Televízne duchovné cvičenia vedené Mons. Stanislavom Stolárikom 3. katechéza 29.3. 2017 z cyklu „Kroky viery: S Máriou za Ježišom“

Televízne duchovné cvičenia vedené Mons. Stanislavom Stolárikom 3. katechéza 29.3. 2017 z cyklu „Kroky viery: S Máriou za Ježišom“

Súvisiaci obrázokTéma: „Zasvätenie Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie

a Božskému Srdcu Ježišovmu“

Pokračujeme v našich úvahách a  verím, že cítime blízkosť Panny Márie fatimskej, zvlášť, keď nám táto úcta bola daná do vienka, alebo sme sa s ňou nejakým spôsobom stretli neskôr. Cítime, že Matka Božia je tak blízko pri nás. A tak na úvod, ako sme už zvyknutí, sa znova k nej pomodlíme.

Modlitba k PM fatimskej.

Po tejto prosbe k Matke Božej vo Fatime, ktorá je však všade, aj tu s nami,  spomenieme azda základnú myšlienku zo včerajšej prednášky: zachraňovať iných a spolupracovať na ich záchrane. Básnik Charles Peguy hovorí: „Nesmieme zachraňovať iba seba.  Do domu nášho Otca sa musíme vrátiť spoločne. Veď čo by nám povedal, keby sme prišli jedni bez druhých?“ To je krásna výzva. Včera sa niesla téma nášho uvažovania práve týmto smerom. Záchrana, a naša spolupráca na záchrane iných. Možno je ešte dobre k tejto téme doplniť dôležitosť vynáhrady za všetko nedobré, nedokonalé, čo sa udialo, alebo aj čo sa deje. Možno v slovenčine je na vyjadrenie tejto skutočnosti lepší termín: vykonať zadosťučinenie.

O jednom takom zadosťučinení by som vám povedal. Keď idete z Bratislavy do Lučenca, napravo je akoby predmestie Lučenca, obec Vidina. V tejto obci je kostol Božského Srdca Ježišovho. Na prvé počutie nič zvláštne, pretože chvála Pánu Bohu, týchto kostolov na Slovensku je viacero. Ako však vznikol tento kostol? Vznikol ako prejav zadosťučinenia; a teraz počúvajte kvôli čomu! Kvôli tomu, že uhorský parlament svojho času schválil manželský zväzok na štátnom úrade. Teda nie sviatostné manželstvo uzavreté v kostole, ale civilný zväzok uznal za manželstvo. Grófka Hedviga Asbóthová, v tom čase aj s manželom Jánom , žili vo Vidinej. Jej manžel, ktorý bol členom parlamentu, bol veľmi proti návrhu zákona o civilnom sobáši. Grófka ako zadosťučinenie za tento krok parlamentu, nechala postaviť kostol Božskému Srdcu Ježišovmu. Ako vynáhradu za túto bolesť, ktorá bola spôsobená Božskému Srdcu Ježišovmu. Dnes, keď vlastne  civilné sobáše sú na bežnom poriadku, keď vidíme, že mladí sa ani nesobášia, žijú len tak; aká je to téma, o  ktorej chceme rozprávať? Grófka Hedviga cítila veľkú potrebu uzmierovať Božské srdce Ježišovo, ktoré aj týmto zákonom bolo zranené.

Tu sa dostávame trošku akoby na inú koľaj, k inej téme, nakoľko našou témou je Fatima. Odrazu som prešiel k Božskému Srdcu.  Prečo začínam hovoriť o Božskom Srdci? Aj z toho dôvodu, že 5. júla v Nitre,  ako  už mnohí iste viete, bude zasvätenie Slovenska Božskému Srdcu Ježišovmu a Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Je to v rámci storočnice Fatimy a zároveň máme 70 rokov od zasvätenia, ktoré sa udialo tuná na Slovensku.  Vykonal ho pán arcibiskup Kmeťko, keď Slovensko  zasvätil Božskému Srdcu Ježišovmu. Takže  teraz, po sedemdesiatich rokoch sa ide znova vykonať tento  akt zasvätenia národa Božskému Srdcu Ježišovmu, spojený so zasvätením Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. A my sa chceme na tento úkon, na tento akt pripraviť . Ba prosím aj kňazov na celom Slovensku, aby pripravili na zasvätenie svojich veriacich duchovne, aby sme sa všetci otvárali tejto milosti a  jej pôsobeniu. Preto som spomenul grófku Hedvigu Asbóthovú.

