Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

BOJOVAŤ I VÍŤAZIŤ S MÁRIINOU POMOCOU - Homília Mons. Stanislava Stolárika počas slávnostnej odpustovej svätej omše zo sviatku Škapuliarskej Panny Márie vo farnosti Trstená 14.7. 2019

Je dobré keď cítime, že hoci sme toľkí, máme jednu mamu. Dnes si ju uctievame ako Škapuliarsku, Karmelskú Pannu Máriu. Ona už iste veľmi dlhý čas volá a priťahuje sem tých, ktorí sa cítia pod jej plášťom v bezpečí. Zvlášť, povedal by som, ak je škapuliar súčasťou života veriaceho človeka, vtedy je ešte viac posilnená táto blízkosť. Chceme sa aj dnes povzbudiť a posilniť, aby sila mariánskej úcty umocnila aj našu vieru a pomáhala nám v konkrétnych situáciách života.

Možno začnem netradične, pripomenutím známej udalosti. 13. októbra 1884, slúžil pápež Lev XIII. svätú omšu.  Keď skončil, nečakane odpadol. Všetci si mysleli, že je to už záverečná chvíľa jeho života. Keď sa prebral z agónie, po napísaní známej modlitby k svätému archanjelovi Michalovi veľmi poskromne povedal, že videl čierňavu diablov, ktorí zaplavili tento svet. Má to byť veľká skúška pred druhým príchodom Ježiša Krista na túto zem. Je zaujímavé a to zvlášť aj v dnešnom čase, hovoriť na tému nejakých diablov, z ktorých sa vysmievame. Mali by sme zobrať vážnejšie slová pápeža Františka, ktorý v exhortácii Gaudete et exultate, z roku 2018 jasne napísal: „Pozor na diabla!“ A ďalej pokračuje: „nenávisť, smútok, závisť, neresti, to sú kanály, ktorými vstupujú diabli do našich životov.“

Známy exorcista, karmelitán páter Paolo Carlin vysvetľuje slová Svätého Otca Františka a celý jeho postoj k tejto tematike nasledovne, keď hovorí: „Pápež často hovorí o satanovi, čím vlastne len poukazuje na biblické zjavenie a cirkevné učenie.“ To sú slová exorcistu, ako reakcia na pápežove slová adresované nám, ktorí od čias osvietenstva sme pod značným vplyvom spochybňovania tejto náuky, reality existencie diablov, lebo sa šíri jeden jediný argument, že všetko o diablovi je výmysel. V čase osvietenstva sa zrodil filozofický i literárny prúd, ktorý zosmiešňuje stredovek a my sme tým nasiaknutí, priam presiaknutí, keď hovoríme: ty si z  „temného stredoveku“. Z temného stredoveku? Ak bol celý taký temný, teda poďme zbúrať všetky katedrály, i tie, ktoré sú na Slovensku, lebo sú z „temného stredoveku“. Poďme zničiť také dielo, ako Božská komédia od Dante Alighieri. A mnohé ďalšie diela či už poézie, či iného literárneho druhu, maliarstva... zničme to, lebo sú z času, ktorý sme pod vplyvom  osvietenstva označili za temný stredovek, a tak to teda treba všetko zosmiešniť. Pritom každá jedna katedrála je svedectvom krásy, svedectvom ľudského umu, ale aj ochoty osláviť Boha. To zosmiešnenie ide potom jedno s druhým. Zosmiešniť existenciu diabla, ľudové pobožnosti..., lebo to všetko treba považovať za spiatočnícku vieru v Boha. Treba vyvinúť úsilie a presvedčiť všetkých, aj veriacich, pokrstených, pobirmovaných, že diablova existencia je obyčajná rozprávka. Treba sa vysmiať každému jednému človekovi, ktorý neprijme túto verziu. Treba ho zosmiešniť!

Ale treba ponúknuť aj určitú vynáhradu a tak sa do popredia dostáva okultizmus a to veľmi rafinovane, ako určitá náhrada pravej viery. Mnohí to jednak prijímajú, ale nesú si aj následky, lebo už nedokážu ani „rozlišovať pravú ruku od ľavej“ a tak sa dáva moc satanovi, dáva sa mu priestor. Bohužiaľ musíme v pravde povedať, že týmto tendenciám napomáhajú aj mnohí tzv. „teológovia“, ktorí satana považujú za mýtus, predstavu, symbol, obraz, ideu; ako to spomína pápež František v 161. bode exhortácie Gaudete et exultate. Páter exorcista Paolo Carlin ďalej hovorí, že „dnes chýba angelológia a demonológia“, teda náuka o anjeloch, náuka o démonoch, ale tá pravdivá. Nie tá, ktorá je hlásaná cez okultné knihy, alebo cez rôzne programy, ktoré majú vo svojich názvoch „anjel“. Mnohí si myslia, že sa tam hovorí celá pravda o anjeloch. Nie! To je umelo vytvorený program.

