Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

CHCEM POČÚVAŤ HLAS BOŽÍ A NIE FALOŠNÝ - 2. ned./B – homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 17.1.2021 (bez účasti ľudí, v čase pandémie)

Známy cestovateľ Berin Gould zažil počas výpravy po Islande situáciu, keď bolo treba prebrodiť pomerne širokú, značne dravú rieku. Keď ňou prechádzali a kôň musel naozaj s vypätím všetkých síl prekonávať spenené, hrozné vody a víry rieky, zdalo sa, že tomuto cestovateľovi - jazdcovi na vyčerpanom koni sa pomaly začína krútiť hlava a obával sa, že spadne do silného, dravého prúdu a ten ho odnesie ktovie kam. Sprievodca, ktorý stál na čele to vybadal a rázne mu povedal: „Pozri na breh, pozri na breh!“ Bol to jasný povel, ktorý mu zdvihol zrak od rozbúrených vôd neistoty, aby sa zadíval na cieľ, ktorý mal pred sebou.  Pohľad na cieľ ho posilnil, aby nerezignoval a aby sa zachránil.

Aj tento príbeh nám môže povedať, milí bratia a sestry, že na životnej ceste každého jedného človeka je veľmi dôležité „dívať sa na breh“. Dívať sa pred seba, na pevný bod, na osvedčené zásady, ktoré tu sú a máme ich na dosah. Na zásady, ktorých sa treba pridržiavať priam so „železnou“ pevnosťou, lebo ony dávajú istotu vo všetkých búrkach, z ktorých sa nám nezatočí hlava a nestiahne nás prúd alebo vír rozbúrenej rieky či vôd tohto sveta. Napríklad, ak sa zneistené malé dieťa zahľadí do otvorenej náruče rodiča, prípadne do jeho očí, prestane si všímať, čo ho znepokojilo a toto zneistené dieťa znova získa istotu a v rodičovskom náručí nájde bezpečie. Áno, aké je dôležité mať taký pevný bod. Platí to zvlášť pri voľbe a napĺňaní životného povolania. Nech sa jedná o ktorékoľvek povolanie,  je treba mať stanovený bod, ale hlavne – aj sa ho pridŕžať.

Dnešné Božie slovo nám dáva takéto situácie rozlišovania a rozhodnutia do súvislosti s rozhodnutím pre duchovné povolanie. V prvom - starozákonnom čítaní je reč o vyprosenom synovi Samuelovi, ktorý bol daný na výchovu do chrámu, aby bol od malička v službe Pánovi, lebo tak to bolo stanovené, tak to sľúbila jeho matka (porov. 1Sam 1, 24-28). Jednej noci - ako sme počuli, je trikrát oslovený. Myslí si, že ho volá Héli, lebo sa mu ešte nezjavilo Pánovo slovo (porov. 1Sam 3, 3b-10), ale aké je dôležité, že mal vynikajúceho učiteľa (veľkňaza Héliho), ktorý po rozpoznaní tohto oslovenia mu hovorí: „To nie ja ťa oslovujem, to ťa oslovuje Pán a keď ťa znova osloví, povedz mu: Hovor, Pane, tvoj sluha počúva.“ Aké je pre Pánovho služobníka dôležité byť započúvaný a to neustále do Pánovho slova. Inak sa stratí. Lebo tých falošných hlasov je dosť. A vychádzajú z úst aj takých ľudí, od ktorých by falošné slová vychádzať nemali. Evanjelium najskôr upriamuje pozornosť na Jána Krstiteľa (porov. Jn 1,35-42). Práve on je ďalším spoľahlivým smerovníkom, ktorý ukazuje na Božieho Baránka. On ho spoznal, lebo bol veľmi vnímavý na Božie vedenie. A práve za týmto Božím Baránkom posiela svojich dvoch učeníkov - Ondreja a Jána. Keby bol Ján Krstiteľ zaťažený hrozbou konkurencie, poslal by svojich učeníkov za Ježišom Kristom?  Neriešil by seba a svoje výhody? Ale Ján Krstiteľ bol naozaj muž hlbokej viery, ktorý si bol jasne vedomý toho, že prišiel na svet, aby pripravil cestu Pánovi a aby ho predstavil ľuďom. A tak to aj urobil. Pripravil cestu Pánovi a predstavil Božieho Baránka.

