Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

„V živote zanechávame stopu“ – homília rožňavského biskupa Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše 30. 10. 2016 (priamy prenos RTVS)

Erb Mons. StolárikMilí spolubratia v kňazskej a diakonskej službe, milé rehoľné sestry, drahí bratia a sestry, milé deti, milá mládež, milí diváci televízie RTVS, najmä chorí, ešte raz si dovolím pozdraviť vás tu prítomných, ako aj vás, ktorí ste dnes s nami zjednotení prostredníctvom televízie a popriať vám odtiaľto z Rožňavy jeden nádherný deň, krásnu Božiu nedeľu.

Hroby sú stopy

Chceme sa zamýšľať nad veľkými postavami, ktoré sme poznali v našom živote a  ktoré v nás zanechali hlbokú stopu. Niektorým  týmto veľkým ľuďom boli postavené pomníky. Ale veľmi dobre vieme, že mnohým z tých ľudí, ktorým boli pomníky postavené, po ich smrti mohli byť tieto pomníky zbúrané. Zmenil sa režim, zmenila sa politika a tak sa rúcali aj prv postavené pomníky.

My počas týchto dní navštevujeme pamätníky, hroby našich drahých. Nemuseli svojím životom vpísať veľkú stopu do sŕdc iných ľudí, ale verím, že vpísali hlbokú stopu do srdca každého jedného z nás. Zvlášť, ak si Pán do večnosti už povolal nášho otca, mamu, starých rodičov, súrodencov, priateľov. My stojíme počas týchto dní pri ich pamätníkoch a verím, že im ďakujeme za túto stopu, ktorú vtlačili do nášho života.  Chceme však byť aj tými, ktorí si spomínajú i na našich biskupov, kňazov, katechétov, rehoľné sestry, všetkých tých, ktorí nám napomáhali v prehlbovaní nášho duchovného života a v duchovnom vedení. Áno, tiež v súvislosti s nimi si kladieme otázku: Akú stopu zanechali v nás, v našom živote?

Keďže vo štvrtok (27. 10. 2016) uplynulo päť rokov od smrti jedného z mojich predchodcov, Excelencie biskupa Eduarda Kojnoka, tak sa zadívame, zahľadíme i na jeho pomník – ten duchovný. Na biskupský stolec v Rožňave nastúpil po zmenách, ktoré sa udiali v našej krajine, a teda čakali ho nové výzvy, nové náročnosti. Tí, ktorí si naňho ešte pamätáte, viete veľmi dobre, že mnohým podal pomocnú ruku. Niektorí to využili, iní zneužili a boli i takí, čo zabudli na obdržané dobro. Vlastne v tom sa ukázalo zmýšľanie mnohých sŕdc. Vidíme, že je stále aktuálna Ježišova bolestná reakcia, v situácii, keď sa Ježiš díval za odchádzajúcim mládencom a aktuálne sú i Ježišove slová adresované Judášovi, ktorý bol apoštolom a ktorému Ježiš povedal: „Bozkom zrádzaš Syna človeka?“ Jedna reakcia i druhé slová sú stále veľmi aktuálne.

Do tejto situácie bol poslaný biskup Vladimír Filo. V auguste sme si pripomenuli rok od jeho smrti. Až do konca života poslušný Svätému Otcovi, prijal túto novú misiu, prišiel do úplne neznámeho, ale už poznačeného prostredia. Dôsledky oných čias pretrvávajú. Dobrotivé srdce biskupa Kojnoka i podlomené zdravie biskupa Fila budú iste naďalej vyprosovať cez svoju obetu potrebné milosti a požehnanie pre našu diecézu, ktorú na čele s ich pastiermi – spomínanými biskupmi – verím, že vzpružila návšteva sv. Jána Pavla II. v Rožňave v roku 2003.

V tejto súvislosti spomeniem i ďalšieho biskupa, Róberta  Pobožného, keďže na budúci rok slávime alebo si pripomíname 45 rokov od jeho smrti. Žil komunistické časy pod neustálym dozorom štátneho dozorcu. Vydržať tento neustály psychický tlak kontroly bolo možné len v hlbokej dôvere v Pána. Treba povedať, že pán biskup Pobožný stál pri zrode kňazského i biskupského poslania neskoršieho kardinála Jána Chryzostoma Korca a biskupa Pavla Hnilicu. U kardinála Korca si pripomíname rok od jeho smrti a u biskupa Hnilicu desať rokov. Aj tieto veľké osobnosti nášho národa prešli cez Rožňavu.

