Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

AJ MY DOSTÁVAME SILU K SKÚŠKAM A POKÁNIU - 2. pôstna nedeľa/B – homília Mons. Stanislava Stolárika

AJ MY DOSTÁVAME SILU K SKÚŠKAM A POKÁNIU

Túto stredu sme čítali nám už známy príbeh o Jonášovi. V ňom je spomenutá záchrana obrovského mesta Ninive. Ľudia v tomto obrovskom meste na Jonášovo kázanie sa posypali popolom, sadli do popola, obliekli sa do vrecoviny a mesto sa obrátilo. Dokonca, ako rozpráva táto stať Svätého Písma; aj zvieratá, všetko živé konalo pokánie. Bolo to presne týždeň od popolcovej stredy, kedy sme si na hlavu nechali sypať popol. V čítaní o obrátení mesta Ninive sme sledovali, že aj Ninivčania, sa tak isto posypali popolom a  posadali si do neho. A obrátili sa! Toto je to najhlavnejšie.

Dnes je jeden a pol týždňa od popolcovej stredy a my môžeme robiť prvý kontrolný deň, klásť si prvé kontrolné otázky, či sme sa odvrátili od hriechu, alebo sme aspoň začali konať pokánie, či sme už niečo obetovali Pánu Bohu v rámci tohto svätopôstneho času.

Predstavme si; keď sa vrátime k dnešnému prvému čítaniu o Abrahámovi; predstavme si, že by Boh žiadal od nás to, čo od Abraháma. Obetu vlastného dieťaťa. Tejto otázke najlepšie rozumiete zvlášť vy rodičia, ktorí máte deti. Či by ste boli schopní takejto obety?! Takto obetovať vlastné dieťa. Ale tento príbeh, ako vieme, bol skúškou viery, vernosti, dôvery. To my už vieme, ale Abrahám vtedy nevedel, že Boh nechce smrť jeho syna. Ale táto otázka sa teraz dotýka aj nás: či aj naša viera, vernosť, dôvera, odovzdanosť do rúk Božích by bola, či je taká ako odovzdanosť Abraháma.

Don Dolindo Ruotolo bol kňaz, ktorý zomrel v Neapole v roku 1970. Keď ešte za jeho života ľudia z tejto oblasti prichádzali za pátrom Piom, on ich s určitým počudovaním odbíjal od seba a hovoril: „Prečo prichádzate za mnou? Veď v Neapole máte takého istého kňaza. A myslel tým práve Dolinda Ruotola, ktorý  povedal toto: „Jeden skutok našej odovzdanosti je viac, ako všetky naše modlitby.“ Jeden skutok našej odovzdanosti Bohu je viac, ako všetky naše modlitby. To je veľmi hlboká myšlienka, ktorá platí nielen pre nás zasvätených a vysvätených, hoci iste v prvom rade, ale platí pre každého jedného pokrsteného a pobirmovaného. Žiť v odovzdanosti do Božích rúk.

Boh zadržal ruku Abraháma. Ale ako sme počuli v dnešnom druhom čítaní  z Listu svätého apoštola Pavla Rimanom, vlastného Syna neušetril. Abrahámovu ruku zadržal, vlastného Syna neušetril. Ako sledujeme ďalej Abrahámov príbeh, vidíme, že on neskončil. Je pravdou, že udalosť, na ktorú sme sa sústredili - obeta Izáka, neskončila smrťou. Abrahám Izáka obetoval Bohu cez skutok ochoty a dôvery. On ho napokon takto obetoval. Tak ho obetoval, ako sú pri krste vyzvaní rodičia a krstní rodičia, aby obetovali svoje dieťa nebeskému Otcovi. Ale aj tu, po tomto úkone obety pri krste, sa nemôže táto obeta skončiť, hoci, bohužiaľ sme svedkami toho, že veľmi veľakrát to práve krstom všetko skončí. U Abraháma a Izáka to neskončilo, malo to svoje pokračovanie v živote vernosti, dôvery, odovzdanosti. Ale opakujem, po krste to veľakrát končí.

Preto je dôležité, aby naše prvé pôstne predsavzatie dostalo svoje prehodnotenie. Ako pokračujeme v tomto obetovaní pokrstených detí v chráme? Je to znova otázka predovšetkým pre rodičov a krstných rodičov. Ako pokračujeme v obetovaní svojich, či krstných detí nebeskému Otcovi? Nože, preverte to doma u svojich detí, u svojich krstných detí; a posuňte to všetko vo výchove správnym smerom.  Keď to nepôjde inak, tak rozhodne cez modlitbu. Tak to pôjde. Modlitba nájde každého. Ak sa vrátime k príbehu o Jonášovi, ktorý som spomenul v úvode, už v tejto chvíli nie je až tak dôležité, či si budeme, alebo  nebudeme sypať popol na hlavu, ale či budeme konať pokánie. Pokánie aj za tých, ktorí ho nekonajú a zvlášť za tých, ktorí sú nám blízki.