Títo dvaja apoštoli idú za Ježišom a on sám im pomáha začať dialóg, keď sa ich pýta: „Čo hľadáte?“ „Rabbi, kde bývaš?“ A vtedy zaznie Ježišovo pozvanie: „Poďte a uvidíte!“ Šli, nasledovali Ježiša a ako poznamenáva evanjelista, zostali ten deň u neho. Boli asi štyri hodiny popoludní.  Samozrejme, ľudská zvedavosť sa pýta: Čo mali vidieť, čo mohli vidieť? Ježiš im chcel ukázať kde býva, ako býva, mohli sledovať, aký má nábytok, obrazy, pokrovce...? Niekoho by možno zaujímalo iba to - zo zvedavosti alebo aby ho mohol zhodnotiť, prípadne ohovoriť.... Čo teda uvideli títo dvaja pozvaní učeníci? Čo im Ježiš ukázal? Uvideli Mesiáša. Ak by sa to tak nestalo, bol by Ondrej utekal za svojim bratom  Šimonom a na plné ústa mu oznámil: „Našli sme Mesiáša?!“ Ak by nemal v sebe toto silné vnútorné presvedčenie, oznámil by mu s nadšením túto správu? Vôbec nie!

Z jedného i druhého úryvku Božieho slova dnešnej nedele dostávame výslednicu, aké je dôležité počúvať. Ale počúvať Boží a nie falošný hlas. A dôležité je aj  vidieť - počúvať a vidieť - aby sa zrodilo tajomstvo povolania a nasledovania. To je tá veľká sila. Ale to sa deje práve v komunikácii s Ježišom. Ježiš je od tejto  chvíle pre nich Učiteľ a Majster. Apoštoli sú služobníkmi Novej zmluvy, Nového zákona. Spoznávajú nové pravidlá a zisťujú, že sa dostávajú na nové cesty života. Ale ich veľkosť, ich dôstojnosť od tejto chvíle nespočíva v ich skutkoch, nevyplýva z ich konania, ale z povolania, ktoré dostali od Boha a z predchádzajúceho Ježišovho pozvania pracovať na spáse sveta a všetkých ľudí. Práve blízkosť s Pánom ich vedie k tomu, aby sa zahľadeli na neho, aby sa dívali na Pána a nestratili ho zo svojho zorného uhla pohľadu. A potom, aby sa aj sami stali odzrkadlením Pánovej podoby, zrkadlom, ktoré odzrkadľuje Božiu prítomnosť v tomto svete. Odprvoti svojho povolania sú vedení k tomu, aby si uvedomili, že  to nie je vec konkurencie, súperenia - kto viac vynikne pred Pánom, že vyhráva a je ten najlepší. Bohužiaľ, v priebehu časov a nemožno nehovoriť aj o súčasnosti, sa do grémia povolaných vlúdili aj tieto ľudské prvky. Súperenie, konkurencia, vyvyšovanie. Ale to nebol Ježišov zámer. Tajomstvo Ježišovho povolania pre každého povolaného zostáva tajomstvom a to tajomstvom v službe. Preto je neustále dôležité vyznávať: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo“ (Mt11, 25-26). Aby tí, ktorí sú úbohí v duchu, porozumeli tomuto pozvaniu a poslaniu. Aby porozumeli, že je to Božia moc, že je to sila  Ducha Svätého, ktorá formuje, stvárňuje, vedie a napokon aj koná skrze vybratých ľudí.

Kto sú tí vybratí v grémiu dvanástich apoštolov? Štyria boli rybári, boli tam remeselníci, dedinčania, dokonca jeden nenávidený mýtnik - kolaborant, pestrá plejáda charakterov..., dosť aj ťažké povahy. Peter bol cholerik, Jakub a Ján by radi robili konšpiráciu a politiku - ako dosiahnuť výnosné miesto, Judáša, by sme mohli nazvať držgrošom a tak by sme mohli pokračovať v tejto charakteristike jednotlivých osôb, až sa chytáme za hlavu, koho si to Pán Ježiš vlastne vyvolil?! A ešte do takýchto vedúcich pozícií pre Cirkev! Aby oni tvorili základ cirkvi?! Laurie Beth Jones v knihe „Ježiš Kristus manager“ sa zamýšľa nad tým a pozerá sa na Ježiša ako na učiteľa biznisu. Hovorí, že hlavnou úlohou Mesiáša, bolo naučiť ľudí, ako robiť tieto obchody. Vôbec viesť to všetko. Pretože im dokázal stanoviť jasný strategický cieľ. Dokázal vytvoriť kolégium apoštolov - teda kolégium velenia - chválil ich kreatívnosť a podarilo sa mu vybudovať toto spoločenstvo rôznych ľudí. Ale treba si uvedomiť, že keď sa mu podarilo dať dokopy Cirkev - ak by sme už použili túto terminológiu - v žiadnom prípade to nebola zásluha týchto vyvolených. Veď keby sme spomenuli konkrétnosti a zamysleli sa nad tým, že keby Ježiš nešiel podľa toho, ako ho viedol nebeský Otec, ale dal by napríklad na niektoré Petrove odporúčania alebo aj na odporúčania iných apoštolov, ktorí zvolávali hromy a blesky na niektoré mestá, nič by nebolo z jeho diela. Nič by z toho nebolo.