Spomeniem ešte biskupa Michala Bubniča, u ktorého sme si minulý rok pripomenuli 70 rokov od jeho smrti. Bol mučený v časoch prechodu frontu cez Rožňavu. Zomrel dva týždne po fyzickom a psychickom mučení v priestoroch Biskupského úradu v Rožňave. Jednou z pamiatok, ktoré pripomínajú i túto hrôzu, je socha Panny Márie v biskupskej kaplnke, ktorú som si dovolil pomenovať ako „Prestrieľaná Panna Mária“, pretože na tejto drevenej soche Panny Márie sú dodnes viditeľné diery po guľkách a aj časti granátu.

Spomenul som týchto štyroch biskupov, mojich predchodcov. Dnes stojíme tak isto aj nad ich pamätníkmi, nad ich hrobmi, niektorí aktuálne, niektorí duchovne  a pýtame sa, čo cítime stojac nad ich pamätníkmi. Dovolím si povedať, alebo dať odpoveď, že cítime pokoj, svedectvo, vďaku a ich posolstvo. A toto posolstvo by sme neradi stratili, ale chceli by sme v jeho napĺňaní pokračovať.

Mysteriózny príbeh?

Môžem však hovoriť aj o inom hrobe, ktorý tiež niečo evokuje a tiež niečo vyvoláva, pretože prechádzajúc cintorínmi v každom jednom z nás sa budú odvíjať a odhaľovať aj rôzne spomienky, rôzne pocity. Ponúkam vám svedectvo vojaka Marcela, ktorý v roku 1985 slúžil v albánskej armáde ako vojak v pracovným práporoch, teda niečo podobné, ako u nás boli pétépáci počas komunizmu.  Marcel bol, ako aj ďalší iní takto odsúdení  vojaci na to, aby tvrdo pracovali, kopali zákopy, tunely, bunkre, pred neustálou chimérou možného nepriateľa, ktorý chcel napadnúť Albánsko. Bolo to v čase, keď v roku 1985 zomrel albánsky diktátor, tyran Enver Hodža. Pracovné podmienky týchto vojakov v tábore sa však ani po jeho smrti nemenili. Ďalej museli tvrdo pracovať a ich ošatenie, obutie, strava boli porovnateľné s ľuďmi, ktorí žili možno v tých najťažších väzniciach.

Jedného dňa sa k nim pridružil iný vojak, ktorý bol k nim pridelený. Všetci boli, samozrejme, prekvapení a zaskočení, ako je možné, že člena republikánskej gardy, teda tej najvznešenejšej časti albánskej armády, ktorá strážila diktátora a všetky objekty, zrazu prevelili do tohto pracovného tábora. A tak nečudo, že všetci vojaci mali odrazu strach. Mali obavy: bol nám tu dosadený človek, nebudeme môcť nič povedať. Všetci stíchli, všetci si dávali pozor, pretože vedeli veľmi dobre, čo to znamená prejaviť sa v Albánsku ako kresťan. Malo to za následok dlhoročné tresty, ba aj trest smrti, boli zabíjaní kňazi, rehoľné sestry. Tí, ktorí nosili kresťanské mená, museli si ich zmeniť, mená obcí, ktoré mali kresťanské mená, museli ich zmeniť. V školách a na pracoviskách si veľmi dobre všímali, či na Veľký piatok každý je alebo neje mäso. Kto nejedol mäso na Veľký piatok v škole či na pracovisku, mal z toho veľké problémy, tiež mu hrozilo väzenie. Táto  situácia a atmosféra dotvárala charakter času a miesta, kam prišiel tento nový vojak.

Marcel predsa raz nabral odvahu a  pýta sa nového vojaka: nie je ti ľúto, že ťa z takej vznešenej zložky albánskej armády preradili k nám, do pracovného tábora, kde nemáš poriadne ani čo jesť, ani čo si obliecť? Nemáš ani doteraz prežívanú slobodu... Nie je ti to veľmi ľúto? Vtedy na prekvapenie všetkých im tento vojak povedal: Viete čo? Ja som absolútne šťastný. Ja som veľmi šťastný, že môžem byť tu s vami. Všetci zostali prekvapení, zaskočení, ako je možné, že takto hovorí, ale on dodal: Patril som k zložke, ktorá strážila deň a noc Hodžov hrob. Ale mali by ste vidieť a počuť, čo sa dialo každú jednu noc, keď sme strážili tento hrob. Škreky, krik, hluk, pod nami sa triasla podlaha a tak nečudo, že táto hrôza, ktorá napĺňala miesto Hodžovho posledného odpočinku, spôsobila, že dvadsať mojich kamarátov z  našej zložky skončilo na psychiatrii. Som rád, že už nemusím stáť pri tomto hrobe a že už nemusím počúvať tie škreky, kriky, ten hluk a cítiť trasenie zeme pod sebou, akoby som sa každú chvíľu mal prepadnúť do nejakej veľkej hĺbky.

