Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

RUŽENEC A PODCEŇOVANÉ „MALIČKOSTI“ - Homília Mons. Stanislava Stolárika počas Celodiecézneho stretnutia Hnutia „Modlitby matiek“ v Heľpe (20.10. 2018)

Jedna poviedka hovorí o rybárovi, ktorý sa vydáva loviť na nepokojné more. Jeho už zostarnutá mama je pochopiteľne celá znepokojená, pretože búrka sa približuje, čoraz viac zúri, vlny i vietor silnejú. Starostlivá mama má obavu o svojho syna, ktorý sa nevracia a preto vychádza na breh už rozzúreného mora s ružencom v ruke. Stmieva sa. Ustrašená mama vchádza do mora. Nevadia jej vlny. Z očí jej tečú slzy bolesti a utrpenia. Tieto slzy ubolenej mamy, padajúce do mora, akoby pomaly, ale isto tíšili more, ktoré sa stáva stále pokojnejším. Zrazu sa na obzore ukáže malá bodka a mama vie, ona to cíti: to je synova loď. Loď, ktorá hoci je ešte veľmi ďaleko, stále viac sa vďaka Bohu približuje. Až konečne je tak blízko, že syn môže z nej vyjsť, objať svoju ubolenú, ale teraz už šťastnú mamu, ktorú nielen  prekvapí, ale priam zaskočí otázkou: „Mama ako si to dokázala?“ Mama pozerá na neho s otvorenými očami, možno i ústami, pretože nerozumie tejto prvej časti otázky; ale syn pokračuje: „ako si to dokázala, že si mi odtiaľto, z brehu hodila až tam ďaleko do mora, k mojej loďke šnúru s uzlami? Búrka mi zničila kormidlo na lodi. Jednoducho nemal som šancu ovládať loď a vrátiť sa domov. Ale ty si mi hodila túto šnúru s uzlami; ja som sa jej chytil, a rúčkovaním som sa dostal až sem na breh a tak som sa zachránil!“

Milí bratia  a sestry, je to poviedka, ale vieme veľmi dobre, že nesie v sebe posolstvo. Práve v tomto mesiaci svätého ruženca aj týmto príbehom chce byť povedané: Čo znamená táto „šnúra s uzlami“, ktorú voláme svätý ruženec? Nejedna mama, ktorej dieťa sa stratilo v búrke nástrah života; nejedna mama s bolesťou, ale i dôverou preberá zrnká ruženca za záchranu svojich detí a hádže túto „šnúru“ smerom k nim, aby sa jej chytili a rúčkovaním držiac sa týchto „uzlov“ sa napokon dostali k mame. Ale nielen k mame pozemskej, ale aj k Mame nebeskej. K Mame nás všetkých, k Panne Márii. Stále nám treba ďakovať za také mamy.

Áno, vďaka vám, mamy. Ešte viac treba ďakovať za mamy, za babky, ktoré túto „šnúru s uzlami“ dávali a stále dávajú svojim deťom a to už od útleho detstva, aby si aj tie najmenšie deti navykali na modlitbu svätého ruženca. Áno, vďaka vám, mamy a babky, keď takto robíte, lebo veľmi dobre viete, že tým,  ktorým sa pokazilo „kormidlo“ ich života, znovu treba ukázať ruženec. Treba im hodiť túto záchrannú „šnúru s uzlami“, aby sa dostali k správnemu cieľu a boli zachránení. Znova vás povzbudzujem, milé mamky, milé babky; berte na kolená svoje deti, svoje vnúčatá, učte ich modliť sa; berte ich do Božieho chrámu na svätý ruženec, na svätú omšu. Svojich synov a vnukov povzbudzujte k miništrovaniu, aby nachádzali miesto pri oltári. Ale tiež, vás vážne povzbudzujem, aby ste sa reálne dívali na životy vašich detí. Nezakrývajte ich hriechy, ale ich za ne ani nezavrhujte, naopak, pomáhajte im, dostávať sa z nich. Iste to tak aj robíte. Len niekedy tá pomoc prichádza možno neskoro práve preto, lebo ste dlho zakrývali ich hriechy. Nerobte to. Pomoc nie je v zakrývaní a ospravedlňovaní hriechov. Treba pomáhať odstraňovať hriechy a predchádzať, aby do nich nepadali.

Vy najlepšie viete, že život nie je čierno-biely. Ani jeden nie sme takí dokonalí, žeby sme nemali čo naprávať. Vy viete veľmi dobre, že všetci sme slabí ľudia a hoci niekto už aj je hriešnikom, neznamená to, že sa nemôže polepšiť. Ale bohužiaľ platí aj to, že kto kráča dobrou cestou života, môže sa aj pošmyknúť a môže sa bohužiaľ stať aj zlým. Vieme tiež, že môžu byť aj takí, ktorí vlastnou silou nepovstanú z pádov života a v týchto pádoch sa môžu pomerne dlho zmietať. Tiež vieme, že aj veľkí svätci možno potichu, ale predsa niekedy podľahli pokušeniu, keď Pánu Bohu povedali svoje „nie“. Takí sme ľudia, a náš život, je neustála cesta. Raz je nám lepšie, raz ťažšie; raz sme hore, inokedy dole; ale bez neustálej námahy a snahy sa nedá na našej životnej ceste napredovať. Nemôžeme jednoducho zastať; a ako je dobre, keď na tejto našej ceste nie sme sami. Ako je to dobre;  a viem, že vy to robíte... že vy nenechávate svoje deti na ich životných cestách v osamotenosti. Ale vy, ako mamy nenechávate ani nás všetkých, zvlášť kňazov a biskupov, samých na našich životných cestách a v životných skúškach. Vy nás sprevádzate svojimi modlitbami a obetami. Vďaka vám!