Milí bratia a sestry, možno ste prekvapení, že som pri dnešnej mariánskej slávnosti začal príhovor práve  takto. Ale  mám dôvod. Počujte moju nedávnu skúsenosť. Z kostola sa domov vráti miništrant a na otázku rodičov: „Kto mal sv. omšu?“ Odpovedá: „Exorcista.“ Pozrú naňho: „A kto to je exorcista?!“  „No, to je náš pán kaplán, lebo nás stále straší peklom.“ Zaujímavé však? Tu sa napĺňa to, čo som hovoril doteraz: kto hovorí o vážnych témach, tomu sa prilepí nejaká nálepka a zvlášť vtedy, keď hovorí pravdivo. Lebo aj my kňazi sme vystavení pokušeniu hovoriť tak lahodne, populisticky ako politici, hovoriť vzdialene od reality... Potom je aj pravdivosť povedaného značne otázna. Preto znova nastoľujem otázku: Akú súvislosť s dnešnou púťou má všetko toto vypovedané? Akú súvislosť to má s dnešnou oslavou Boha a s uctením si Matky Božej Panny Márie?

Poviem to priamo a podložím to argumentami. Ak nebudeme uvažovať týmto smerom, o ktorom sme doteraz hovorili, potom je nám treba vyškrtnúť aj pravdu z knihy Genezis, kde je celkom jasne napísané: „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono ti pošliape hlavu a ty mu zraníš pätu.“ Ak neveríme v skutočnú, reálnu existenciu diabla, potom musíme vyškrtnúť túto vetu z knihy Genezis. Ale potom musíme vyškrtnúť aj ďalšiu vetu, ktorá je v knihe Zjavenia sv. Jána apoštola: „Na nebi sa strhol boj...“ Žena odetá v slnce, drak ju chce zničiť a chce zničiť Dieťa, ktoré porodila. Celú túto udalosť by sme museli potom vyškrtnúť, lebo v prvej vete z knihy Genezis je prísľub ženy, Márie, ktorá sa postaví proti zloduchovi diablovi a zničí ho vďaka sile svojho Syna. Posledná kniha Svätého Písma to znova pripomína. Tento veľký boj! Pre toho, ktorý to neprijme, aký význam má potom aj škapuliar? Je to len módna ozdoba? Alebo je to aj prežívaná pravda viery, ktorá zvoláva na tých, ktorí sa odejú v škapuliar, že dostávajú ochranu a aj posilnenie na ceste do neba?! Ak by sme teda vyškrtávali náuku o diablovi, o čom je potom Fatima  a posolstvo z Fatimy? A načo sú záverečné slová Panny Márie z Fatimy: „Moje Nepoškvrnené Srdce napokon zvíťazí“?! To všetko chceme vyškrtnúť? Dnešnú slávnosť sme začali nádhernou piesňou: „Ó, Mária, Prímluvnica naša!“ Sledujete, čo sa tam spieva? „By ľud z moci diabla vymanil.“ Kto? Syn, Ježiš Kristus, Boží Syn. „By nás nezasiahli pekla hrozby!“ Nech tento Syn „otvorí zas nám raj stratený“ a aby „nás voviedol všetkých do raja“! To je znova jasná reč, o veľkom zápase, ktorý stále prebieha. Ak by  sme škrtali túto pravdu, potom nerozumieme ani pútnickým miestam, modlitbe svätého ruženca, litániám,  žiadnej mariánskej pobožnosti. Nerozumeli by sme, akú veľkú ochranu a silu v zápase so zlým dostávame aj skrze túto úctu a pobožnosti. A tak by sme napokon spochybnili celú Máriinu úlohu v Božom pláne spásy, od zvestovania až po nanebovzatie.