Keď sa podivíme  nad charaktermi niektorých vyvolených apoštolov, môže sa objaviť aj negatívne hodnotenie: „Ježiš bol nespravodlivý.  Prečo jedných vyvolil a druhých nie?! Vari druhí nemohli byť lepší, šikovnejší múdrejší?!“ Prečo vyvolil práve tých konkrétnych „dvanástich“ dokonca ešte aj na vyššie postavenia v rámci Cirkvi? Niekedy sa mnohí dívajú len na vyvýšenie, ale nie aj na znásobenú zodpovednosť, ktorá ide so zvereným úradom a na všetky súvislosti. Je to väčšie pozvanie k zodpovednosti za tento svet. V prvom rade za Cirkev, ale aj za svet, do ktorého je Cirkev poslaná, lebo má misijné poslanie - či doma, či ad gentes! V tomto kontexte by sme mohli spomenúť aj smutné výročie - 15. januára (2021) uplynulo 70 rokov od odsúdenia prvých troch slovenských biskupov Vojtaššáka, Buzalku a Gojdiča, vo vykonštruovanom procese, ktorý naozaj niesol všetky známky „divadelného predstavenia“. Bol by vtedy týmto biskupom niekto závidel ich službu a postavenie? Prečo vlastne bolo treba postaviť biskupov pred súd a odsúdiť ich?  

Lebo nepriateľ vie veľmi dobre, čo to znamená zničiť „velenie“ protivníka, čo si veľakrát neuvedomujú aj niektorí členovia Cirkvi. Uvediem príklad, ktorý s tým možno celkom nesúvisí, ale môže poslúžiť pre pochopenie. Lenin veľmi obdivoval svätého Ignáca z Loyoly. V akom zmysle? V zmysle disciplíny, pretože Ignác ako vojak vniesol do spoločnosti Ježišovej charakteristiky disciplíny, ktoré sa Leninovi hodili, a ktoré samozrejme s plnou krutosťou vniesol do rodnej strany. Nie „všetko na väčšiu česť a slávu Božiu“, ale „všetko pre proletariát“. Áno, zničiť velenie! A tak aj tento súd spred sedemdesiatich rokov, o ktorom si môžete prečítať v Katolíckych novinách (č. 2/2021) v rozhovore so vzácnym slovenským historikom profesorom Róbertom Letzom, čo mal za cieľ? Dať úder Katolíckej Cirkvi, rozbiť biskupov v ich jednote, pretože nesúdili všetkých naraz. Niektorých trestali inak. Šlo jednoducho o to, aby v týchto procesoch predstavili veriacim ich pastierov - už odsúdených, ako najväčších nepriateľov ľudu, ale aj najväčších nepriateľov veriacich. A samozrejme, využívali na to všetky prostriedky, ktoré mali k dispozícii. Zháňali svedkov, zvlášť takých, ktorí mali niečo proti biskupom. Bohužiaľ našli ako svedkov aj niekoľkých kňazov, ktorým biskupi vytýkali ich neusporiadaný život alebo aj to, že sa zaplietli do všeličoho. Títo využili príležitosť, aby „pichli“ do biskupov. Ale drvivá väčšina kňazov aj laikov vtedy stála za súdenými biskupmi. Jeden zo svedkov, Štefan Bača, kňaz Spišskej diecézy bol tiež nútený k tomu, aby krivo svedčil proti svojmu biskupovi. Ba dokonca ho prevádzali chodbami justičného paláca v Bratislave a priviedli ho do miestnosti, kde už boli pripravené tri truhly a jasne mu povedali: „Vy už na procese nič nezmeníte. Rozsudok je pripravený.“ Keď videl tri truhly, vedel, aký má byť rozsudok.

