Chcem vyjadriť veľkú radosť, že sa môžeme stretnúť po tak dlhom období obmedzení stretnutí kvôli pandémii koronavírusu.

Prvé čítanie dnešnej liturgie z listu sv. Jakuba nám v značnej miere osvetľuje chvíle – ktoré verím – že máme za sebou a aj tie, ktoré teraz prežívame. Pretože sv. Jakub začal tento krátky úryvok dnešného čítania konštatovaním: „Hovoríme: zajtra toto urobíme tamto máme naplánované…“ (porov. Jak 4, 13). Iste veľa z tých plánov je veľmi potrebných mať v živote. Ale vieme veľmi dobre, že pred dvoma rokmi prišiel koronavírus a odrazu sa nám život celkom zmenil. Ako inakšie nám možno často pripomínali naši rodičia a starí rodičia pri plánovaní našich akcií: aby sme nezabudli dopovedať: „keď Pán Boh dá“. Či to nemali nielen z prežitých skúseností, ale aj z dnešného úryvku z listu sv. Jakuba, ktorý pokračuje: „Ak Pán bude chcieť, budeme žiť a urobíme toto alebo ono“ (Jak 4, 15)? Áno, keď Pán Boh dá, tak sa zídeme, keď Pán Boh dá, tak to či ono urobíme. Lebo naozaj nie sme až takými veľkými pánmi, ako si veľakrát nahovárame a namýšľame, pretože okolnosti sa v živote v ktorejkoľvek chvíli a momente môžu zmeniť.

Možno práve do tejto skúsenosti a skutočnosti vstupuje zamyslenie Svätého Otca Františka, ktoré je v prvom rade adresované nám, kňazom. Tieto myšlienky predniesol v úvode svojho príhovoru 16. februára (2022) na Sympóziu o teológii kňazstva. Iste je to – ako som spomenul – v prvom rade záležitosť, ktorá sa dotýka nás kňazov. Ale zároveň svedectvo Svätého Otca istým spôsobom odhaľuje celému svetu tajomstvo kňazstva. Keď sa pápež František začína prihovárať účastníkom sympózia a zároveň jeho  slová idú do celého sveta, nebojí sa  priznať, že tieto slová, ktoré teraz vyslovuje, už môžu byť akoby aj jeho „labuťou piesňou“. Teda, akoby cítil, že sa blíži záver jeho služby. Veď všetci spejeme k tomu, že máme pred sebou cieľ a jednoducho je potrebné sa k nemu blížiť a táto cesta má aj svoj záver, keď cieľ dosiahneme. Túto svoju reflexiu – ako hovorí Svätý Otec –  vyskladal na základe skúseností kňazov, ktorí žili zapálení v službe kňazstva. Ale zároveň aj na základe skúseností tých kňazov, ktorí, ako povedal, stratili plameň prvotnej lásky a ich služba sa stala sterilnou, mechanickou a takmer bez významu. Áno, kňaz prechádza rôznymi okolnosťami, etapami a skúškami života a všeličo ho v jednotlivých situáciách ovplyvňuje.

Svätý Otec nás všetkých bratia, kňazi vyzýva, aby sme neteoretizovali, ale žili konkrétnym reálnym životom v tomto svete a aby sme žili svoju kňazskú službu. Vychádza aj z toho, čo už bolo naznačené. Situácia alebo epocha sa v značnej miere zmenila a kňaz nemôže byť ten, ktorý nebude citlivý na zmeny. Svätý Otec hovorí, že túto zmenu ešte výraznejšie ovplyvnil covid, pretože on ešte viac zmenil všetko to, čo bolo doteraz. Ďalšie jeho myšlienky, ktoré ste si bratia kňazi už mohli prečítať, pretože sú zverejnené na internete, majú svoje „gro“, majú svoju podstatu. V čom? Aby každý jeden kňaz bol citlivý na potreby tejto doby. Svätý Otec užíva prirovnanie – aby kňaz nebol nijakým nádenníkom, ktorý pred sebou vidí neustále vlka a pred týmto vlkom uteká buď do minulosti alebo do budúcnosti. Keď Svätý Otec hovorí o tom, že kňaz uteká do minulosti, „lebo vtedy bolo tak, vtedy bolo dobre“, zároveň kladie aj otázky: „A je to naozaj pravda? Takto to bolo naozaj dobre?“ Keď uteká kňaz do budúcnosti, ktorú si len vyfabuloval vo svojej predstave a vo svojej mysli, znova uniká pred realitou, v ktorej žije. Tá realita konkrétne je tu – v Hajnáčke, je v Rimavskej Sobote, v Rožňave… Všade je aktuálna realita. A túto realitu je treba vo svojom kňazskom živote prežívať a jednoducho riešiť tie problémy, ktoré sú tu teraz, potom tie, ktoré prídu a vždy s víziou – ako vykročiť ďalej. Ale nikdy nie utekať pred realitou, ale riešiť tie problémy, ktoré sa aktuálne dotýkajú zvereného košiara veriaceho ľudu.