Vráťme sa aj k svätici, ktorú tiež dobre poznáme. Je ňou svätá Margita Mária Alacoque. Vráťme sa k  zjaveniam, ktoré mala.  Mnohí možno vieme, že jedna z požiadaviek, s ktorými vystúpila táto svätica voči Francúzsku a  francúzskemu kráľovi, bola – tlmočiť, odovzdať to, čo jej Pán Ježiš povedal. Keď v dnešnej značne sekularizovanej spoločnosti spomíname niektoré veci, ktoré boli obsiahnuté v tomto posolstve, mnohým sa zdajú akoby vzdialené, akoby prichádzali z veľmi vzdialenej minulosti. Božské Srdce Ježišovo žiadalo kráľa Francúzska, Ľudovíta XIV., kráľa Slnka,  aby najprv nechal postaviť chrám k úcte Božskému Srdcu Ježišovmu. Potom sa mal samozrejme v tomto chráme modliť celý kráľovský dvor. Ďalšia požiadavka je veľmi  zaujímavá: aby na francúzskej vlajke, ktorá  je trikolóra a vieme si ju hneď predstaviť;  aby na nej bolo Božské Srdce Ježišovo. Ak sa duchovne prenesieme do Francúzska, kde je v terajšej dobe atakovaný každý náboženský symbol, a teraz počujeme túto prosbu a výzvu, musíme uznať, že je to veľmi zaujímavé. Ak by sme sa vrátili k Svetovému stretnutiu mládeže v Krakowe, mali sme tam možnosť vidieť Francúzov s vlajkami a na nejednej francúzskej vlajke bolo Božské Srdce Ježišovo. Ďalšou požiadavkou bolo zasvätenie celého národa Najsvätejšiemu Srdcu  Ježišovmu  a tiež výzva francúzskemu  kráľovi, u Svätej stolice zariadiť, aby sa slávil sviatok Božského Srdca Ježišovho.  Nič z toho sa neudialo a o sto rokov nato prišla Francúzska revolúcia. Vnuk tohto kráľa, už Ľudovít XVI. je v Bastile vo väzení a aspoň teraz chce urobiť žiadané zasvätenie Francúzska Božskému Srdcu. Píše dokonca na stenu väzenia, cely. Neskoro. Je neskoro a on sám o krátky čas nato končí pod gilotínou. Je to veľmi zaujímavé aj v súvislosti s udalosťou, ktorá sa stala niekoľko desaťročí pred zjavením. Totiž 10. 2. 1638, to znamená necelých 40  rokov pred zjavením, ktoré dostala sv. Margita Mária Alacoque, Francúzsko zasvätil Panne Márii Ľudovít XIII. Ľudovít XIV. nechcel zasvätiť svoju krajinu Božskému Srdcu a prišla tragédia. Čo to vlastne znamená? Ak som sa dotkol témy, že dnešná spoločnosť je už značne sekularizovaná a my hovoríme o určitom zasvätení, mnohí sa azda pýtajú: koná sa nejaká mágia, je to zvolávanie nejakej pomoci nadprirodzených síl, v ktoré aj tak už mnohí neveria a keď  veria, tak len v tom zmysle, že tieto sily im budú nápomocné? O čo tu vlastne ide? Ide o plné odovzdanie sa Bohu. O odovzdanie sa každého jedného človeka a v tomto prípade aj národa.

