Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

„Sila Božieho slova a môjho slova“ – homília rožňavského biskupa Mons. Stanislava Stolárika v rožňavskej katedrále na Tretiu adventnú nedeľu 18. 12. 2016

erb-far

SILA BOŽIEHO SLOVA A MÔJHO SLOVA

Drahý spolubrat v kňazskej službe, rehoľné sestry, drahí bratia a sestry, milé deti, milá mládež!

Jeden z anglických kráľov, skôr ako nastúpil na trón, urobil zaujímavé gesto, keď dovolil ľuďom, ktorí mali záujem o nejaké miesto v službe na kráľovskom dvore, aby prišli, predstavili sa a vyjadrili svoje prianie. Kráľ im miesto prisľúbil, jeho tajomník ho hneď zapísal, aby sa na to nezabudlo, a tým, žiadané posty mali záujemcovia zabezpečené. Prišiel aj jeden šľachtic, ktorý sa postavil pred kráľa a pýtal si jedno veľmi dôležité miesto.  Kráľ prikývol a  prikázal tajomníkovi zaznačiť to, aby sa na to nezabudlo. Vtedy šľachtic povedal: “Nie kráľ, zapisovať to nie je treba. Mne stačí tvoje slovo, pretože ja verím v slovo kráľa.“ Keď šľachtic odišiel, kráľ povedal svojmu tajomníkovi: „Iba tento jeden jediný si ma uctil ako kráľa, lebo vedel, čo znamená slovo kráľa.“

Milí bratia a sestry, keď spomínam tento príbeh, môže sa vám zdať veľmi rozprávkový, pretože dnes dať na slovo kohosi, je veľmi odvážne. Dnes sa presviedčame o tom, že aj keď máme uzavreté zmluvy, máme podpísané papiere, ešte to nemusí veľa znamenať. Už malé deti, napáchnuté možno americkými filmami, niekedy vo chvíľach, keď sa  dostanú do nejakej ťažšej situácie, zaargumentujú, že si na rozhovor prizvú právnika a že budú rozprávať iba v prítomnosti právnika. Všimnite si, keď sa rieši problém, a to je už veľa takých prípadov, ako sa  stráca normálna ľudskosť, všetko musíme riešiť právne a treba dávať pozor na každé slovo, lebo niekto chce na tom vytĺcť nejaký kapitál. Sila slova sa stratila. Nedívajme sa však len na iného človeka, ako on verí v silu slova, ale zadívajme sa každý sám na seba a opýtajme sa: Akú hodnotu, silu a stálosť má naše  slovo? Naše vypovedané slovo; či si za ním stojíme, či ho naozaj chceme  dodržať, alebo nie?

Práve sila slova zohráva veľmi dôležitú úlohu aj v prípade, ktorý bol opísaný v dnešnom evanjeliu. Príbeh o narodení Ježiša Krista, ale aj o všetkom, čo tomu predchádzalo. Vieme veľmi dobre, že tam bol problém. Jozef a Mária boli zasnúbení. To znamenalo, že nežili spolu, ale pred vtedajším svetom už boli bratí ako manželia, a teda každý dôvernejší prejav komunikácie s iným mužom, v prípade muža s inou ženou, by bol považovaný, za porušenie vernosti. Aj v prípade, keď Mária zostala tehotná  a to nie pričinením Jozefa, prirodzene vystala otázka ohrozenia jej cti, ale aj celého ich vzťahu. Hovorím, nežili spolu, každý žil ešte vo svojom dome, ale vzťah vzniknutý zásnubami, mal už svoju záväznosť a pred svetom boli vnímaní ako tí, ktorí už patria k sebe. Do tohto vážneho problému však vstupuje Boh. Oznamuje Jozefovi: „Neboj  sa prijať Máriu, lebo  to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého.“

