Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

ČO JE NAJDÔLEŽITEJŠIE PRE KATECHÉTU? Pondelok 26 týž. /C – homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše pri príležitosti stretnutia katechétov diecézy v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 30.9. 2019

Každý z nás nosíme v sebe nejaké plány, nejaké vízie, niečo, čo by sme chceli urobiť. Možno aj teraz vám hlavou prebieha, čo ešte dnes chcete, či musíte  stihnúť. Ale keď dôjdeme ako sa hovorí „in medias res“ – teda rovno a priamo k veci, k centrálnemu bodu dnešného evanjelia, jasne vidíme, že Ježiš do centra pozornosti apoštolov stavia dieťa. A to napriek tomu, že apoštolov  pristihol pri rozprave, priam nerozumnej hádke, na tému: kto je medzi nimi prvý. A tak im do centra pozornosti postaví dieťa. Jasne im dáva najavo: „Nech centrom vašej pozornosti nie je toto nezmyselné zamýšľanie sa, ale nech je dieťa!“

Možno vy, katechéti v tejto chvíli poviete: nás sa to netýka, my predsa neusilujeme o prvenstvo, nás netrápi práve táto myšlienka... Ale každý, keď si položíme ruku na srdce a zachytíme tú istú otázku v trošku inej obmene, pýtajme sa: naozaj nás obchádza pokušenie nebrať svoju službu katechétu celkom vážne? Neprichádza pokušenie: „neber to až tak vážne?!“ Tam sú už potom druhé motívy: tam už centrom pozornosti nie je dieťa, nie je služba deťom, ale čosi iné. Počujme, že aj nám hovorí Ježiš tie isté slová. Aj do nášho najvyššieho centra pozornosti kladie práve dieťa, mladého človeka. A tých, ktorí ho milujú, Ježiš ešte viac zmotivuje, keď povie nádherné slová: „Kto prijme toto dieťa v mojom mene, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, prijíma toho, ktorý ma poslal“ (Lk 9,48). 

Počuli sme to v evanjeliu sv. Lukáša pred chvíľou. „Kto príjme toto dieťa, mňa prijíma.“ Ale ak upriamime pozornosť len na prvú časť dnešného evanjelia, unikne nám druhá. Pretože tí istí apoštoli prichádzajú s vervou sťažnosti za Pánom Ježišom a sťažujú sa: „Ktosi iný v tvojom mene vyháňa zlých duchov.“ Teda ktosi iný sa nám tu mieša do našej služby, do nášho priestoru, do našej polievočky. A zdôrazňujú: „... a nechodí s nami!“ Sú plní očakávania, ako im rozhorčený Ježiš povie: „Zoberte nejakú metlu a  vyprášte takýchto stadeto!“ Ježiš ich však zaskočí, keď povie: „Nebráňte mu, nebráňte im. Kto nie je proti nám, je za nás.“

Milí bratia a sestry, apoštoli sa teda takto pýtajú, alebo takto objasňujú situáciu, a zdá sa, že ich postreh, námietka  sú celkom relevantné, že sú na mieste. Ale čo, ak táto reakcia apoštolov je dosť nečestná. Jednoducho, závidia úspech iných. Potom hlavnou  Ježišovou odpoveďou nie je: „nebráňte im, nebráňte mu!“ Ježiš akoby v tej chvíli chcel apoštolom povedať: „Vidíte, ako dopadnete, keď sa budete zaoberať hlúposťami; teda tým, že kto je medzi nami prvý? A ďalšími  nepotrebnými, či priam škodlivými vecami, a nie týmito deťmi, ktoré sú vám zverené a ku ktorým ste poslaní? Deťmi, mladými, dospelými, ktorých nám v dôvere zveril Boh? Keď si necháte hlavou prebiehať všelijaké, aj konšpiračné myšlienky a nie to centrálne; potom sa čudujete? A tak Ježiš povie: „Nebráňte im!“

Milí bratia a sestry, to je veľmi vážna otázka pre nás všetkých,  počnúc mnou. Keď vidíme, ako ľudia odchádzajú do iných cirkví a náboženských spoločenstiev. Ako odchádzajú aj od Boha. Nie je to aj preto, že sa najviac venujeme celkom iným veciam a nie tomu, k čomu sme povolaní Bohom? Nie je to aj preto? Aby to tak nebolo, naozaj žime v jednote s Cirkvou, vo farnosti, diecéze, v jednote so Svätým Otcom. Aj toto naše dnešné stretnutie nás má takto posilniť a znova zjednotiť. Má nás povzbudiť, aby sme dbali  o osobný duchovný život a tak viesť aj deti cez jednotu s Cirkvou. A osobné prežívanie viery a jednoty s Cirkvou prenášať na deti.