Začal som zasvätením Božskému Srdcu Ježišovmu, ktoré sa prežívalo na Slovensku a ktoré sa znova zopakuje. Pretože tie prisľúbenia, ktoré dalo Božské Srdce Ježišovo, boli a sú stále veľmi silné. Je ich dvanásť. Skrátene ich vyjadrím takto: Ten, kto si vykoná 9 prvých piatkov, nezomrie bez toho, aby bol zmierený s Bohom. Rodiny, v ktorých  bude zvlášť uctievané Božské Srdce Ježišovo, budú požehnávané. Aj mnohí z vás si  iste pamätáte, alebo  aj vy sami máte v rodinách obraz Božského Srdca Ježišovho a vedľa neho obraz Nepoškvrneného Srdca Panny Márie. To nie je len nejaké dekórum. To je aj  prejav viery v prisľúbenia Božského Srdca a otvorenie sa im. Uznávame, že vôbec nie sú zanedbateľné a nie sú malé. Možno spomenúť aj príklad zo Slovenska, aby sme nechodili len kdesi do Francúzska, ale boli aj tu, u nás. Vieme, že keď sa budovali priehrady, viaceré obce boli zaplavené. Tak sa to stalo aj koncom osemdesiatych rokov na Kysuciach, kde za obeť padli aj dve obce – Harvelka a Riečnica.  Ľudia sa museli sťahovať z týchto svojich rodných obcí, nachádzať si nové bývanie. V jednej z týchto rodín, ktorých sa to dotýkalo, hovorili: Nevieme, kam sa máme pobrať, ale ešte pred tým, ako budeme musieť odísť, pomodlíme sa deviatnik k Božskému Srdcu Ježišovmu. Úcta k Ježišovmu Srdcu tam totiž bola veľmi rozšírená, aj kostol bol zasvätený Jeho Srdcu. Počas týchto dní uvažovali, hľadali, odpovedali na viaceré inzeráty, ale stále boli nespokojní, nič im nevyhovovalo. Raz to bola cena domu, inokedy veľkosť, či umiestnenie. Na deviaty deň našli inzerát, ktorý sa im pozdával. Reagovali naň a išli si ponúkaný dom obhliadnuť. Cena výborná, dom nový, pred dokončením, veľká záhrada, boli spokojní. Dohodli sa na kúpe a odchádzali. Pri odchode si všimli, že naproti cez cestu, oproti ich novému domu stála socha Božského Srdca Ježišovho. Tento príbeh je autentický. A koľko takýchto a podobných príbehov by sme mohli spomenúť. Keď je v živote takáto dôvera a otvorenosť. Spomínam to preto, aby to veľké pozvanie, ktoré teraz ide do celého Slovenska a  uzavrie sa 5. júla v Nitre, aby nebolo považované, ako uzavreté preto, aby sa všetko skončilo, ale aby začala nová éra a pokračovala naša nová evanjelizácia. Takto stále lepšie chápme a porozumejme pozvanie  k zasväteniu. To je o zasvätení Božskému Srdcu Ježišovmu.

Teraz ideme hovoriť o zasvätení  Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Je to veľmi dôležité,  pretože 13. júla 1917 za prítomnosti približne 5000 pútnikov, povedala Panna Mária trom pastierikom: „Prajem si, aby  ste sa aj naďalej modlili každý deň ruženec a tak vyprosili mier a koniec vojny. Ak ľudia neprestanú urážať Boha, vypukne nová, krutejšia vojna. Aby sa tomu zabránilo, prídem požiadať o zasvätenie Ruska môjmu Nepoškvrnenému Srdcu a o zmierne sväté prijímanie na prvé soboty v mesiaci. Ak ľudia splnia moje želanie, Rusko sa obráti a bude mier. Ak nie, bude Rusko šíriť svoje bludy po svete a Svätý otec bude musieť veľa trpieť. Rôzne národy budú zničené, ale nakoniec zvíťazí moje Nepoškvrnené Srdce. Svätý Otec mi zasvätí Rusko, to sa obráti a svetu bude dopriaty  na nejakú dobu mier.“ Panna Mária teda vstupuje týmito veľmi vážnymi slovami do behu ľudských dejín. My vieme veľmi dobre, že tieto slová sa splnili.

