Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

AJ NEMOŽNÉ MÔŽE DOSTAŤ NOVÉ RIEŠENIE - Biela sobota – homília Mons. Stanislava Stolárika počas veľkonočnej vigílie slávenej bez účasti verejnosti v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave (11. 4. 2020)

Asi všetci poznáme meno veľkého indického filozofa a mysliteľa, otca národa - Mahátmá Gándhího. Gándhí sa v rokoch dospelosti priznal k jednému skutku z čias mladosti: „Keď som mal 15 rokov, dopustil som sa krádeže. Mal som nejaký dlh a nevedel som, ako mám tento dlh vyrovnať. A tak som otcovi ukradol náramok a predal som ho. Z utŕžených peňazí som dlh vyplatil. Ale odvtedy som nemohol svojmu otcovi pozrieť do očí. Veľmi ma ťažilo svedomie, cítil som, že sa musím priznať, ale nedokázal som sa pred otcom otvoriť, nedokázal som pred ním otvoriť ani srdce, ani ústa. Potom mi niečo napadlo. Všetko som napísal na papier a ten papier som odovzdal otcovi. Otec papier vzal a prečítal. Zamyslel sa, privrel oči a bol dlho ticho. Potom papier roztrhal a zahodil ho. Mávol rukou a povedal: „No dobre.“ A to bolo gesto, ktorému som veľmi jasne porozumel. Porozumel som, že otec mi odpustil. Snáď prvýkrát v živote som si uvedomil, akého mám otca, aký úžasný je môj otec. Ale hlavne som cítil veľkú radosť z čistého svedomia. Že som sa vyznaním a získaním odpustenia zbavil tejto ťarchy svedomia.

Milí bratia a sestry, myslím, že každý z nás sme zažili radosť z odpustenia, že sme si uvedomili, čo to znamená, aký je to obrovský balzam pre dušu. Keď sme napokon, možno po dlhom boji predsa len namiesto  hnevu, výčitiek a nepokoja získali  pokoj v duši. Bolo to čosi úžasné, obrovské a stále je to čosi obrovské, o čo sa je treba neustále usilovať vo svojom živote. Ako veriaci ľudia si uvedomujeme, aké je hlboké prepojenie medzi hriechom a chorobou. Nie všetci lekári si veľakrát uvedomujú, že choroba, ktorá sa ukazuje, môže mať svoje príčiny kdesi inde, a nie tam, kde a ako sú z vedeckého hľadiska lokalizované. Môže a musí ich liečiť len ten, kto vidí do duše človeka.

Milí bratia sestry, ak sme sa včera večer, teda na Veľký piatok modlili so Svätým Otcom Františkom krížovú cestu, boli sme spojení nie s Koloseom, ale s Námestím Svätého Petra v Ríme. Krížová cesta bola zostavená tými, ktorí boli odsúdení do väzenia, ich rodinnými príslušníkmi, ich vychovávateľmi, tými, ktorých ich strážia..., slovom ľuďmi, ktorí nejakým spôsobom prichádzajú s väznicami do kontaktu. Mohli sme počuť  hlboké a priam otrasné svedectvo týchto zranených ľudí. Ich záverečná „choroba“, ktorá vskutku mala za následok odsúdenie, mala svoje počiatky kdesi oveľa skôr, kdesi v neláske, v odmietaní v odsudzovaní. Aké bolo potom a stále je veľmi dôležité, aby aj po vykonaní trestu našli prijatie, odpustenie, s ktorým sa dovtedy možno až tak často nestretli. Keď sme sa dnes o 17- tej hodine modlili s turínskym arcibiskupom pred Turínskym plátnom a prednášali prosby za zastavenie pandémie spôsobenej koronavírusom, mohli sme zachytiť myšlienku Svätého Otca Františka, ktorú arcibiskup citoval: „Uvedomujme si, že nie my sa dívame na to plátno, ale Ten z plátna sa díva na nás a hovorí nám, prihovára sa k nám.“ Každý sa mohol započúvať do textu Božieho slova,  alebo do textu meditácie, ktorú prednášal  pán arcibiskup, alebo mohli sme si tam doplniť aj svoj citát. Dívajúc sa na odtlačok Ježišovho tela na plátne, zachytili sme možno jeho pohľad, Jeho rany a prorocké Izaiášove slová: „Jeho rany nás uzdravili.“ Práve tieto rany, na ktoré sme sa zadívali včera, na Veľký piatok, nás uzdravili a nás stále uzdravujú.