Milí bratia a sestry, tu práve nastáva komunikácia o sile slova, o sile Božieho slova, medzi človekom a Bohom. Tu je to najhlavnejšie, čo máme zhrnuté aj my, v sile Božieho slova vo Svätom Písme. To, čo počúvame pri každej jednej sv. omši, po čom môžeme siahnuť v nádhernej knihe Božieho slova  a to vždy v tej istej situácii a konfrontácii ako boli  Jozef a Mária. Neboj sa, neboj sa, lebo ja, tvoj Boh Ti hovorím! A človek, ktorý počúva Božie slovo, alebo vie, že existuje nejaká Biblia, je konfrontovaný s otázkou: Beriem ja vážne, že je tu nejaké Božie slovo? Beriem vážne, že Boh prehovoril k celému ľudstvu? Beriem vážne, že toto  slovo je pravdivé, a ja sa naň môžem spoľahnúť?

Na tieto otázky si musí odpovedať každý sám. Ako ja beriem silu Božieho slova? Ako mu dôverujem? Veď vieme, že silou Božieho slova bol uzdravený chorý, utíšili sa vietor, búrka, more. Na Ježišovo, Božie slovo vstal mŕtvy znova k životu, na Božie, Ježišovo slovo, chlieb sa premenil na jeho Telo a víno na jeho Krv. A tak by sme mohli pokračovať. Koľkokrát sila tohto Božieho slova  vniesla zázrak do života človeka a ľudstva. Verím tomu, alebo to posúvam do kategórie bájok, rozprávok, povestí a všade tam, kde slovo dokáže vykúzliť nejaký zázrak, ale nie preto, že je to Božie slovo, ale preto, že je to rozprávka, povesť, bájka atď. My sa tu učíme veriť v silu Božieho slova. Aj teraz, keď vrcholí advent, počujeme : „Neboj sa!“ Neboj sa pristúpiť k svätej spovedi, neboj sa znova prehĺbiť svoju vieru, neboj sa zmobilizovať život viery vo svojej rodine a najskôr v sebe samom. Neboj sa!

Dôveruješ tomuto slovu? V dnešnom prvom čítaní Achaz bol tak isto oslovený, aby zmobilizoval vieru, pretože doteraz žil značne pohanským štýlom života. Ľudia okolo neho boli veriaci Židia, ale vidiac jeho životný štýl, strácali nádej. Do tejto situácie, niekoľko storočí pred narodením Ježiša Krista vstupuje prorok Izaiáš a hovorí: „Neboj sa, neboj sa Izrael, hľa panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel. On bude Boh s vami.“ Pre veriaceho židovského človeka to bolo veľké vzpruženie viery. Ale znova tu bola tá istá otázka, s ktorou zápasí aj človek dneška. Veríš tomu? A zvlášť, keď muselo prejsť niekoľko storočí, aby prišiel konečne ohlásený Emanuel, mnohí sa mohli z  ľudského hľadiska pýtať: Aký to má význam, keď až dávno po našej smrti sa toto všetko naplní? Ale to je dôvera v Božie slovo, to je tá sila Božieho slova, keď veríme, že opravdivý Boh,  jediný a verný, je verný vo svojich prísľuboch. Ale záleží na nás, ako sa mu dáme, odovzdáme. Jeden misionár z Afriky hovoril, čo znamená v istom kmeni  viera v Boha, ako ju chápu. „Znamená to“, hovorí, „vziať svoje srdce do rúk a odovzdať ho Bohu.“ Viera je to najkrajšie vystihnutie - zobrať svoje srdce, tak ako to robia malé deti, zvlášť na Deň matiek, keď  svojim mamičkám nakreslia srdce, ktoré znamená ich srdiečko, ale aj srdce mamky. A chcú tým vyjadriť- ako veľmi ťa mám rád, rada mamka moja. Dávam ti srdce. Iste v tej chvíli, aj keby neviem čo bolo predtým, mamino oko zvlhne láskou, radosťou, vďačnosťou voči svojmu dieťaťu, ktoré jej dalo obyčajný papier s namaľovaným srdiečkom. Ale to srdce, to nie je len papier, to je čosi oveľa viac.