Keď vypovedal tieto slová, možno sa všetci vojaci ešte viac roztriasli a ešte menej chceli byť spolu s neznámym vojakom. Ale ako dodáva vo svojom svedectve vojak Marcel, tento príbeh mal svoje pokračovanie. V roku 1989, keď sa už aj v Albánsku menili pomery, odrazu sa udiala dovtedy nepredvídaná vec. Na letisku rodného Albánska pristálo lietadlo s dnes už svätou Matkou Terezou. Na letisku ju vítala Nedžmie Hodžová, vdova po tyranovi. Po šesťdesiatich rokoch Matka Tereza mohla znova vstúpiť na svoju rodnú zem. Tú, ktorú nepustili ani na pohreb svojich rodičov a sestry, autom odviezli k hrobu Envera Hodžu. Tam sa krátko pomodlila. Tým táto správa končí. Samozrejme, že médiá začali hneď krútiť, prečo išla na hrob tohto tyrana, ktorý spôsobil toľko zla toľkým ľuďom, prečo sa tam modlila. Až potom jej bolo umožnené ísť na hrob svojich rodičov a sestry.

Ale v roku 1993 sa vojak Marcel dozvedel, čo sa vlastne stalo. Po modlitbe Matky Terezy na hrobe Envera Hodžu všetko stíchlo. Nastal pokoj, kľud a ten, ktorý narobil toľko zla, už nemohol zo záhrobia rušiť pokoj iných ľudí. Neriešime v tejto chvíli, kde je. To je vec Boha – Sudcu. Ale táto vec sa jednoducho zmenila. Matka Tereza, dnes svätá, ukázala svoju veľkosť aj tým, že sa na hrobe tyrana pomodlila a odpustila. A mohli sa aj v Albánsku začať budovať domovy pre chudobných a mohla sa rozvinúť činnosť týchto sestier aj v jej rodnej krajine.

Dôverujem milosrdnému Ježišovi?

Milí bratia a sestry, a dnes zvlášť aj televízni diváci, ktorí nás sledujú, a iste sú rôzneho zaradenia, zmýšľania, možno povedia na to, čo som teraz hovoril, že to má takú mysterióznu podobu, ako nejeden príbeh z mnohých filmov, ktoré na rôznych kanáloch v televízii dennodenne od rána do večera behajú; a tak čo nové nám tu bolo povedané? Áno, som si toho vedomý, že aj takáto reakcia môže prísť. Aj takáto reakcia nás môže počas týchto dní sprevádzať po cintorínoch, pretože už nevieme možno celkom rozlíšiť pravdu o živote a smrti podľa Kristovho posolstva tak, ako nám ju Ježiš zanechal. Áno, možno zabúdame na to, že sa tak veľmi hlboko dotýkame duchovna a Kristovho posolstva  o živote a smrti. Kristovho posolstva! Nie týchto fabrikovaných ponúkaných vecí, ale Kristovho posolstva, ktorý pre toto posolstvo zomrel a vstal z mŕtvych. Tí, ktorí šíria rôzne posolstvá, si nechajú za to dobre zaplatiť. Ježiš za to zaplatil vlastnou krvou, vlastným životom, ale on aj vstal z mŕtvych!