Ale chcem vám ešte povedať, že, slovíčko „jednota“ nie je slovo, ktoré je prázdne. To slovo je veľmi hlboké a jasné. A opakujem: žiť s Cirkvou. S miestnou cirkvou - farnosťou, s diecézou, i so Svätým Otcom; teda s celou Cirkvou. Napríklad, možno ste sa zadívali, ale možno aj nedovideli až sem, dopredu. Tu, pod krížom je obraz Rožňavskej Panny Márie, jedna svieca a košík s kvetmi, v ktorých  sú „deväťdesiatky“. Na našej internetovej stránke ste sa mohli dočítať, že Milosrdné sestry sv. Vincenta, ľudovo nazývané satmárky, v uplynulú sobotu 28. septembra slávili v našej katedrále 90 rokov ustanovenia sídla provincie práve tu, v Rožňave, čo bolo v roku 1928 – 38. Kto sleduje to, čo zverejňujeme aj na našej stránke, žije s Cirkvou, s diecézou, v tomto prípade aj s Cirkvou na Slovensku. Koľko dobra sa môže urobiť práve cez vás a koľko sa môže vyprosiť pre dobro diecézy, keď sa každého 16.-teho modlíme za diecézu, na stanovený úmysel, i za mňa ako za diecézneho biskupa. Keď toto deťom pripomínate v škole, keď ich k tomu vediete, budujete ich povedomie jednoty s touto diecézou. Vidíme, že „jednota“ nie je prázdne slovo. Má náplň. To je konkrétne slovo jednoty. Pripomeniem tiež, čo všetci vieme, že v tomto roku sa veľmi veľa modlíme za oslobodenie od každého druhu závislosti. Je to veľký priestor rozprávať deťom o závislostiach, ktoré na nich číhajú, striehnu. Takto môžeme predchádzať zlu. Tak sme mohli hovoriť tiež aj o pochode za život. Zúčastniť sa ho, povzbudiť iných. Jednoducho nepovedať: „to je tam kdesi v Bratislave, je to niečo, čo sa mňa netýka“.  Ale týka! Znova, aj to je konkrétny prejav jednoty života s Cirkvou na Slovensku. Je to „manifestovanie“ hodnôt, ktoré dal pre každého jedného človeka Boh!

Dnes už bol spomenutý sv. Hieronym, pretože práve v dnešný deň nám Pán Boh dáva radostnú chvíľu nášho stretnutia. Sme povzbudení jeho príkladom, ako to spomenul aj v úvode otec Jozef; riaditeľ Diecézneho katechetického úradu; keď nám pripomenul slová Benedikta XV. o najväčšom znalcovi Svätého Písma, sv. Hieronymovi, od ktorého pochádza známy výrok: „Kto nepozná Písmo, nepozná Krista.“ Aká je to veľká výzva znova sa vrátiť k posvätným textom Svätého Písma, aby už tie najmenšie deti boli pravdivo oboznamované s jeho textom. Od zajtra začína mesiac október; je to tradičný mesiac mariánsky, mesiac posvätného ruženca. Znova je tu obrovský priestor hovoriť o sile modlitby svätého ruženca, o prisľúbeniach, ktoré sú viazané na modlitbu sv. ruženca a tak prispieť k tomu, o čo stále prosím a k čomu stále vyzývam, aby Rožňava, mesto ruží, bolo mestom ruženca a rožňavská diecéza diecézou ruží, aby bola celá i diecézou ruženca; aby tu nebolo dieťa, aby tu nebol veriaci, ktorý sa nevie modliť ruženec. A nielen že nevie, ale aby tu bol každý taký, kto sa aj modlí ruženec. V prvom rade katechéti – a každý deň, aby úprimne praktizovali modlitbu svätého ruženca.

Od zajtra ako už tiež aj bolo spomenuté, začína aj misijný mesiac, ktorý Sv. Otec František vyhlásil, keď pozval všetkých pokrstených kresťanov na slávenie mimoriadneho misijného mesiaca. Vyzýva nás, aby sme kreatívnym a novým spôsobom priniesli tému misií medzi ľudí. Pre pápeža Františka podnetom k tomuto vyhláseniu bola storočnica encykliky pápeža Benedikta XV. Maximum illud o činnosti misionárov vo svete. Svätý Otec pripomína výzvu Benedikta XV. spred sto rokov, ktorá nestráca na aktuálnosti ani dnes. Hovorí, že Cirkev a jej misie potrebujú mužov a ženy, ktorí vynikajú horlivosťou a svätosťou. Cituje Benedikta XV.: „Kto káže o Bohu, nech je Božím človekom.“ To sú veľmi hlboké slová, pravdivé, pripomínajúce to, čo je hlboko zakorenené v tradícii Cirkvi, čo platí v prvom rade pre nás, kňazov, ale aj pre všetkých zasvätených a katechétov: „Kto káže o Bohu, nech je Božím človekom!“ Ide aj o celkovú podporu misijného úsilia Cirkvi v duchu dokumentu pápeža Františka Radosť evanjelia. Každý pokrstený je zároveň poslaný oznamovať radostnú zvesť o vykúpení. Svätý Otec František nás neposiela kamsi na druhý koniec sveta. Vy už máte svoju misiu: v rodine, v škole, v okolí. Tam ste poslaní byť misionármi. Je to mimoriadny čas modlitby, premýšľania a akcie.