Ale keďže slávenie týchto sviatkov svätého Trojdnia a samotnej Veľkej noci v tomto roku je  tak veľmi zvláštne, uvedomujeme si, že niečo veľmi dôležité nám chýba. Na Zelený štvrtok sme si pripomenuli, ako veľmi nám chýba Eucharistia, účasť na svätej omši. Včera sme si pripomenuli, ako nám veľmi chýba bozk lásky, vynáhrady, aby sme sa bozkom lásky a vynáhrady  zavďačili Ježišovi a vynahradili bozk zrady, ktorý dostal v Getsemanskej záhrade od Judáša. Dnes, v túto svätú noc Kristovho zmŕtvychvstania si zas uvedomujeme a to možno znova s určitou, alebo aj značnou bolesťou, aké je potrebné odpustenie a ako možno veľmi veľa ľudí v tomto roku nemohlo pristúpiť k svätej spovedi a počuť uzdravujúce slová: “Ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov...“, ktoré kňaz môže vysloviť jemu danou mocou. Vysloviť ich  aj v súvislosti so slovami Izaiáša: „Jeho rany nás uzdravili.“ (Porov. Iz 53, 5) Pri počúvaní Božieho slova, ktorým sme po zapálení paškála pokračovali v dnešnej bohoslužbe, sme sa iste sústreďovali na centrálnu myšlienku dnešného večera, ktorou je Kristovo zmŕtvychvstanie. Ústredným čítaním dnes prednesených starozákonných čítaní je príbeh prechodu cez Červené more. Práve tento prechod cez Červené more znamenal a znamená záchranu. V príbehu more pochovalo Egypťanov, utopili sa v ňom, keď prenasledovali a už doháňali Izraelitov utekajúcich do Zasľúbenej zeme. Tento príbeh nám chce obrazným spôsobom pripomenúť, ako často nás hriech dobieha a stále nás dobieha, neustále uteká za nami. Aké veľmi potrebné je práve to „Červené more“ - svätá spoveď, aby bol náš hriech pochovaný, utopený, aby už prestal existovať. Ale v tomto roku sa možnosť  sv. spovede  mnohým nedostala.

Milí bratia a sestry, je treba povedať, že Cirkev ponúka aj možnosť dokonalej ľútosti na odčinenie a odpustenie hriechov. Ale vždy s úmyslom: akonáhle bude možnosť vyspovedať sa, aby sa tak stalo. Teda jedno s druhým súvisí a je späté. Ale ak sme nemohli vykonať sviatostnú spoveď a dosiahnuť sviatostné odpustenie, mohli sme všetci vykonávať svoje ľudské odpustenia. Mohli sme odpustiť sebe. Možno je nás veľa takých, a všeobecne môže byť veľa takých, čo nevedia niečo odpustiť sebe samým. Mohli sme opustiť inému. Možno to trvá krátko, možno už dlho, ale je čas odpustiť inému a je tiež čas poprosiť o odpustenie. Možno mať pred sebou hoc aj papier, na ktorý je možné „zložiť“ tú ťarchu, ako ho mal Gándhí alebo aspoň pomyselný papier, akúsi faktúru, na ktorej „visí“ čo nám niekto  „dlhuje“ a roztrhať to, odpustiť, rozlámať putá, ktorými spútavame seba i iných. A pri prvej možnosti, ako bolo spomenuté, po tomto ľudskom odpustení hľadať možnosť ako toto všetko utopiť aj v „Červenom mori“ sviatostnej milosti, vo svätej spovedi. Lebo Ježiš, ktorého zmŕtvychvstanie túto noc slávime, zrodil seba a nás zrodil skrze krst a obnovu svätej spovede pre nový život. Za to sme vďační.