Práve dnes dostávame novú silu. I my sme tu s premeneným Ježišom. Našou horou Tábor je aj tento Boží chrám. Pri počúvaní príbehu na hore Tábor, isto neuniklo vašej pozornosti, že Pán Ježiš tam vzal iba troch apoštolov. Petra, Jakuba a Jána. Prečo nevzal všetkých? Mohol by som postaviť otázku aj trochu inak. My pokrstení, môžeme na našu horu Tábor prichádzať všetci. Prečo tu nie sú všetci? Čo myslíte, ktorá z týchto otázok je dôležitejšia? Samozrejme že tí, ktorí sú navyknutí vždy vidieť niečo na niekom inom a nie zamýšľať sa nad sebou, budú hovoriť: dôležitejšie je, prečo tam Pán Ježiš zobral len troch apoštolov. Ale tí, ktorí budú chcieť  poznávať svoj život viery, sa budú pýtať: Naozaj, prečo tu nie sme všetci? A môžeme byť! Pán Ježiš nám to už dovolil, už nevyberá len troch, alebo len niekoľkých, ale pozýva všetkých!  

V kladení otázok môžeme pokračovať ďalej: Prečo vybraných troch apoštolov ťahal na kopec, na vrch? Veď to bola namáhavá, strmá cesta,  nebolo tam vody, bol tam chlad, premenlivé počasie. Nemohol Pán Ježiš týchto apoštolov pozvať niekam, kde je to príjemnejšie? A teraz sa na to znova pozrime z pozície, v ktorej sa nachádzame my. Nie sú tieto námietky podobné tým našim, keď počúvame, ako ľudia hovoria: Načo máme ísť do chladného kostola, veď je nedobré počasie. Máme ísť po celom týždni, ktorý bol taký náročný? Veď si potrebujeme aj oddýchnuť! V lete zas povedia: Veď je veľmi horúco, pôjdeme radšej k vode. V zime na lyžovačku, do lesa, alebo urobíme si pohodičku doma, načo ísť tam, do kostola, do tej zimy?! Vidíte, ako sa veľmi podobáme všetkým tým, ktorí kladú otázky vo vzťahu k príbehu na hore Tábor?

Apoštoli, ktorí prekonali náročnosť tejto cesty a výstupu na horu Tábor, napokon povedali: „Dobre je nám tu. Postavme si tri stany.“ Takou ľudskou zrozumiteľnou rečou to znamená: „Tak je nám tu dobre, že už odtiaľto nechoďme preč.“ A znova otázka do našich radov: Čo myslíte, všetci, ktorí prišli do kostola povedia: „Dobre je nám tu?! Už odtiaľto nechoďme.“ Alebo len pozerajú neustále na hodinky, kedy to skončí a kedy vypadneme? Neopakujú sa tieto námietky a nie sú porovnateľné s tými prechádzajúcimi? Prečo? Prečo je rozdiel medzi apoštolmi a niektorými návštevníkmi kostola? Apoštoli zachytili  a prežili udalosť premenenia Pána. Pán sa premenil! Zachytili to, vnímali. Zachytili aj nádherné Otcove slová: „Ty si môj milovaný Syn.“

Milí bratia a sestry, nechcem tu teraz poukázať na apoštolov, ktorí akoby od chvíle premenenia Pána na hore Tábor boli dokonalí, ale nechcem ani bagatelizovať situáciu, ani ju zľahčovať; ale jednoducho vidieť ju reálne. Treba jasne povedať, že aj po tejto udalosti Peter, keď počul slová Pána Ježiša o utrpení; tie slová, ktoré nás sprevádzajú pôstnym obdobím, či on, svedok premenenia Pána nezačal odhovárať Pána Ježiša od utrpenia? Či Peter nebol ten, ktorý trikrát zaprel Krista? A mal skúsenosť Pánovho premenenia. A keď sa zadívame na ostatných apoštolov, čo u nich môžeme odhaliť? Napríklad, ako sa medzi sebou hašteria, kto bude medzi nimi prvý. Ale pod krížom, tam nenájdeme nikoho z nich, iba apoštola Jána. Ostatných apoštolov tam neuvidíme. Tak chceli byť prví? Nie pod krížom?

Aj apoštoli boli na ceste tak, ako aj my sme na ceste. Ale aj my máme povzbudzujúce body, tak ako ich mali oni. Jedným z nich bola aj udalosť na hore Tábor. Bol to jeden z týchto povzbudzujúcich bodov. My máme pôstny čas, máme krížovú cestu, svätú omšu, Sväté písmo, ruženec, ďalšie pobožnosti. To sú mnohé body, ktoré nás povzbudzujú a posúvajú ďalej v našich životných skúškach. To nám pomáha! Len to treba praktizovať. Samo sa nič neurobí, nezmení, a ako sa ľudovo hovorí: „aj milosti Božej treba pomáhať“; to znamená otvárať sa, s ňou spolupracovať. Pán Boh nikoho nebude k ničomu nútiť. My sa musíme otvárať spolupráci s jeho milosťou a aj samy čosi robiť.