Výsluchy biskupov viedli vyšetrovatelia Štátnej bezpečnosti v pražskej Ruzini. Viedol ich Milan Moučka, starší brat známeho českého herca Jaroslava Moučku. Šlo o to, zlomiť biskupov, aby sa priznali, samozrejme pod psychickým a fyzickým nátlakom. Výsluchy prebiehali aj v noci. Biskupi nemohli spávať, čo ich fyzicky aj psychicky oslabilo. Museli stále chodiť po cele až do zrútenia. Nedostávali stravu, počúvali sústavný plač a stony týraných väzňov z iných ciel. Boli bití a ponižovaní, to všetko čítame v ich životopisoch. Ak ste o tom nečítali,  tak čítajte a dozviete sa, koľko poníženia sa  im dostalo. Nútili ich, aby sa učili naspamäť výpovede, ktoré im napísali a podávali im drogy, aby takto omámení hovorili to, čo chceli ich vyšetrovatelia. Obvinení biskupi mali na súdoch obhajcov, ale to boli „figúry“.  V rámci celej tejto propagandy sa dôkladne využil informačný monopol. Rozhlas prenášal konanie procesu, noviny uverejňovali jeho priebeh. Niektorí spisovatelia písali články proti biskupom - napr. Ladislav Mňačko. Agitátori chodili medzi ľudí a „objasňovali“ im význam procesu. Na pracoviskách sa ľudia podpisovali, a to aj tí, čo chodili do kostola. Podpisovali sa pod rezolúcie, ktoré žiadali prísne potrestanie biskupov. A tí, ktorí sa postavili na ich stranu, boli zastrašovaní, trestaní, či to boli laici alebo kňazi. Či stratou zamestnania alebo väzením, alebo inou tortúrou. Jednoducho, toto sa dialo pred sedemdesiatimi rokmi.

Myslíte, že za 70 rokov sa niečo zmenilo? Nie sú útoky na Cirkev aj dnes? Nie je aj dnes úsilie rozbiť jednotu biskupov aj v tejto pandémii, keď sa šíria všelijaké názory, hlasy? Nie sú aj dnes z radov zasvätených či odídených z duchovného stavu tí, ktorí si radi „pichnú“ do biskupov, lebo biskupi ich napomenuli pre ich neusporiadaný život alebo preto, že sa do všeličoho zaplietli? A nie sú takejto spolupráci s takýmito kňazmi a zasvätenými naklonené ústretové médiá? Vždy to bolo, aj to bude. Niekomu sa zatočí hlava a padá, lenže bohužiaľ strháva aj iných. Ten, ktorý mal byť ako Héli, aby upozorňoval na Boží hlas, dal sa do služby falošného hlasu a sťahuje so sebou aj ďalších. Každý nepriateľ chce mať v druhom tábore takýchto spolupracovníkov. A vie, na čom ich nachytať, ako ich získať. Ale drvivá väčšina - ako pred sedemdesiatimi rokmi tak aj teraz - drvivá väčšina kňazov si plní svoju kňazskú službu poctivo.

Milí bratia a sestry, v našej diecéze je rok Eucharistie a kňazstva a dalo sa predpokladať, že Zlý bude viac útočiť. Preto sa pred záverečným požehnaním svätej omše modlievame za terajších i nových kňazov. Modlíme sa za terajších, aby sa dobrým „nezatočila  hlava“, aby ich nesiahli víry a prúdy tohto sveta a aby potom nesťahovali za sebou  aj iných. A za tých, ktorým sa už „hlava zatočila“, sa modlíme, aby chceli hľadať a našli cestu späť. Pre nás všetkých platí, aby sme boli ako Samuel neustále pripravení počúvať Pánov hlas a sa postavili pred Pána, nie pred falošných  mediátorov a Pánovi povedali: „Pane hovor, Pane počúvam“. Aby sme často boli v blízkosti Pána, adorovali, klaňali sa mu. Tak, ako aj počas 24-hodinového modlitbového procesu počas včerajška a dneška. Nemusí to byť priama adorácia, veď v terajšej situácii pandémie to ani nie je možné, ale predsa je to zjednotenie sily v modlitbe cez slovenský „Dohovor za rodinu“.

Aby sme videli Mesiáša! Aby sme spoločne odrážali všetky ničivé útoky modlitbou, obetou a odpúšťaním. Áno, prosíme za svätých, obetavých, ale aj kajúcich kňazov i nových kňazov. Podľa vzoru svätého Jozefa, ktorý počúval Boží hlas, ktorý videl Mesiáša, ktorý veľa toho nenarozprával, veď vieme, že nemáme od neho zaznamenané ani jedno slovo. Ale konal a konal tak, ako mu kázal Boh. Aj my chceme nasledovať svätého Jozefa vo všetkom, v jeho postojoch, vernosti a v celom jeho správaní. Amen.


1 2 3 4 5 6 7 >