Zdôrazňované sú dva podstatné body: evanjeliové zameranie misií, a odmietnutie akéhokoľvek mocenského postoja, či záujmu. Pápež František vyzýva každého, aby prežíval radosť z misie, aby svedčil o evanjeliu v prostredí, kde žije a pracuje. Zároveň sme povolaní, aby sme láskou, konkrétnou pomocou a modlitbou podporovali misionárov, ktorí sa vydali do sveta ohlasovať Krista. V krste nás Boh pozýva, aby sme kráčali spolu s ním. V našom svedectve, slovách, skutkoch môžu ostatní ľudia objaviť Boha. Je to poslanie každého jedného pokrsteného. Byť poslaný, znamená prinášať svetlo, požehnanie, oživenie, uzdravenie a oslobodenie. Október 2019 má byť začiatkom oživenia evanjelizácie, modlitby a podporou celej Cirkvi. Nie je cieľom sám pre seba, ale prostriedkom na oživenie, obnovenie a opätovné prebudenie misie nielen v misijných krajinách, ale aj v Európe, a aj na Slovensku. Urobme všetko preto, aby to bol začiatok aktívnej misie a evanjelizácie. A potom sú tu spomenuté ešte štyri misijné rozmery: po prvé: osobné stretnutie so živým Ježišom Kristom v Cirkvi prostredníctvom Eucharistie, Božieho slova, osobnej a spoločnej modlitby; po druhé: svedectvo svätých a  mučeníkov misií a to aj nekanonizovaných mučeníkov, po tretie: biblická, katechetická, spirituálna a teologická formácia pre misie. Po štvrté: misijná láska ako spoločné úsilie všetkých, znamená materiálne podporovať ohlasovanie evanjelia a formáciu vo viere a v misiách zvlášť v najchudobnejších Cirkvách. Teda aj materiálne podporiť misie. V tomto mesiaci je osobitne v centre pozornosti 18. október – pozvanie, aby sa milión detí modlilo  spoločne svätý ruženec.

Milí bratia a sestry, a takto by sme mohli pokračovať ďalej. Teraz, naozaj nikoho sa nechcem dotknúť, ale buďme apoštolmi, ku ktorým sa prihovoril Pán Ježiš v ich poslaní. Preto sa vás pýtam: uvažovali ste takto? Uvažovali ste o týchto veciach, alebo vám hlavou prebiehali všelijaké iné myšlienky? Možno aj absolútne nesúvisiace so životom v Cirkvi? Či už vo farnosti, v diecéze, alebo aj na celosvetovej úrovni. Učme sa takto myslieť. Toto nám chcel Ježiš aj dnešným evanjeliom veľmi zdôrazniť a pripomenúť. Mohli by sme pokračovať ďalej, ale ja len znova zdôrazním  vypovedané: aký je dôležitý osobný duchovný život a aká dôležitá je osobná modlitba!

Spomeniem ešte príklad. Za kňazom príde mladý muž, ktorý bol svojho času výborným žiakom na základnej škole, dostal sa aj na gymnázium, ale tam ho stiahla partia, drogy, potom prišli neospravedlnené hodiny, jednoducho ho vylúčili zo školy.  Začal si hľadať prácu, ale všade, kam prišiel, sa ho pýtali: kto je, odkiaľ je... a keď zistili, že je lajdák, no, kto by ho chcel zamestnať? Napokon ho predsa len ktosi zamestnal, ale znova sa opakovalo to isté: drogy, piatika, dievčatá... a tak ho vyhodili. Zostal ďalej trápením pre svojich rodičov, pretože chodieval nadrogovaný, opitý..., takto prichádzal domov. Keď sa raz nad ránom vrátil, videl, že v izbe jeho mamy sa svieti. Vošiel dovnútra. Videl tam svoju mamu ubolenú, uplakanú, ako sa pri posteli na kolenách modlí.  „Modlila sa za mňa“, hovorí tento mladý muž kňazovi. „Vtedy som už nemohol zaspať ani ja. Ale teraz som prišiel za vami otče, a viem, čo urobím, aby moja mama už nemusela plakať. Začnem sa modliť.“

Milí bratia a sestry, aj z tohto príbehu si zoberme povzbudenie pre naše smerovanie. Kto chce, aby sa iný začal modliť, musí sa najskôr on sám modliť a kto chce; a to je záujmom každého z nás; aby iný svedčil o Kristovi a bol misionárom, najskôr tým misionárom a plným svedectva musím byť sám. Amen.