My stojíme pred otázkou : Dôverujem Božiemu slovu? Prvá otázka je, či verím. Verím Božiemu slovu, nechávam sa ním sprevádzať, viesť? V pohode i v búrkach života? Druhá otázka je: Verím inému človekovi? Toľkokrát som sa už sklamal – povieme každý jeden. A myslím si, že každý, kto to povie, má pravdu. Ale na druhej strane, keby sme neverili, nesadneme do auta, do autobusu, či do vlaku, nepôjdeme k lekárovi, lebo nebudeme mať dôveru, že ten, ktorému sa odovzdávame v tej chvíli, to s nami myslí dobre a berie zodpovednosť za nás, aby nám pomohol. Opakujem však znova: nedívajme sa len na  druhého človeka, ale dívajme sa sami na seba. Ako si ja viem stáť za svojim slovom? Keď niečo poviem, platí to? Stojím si za tým? Svojim postojom učím aj ľudí okolo seba, aby tiež zostali verní danému slovu? Tomu všetkému predchádza pravá dôvera v seba. Nie dôvera v zmysle, ako sa dnes neustále presadzuje – pomôž si sám, lebo ty si boh, ako to hovorieval už Protagoras: „Človek je mierou všetkých vecí“, nám nie je treba Boha. Nie takto, ale veriť v seba, pretože som Boží, som Boží syn, som Božia dcéra, práve preto veriť v seba. Lepšie a presnejšie povedané: veriť v svoju dôstojnosť. Dôstojnosť človeka, ktorá nevychádza z toho, či som takej, alebo takej národnosti. Ktorá nevychádza z toho, či patrím k takému, alebo k takému národu, k takému  fan clubu, alebo k niečomu  podobnému. Nie! Ale preto, že som Boží, toto je moja dôstojnosť!

Všimnime si to na príklade Jozefa a Márie. Neboj sa Mária, neboj sa Jozef! Ako oni veľmi dôverujú tomuto Božiemu slovu. A ako veľmi dôverujú jeden druhému. Aká potrebná je dôvera, to viete veľmi dobre predovšetkým vy, manželia. Aké je potrebné, aby ste si jeden druhému dôverovali. A aké je niekedy neľahké obnoviť naštrbenú dôveru. Aké je to potrebné, keď sa v dnešnej dobe neraz odchádza za prácou kamsi do sveta, aby ste jeden druhému dôverovali.  A máte skúsenosť ako sa to potom odrazí na dobre rodiny - ak tam dôvera bola a nebola sklamaná, alebo ako to negatívne postihne rodinu, ak tam dôvera nie je, alebo ak je dôvera nejakým spôsobom naštrbená, alebo až rozbitá. Aké je to potom náročné a ťažké, a s koľkými dôsledkami pre rodinu. Ako dôverovať jeden druhému? Opäť musíme vychádzať z  dôstojnosti človeka. Všetci sme na obraz Boží. Všetci sme tými, ktorých Boh tak veľmi miluje. Pre ktorých prichádza na svet, pre ktorých sa stáva človekom. A to si pripomíname teraz, týždeň pred narodením Ježiša Krista, Božieho Syna, týždeň pred jeho príchodom na tento svet.

Milí bratia a sestry, teda ak sa chceme dnes nechať priviesť k betlehemským jasliam Jozefom a Máriou, berme si z nich príklad veľkej viery a dôvery v Boha. A môžeme zachytiť, že to isté, čo bolo adresované im, počujeme aj my. Neboj sa, neboj sa vo svojom živote. Neboj sa na svojej životnej ceste. Ja, tvoj Boh som s tebou a kvôli tebe prichádzam na tento svet, ako bezbranné, jednoduché dieťa, ale dieťa, ktoré pohýna k spevu celé nebo i celú zem, pretože nebo i zem vníma, že na svet prichádza Boží Syn, Ježiš Kristus. Amen.


1 2 3 4 5 6 7 >