Milí bratia a sestry, nemôžeme podľahnúť tlaku toho – ktorého času, teda v niektorom čase Máriu označiť za nejakú „mys“, inokedy za „ženu roka“, alebo ak sa vrátime o nejaký čas dozadu, tak za nejakú „úderníčku“. Márii nemôžeme dať nijaký takýto prívlastok. Ona je Božia Matka! Je Matkou Božieho Syna Ježiša Krista, Ona nie je nijaký talizman! Teda nemôžeme pochybovať o slovách z Knihy zjavenia sv. Jána apoštola: na nebi i na zemi, lebo drak bol zvrhnutý na zem, sa strhol ten veľký zápas! Naozaj sa strhol boj medzi Máriou a diablom! Znova a znova je rozhodnutie na nás, či prijímame aj dnes spomenuté pravdy za rozprávku, alebo za priblíženie právd viery, ktoré sú zakorenené vo Svätom Písme a v Tradícii, ako nám to bolo vysvetlené aj v súvislosti so slovami pápeža Františka.

Mnohými zavádzajúcimi iniciatívami sa spochybnila nadprirodzená pravda a samozrejme, zopakujem znova, aj pričinením mnohých takzvaných „teológov“. Ale všimnime si postupnosť, ktorá to celé sprevádza. Oslabila sa, alebo sa zničila v nás, v našom vedomí nadprirodzená pravda a tak je čas púšťať sa do všetkého, čo je  pre nás prirodzené. Je čas bojovať proti rodine, lebo už nadprirodzená pravda neexistuje v mysliach mnohých, a tak už môžeme bojovať proti všetkému, čo je prirodzené: proti rodine, proti životu od počatia až po prirodzenú smrť. Aj v našej krajine tento boj trvá už vyše 70 rokov. A vrcholí zápas o chorého a starého človeka, ako sme to v týchto ostatných dňoch mohli vnímať vo Francúzsku, keď jednoducho súd rozhodol o smrti človeka. Zamyslel som sa nad tým, ako niektorí ľudia povedali: „súd rozhodol o poprave“. Bolo to publikované, to nie je môj výmysel. Ak sa zrušila nadprirodzená pravda, tak sa už bojuje s tým, čo je prirodzené a už sa znevažuje aj ochrana ľudského života. Kde je tu teda záchrana rodiny, spoločnosti, detí, mládeže, starých, života od počatia po prirodzenú smrť?!

Vráťme sa k slovám, ktoré zazneli v dnešnom evanjeliu: Blahoslavená si, že si uverila! Viera je silou, ktorá nám pomáha prekonávať prekážky aj takéhoto charakteru. Viera to nie je len zbožne sa rozplývať vo vyhradených situáciách, príležitostiach, keď sa rozcítime možno na prvom svätom prijímaní detí, na birmovke, na sobáši, potom sa ešte ukazujú fotky... Aktuálna emócia ešte nemusí byť prejavom života viery! Lebo vezmime si, keď hovoríme o viere, koľkokrát sa Ježiš Kristus pýtal apoštolov, či veria?! Či veria? Mnohým častiam jeho učenia a skutkov apoštoli nerozumeli, o mnohých dovtedy ani nepočuli! Dokonca ešte aj keď uverili, zaváhali. Peter sa topil, keď zaváhal. Marta nepoznajúc súvislosti situácie s Lazárom, predsa len vo viere, ale aj v určitej pochybnosti povie Ježišovi: „Keby si bol tu, môj brat by nezomrel!“ Je to výčitka, je to prejav viery, dôvery? Mieša sa tu všeličo.

Ale chcem poukázať i na to, aký je rozdiel medzi vedieť a veriť! Vedieť je veľmi dôležité, hoci dnes už aj naše náboženské vedomosti sú veľmi chabé. Ale aj tak vedieť, poznať náuku našej viery je veľmi dôležité. Ale uveriť tejto náuke, to je ešte dôležitejšie. To nemožno odbiť vyjadrením: dnes sa tak žije, dnes to neplatí. Uveriť! Môžeme spomenúť príklad emauzských učeníkov, ktorí tak, ako ostatní Židia poznali proroctvá o Mesiášovi, ale po jeho ukrižovaní rezignovali a utekali z Jeruzalema. Mali tiež kopec vedomostí o budúcom Mesiášovi! Ale to im nepomohlo, nepochopili tajomstvo jeho umučenia a zmŕtvychvstania, pokiaľ neuverili. Pokiaľ sa im potom následne nerozhoreli srdcia.