A tak, milí bratia a sestry, aj my v tomto Roku milosrdenstva, ktorý sa pomaly končí, mohli sme si veľa očistiť vo svojej mysli, vo svojom srdci, vo svojom vedomí, v poznávaní toho, čo je pravdivé a odlíšiť to od nepravdy. V Roku milosrdenstva sa k nám milosrdný Ježiš priblížil ako ten, ktorý možno chcel úplne roztopiť naše ľady, všetky tie nánosy tvrdosti, chladu, zimy, aby sa roztopili a znova pookrialo to teplé, božské, v každom jednom z nás. Aké krásne boli dnes slová prvého čítania z Knihy múdrosti: Boh čaká, má trpezlivosť s hriešnikom. Netrestá. Ale prečo? Že by schvaľoval hriechy? Nie! Čaká tak ako jedna múdra mama a otec, keď vidia svoje šantiace deti a veľakrát si povedia: Však oni z toho vyrastú... A neraz si vy rodičia poviete: joj, keby čím skôr z toho vyrástli! Pán Boh má však s nami ešte väčšiu trpezlivosť a preto nás netrestá, lebo čaká, že sa zmeníme a že to dobré v nás začne vo svojom čase prinášať ovocie. Milosrdný Ježiš aj cez relikviu sv. Terezky, ktorá prišla 14. januára tohto roku tiež sem, do našej katedrály, a  priniesla v sebe práve to isté posolstvo tepla Ježišovej lásky, chcela nám pripomenúť, aký je Boh dobrotivý, aby sme mu mohli odpovedať tým známym: Ježišu, dôverujem ti.

Ale môžeme si urobiť spytovanie svedomia, takú analýzu všetkého toho, ako ti ja, Ježišu, vlastne dôverujem vo svojom živote. Môžeme to urobiť podľa siedmich sviatostí. Krst. Povieme Ježišovi: Ježišu, dôverujem ti. A prijímam krst? Ježišu, veď ty sám si sa nechal pokrstiť, ty sám si povedal: kto nebude pokrstený, nebude mať v sebe večný život. Apoštolom si prikázal: Choďte, učte a krstite! Ale dnes aj katolícky vychovaní, pokrstení, pobirmovaní radšej dajú na rúčku dieťaťa červenú šnúrku, akoby ho mali dať pokrstiť. Platí tam: Ježišu, dôverujem ti? Neplatí.

Sv. spoveď. Ježiš dal jasne apoštolom moc: Komu odpustíte hriechy, budú odpustené, komu zadržíte, budú zadržané. Dôverujem ti, Ježišu, že tieto slová sú pravdivé? Veď mi každý hučí do hlavy: načo robiť takéto kroky? Buď nemáš hriech, lebo neexistuje, alebo si to dorieš sám s Bohom a všetko bude v poriadku, ty nepotrebuješ nijakého farára. Ježišu, dôverujem ti?

Eucharistia. Sám si povedal, Ježišu: Kto je moje telo a pije moju krv, má v sebe život. Verím tomu, že Eucharistia je Chlieb večného života? Že je liekom nesmrteľnosti, ako hovorievajú cirkevní otcovia? Ježišu, dôverujem ti? Či viac dôverujem mnohým ozdravujúcim kúram, liekom, cvičeniam a podobne? Iste to, čo je potrebné, netreba zanedbávať, ale podstatou je Chlieb života! A že ma voláš každú nedeľu a prikázaný sviatok do kostola na svätú omšu? Dôverujem ti, Ježišu?

Birmovka. Zoslanie Ducha Svätého. Apoštol Pavol sa pýtal: prijali ste už Ducha Svätého? Ešte sme o ňom nepočuli. Poučil ich. Je to potrebné, aby nás Duch Svätý viedol a riadil? Alebo veríme všelijakým mágiám, všelijakým zaklínadlám? Ježišu, dôverujem ti, že potrebujem Ducha Svätého do svojho života, pre svoj život, pre svoje vedenie? Ježišu dôverujem ti?

Pomazanie chorých. Sv. Jakub píše: Ak je niekto  z vás chorý, nech si zavolá kňazov, nech vás pomažú, nech vás posilnia v chorobe; ak je to vaša záverečná fáza života, nech vás pripravia na vstup pred Pánovu tvár.  Dôverujem ti, Ježišu, že ku mne ešte prichádzaš ako k chorému, aj ako k zomierajúcemu? Je to potrebné? Ježišu, dôverujem ti?

Manželstvo. Pán Ježiš jasne povedal: dvaja sa stávajú jedným telom. Aká je odpoveď na tieto Ježišove slová? Nie je to často: my nepotrebujeme žiaden papier? Ježišu, dôverujem ti, že spolužitie muža a ženy má byť potvrdené pred tvárou Cirkvi vo sviatostnom manželstve? Ježišu, dôverujem ti?

