Ako konkrétne ma môže osloviť dnes sv. Ján Nepomucký?

Utorok /14. týždeň – homília Mons. Stanislava Stolárika počas diecéznej púte v Nepomuku (ČR) v Kostole svätého Jána Nepomuckého 7. 7. 2026

Milý pán arcidekan, a cez Vás pozdravujem aj miestneho pastiera pána biskupa Tomáša, pán generálny vikár, pán kancelár, dnes vás takto zvlášť oslovujem, keďže sv. Ján Nepomucký plnil aj tieto služby; bratia kňazi, brat diakon, milí pútnici.

Začnem celkom prozaicky slovami, ktoré kedysi povedal sv. Ján Pavol II. a túto vetu som citoval, keď som začínal svoju službu v Rožňavskej diecéze: „Tu sa to všetko začalo“. Sv. Ján Pavol II. to povedal vo Wadowiciach, meste svojho rodiska. Ja som to tiež povedal vo svojom rodisku, a teraz sa stretávame na mieste, ktoré je rodiskom patróna našej diecézy. Všetko začalo nebadane, veľmi ticho, iste  rodinnou slávnosťou, keďže sme počuli a mohli ste si aj prečítať, že bol vymodleným dieťaťom, a aj nad jeho kolískou mohli byť vyslovené slová, ktoré boli vyrieknuté pri narodení sv. Jána Krstiteľa: „Čo len z toho chlapca bude?“ Ako povedú kroky jeho života? My to dnes vieme a aj na tejto strane oltára je napísané v troch jazykoch: „Zde narodil se svätý Jan mučedník". Tu sa narodil svätý mučeník Ján Nepomucký. S našou diecézou nemal nič spoločné, lebo ešte neexistovala. Ale naša diecéza ho má za patróna od svojho vzniku, keď ho biskup Révay ustanovil za patróna Rožňavskej diecézy.

Hľadáme dejinné, ale aj iné súvislosti a prieniky, spojitosti, ktoré vytvárajú naše puto s týmto svätcom. Včera, keď sme mali svätú omšu vo Valticiach, na záver som spomenul, že naša púť po stopách sv. Jána Nepomuckého nás zaviedla aj do Valtíc, hoci tu nie je jeho stopa nejako výrazná. Dá sa však povedať, že v tomto regióne a na území bývalého Rakúsko - Uhorska bola jeho úcta značne šírená. Po svätej omši ma oslovil jeden manželský pár od Olomouca. Stretol som sa s nimi  v ten deň pred zámkom, takže sme už o sebe vedeli. Ukázali mi veľký monument sv. Jána Nepomuckého v kostole vo Valticiach: „Tu je sv. Ján Nepomucký. Tu je stopa“. Vtedy som im povedal, že hoci tu nie je výrazná stopa, ktorá by bola spätá s jeho účinkovaním, prítomnosťou, s jeho pôsobením, ale jeho úcta je naozaj rozšírená a toto len potvrdzuje, že úcta k nemu tu bola aj v minulosti. Aj v našej diecéze na koľkých miestach okrem toho, že je patrónom našej diecézy, na koľkých miestach môžeme pri takmer každom potoku stretnúť, uvidieť sochu sv. Jána Nepomuckého. Keď sa dívame na jeho sochu, keď spomíname jeho meno, keď ho prosíme o pomoc, máme príležitosť pripomenúť si viacero momentov z jeho života, ktoré môžu oslovovať a iste oslovujú aj každého jedného z nás.

Znova sa však vráťme k tomu: „tu sa to všetko začalo“. V akej nepatrnosti, v akej anonymite. Iste v rodinnom kruhu plnom radosti, ale nič viac. Rodinné zázemie a nič iné mimoriadne. Tu sa môžeme zamýšľať nad prvotným bodom veľkého Božieho plánu, v ktorom sme všetci zakomponovaní. Je pravdou, že každý máme iné poslanie v tomto svete. Ale nech by sme sa zrodili v akejkoľvek anonymite, tak, že okolitý svet o nás nevie, Boh o nás vie a Boh s nami ráta. Boh má s každým jedným z nás svoj plán. Všetci, čo sme tu dnes, každý máte svoje začlenenie v živote rodinnom aj v profesnom prostredí a okolo vás sú ďalší ľudia, ktorí sú na vás naviazaní, a od toho, ako si plníte Bohom danú úlohu, závisí všeličo ďalšie. Boh nás dal na ním vybrané miesto, aby sme plnili jeho vôľu. Na mieste narodenia nášho patróna sa môžeme povzbudiť práve v tom, že chceme ísť týmto Božím smerom, a prosiť sv. Jána Nepomuckého, aby nám vyprosoval milosť porozumieť svoje osobné poslanie v živote. Potom ako sme čítali v jeho životopise, a môžete si to znova pripomenúť, bol vedený duchovnou cestou života. To môže byť oslovením pre vás všetkých rodičov a starých rodičov. Ako je dobré a správne, keď od detstva, od najútlejšieho detstva vediete svoje deti a svoje vnúčatá k Pánu Bohu. Napríklad aj chlapcov k miništrovaniu. Ako som rád, že tu máme aj pútnikov miništrantov. Ako je to veľmi dôležité, lebo to sú kroky, ktoré dostávajú z domu.