Včera (24.2.2018) som v Prešove vysvätil jedného kňaza  z rehoľného Inštitútu učeníkov Sŕdc Ježiša a Márie. Celý tento Inštitút má zaujímavú ideu a vôbec celú svoju genézu. Znova sme pri Fatime. 13. máj 1981. Dopoludnia tohto dňa Svätý Otec, dnes už svätý Ján Pavol II., zakladá Inštitút pre štúdium rodiny a zároveň ustanovuje Pápežskú radu pre rodinu. To bolo 13. mája 1981 dopoludnia. A podvečer, ako vieme, bol na neho spáchaný atentát. Akoby aj tieto udalosti chceli naznačiť, ako je veľmi ohrozená rodina a koľko obiet je potrebných práve na to, aby rodina bola chránená. Ba aj utrpenie a krv Najvyššieho kňaza sú potrebné k tomu, aby rodina bola chránená. A keď spomínam včera vysväteného kňaza z  Inštitútu učeníkov Sŕdc Ježiša a Márie, to sú oni, ktorí tento Inštitút ustanovený sv. Jánom Pavlom II. prevzali. Jeho prvým riaditeľom bol nedávno zosnulý kardinál Carlo Caffarra, ktorý ako vieme; lebo sme si to pripomínali  aj v pastierskom liste; po komunikácii s vtedy ešte žijúcou sestrou Luciou povedal, že znakom posledných čias bude útok na rodinu. A práve rehoľný Inštitút učeníkov Sŕdc Ježiša a Márie, snaží sa rozvíjať náuku Sv. Otca Jána Pavla II. o rodine, teológiu tela a vôbec všetkého, čo súvisí s rodinou.

Ako na to idú? Okrem iného chcem spomenúť jedno. S ich generálnym predstaveným, prof. Noriegom, s ktorým som sa včera stretol a mohol som s ním stráviť viac chvíľ v rozhovore, okrem iného sme sa dotkli témy, ktorá mňa veľmi zaujala. Školy. Školy, ktoré zakladajú  v Španielsku, v Madride. Pre informáciu musím povedať, že Španielsko je už viac nastavené proti Cirkvi, ako je to tu na Slovensku. A zakladajú katolícke školy a majú obrovský záujem o štúdium na týchto školách. Idú postupne, nenáhlia sa. Ale každý jeden záujemca, ktorý prichádza na túto školu, či je veriaci, slabo veriaci, alebo neveriaci, dostane jasne položenú otázku, či bude  rešpektovať všetko to, čo patrí k duchovnej formácii tejto školy. A tam patrí: svätá omša, modlitba, duchovný život... slovom všetko, čo tvorí náuku  Cirkvi. Aj napriek tomu, nemôžu všetkých prijať, taký veľký je záujem. V krajine, opakujem, ktorá je hýbaná futbalom, a možno ešte stále býčimi zápasmi; jednoducho nestačia pokryť všetky požiadavky uchádzačov o túto školu. Pri rozhovore na túto tému som mu povedal, že si pamätám skúsenosť, keď možno pred 25 rokmi, som bol v Rakúsku v jednej Cirkevnej škôlke, ale som tam nikde nevidel kríž. Pýtal som sa: Prečo? Odpoveď: „Lebo sú tu rôzne deti a niektorým to vadilo“. Milí moji, buď budeme zrieďovať všetko, alebo si všetko pevne zachováme. Aj o tom je naša dôvera. Opakujem znova: Majú tak veľa uchádzačov, toľko, že ich nestíhajú všetkých prijímať. A  ešte poviem to, od čoho sme si už my odvykli, že rodičia, ktorí tam dávajú svoje deti, za školu musia platiť. Nie, že dakto sa  postará. Musia platiť. A platia.

Milí moji, začali sme pôst pred 1,5 týždňom. Čo sme obetovali? Kam sme sa posunuli? A čo sme ochotní ďalej obetovať? Vtedy, keď máme možno nejaké trápenie, alebo pnutie svojho vnútra, tak si spomeňme: Boh neušetril vlastného Syna. Aj od nás čaká obety. Nie také, ako od Abraháma, ale aj od nás čaká dôveru a vernosť. Povzbuďme sa dnes aj my, ktorí sme prišli na túto horu Tábor, sem, do našej katedrály, aj za podmienok, ktoré sú možno ešte tvrdšie, ako mali apoštoli, keď vystupovali na horu Tábor. Ale aj my povedzme: „Dobre je nám tu, aj keď vieme, že nám treba ísť domov, ale vždy sa sem radi vrátime, lebo vieme, že tu stretneme Pána  a on nás posilní, aj pohladí dušu, keď nám povie: „Ty si môj milovaný syn, ty si moja milovaná dcéra.“ Amen.