V predchádzajúcich prednáškach som niekoľkokrát spomenul, že Panna Mária neprišla strašiť, ale prišla povedať, upozorniť, ako svoje deti upozorňuje dobrá, starostlivá  mama: „Toto sa stane! Ale sa to nemusí stať, AK!“ Ak sa začneme modliť, kajať, ak sa jej zasvätíme. Nestalo sa k čomu vyzývala Panna Mária a tak sa  napĺňalo to, čo bolo predpovedané. Prísľub, že sa znova vráti a že znova bude ponúknutá ľudstvu šanca aj napriek tomu, že sa na prvýkrát veci nenaplnili, Panna Mária splnila10. decembra 1925, kedy sestre Lucii, ktorá je už v Inštitúte svätej Doroty, dáva odkaz, posolstvo: „Povedz, že všetkým tým, ktorí sa počas piatich mesiacov  na prvú sobotu vyspovedajú, pristúpia k svätému prijímaniu, pomodlia sa jeden ruženec a strávia so mnou 15 minút pri rozjímaní všetkých tajomstiev ruženca, s úmyslom odčiniť urážky proti mne, sľubujem, že budem pri nich v hodine smrti so všetkými milosťami potrebnými na spásu ich duše.“ Čo tu žiada Panna Mária? Prvé soboty. Dnes už ich poznáme ako fatimské. Aj brožúry, ktoré máme, nesú názov: „Pobožnosti fatimských sobôt.  Chvála Pánu Bohu, tieto fatimské soboty sa ľudia modlievajú na celom Slovensku.

A ja rád opakujem znova počas krátkeho obdobia aj do éteru, príbeh s mojou mamou, ktorá ma sama priviedla ešte možno ako školáka k tomu, aby som sa pomodlil päť prvých sobôt. Priznám sa, ja som tomu veľmi nerozumel, čo mama odo mňa chce. Ale keď mama chcela, no tak i ja som chcel. A ja som sa tých 5 prvých sobôt pomodlil. Tak ako je to zadefinované, ako mi to ona vysvetlila. Opakujem znova, vtedy som tomu nerozumel, ale dnes už rozumiem. Moja mama je už vo večnosti, no ja jej stále veľmi ďakujem. Ako je dobre, keď sú také mamy, ktoré učia deti modliť sa. A ako je dobre, keď mamy aspoň dnes začnú s touto modlitbou. Všeličo sa deťom dáva, ale im treba dať Boha. Kto dá Boha, ten dá deťom všetko. Na celý život i na celú večnosť. To nie sú maličkosti,  to sú veľmi vážne veci. Naozaj ďakujem za všetky mamy, ktoré to robia; niekde sú to babky, takže aj za ne predkladám Pánu Bohu svoju vďaku. Tu však nejde o mňa, tu ide o nich a o ich ratolesti, o ich potomstvo.

Počujme, čo ďalej Panna Mária hovorí už sestre Lucii v kláštore: „Prišla chvíľa, kedy Boh žiada, aby Svätý otec v spojení so všetkými biskupmi sveta zasvätil Rusko môjmu Nepoškvrnenému Srdcu. Sľubuje, že ho takto zachráni.“ Všetci biskupi… Nestalo sa. A tak Panna Mária znova hovorí: „Nechceli vyhovieť mojej žiadosti. Ako kráľ Francúzska, budú ľutovať, dajú  sa na pokánie a pristúpia k zasväteniu, ale to už bude neskoro. Rusko medzitým rozšíri svoje bludy po svete, vyvolá vojny a prenasledovanie Cirkvi a Svätý otec bude veľa trpieť.“ Áno, Svätý otec, zvlášť Ján Pavol II., ktorý bol jeden z  veľkých pápežov Fatimy. A vieme, že práve na výročie Fatimy bol naňho spáchaný atentát. Sv. Ján Pavol II.  do sveta povedal: „To už nielen Rusko. Áno, Rusko bolo oslovené, ale aj západná civilizácia žije kultúrou smrti. A tak treba zasvätiť celý svet.“ A on to urobil. Aj my chceme pristúpiť k tomuto kroku. „Áno, prišla chvíľa“, počuje Lucia v roku 1929, „kedy Boh žiada, aby Svätý otec spojený so všetkými biskupmi zasvätil Rusko môjmu Nepoškvrnenému Srdcu. Pán sa nesťažoval“, pokračuje ďalej Panna Mária, „iba na veľké hriechy, ale aj na našu nechuť a nedbalosť v plnení jeho prianí.“ Veľakrát práve tá ľahostajnosť je možno ešte horšia, ako samotný hriech, lebo tam, kde nie je ľahostajnosť a ak aj dôjde k hriechu, človek hľadá cestu zmierenia. Ale tam, kde je ľahostajnosť, tam sa mávne rukou, akoby nič sa neudialo a ide sa ďalej. Ale tam nedochádza k potrebnému a opravdivému zmiereniu.