Všímam si, keď idem do Košíc a na cintorín, oproti je športová škola. Koľko síl, času, energie venujú rodičia na to, aby tam s deťmi prichádzali na športovanie. Možno každý jeden rodič vidí zo svojho syna, zo svojej dcéry v budúcnosti nejakého olympijského víťaza. Ja im to prajem a iste ‒ v zdravom tele zdravý duch; a nepochybne je dobré, keď sa deti vyskáču a nehlivejú zbytočne len kdesi pri počítači. Aké by bolo krásne a dobré, keby bol v našich katolíckych rodinách naďalej záujem takéhoto vedenia detí k Pánu Bohu a vzbudzovanie duchovných povolaní u chlapcov a dievčat. To všetko začína v rodinách. Ak je tam pozitívne nastavenie, tam sa rodia mnohé povolania, ktoré potom Pán posiela ďalej, aby bolo ohlasované jeho posolstvo. Pri znižujúcom sa počte kňazov si neraz aj vy kladiete otázku, kto bude ohlasovať Božie posolstvo ďalej? Kto nám ohlási Boží zámer, kto nám pokrstí deti, kto bude stáť pri mojej smrteľnej posteli? Tieto otázky v niektorých častiach Slovenska ešte sú kladené. V iných častiach už veľmi nie, pretože sme sa sústredili a upli na túto zem a nerozmýšľame o tom, že príde aj večnosť. Večnosť začína tu a potom sa preklopí do inej podoby, z ktorej už niet návratu, ale tam už niet ani bolesti, ak dosiahneme prisľúbenú večnú odmenu v radosti. Aké to bude úžasné, keď pôjdeme práve touto cestou alebo sa teraz rozhodneme na ňu nastúpiť, aby sme plnili plán, ktorý má Pán s nami. V každej rodine sa môže zrodiť ten, ktorý sa stane vysväteným alebo zasväteným Božím služobníkom, alebo dobrým kresťanským rodičom, ktorý takto pekne bude odovzdávať vieru vo svojej rodine, svojim deťom.  

Potom prichádza u sv. Jána Nepomuckého sila kňazstva a jeho verná služba arcibiskupovi Jánovi ‒ dá sa povedať až do posledného výdychu a to dokonca aj v tej chvíli, keď mu sám kráľ Václav IV. kladie horľavú fakľu na telo. Iste to nebola nejaká zábava ani to nebolo sebatrýznenie, bolo to kruté mučenie, ktorému bol  vystavený. Na jednej strane vernosť Cirkvi skrze svojho biskupa, na druhej  strane zloba. Tu by som si dovolil odbočku. Aj tá zloba kdesi začala. Tak ako sa v človekovi a v prostredí rodí dobro, tak sa rodí aj zlo v človekovi a aj v prostredí. Ako je správne a je to aj našou zodpovednosťou, aby sa dobro rozvíjalo, aby sme mu napomáhali, tak je našou zodpovednosťou aj to, aby sme nedovolili a nedovoľovali, aby sa zlo vzmáhalo. Nastupuje tu potom iste aj otázka mlčania. Ale najskôr by som sa ešte rád vrátil k vernosti sv. Jána Nepomuckého voči biskupovi. Vám všetkým prítomným kňazom chcem poďakovať za vašu podporu – mňa, ako diecézneho biskupa a vo vás a cez vás by som rád poďakoval aj ostatným kňazom a diakonom našej diecézy.

A teraz teda otázka mlčania. Už som sa jej dotkol, ale sa k nej opäť vraciam ‒ kedy mlčať a kedy hovoriť. To je veľké umenie, ktoré nás pozýva otvárať sa neustále Duchu Svätému, aby sme to dokázali správne rozlíšiť ‒ kedy byť ticho a kedy hovoriť. Ján bol mučený aj za to, že nechcel porušiť spovedné tajomstvo. Aké je dôležité práve toto, aby sme aj my vedeli mlčať, aby sa nešírilo zlo. Koľko  zbytočných rečí ide z našich úst. Niekedy aj zámerne vyslovených, aby sa šírilo zlo či už vo vzťahu k niektorému človekovi alebo k nejakej udalosti. Aké múdre je vtedy radšej mlčať. Ale aké je nemúdre mlčať vtedy, keď sa zlo šíri. Lebo zlo sa  veľakrát šíri práve preto, lebo väčšina mlčí. To je bolesť nielen naša ‒ teraz nemyslím len našu diecézu alebo Slovensko ‒ to je bolesť asi všade. Ale ak  počiatky vzrastu rozlišovania boli dávané v určitej pevnosti a ďalej sa na tom pracovalo a pracuje, tak človek príde na to, že kedy hovoriť a kedy mlčať. Ja nehovorím, že sme takí neomylní, že každú situáciu zvládneme na sto percent. Ale iste svetlom Ducha Svätého dokážeme aj spätne potom zhodnotiť situáciu či sme zareagovali správne a poučení potom v podobnej situácii môžeme už zareagovať správne. To je ďalšie povzbudenie, ktoré tu máme.  

