Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi /A - homília Mons. Stanislava Stolárika v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave

 BOH SA TEŠÍ NA STRETNUTIE S NAMI. A ČO MY?

Bolo to na sviatok Božieho Tela, keď dopredu v kostole, do lavice prišla pani a celou svojou bytosťou vyjadrila to, čo cítila vo svojom srdci: „Bože, tak veľmi ti ďakujem, že som sem mohla prísť!“ Veriaca, ktorá sedela vedľa nej, počula tieto slová a videla aj gesto, ktorým ich pani sprevádzala povedala: „Viete celú svätú omšu ma prenikali práve tieto jej slová. Až také zimomriavky chodili po mne. Koľkú vieru a  radosť vyjadrila táto pani, keď ďakovala Pánu Bohu za to, že mohla prísť do Božieho chrámu na sviatok, na slávnosť Božieho Tela!“ Nevieme, či tá pani niečo také zvykne hovoriť len v tento deň, na tento sviatok. Skôr sa dá predpokladať, že kedykoľvek má možnosť prísť do Božieho chrámu, vyjadrí svoju úprimnú vďačnosť Pánu Bohu: „Bože, môžem byť v tvojej blízkosti, vďaka.“

Rozpamätávame sa v tejto chvíli na slová apoštola Petra, ktorý aj za Jakuba a Jána  po premenení Pána  na vrchu Tábor tiež hovorí: „Pane, dobre je nám tu, postavme tri stánky.“ Túžba postaviť tieto stánky, ako niečo stabilné, vychádza práve zo skúsenosti zážitku prítomnosti Ježiša a túžby, aby to takto bolo stále: „Prežívame obrovskú radosť, že sme v blízkosti Pána!“ Hĺbka tajomstva dnešnej slávnosti spočíva práve v tom, že sme v tesnej blízkosti Pána, ktorý je tu prítomný v Eucharistii. Je to pre nás nepochopiteľné tajomstvo.

Nenamýšľajme si, že tomu rozumieme. Je pravdou, že aj v rámci náuky našej viery, dogmatiky, na teológii, keď sa definujú pravdy týkajúce sa Ježišovej prítomnosti v Eucharistii, je to značne náročná téma. A táto náročná téma, akokoľvek učene vysvetľovaná, môže byť iba prázdnym rečnením, ak v srdci nie je to, čo vyriekne apoštol Tomáš, keď padá pred Ježišom Kristom a vyznáva: „Pán môj a Boh môj!“ A koľkí ľudia tieto ťažké  teologické traktáty ani neovládajú a predsa v jednoduchosti a pokore padajú na kolená a vyznávajú: „Pán môj a Boh môj!“ Lebo v Pánovej blízkosti je mi tak dobre a ja pevne verím, že On je tu. V tejto chvíli by bolo vhodné a dobré, zamyslieť sa nad tým, či sme pri vstupe do chrámu dnes tiež prejavili radosť: „Bože ako je dobre, že som sem  mohol, mohla prísť.“ Či sme vyjadrili túto radosť a či túto radosť vyjadríme aj inokedy, a to práve v kontakte s hlbokým tajomstvom Eucharistie. Nerozumieme mu? Aj v tomto smere nám Boh prichádza na pomoc, keď nám ponúka niektoré eucharistické zázraky, ktoré sú potvrdené Cirkvou; a je ich vyše sto. Cez ne nám jednoznačne hovorí, že Ježiš je prítomný v Eucharistii.