Keď som povedal a znova to veľmi rád opakujem, aká veľmi dôležitá je práve táto pomoc a keď som vás povzbudil, aby ste od útleho detstva  takto viedli aj svoje deti a vnúčatá, zároveň poukazujem na to, aby sme dávali veľký pozor aj na takzvané „maličkosti“. Lebo „maličkosti“; či sú to rôzne symboly, znaky, amulety, horoskopy, vedomie osudovosti, alebo niečoho podobné, nad čím niekedy mávneme rukou a povieme: „to je len taká sranda“; každá jedna takáto „maličkosť“ má svoj veľký význam. Nepodceňujme to! V 7. storočí mních Ján Moskos napísal príbeh o mníchovi Ciriakovi od Jordána. Tento mních mal sen. V ňom uvidel pred svojou celou ženu v krásnych purpurových šatách. Bola to Panna Mária a ukázala sa mu v prítomnosti sv. Jána evanjelistu a sv. Jána Krstiteľa. Mních, keď zbadal Pannu Máriu a oboch svätých, plný nadšenia ich pozýval do svojej cely. Ale Mária odpovedala: „Ty máš v cele môjho nepriateľa. Ako môžeš chcieť, aby som vstúpila do tvojej cely?! Ako môžeš chcieť, aby som prijala tvoje pozvanie?“ Panna Mária teda pozvanie neprijala, odmietla ho, a v sne tieto postavy zmizli. Keď sa mních Ciriak zobudil, bol nespokojný a rozmýšľal nad tým, čo sa mu vlastne vo sne prihodilo; či to je, alebo nie je pravda. Začal sa nad tým zamýšľať, ale začal aj prehľadávať svoju  celu, či tam naozaj nemá niečo, s čím Panna Mária rozhodne nebude súhlasiť. Keďže v cele skutočne nemal veľa vecí;  len pár kníh a prakticky nič viac; siahol po knihe od kňaza Euzichia z Jeruzalema. Prelistoval ju a našiel v nej dva príhovory od heretika Nestoria. Až teraz pochopil, o akom nepriateľovi hovorila Panna Mária. Zašiel za kňazom Euzichiom a všetko mu rozpovedal. Euzichius vytrhol z knihy dva príhovory Nestória  a hodil ich do ohňa. „Nech už nikdy nepriateľ našej Panej, svätej Matky Božej nemá miesto v mojej cele!“

My, ľudia 21. storočia povieme: „Taká maličkosť! Zbožná kniha, dva príhovory, ktoré by tam nemali byť; a toto sa nepáčilo Panne Márii?!“ Taká maličkosť? Vieme veľmi dobre, že ide o oveľa viac! Pre náš život je veľmi dôležité, aby sme nepodceňovali maličkosti, lebo kto chce dosiahnuť veľké veci,  musí začať s maličkými. Obrazne povedané: kto chce chodiť raz na vysokú školu, najskôr sa musí v prvej triede naučiť písať. Na vysokej škole si už ani  nespomenie, že sa niekedy učil písať. Ale bez toho by to nešlo. Ak chce niekto  hrať futbal, alebo behať po kopcoch, musí ho ako ešte malého mama naučiť robiť prvé kroky. A on si neskôr možno vôbec nespomenie na to, koľkokrát spadol, keď robil svoje prvé krôčiky. Maličkosť? Kdežeby! Tam začal ten veľký výstup na hory, alebo behanie po futbalovom ihrisku. Každá veľká vec takto začína; ale bohužiaľ, aj každá zlá veľká vec začína cez maličkosti. Aj tam to platí. Preto je treba pripomenúť si, že naozaj to nie je jednoduché, lebo sme  vo svete; veci zo sveta na nás doliehajú, ovplyvňujú nás; ale my nie sme zo sveta, nemáme byť zo sveta. Povedal to sám Ježiš! My nemôžeme preberať všetko to, čo ponúka svet. My sa nemôžeme opičiť po tomto svete. My musíme mať v sebe ochranný senzor, ktorý nás upozorní: „Toto nie!“