Milí bratia a sestry, aj my môžeme byť nabití vedomosťami, rôznymi projektmi, financiami..., ale všimnite si, ako sa popri tom všetkom vytrácajú základné ľudské prejavy. Veľakrát hovoríme: je to dôsledok rozvinutej technickej úrovne, a z toho vyrastá určitá pýcha v osobnú veľkosť, sebestačnosť. Hovorí sa často a sami to vidíme, vnímame, že mladí ľudia aj vedľa seba sediaci nedokážu komunikovať, iba cez mobil. Nevedia sa porozprávať. Ale je toto všetko na vine, že sa oslabujú normálne ľudské prejavy, alebo je to dôsledok už predtým oslabených ľudských prejavov? A potom sa stráca aj nadprirodzený vzťah k Bohu? Alebo najskôr sa stratil nadprirodzený vzťah k Bohu, potom normálnosť vzťahov medzi nami? Či len technika nás ohuruje a  vzďaľuje od seba, hoci nás mala priblížiť?! Ale my sa chceme napriek všetkému, čo je negatívne, posilniť vierou v Boha a zdravou úctou k Panne Márii, lebo vtedy sme najlepšie vyzbrojení pre skúšky života, pre nápravu zlého a rozvíjania dobrého v našom živote.

Milí bratia a sestry, aj vaša prítomnosť je svedectvom o ochote kráčať cestou dobra a rozvíjania dobra. Vaša prítomnosť na dnešnej slávnosti potvrdzuje ochotu kráčať cestou viery a úcty k Matke Božej, Panne Márii. Dnes sa stretávame tu. Možno sme  sa pred týždňom stretli v Levoči na nádhernej púti, možno sme sa stretli aj na pochode za život. Chcel by som Vám, Oravcom poďakovať za nádherné svedectvo, ktoré sa mi dostalo pri pochodoch za život, keď ste prišli celé rodinky, s malými detičkami, aj tými najmenšími, niekoľko týždňovými. Prišli ste do Bratislavy, do Košíc, aby ste svedčili, že ste na strane života. Svedčili ste, že zo svojho života ste nevyškrtli pohľad na nadprirodzeno a na základe toho si vážite všetko, čo je prirodzené: rodinu, život, deti, vzájomnosť. Verím, že aj 22. septembra sa stretneme na Pochode za život v Bratislave. Už ste možno zachytili, že trasa nebude pôvodná, bude iná. Jeden z organizátorov, keď sa to dozvedel, povedal; je to tiež publikované, teda nie je to môj výmysel; „či aj keď budú chcieť byť organizované iné akcie, či aj tie budú odsunuté z Námestia SNP. Napríklad akcia „Za slušné Slovensko“.“ Keď označil túto konkrétu iniciatívu, asi chcel tým niečo povedať. Tešme sa na septembrovú možnosť vzájomného stretnutia. Ja sa na takéto stretnutia teším, a môžem vás ubezpečiť, že keď vám to teraz hovorím, nehovorím „do vetra“, ale hovorím k vám, ako k ľuďom, ktorí máte otvorené srdcia. Len vás zároveň aj prosím, nenechajte si vziať, ani zriediť pravú náuku „vlkmi v ovčom rúchu“, ale túto náuku a nábožnosť odovzdávajte svojim deťom a spolu i naďalej rozvíjajte mariánsku úctu a nábožnosť.

Stále nám je treba hovoriť o dôležitosti viery, lebo aj dnešné stretnutie, keby bolo bez viery, muselo by sa volať nejako inak. Nie púť, nie odpust. Nejako inak. Manifestácia? Alebo ešte inak? Ale toto je púť viery! Preto naše stretnutie takto voláme, lebo vieme veľmi dobre, že v niektorých krajinách aj keď sa ešte povie slovo púť; stačí isť do Čiech a povie sa „pouť“; tam už veľakrát ostáva len názov. Tam už o kostol mnohí nezavadia. Ale „pouť“ ako taká ostala. S kolotočmi, strelnicami, cukrovou vatou a ktovie s čím všeličím. Ale to nie je púť viery. Teda viera a mariánska úcta je vždy úzko spojená s praktizovaním viery. To je modlitba. Svätá omša, sviatostný život. A znova sa vrátim k Svätému Otcovi Františkovi, ktorý o prepojení modlitby a mariánskej úcty pripomenul tieto slová s nasledovným príkladom. Povedal: „Modlitba, ktorou si prosíme niečo mimoriadne, sa musí dotýkať nás celých, akoby sme do prosby vkladali celý svoj život.“