Tu by som sa len nakrátko sa dotkol termínov zasvätenie a zverenie, lebo aj na Slovensku sa hľadá termín, ktorý by najlepšie vyjadril to, o čom chceme hovoriť.  Treba si ceniť prácu teológov, ktorí to chcú vysvetliť. Ale mne sa zdá, samozrejme nemusia všetci so mnou súhlasiť, že termín zasvätenie, ktorý požaduje aj Lucia, ako čítame z posolstva Panny Márie: „aby sa zasvätilo Rusko môjmu Nepoškvrnenému Srdcu“; nie zverilo, ale zasvätilo, že tento termín  je správnejší. Skúsim to vysvetliť aj takto: v našom jazyku, keď niekto povie: „zasvätil som sa práci“, každý to berie  normálne; zasvätil sa takému alebo takému štýlu, alebo tej téme, či takému poslaniu. Hodilo by sa povedať: zveril som sa tej práci? Je to o inom. Poviem to aj inak a verím, že teológovia nebudú na mňa veľmi nedobre pozerať. Keď vstúpim do autobusu, zasvätím sa šoférovi? Ja sa mu zverím. Lebo zasvätenie považujem za čosi hlboko osobné. A toto sa deje vo chvíli, keď sa zasväcujeme Panne Márii. Aby sme s tým nemali problémy, môžeme si veľa o tom naštudovať z postoja svätého pápeža Jána Pavla II., ktorý sa zasvätil Panne Márii a povedal „Totus tuus, Mária“. „Celý som tvoj, Mária.“ Ešte azda doplním, že aj Direktórium o ľudovej zbožnosti a liturgii z roku 2002 ráta s obidvoma termínmi. Teda, ak niekto používa ten alebo ten termín, je to správne.