A keď hovoríme o maličkostiach; my napríklad nemôžeme súhlasiť s tým, že si niekto dá na ruku červenú stužku. Prečo? Sám som sa stretol s názorom ľudí: „Je to ochrana pred zlým.“ Ba ide to už tak ďaleko, že pre nich už ani krst nie je potrebný; stačí, keď sa dieťaťu dá na ruku červená stužka! Ale pozor! Tú červenú stužku si dávajú na ruky aj pokrstení, aj pobirmovaní. A to nie len z nejakého rozmaru. Aj keď si povedia, že až tak neveria, že to je ochrana pred zlým, ale predsa týmto sa už značkujú: „My patríme tomu, ktorý je Zlý.“ Tak isto nepodceňujme ani horoskopy, amulety, ani tetovania, lebo mnohé tieto prostriedky nás nejakým spôsobom pútajú k tomu,  ktorý je Zlý. Môže do takého priestoru potom vojsť Panna Mária? Môže do takéhoto srdca vstúpiť Božie požehnanie? Môže, pochopiteľne vtedy, keď nastane cesta nápravy. K nastúpeniu na túto cestu nápravy, pokánia nám treba dopomáhať! Panna Mária nám jasne hovorí: „Urobte všetko, čo vám prikáže.“ Čo nám Ježiš prikazuje, odhaľujeme v jeho slovách, ktoré sú veľmi jasné, zreteľné a veľmi konkrétne.

Viem, že mnohí Ježišove slová neprijmu a odvrátia sa od neho. Príbeh z evanjelia o bohatom mladíkovi končí práve tým, že keďže bol bohatý, nechcel sa zrieknuť svojho bohatstva a preto odišiel. A my uspokojene odchádzame z kostola, lebo však nejaké to bohatstvo nemáme; veď sme radi, že nejako prežijeme; nás sa to teda netýka. A realita, ktorá nepríjemne prekvapí? Koľkí tak prídu; na krst, potom na prvé sväté prijímanie, birmovku, ale keď sa im povie, že treba ďalej žiť život viery, už aj sa odvracajú, a odchádzajú. Veď som pokrstený, bol som na prijímaní, na birmovke... toto všetko som zachoval... a odchádzajú od Ježiša Krista. To isté, čo zažil Ježiš v príbehu s bohatým mladíkom. Toto isté. Evanjeliový príbeh sa opakuje To isté sa v  obmenách deje v každom čase. Keď sa pre nejakú príčinu, ktorá sa nezhoduje  s Ježišovými slovami, jednoducho od neho odchádza. Ale tvrdí sa: som i pokrstený, aj sa modlím, aj chodím do kostola. Áno, možno na Vianoce... Chýba to, čo žiada Ježiš. Chýba to, na čo upozorňuje Panna Mária: „Urobte všetko, čo vám povie Ježiš!“ Ježiš mladíkovi povedal: „Ešte toto ti chýba.“ A každému jednému z nás, i mne veľakrát Pán Ježiš povie, čo mne, tebe ešte chýba. Ja nehovorím, že sa mi to potom podarí z večera do rána aj  napraviť. Aj mne to trvá niekedy veľmi, veľmi dlho. Ale najhoršie je, keď to, k čomu nás vyzve a pozve Ježiš, hneď odmietneme. Avšak cesta nápravy začína už vtedy, keď to prijmeme, lebo chceme počúvať a spĺňať to, čo aj na odporúčanie Panny Márie znie v Ježišových slovách.

Chcem vám, mamám poďakovať, keď nezatvárate svoje oči a uši pred výzvami Pána Ježiša, ktoré nám tak veľmi zdôrazňuje počúvať Panna Mária: „Urobte všetko, čo vám povie!“ A opäť opakujem, že vieme, že nemáme podceňovať ani to, čo sa nám zdá, ako maličkosti. Vďaka, že zápasíte o svoje deti: slovom, príkladom, modlitbou. Tiež im hádžete „šnúru s uzlami“, aby sa jej chytili a vrátili sa k Matke Božej, Panne Márii.  Naozaj vďaka vám, mamy; a buďte si isté, že sme s vami a že sa všetci spoločne modlíme. Lebo vaše deti sú našimi deťmi, sú deťmi Cirkvi. My všetci sme deťmi Cirkvi. Cirkev je naša veľká rodina a v tejto rodine máme spoločnú nádhernú, neporovnateľnú Mamu ktorá sa volá Panna Mária. Všetci sa jej chceme držať a všetci chceme byť pri nej a chceme prosiť aj za tých, ktorí sa od nej vzďaľujú, alebo sa už aj vzdialili. Chceme si stále pripomínať slová, ktoré nám adresuje a ktoré sú akoby jej testamentom pre nás, jej deti: „Urobte všetko, čo vám povie môj Syn, Ježiš Kristus.“

Povzbuďme sa aj dnešným stretnutím, dnešnou spoločnou modlitbou na našej ceste života viery; povzbuďme sa silou tejto spoločnej modlitby a vedomím, že naozaj nikdy nebolo počuť, žeby ten, kto sa utiekal k Matke Božej, zišiel zo správnej, dobrej cesty, alebo žeby bol zatratený A aj keď zíde, Mária ho vždy zorientuje a pomôže mu vrátiť sa. V tejto dôvere dnes predkladáme a vždy predkladajme skrze Pannu Máriu Pánu Bohu svoje prosby a vďaky. Amen.

[ngg src="galleries" ids="80" display="basic_slideshow" gallery_width="960" gallery_height="720" arrows="1" thumbnail_link_text="[zobraziť vsetky foto]"]