Ďakujeme za to, že silou tejto milosti môže nastať nový život v každom jednom z nás a našimi silami sa nemožné môže stať možným. Na dnešný deň pripadá  spomienka svätého Stanislava biskupa a mučeníka, poľského, krakovského biskupa z 11. storočia. Pre Bielu sobotu sa neslávi,  ale spomeniem tohto veľkého svätca, o ktorom vieme, že pre výčitky na adresu kráľa bol kráľom Boleslavom Chrabrým zavraždený priamo pri oltári. Ale chcem spomenúť aj ďalšiu udalosť z jeho života, keď dokázal vzkriesiť mŕtveho Petra Piontrovinčina, aby prišiel svedčiť na súd o pravde, pretože aj vtedy sa diali  mnohé neprávosti a riadne kúpený pozemok cirkvi chceli neprajníci ukradnúť dokonca súdnym konaním. Jednoducho chceli na to použiť krivé svedectvo. Nie je to nič neznáme, aj tu išlo o pravdu,  ale tá pravda nemala šancu zvíťaziť, ak by nebolo Kristovho zmŕtvychvstania. Ani sila Stanislavovej modlitby by nemala svoju účinnosť a nemohla by vzkriesiť mŕtveho, aby prišiel vydať svedectvo o pravde na súd.

Kristovo zmŕtvychvstanie je práve o tom, svedčí o tom, že víťazstvo pravdy je možné aj tam, kde sa zdá, že nie je šanca, kde je všetko už „pochované“. Teda, ak aj nebola možnosť svätej spovede alebo ak máte bolesť, že sa možno už dlho modlievate za svojich najbližších, lebo už roky nepristúpili k svätej spovedi, aj na príhovor svätého Stanislava biskupa mučeníka prosme, aby aj oni povstali z hrobu hriechu, z tejto beznádejnej pozície či situácie. Silou úprimnej modlitby prednášanej s dôverou, aj oni vstanú. Možno to tiež nebude jednoduchá cesta, ale možno aj vďaka vašim vytrvalým modlitbám už nejaký ten úsek cesty majú prejdený, hoci vy to nevidíte. Možno aj oni nájdu nejaký spôsob, ako to dostať zo seba, tak ako Gándhí, ktorý to nevedel priamo povedať otcovi, ale predsa našiel spôsob - napísal svoje vyznanie na papier. A tak verme, že práve sila Kristovho zmŕtvychvstania nám dáva práve túto nádej, aby aj z hrobu hriechu mohlo povstať všetko to, čo je beznádejné, a to aj silou prednášanej modlitby. Po tieto dni hovorme plní nádeje i plní veľkonočného tajomstva - Kristovho víťazstva: „Božia moc pochová aj koronavírus“. Božia moc vnesie a dá radosť z víťazstva nad všetkým, čo je zlé, len treba prijať Kristovho víťazstvo do svojho srdca a byť ľuďmi zmŕtvychvstania, ľuďmi, ktorí neprešľapujú vo svojej viere z nohy na nohu, ale tými, ktorí sa dívajú dopredu a idú za Zmŕtvychvstalým Kristom.

Milí bratia a sestry, radostné aleluja, ktoré znie v túto presvätú noc, nech je i našim vyjadrením a ešte viac azda povzbudením, alebo naopak, aby sme kráčali za Zmŕtvychvstalým Kristom plní nádeje a posilnení v nádeji. Lebo tak ako Kristus vstal z mŕtvych, aj všetko nemožné v našom živote môže dostať nové riešenie, nový život. Amen.

[audio mp3="http://burv.sk/wp-content/uploads/2020/04/200411_001.mp3"][/audio]


1 2 3 4 5 6 7 >