Hovorím o  svojom postoji, a hlbokom chápaní zasvätenia sa a to aj na základe postoja sv. Jána Pavla II., ktorý sa zasvätil Panne Márii a nemal s tým problém, hoci na začiatku to v sebe riešil, ako sa priznáva, keď hovorí: Zdalo sa mi to, akoby Panna Mária bola nejako väčšmi vyzdvihnutá. Hovorím len prerozprávaným štýlom, teraz ho necitujem presne, ale je to pre jednoduchšie porozumenie. Ale potom, keď sa stretol s náukou sv. Ľudovíta Máriu Grigniona z Montfortu a v nej sa dočítal, že celá mariánska úcta je kristocentrická,  teda vedie ku Kristovi,  znova sa presvedčil o tom, čo dávne veky formulovali do jednoduchej vety: „Skrze Máriu k Ježišovi.“ Pretože  odovzdať sa Márii, znamená vždy smerovať k Ježišovi. To neznamená zastať kdesi na polceste, zastať len pri Márii. Mária nás vždy, ak sa jej úprimne odovzdáme, vždy nás vedie k Ježišovi. A my potrebujeme toto lono mamy, ktoré nás znova rodí. Nikodémovi Pán Ježiš povedal:  kto sa znova nenarodí… A my sa znova rodíme v tomto nádhernom lone našej Mamy ktorej sme boli odovzdaní pod Ježišovým krížom v tej veľmi ťažkej chvíli, keď On zomieral  a ona nás vtedy všetkých prijala ako Matka. A tam nastáva nádherný vzťah nášho detinstva voči Panne Márii – Matke. To prekrásne spojenie – nás, detí, ktoré Panna Mária berie za svojich synov a dcéry. Ak pokračujeme v poznávaní  náuky sv. Ľudovíta Máriu Grigniona z Montfortu, veľkého mariánskeho ctiteľa, ktorého sa veľmi držal aj sv. Ján Pavol II., dozvedáme sa, čo sa deje, ak v človekovi rastie mariánska úcta: „A keď Duch Svätý uvidí v človekovi Pannu Máriu doslova tak, tam Duch Svätý musí prísť. A  Duch Svätý vtedy začne v tomto človekovi ešte väčšmi účinkovať. Tak, ako Duch Svätý začal účinkovať v Panne Márii, keď ju naplnil. Počala z Ducha Svätého. Tak ak v človekovi je sila tejto mariánskej úcty, Duch Svätý tam príde a začne účinkovať mimoriadnym spôsobom.“ A ak sa pýtame prečo možno nevidieť mimoriadne účinky Ducha Svätého v ľuďoch, mohli by sme odpovedať: možno práve aj preto, že je málo správnej mariánskej úcty.

Vráťme sa aj k modlitbe, ktorú sa modlievame počas modlitby Anjel Pána. „Aby sme sa stali hodní Kristových prisľúbení.“ Opakujeme to, modlíme sa to a možno si niekedy ani nespomenieme, čo to znamená. Ale prisľúbenia Krista Pána poznáme z  tých prisľúbení, ktoré dalo   Božské Srdce. Veľa prisľúbení máme samozrejme v evanjeliách a v ďalších častiach Svätého písma. Teraz máme prisľúbenia, ktoré nám Boh dáva skrze Pannu Máriu a nám je len treba prosiť, aby sme sa stali hodní prisľúbení Kristových. Akt zasvätenia nás ešte väčšmi pripravuje na to, aby sme boli takto hodní. Ďalej sa z náuky sv. Ľudovíta Máriu Grigniona z Montfortu dozvedáme, že akt zasvätenia, to je posilnenie plnenia krstných sľubov v nás. Hovorí to celkom jednoduchým spôsobom. Poväčšine sme boli pokrstení ako malé deti a za nás ktosi, ako sa hovorí, odriekal krstné sľuby. Keď sme ich pri prvom sv. prijímaní  a birmovke opakovali, možno sme si veľmi ani neuvedomovali o čo ide, ale tento akt zasvätenia, hovorí sv. Ľudovít,  je znova zopakovaním našej ochoty plniť svoje krstné sľuby. Našej ochoty ešte väčšmi byť blízko Bohu. A keď to robíme v zasvätení sa Panne Márii, ako bolo spomenuté, vtedy Duch Svätý v nás ešte väčšmi pôsobí a nás preniká  a my už nie sme len nejakí priemerní, ale sme tí, ktorí prežívajú svoje detinstvo Božie čo možno najviac do hĺbky. Je tu však veľký zápas medzi satanom a Bohom. Satan vie, že človek sa radšej uspokojí s   priemernosťou a že nebude veľmi dbať o to, aby dôsledne žil svoje krstné sľuby a birmovné sľuby a tiež poslanie vyplývajúce z krstu a birmovky. A tak uspokojuje človeka: Netráp sa. Tu však máme náuku, ktorá nám hovorí krásnym štýlom a  spôsobom,  ako môžeme ešte väčšmi rozvinúť svoj duchovný život v sebe samých.

