticky. Nebo sa získava v spolupráci s  Božou milosťou a výchovou. Áno, milé mamy, ja vám prajem, aby ste vaše deti priviedli do neba. A ak vás Pán povolá skôr z tohto sveta, aby ste ich tam všetky raz privítali. Aby sa vám ani jedno nestratilo. Zas spomeniem moju mamu. Ako mladá žena a matka, musela prežiť smrť niekoľko mesačného synčeka, môjho brata, ktorého som nepoznal, lebo ja som sa narodil neskôr. Ako žena a matka musela prejsť bolesťou spôsobenou smrťou svojho syna. Ale po rokoch, keď už táto bolesť bola v jej srdci kdesi vzadu, povedala toto: „Aspoň jedno moje dieťa je v nebi. Mám túto istou.“ Už je jedno moje dieťa v nebi. Oveľa silnejšie  boli jej slová, ktoré dodnes, keď ich vyslovujem, mnou poriadne zatrasú. Povedala tiež: „Radšej ja budem zatratená, len nech sú všetky moje deti  v nebi.“ A ako niektorí viete,  nás je osem súrodencov. Radšej ja, mama budem zatratená, ale ak toto prispeje k spáse mojich detí, ja to prijmem. Aká to musela byť obeta, láska, ale aj sila viery, silné presvedčenie o tom, aké je dôležité nebo!

Samozrejme, milí bratia a sestry, milé mamy, ani svojej mame, ani nijakej inej mame neprajem zatratenie; v žiadnom prípade! Práve naopak! Na prvom mieste mojej dobrej, láskyplnej mame a všetkým mamám prajem krásne nebo, večnú spásu!  Dnes sa úprimne modlím s Pánom Ježišom za každú jednu mamu. Ale aj vy mamy, musíte robiť všetko pre to, aby vaše deti prišli do neba a aby ste ich tam raz privítali. Samo to však nepôjde. Možno by ste aj v tejto chvíli povedali, nakoľko aj vo vašom srdci sú mnohé slzy bolesti, možno aj krvavé; že takto robíte, takto sa usilujete, ale výsledok zatiaľ nevidíte. Práve naopak. Výsledkom je skôr odsúdenie, nepochopenie, odcudzenie. Milé mamy, nebojte sa! Vaše úsilie sa nestratí a vo svojom čase prinesie očakávaný výsledok: zmenu, po ktorej túžite. Nevieme  kedy. Možno to bude až v ostatnej chvíli života vašich synov a dcér; ale budú zachránené pre večnosť. Všetko má svoj zmysel a všetko sa vo svojom čase napokon ukáže.

Keďže v ostatnom čase boli pohľady celého sveta dosť upriamené na Kórejský ostrov, spomeniem na príklad z obdobia vojny v Kórei. Mladý kórejský chlapec prišiel jedného dňa na to, že rodičia, ktorí ho vychovávali, nie sú jeho pravými rodičmi. A ako sa to často v takýchto prípadoch stáva, aj  on sa začal voči svojim adoptívnym rodičom búriť. V škole začal robiť problémy, dostal sa do zlej spoločnosti, do kontaktu s alkoholom a drogami. Rodičia sa snažili s ním rozprávať a povedali mu, ako veľmi ho milujú. Ale zdalo sa, že nič nedokáže vyvážiť pocit odporu, ktorý prežíval voči adoptívnym rodičom; a tento odpor pramenil z odporu voči vlastným rodičom, prirodzeným rodičom, ktorí sa ho vzdali. Po jednom zvlášť tvrdom výstupe doma, vzala jeho adoptívna matka zo skrine škatuľu od topánok a vyzvala chlapca, aby ju otvoril. Mladý muž to urobil a vybral z nej zakrvavené šaty. Tu mu jeho adoptívna matka porozprávala, ako sa vlastne do tejto adoptívnej rodiny dostal. Keď vojna v Kórei vrcholila, bola práve tuhá zima. Jedna žena bežala po ulici, aby našla útočisko pre seba a svoje bábätko, ktoré držala v náručí. Ale nenašla miesto, kde by bola v bezpečí, kde by sa mohla ukryť pred bombami a streľbou. Nenašla žiadne miesto, kde by bola chránená pred chladom a zimou. Kráčala, bežala stále ďalej, avšak márne. Dochádzali jej sily. A tak si vyzliekla svoje zakrvavené šaty, zabalila do nich dieťatko a nežne ho objala. Neskôr, keď prišli ľudia, aby konečne pomohli tejto žene, našli uprostred ulice ležať nahú ženu, už mŕtvu, ktorá si k srdcu tisla balíček šiat. Keď jej brali z rúk tento balíček, začuli tiché zaplakanie dieťaťa. Dieťatko bolo obetou matky zachránené pred zamrznutím. Nie je to láska, ktorá ide až do krajnosti, alebo až za hranicu krajnosti? Toto dieťa vyrástlo v mladého muža, ktorý sa domnieval, že jeho vlastní rodičia ho jednoducho nechceli a preto ho dali preč. A pritom jeho mama sa zriekla všetkého, i šiat, len aby jeho chránila pred zimou a tak mu zachránila život, hoci svoj pri tom stratila. Keď si chlapec vypočul svoj vlastný životný príbeh, želal si, aby ho vzali na miesto, kde boli on i jeho matka nájdení. Rodičia ho teda zaviedli k  osamelému stromu na kraji cesty a ukázali mu presne miesto, kde ho našli v náručí jeho matky. Tu si mladý muž kľakol a pobozkal zem. Horko sa rozplakal a prosil o odpustenie.

Milé mamy, ďakujem vám znova za dar života, i za odvahu vo výchove svojich detí pre nebo. Šťastná je mama, ktorá vidí svoje deti šťastné. Ale najšťastnejšia bude mama, ktorá sama bude v nebi a bude tam mať všetky svoje deti. Amen.


1 2 3 4 5 6 7 >