Ako sa dá dobehnúť, čo dnes zameškáme? „Zajtra“ čakajú ďalšie výzvy. To však sa dá len v interpretácii pred Pánom. Ak sme však hovorili o veľkých zmenách v realite a o potrebe veľkej citlivosti a odpovede na túto situáciu, to neznamená, že sa nemá čerpať z hlbokej tradície Cirkvi, vôbec to neznamená, že by sa mala zamietnuť história Cirkvi a takisto to neznamená, že sa nemá vytvoriť vízia pre budúcnosť. Všetko nech sa premieta do konkrétneho aktuálneho života v dobe, ktorú žijeme. Celkom prirodzene Svätý Otec František zdôrazňuje dôležitosť vzťahu. Vzťah, ktorý má každý kňaz prehlbovať k Ježišovi Kristovi. Pretože ak služba kňaza nie je zmechanizovaná, nie je automatizovaná, ale je výsledkom vzťahu ku Kristovi, aj kňaz – mohli by sme doplniť – sa môže podobať zamilovanému, pre ktorého nič nie je náročné a ťažké, keď má vzťah lásky k svojmu dievčaťu alebo dievča k chlapcovi. Mama k deťom; rodičia k deťom. Milujúce deti k svojim rodičom. Lebo to je o vzťahu. To nie je len o povinnostiach. Navonok každá jedna mama, každý jeden rodič má povinnosti. Ale v hĺbke srdca a svojich motivácií každý jeden rodič to „robí“ z lásky ku svojim deťom, a ku svojej rodine, lebo to je vzťah. Blahoslavený je ten kňaz i celá farnosť, kde je tento vzťah práve taký.

Za to treba vám – bratia kňazi – vysloviť vďaku, aj povzbudenie pokračovať na tejto nastúpenej ceste, aby ste ju naďalej prehlbovali a rozvíjali. Lebo toto je nádej, a to nielen pre nás, ako kňazov, ale aj pre nám zverených veriacich. Každého sa dotkol covid. Teda aj tieto slová Svätého Otca Františka vnímajme práve v týchto súvislostiach a v tomto kontexte. Hľadali sa spôsoby, hľadali sa lieky, ako liečiť covid. Ale dovolím si povedať, že len teraz príde dôležitá chvíľa nájsť ten správny liek, ako liečiť všetky tie zranenia, bolesti nedorozumenia, rozbitia, ktoré táto pandémia priniesla. My, kňazi tu môžeme a máme zohrať naozaj veľmi dôležitú úlohu. K tomu nás Pán Boh povoláva a pomôže nám. Treba zjednocovať sily aj so všetkými tými, ktorým viera leží na srdci, ako sme počuli v dnešnom evanjeliu. Nepozastavovať sa na tom, že možno aj niekto okrem nás ešte hlása Ježiša Krista, ale hľadať povzbudenie pre tých rodičov, pre tých spolupracovníkov, ktorí chcú ohlasovať vieru v živého Ježiša Krista a hľadať a podporovať potrebnú spoluprácu. Nech teda všetky dobré úmysly, ktoré vkladáme do svätej omše, aj do záverečnej pobožnosti, drahí bratia kňazi, nech Pán požehná, rozmnoží a posilní v našich srdciach a v našej kňazskej službe. Amen.