A tak nečudo, že keď prichádza toto poznanie o sile mariánskej úcty, vôbec sa nečudujeme, že v celých dejinách, sa toľké národy postupne zasväcujú Panne Márii. Kráľovná Poľska, kráľovná Hungárie, kde sme patrili aj my, nechali zasvätiť svoje národy, nedávno zasvätenie Poľska Kristovi Kráľovi. Teda celé národy, ale tiež jednotlivci sa zasväcujú Panne Márii. Svojho času, zvlášť v stredoveku veľkí teológovia, ako napr. Bernard z Clairvaux a ďalší, sa zasväcujú Panne Márii. Ako by bolo dobré, keby sa dnes tiež každý teológ  zasvätil Panne Márii, aby tam Duch Svätý mohol ešte väčšmi pôsobiť. Teda je to otvorenie sa pôsobeniu Božej milosti skrze príhovor Matky Božej, Panny Márie. Ale znova zopakujme, to nie je pôsobenie nejakej mágie, to nie sú nejaké fikcie. To je naša opravdivá komunikácia s Bohom, ktorej sa otvárame. A tento akt má svoj obrovský význam. Zvlášť významné je aj zasvätenie, ktoré urobil pápež Pius XII. , o ktorom sa dá takmer celkom oprávnene hovoriť, že je pápežom Fatimy. Možno aj viete prečo; bol vysvätený za biskupa 13. mája 1917, teda v deň prvých zjavení. Samozrejme, že o tom vtedy nevedel. Bol to on, ktorý potom v roku 1942 na dvakrát zasvätil celý svet Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. A vtedy nastal aj obrat v II. svetovej vojne. Potom je to veľký pápež svätý Ján Pavol II. Atentát spáchaný naňho v roku 1981, hodno spomenúť, pretože je veľmi obdivuhodné, ako šla guľka, ktorou bol postrelený. Ali Ağca, potenciálny vrah, strelec sa vyjadroval, že mieril naschvál do brušnej časti tela, kde je najväčšie prekrvenie, aby okamžite došlo k vykrvácaniu. A odrazu tá guľka sa nejako pozvŕtala a netrafila hlavné orgány ale zvislo spadla dole, čo bolo proti všetkým fyzikálnym zákonom. O tomto svedčili lekári, ktorí s vierou až tak veľmi veľa spoločného nemali. Preto Svätý otec Ján Pavol II. povedal: „Jeden mieril, ale iná ruka viedla guľku.“ Preto sa nečudujeme, že keď šiel do Fatimy, dal do koruny Panny Márie projektil, ktorým bol postrelený, zranený.  Od tejto chvíle s veľkou vďakou ešte väčšmi prežíval   plnú odovzdanosť do rúk Božích a do rúk Panny Márie. Ba ako zaznačil jeho slová osobný tajomník, dnes už emeritný krakowský arcibiskup kardinál Dziwisz,: „Keď som si do atentátu plánoval svoj program, svoje cesty všetko sám, od tejto chvíle to všetko zverujem do rúk Panny Márie a ona mi robí program.“

Je to nejaká chiméra? Je to fatalizmus? Teda je to čosi nereálne? Keby sme sa nechali vtiahnuť do hĺbky tohto tajomstva, o ktorom rozprávame, čo je to zasvätenie, čo znamená to plné odovzdanie sa, porozumeli by sme, že to nie je ani nejaká mágia, či chiméra, ani nijaká fikcia. To je reálna komunikácia človeka s Bohom. Je to plná  otvorenosť, o ktorej čítame takmer na každej jednej stránke Svätého Písma. Skutočne môžeme len ďakovať aj za túto ponuku neba, keď sme pozvaní k tomu, aby sme sa zasvätili a zároveň môžeme byť tými, ktorí do tohto zasvätenia zahrnú a pozvú aj ďalších. Preto aj my na záver každej jednej prednášky robíme krátke (3 x Zdravas; Pod Tvoju ochranu), to najjednoduchšie zasvätenie sa Panne Márii. Učte tomu doma všetky svoje deti. Možno aj keby raz v živote  na to zabudli, oni sa k tomu vrátia. V kritickej chvíli života sa človek vracia k týmto hodnotám a k týmto oporám. A my chceme toto naozaj a opravdivo urobiť.