V roku 1236 slúžil kňaz Peter, pochádzajúci z Prahy, sv. omšu v talianskom Bolzane. Už nebol hlboko presvedčený o prítomnosti Ježiša Krista v Eucharistii. Tam  aj jeho Boh oslovuje, keď pri pozvihovaní premenenej hostie, začne z nej kvapkať krv. A potom aj v kalichu jednoznačne vidí, že je to  ľudská krv. Víno sa premenilo nielen tajomným a neviditeľným spôsobom na Ježišovu Krv, ale nieslo v sebe aj viditeľné znaky ľudskej krvi. Ešte výraznejší je eucharistický zázrak v Lanciane. Možno ste tam niektorí   boli a mohli ste vidieť tento dôkaz spred 1300 rokov, keď sa stalo, že pri sv. omši  odrazu premenená hostia sa stala kúskom srdcového svalu, ktorý sa dodnes uchováva a  neprejavuje nijaké hnilobné znaky, ani iné prejavy kazenia sa; jednoducho, tak ako pred 1300 rokmi pri sv. omši sa z hostie stal tento srdcový sval, tak isto dodnes môžu pútnici v Lanciane, vidieť toto tajomstvo Eucharistie a vidieť tiež na korporáli kvapky Krvi, ktoré boli zachytené pri slávení tejto sv. omše. Hovorím z vlastnej skúsenosti, tiež som  mal som možnosť vidieť to. Ale nemusíme ísť ďaleko. Stačí do Košíc. V košickej katedrále, v 16 -17. storočí, presné dáta neviem; tiež sa udial eucharistický zázrak, keď sa pri slávení sv. omše vyliala premenená Krv z kalicha a odrazu sa na korporáli, ktorý tam bol, objavili jasné stopy Kristovej Krvi. Kvôli tomu vznikla aj kaplnka, ktorá bola zvlášť vyčlenená, aby sa vzdávala úcta eucharistickému zázraku, ktorý sa stal v Košiciach. Ba dokonca, Košice získali kvôli tomuto zázraku z Ríma od Svätého Otca aj odpustky. Tieto skutočnosti pri svojom bádaní odhalil prof. Zúbko, kňaz, historik. Aj dnes, keď navštívite katedrálu v Košiciach, nájdete  tam expozíciu, banery, kde je aj pre súčasnosť sprístupnená možnosť oboznámiť sa s týmto eucharistickým tajomstvom. Bohužiaľ, korporál, ktorý niesol znaky tejto eucharistickej úcty, sa nezachoval pre neskoršie časy. No v čase, kedy sa zázrak stal a tiež krátko po tom, prichádzali rôzne púte z celého vtedy Uhorska, predovšetkým do Košíc práve kvôli tomuto eucharistickému zázraku. Ale tým, že našim krajom prechádzala reformácia, protestanti si dali za cieľ zničiť túto kaplnku, aj vzácny  korporál, aj všetky stopy po eucharistickom zázraku. Preto, hoci som vyrástol v Košiciach, som sa s týmto oboznámil až pred niekoľkými rokmi na základe bádania prof. Zúbka.

Ale čo je pre nás oveľa dôležitejšie? Je to skutočnosť, že nemusíme ísť v danej chvíli ani do Bolzána, ani do Lanciana, ani do Košíc. Aj tu, v tejto katedrále, aj v každej jednej kaplnke na svete, či je veľká, alebo malá, či je pekná, alebo je zbúraniskom, všade, kde sa slúži sv. omša, je prítomný ten istý Ježiš Kristus. Ten istý včera, dnes, i naveky. Ten istý Ježiš k nám prichádza. A prichádza k nám s radosťou, s láskou. Aké je to krásne, keď človek odpovedá  tou istou radosťou a láskou a povie mu: „Bože, ako veľmi ti ďakujem, že som dnes mohol, mohla prísť k tebe.“ Skúste v duchu týchto slov teraz porozumieť  slová, ktoré Pán Ježiš povedal apoštolom, keď bránili prichádzať deťom k nemu:  „Nechajte maličkých prísť ku mne.“

Je čas krátko po prvých sv. prijímaniach. Viacerí v kruhu svojej rodiny slávili cez svojho synčeka, alebo dcérku prvé sv. prijímanie. Nebráni sa týmto deťom, aby prichádzali k Ježišovi i naďalej a pravidelne? Bráni sa ľahostajnosťou rodičov, nezáujmom. Aké je dobré a potrebné, keď sa toto pripomenie, keď to aj dnes spomenieme. Hoci to môže byť späté aj s bolesťou, lebo „syn  na mňa zanevrie, dcéra na mňa zanevrie, keď im budem pripomínať: „Kde sú vaše deti? Veď Pán Ježiš na nich čaká a  teší sa na ich príchod!“ Tak by sme mohli hovoriť  o birmovancoch, tiež o zrelej mládeži, o cirkevne zosobášených a koľkých ďalších, pre ktorých prišiel Ježiš ako chlieb z neba, aby sme mali život a aby sme ho mali v hojnosti, a aby sme ho mali naveky. Lebo, kto chce mať život, musí prijímať chlieb života.

A tak aj dnes zahŕňame do svojich modlitieb všetkých tých, ktorí sa už nejakým spôsobom stretli s tajomstvom Eucharistie, ktorí už prišli, alebo už mohli prísť do spoločenstva s Ježišom v Eucharistii  a zároveň s deťmi z Fatimy prosíme za tých, ktorí tomuto tajomstvu  neveria, ktorí nedôverujú, ktorí nemilujú, ktorí sa neklaňajú Ježišovi v Eucharistii. Aj za nich chceme nášmu Pánovi prítomnému v Eucharistii povedať: „Ježišu, milujeme ťa, klaniame sa ti, veríme ti, i dôverujeme ti.“ Amen.