Zloba je veľakrát zakrytá najvyššou štátnou mocou. Vtedy to bol kráľ Václav IV. My mnohí sme tu aj z predošlej komunistickej doby a vieme, aký bol tlak. Dnes je tiež štátna moc, ktorá nejakým spôsobom a veľmi rafinovaným, tiež brzdí pozitívne aktivity. Na jednej strane sa k nim hlási, deklaruje a na druhej strane ich značne okliešťuje. Aj toto rozlíšiť nie je jednoduché, ale potrebné, potrebné v našom živote, aby sme vedeli správne reagovať. No a už keď sa dokoná zlo, tak ho „treba spratať zo sveta“, aby ho nikto nevidel. Preto bol potom aj Ján hodený do Vltavy. Ale viete, v Božom pláne je to tak, že telo sa ukázalo. Podľa záznamu nad miestom jeho utopenia bolo päť hviezd, údajne to malo znamenať päť písmen latinského „tacui“ ‒ mlčal som. Preto päť hviezd, ktoré máme aj na ornáte, bratia kňazi ich majú na svojich štólach – ako atribút sv. Jána Nepomuckého. Teda má to svoj význam ‒ to, čo je tu znázornené ‒ naša katedrála, ktorá zjednocuje nás všetkých  kňazov a veriacich, 5 hviezd, ktoré symbolizujú patróna našej diecézy a ľalia, ktorá nám hovorí o Rožňavskej Panne Márii. To je tá jednota ‒ centrum okolo katedrály a okolo biskupa. Keď sa vrátime ku zlu ono sa ukázalo navonok. No Pán Boh to dokáže premeniť na dobro, lebo on svojho verného služobníka oslávil a sila tohto patróna je veľká. Mnohí kňazi tiež radšej podstúpili nejednu perzekúciu, len aby  udržali spovedné tajomstvo, len aby zachovali vernosť biskupovi, len aby hájili cirkevné majetky a môžeme sa s istotou domnievať, že nejeden z nich mal  v tých chvíľach ako mocný príklad sv. Jána Nepomuckého, ktorého aj prosil o pomoc v skúškach. Zlo po čase nejakým spôsobom vypláva. Veľakrát to vyzerá tak, že tí, ktorí ho spôsobili, už postihnutí neboli alebo nie sú. Viete, ale pred Pánom Bohom sa nič nestratí. Ani dobro, ani zlo. Všetko vo svojom čase bude zúčtované. Tu sa môžeme znova len povzbudiť konať dobro, posilniť sa a prosiť, aby sme konali dobro a pamätali na to, že ani to sa nestratí. Keď nám na niekom záleží, urobíme pre jeho dobro čokoľvek. Podľa Ježišových slov treba, aby sme prosili aj za tých, ktorí spôsobujú zlo, aby sa nestratili pre večnosť. Toto je to veľmi dôležité, aby sa nestratili pre večnosť. Možno je veľmi náročné pre našu ľudskú prirodzenosť, ktorá je skôr naklonená k zlému, prosiť za tých, čo nám robia zlo. To je sila viery – prosiť aj za nich.

Preto milí bratia a sestry, milí pútnici, milí bratia kňazi, sestrička, ďakujme Pánu Bohu za túto chvíľu, ktorá sama osebe je pre nás akoby katechézou. Stáť na tomto mieste, kde sa to všetko začalo tak nepatrne, v anonymite, ale akú to má veľkú silu dnes jednak v samotnej úcte k sv. Jánovi Nepomuckému, ale potom aj v tom, že je patrónom našej diecézy. Aj pri tejto svätej omši prosíme za našu diecézu, na všetky úmysly, za vás všetkých aj na všetky úmysly, s ktorými ste sem prišli, na všetkých tých, ktorí nás svojou modlitbou sprevádzajú z domu. Lebo vieme, že keď sme zjednotení okolo oltára, sme zjednotení v Bohu a s Bohom a vtedy sme zjednotení aj s neprítomnými, so všetkými, ktorí nás sprevádzajú a podporujú a tiež so všetkými, ktorých chceme podporiť aj my a za nich prosiť. Nech Pán aj pri tejto svätej omši na príhovor sv. Jána Nepomuckého, sv. Neita a Rožňavskej Panny Márie vypočuje všetky naše prosby. Amen.