Potom Svätý Otec rozpovedal príbeh, ktorý sa stal v Argentíne. „Vážne ochorelo sedemročné dievčatko, a lekári nenachádzali nijaké riešenie na vyliečenie; stav dievčatka sa neustále zhoršoval, až jeden večer lekári povedali, že tu sa už nedá nič robiť a priamo vyjadrili: „vášmu dievčatku ostáva už len niekoľko hodín života“. Svätý Otec pokračuje: „Otec dievčatka bol elektrikár. Tento muž viery bol zrazu ako blázon. V „pomätenosti“ nasadol na autobus, aby sa dostal do mariánskej svätyne v Lujane vzdialenej 70 km. Prišiel do tejto svätyne po deviatej hodine večer, keď už bolo všetko zatvorené. S rukami zavesený na železnej ohrade sa začal modliť k Panne Márii. A modlil sa modlil sa, modlil sa.... tak tam tento otec ostal celú noc. Ten muž však zápasil. Zápasil s Bohom. Vskutku zápasil s Bohom, aby vyliečil jeho dievčatko. Ráno, po šiestej hodine odišiel od ohrady svätyne a nasadol na autobus. Do nemocnice prišiel asi o deviatej. Manželku našiel plakať a samozrejme hneď myslel na to najhoršie. Čo sa deje? Nerozumiem, nerozumiem, čo sa stalo?! Ona mu však povedala: „Prišli lekári a povedali, že horúčka ustúpila, že dcérka dýcha dobre, že jej už nič nie je. Nechajú si ju ešte dva dni na pozorovanie, ale nechápem, čo sa stalo.“ To sa ešte stáva?! Však?“ Zakončil pápež tento príbeh. „Sú to zázraky“; pokračuje pápež. No je potrebná modlitba, odvážna modlitba, ktorá zápasí o takýto zázrak. Nie modlitby zo zdvorilosti: „áno, pomodlím sa za teba, potom odrecitujem Otče náš, Zdravas Mária a zabudnem na to“. Nie, tu je potrebná vytrvalá a odvážna modlitba, ako bola tá Abrahámova, ktorý zápasil s Pánom, aby zachránil mesto. Ako bola Mojžišova, ktorý mal ruky zdvihnuté a modliac sa k Pánovi, sa pri modlitbe unavil. Ako je modlitba mnohých osôb, mnohých  ľudí, ktorí majú vieru a vierou sa modlia.“ Pápež František dodal: „Viera nie je záležitosť dekorácie, ozdoby. Žiť vieru neznamená ozdobiť si život, trochou náboženstva, akoby to bola nejaká torta, ktorá sa zdobí šľahačkou. Hľaďme na Pannu Máriu!“ zavŕšil pápež.

Blahoslavená, ktorá uverila. A tak aj my sme sa dnes prišli sem posilniť. Možno niektorí aj znova rozhodnúť sa podľa slov: „vyvoľ si  život, alebo smrť.“ Aj my dnes máme pred sebou nádej, ale aj ochotu čosi pre to urobiť. Lebo „ak vaša viera bude ako horčičné zrnko, budete hory prenášať“, sľúbil Pán Ježiš. A „moje Nepoškvrnené Srdce napokon zvíťazí“, prisľúbila Panna Mária. To sú veľmi silné prisľúbenia a vieme, že tieto prisľúbenia sú tu pre nás. Vieme, že sa máme nanovo rozhodnúť pre život s Bohom, s Máriou. Urobme tak. Potom nás ani pekelné mocnosti nepremôžu. Ale nie tie pekelné mocnosti, ktoré nám ukazujú nejakých rožkatých s chvostom, z ktorých sa smejeme. Pekelné mocnosti, ktoré sú reprezentované uhladenými ľuďmi v bielych košeliach s kravatou a v perfektných oblekoch. To tí budú odstavení.  Nič nezmôžu. Prečo? Svätý pápež Ján Pavol II. nám niekoľkokrát povedal: „O budúcnosti sa nerozhoduje ani v Moskve, Berlíne, Washingtone, ale na mariánskych pútnických miestach.“ My dnes silou spoločnej modlitby ponúkame veľa kvôli dobru pre nás všetkých.

Chcem vám poďakovať zvlášť aj za vaše piesne Panne Márii, veď je to už dvadsiatypiatykrát, čo ste spievali pieseň Márii takto organizovane. Ale koľkokrát neorganizovane, to sa iste nedá zrátať. Ale to sa ani nestráca. Pokračujme v tom. Prijmime všetky tie ponuky, ktoré nám prichádzajú z neba v plnej otvorenosti a prosme: „Pane, prijmi a vypočuj prosby svojich služobníkov i nás, dnes tu zídených. Škapuliarska Panna Mária, oroduj za nás! Amen.


1 2 3 4 5 6 7 >