Kňazstvo. Toto robte na moju pamiatku. Prijmite Ducha Svätého. Koľko ďalších ustanovujúcich slov by sme mohli citovať, keď Pán Ježiš vysiela apoštolov a skrze nich potom ďalších služobníkov oltára a Božieho milosrdenstva i Božieho slova. Kňaz môže odpúšťať hriechy, sláviť svätú omšu, ohlasovať Božie slovo. A toto môže aj diakon. Kňaz nie je úradníkom ani obradníkom. Je druhým Kristom! Áno, viem, že aj nám kňazom treba robiť pokánie, že nie vždy sme dávali a dávame dobrý príklad. Ale kňaz je vždy druhý Kristus. Verím tomu? Potrebujem Božie odpustenie, Chlieb života, ktorý mi môže ponúknuť iba on? Ježišu, dôverujem ti? Modlím sa, aby z mojej rodiny bol kňaz, rehoľná sestra? Ježišu, dôverujem ti, že aj z mojej rodiny chceš povolať, pozvať takéhoto služobníka?

Milí bratia a sestry, celý rok sme si to všetko mohli v sebe prehodnocovať, lebo raz sa to bude hodnotiť nad naším hrobom ale ešte skôr pred tvárou Pána. To všetko sa bude hodnotiť pred tvárou Pána, ktorého ani jeden z nás nepodplatí, neoklame, ktorému môžeme len dôverovať a hovoriť: Ježišu, dôverujem ti a do tvojich rúk porúčam svojho ducha. Ak toto spomíname aj v súvislosti s Rokom milosrdenstva a aj s príbehom z dnešného evanjelia, milí bratia a sestry, milí televízni diváci, odpovedzme si: mali sme v sebe silu a ochotu vyštverať sa tiež na nejaký strom, ako Zachej? Na čo sme sa mali ochotu vyštverať, čo sme chceli dokázať, urobiť niečo výnimočné, riskovať možno aj svoju povesť, aby sme lepšie uvideli Ježiša? Zachej riskoval a mnohonásobne sa mu to vrátilo. Ježiš vstúpil do jeho domu a toto ponúka aj nám. Prísť a vstúpiť do nášho domu, do nášho srdca.

Preťatá či zjednotená reťaz viery?

Urobil som teda niečo pre to, aby som lepšie, viac uvidel Ježiša? Alebo v tomto roku, alebo už skôr, som preťal tú reťaz viery vo svojej rodine? Teda ja sám som sa vo svojej rodine rozhodol – ako otec, mama –, že už nebudem odovzdávať posolstvo viery ďalej? A možno, keď stojíte teraz nad hrobmi, možno sa aj takto zamýšľať: ak to preťatie reťaze viery v rodine už nastalo, kto preťal túto reťaz viery? Otec, mama, starý otec, stará mama? Čo s tým robiť? A čo ja? Je mi to jedno, že to bolo preťaté? Nemôžem postupovať inak?

Svätý Otec František, ako vieme, zajtra (31. 10. 2016) navštívi Švédsko, kde evanjelici slávia 500 rokov reformácie. Je tu znova niečo preťaté v jednote viery. A Svätý Otec robí jeden z ďalších krokov k jednote. Jeden z ďalších – to nie je jediný – jeden z mnohých  ďalších. To, čo bolo preťaté, chce spojiť. Teda jeho cesta nie je oslavou rozkolu, ale je to cesta modlitby a pokánia. A k tomu pozýva aj nás. K modlitbe a pokániu. Je to znova odkaz pre každého, kto chce vykročiť na cestu nápravy a spojenia a spájania pretrhnutého.

Je to stopa, ktorá vtláča, a zanecháva to mnohé pozitívne, čo je v našom živote tak dôležité a potrebné. A kiež by sme to aj my takto porozumeli. Kiež by sme to aj my dokázali takto prijať. Dovolím si zavŕšiť tento príhovor slovami z dnešného čítania, z Druhého listu svätého apoštola Pavla Solúnčanom: „Bratia, ustavične sa modlíme za vás, aby vás náš Boh urobil hodnými svojho povolania a svojou mocou uskutočnil každý dobrý zámer a dielo viery, aby bolo oslávené meno nášho Pána Ježiša Krista vo vás a vy v ňom, podľa milosti nášho Boha a Pána Ježiša Krista.“ Uvedomme si, milí bratia a sestry, že všetci vtláčame stopu pre tento svet, do tohto sveta a táto stopa môže ostať v klamstve ako stopa tyranov, diktátorov, ale táto stopa zostáva hlavne pre večnosť a  tam sa prejaví v plnej pravde. Žime v pravde a aj naša stopa v tomto svete, v srdciach iných ľudí, bude pravdivá. Amen.