Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

MÁRIA A JOZEF SI VYNIKAJÚCO ROZUMEJÚ - I ZAĽÚBENÝM - 1. pôstna / B – homília Mons. Stanislava Stolárika

MÁRIA A JOZEF SI VYNIKAJÚCO ROZUMEJÚ - I ZAĽÚBENÝM

Keďže pred svätou omšou, keď sme mali spoločnú diskusiu, boli otázky smerované na mňa, teraz by som si milí mladí priatelia dovolil položiť otázku ja vám. Stálo vás to veľa, alebo potrebovali ste veľkú odvahu, aby ste sem dnes prišli? Niektorí možno poviete: Áno,  potrebovali sme odvahu kvôli svojmu okoliu, lebo mnohí by sa čudovali, alebo sa aj čudovali, pýtajúc sa: „V dnešnej dobe idete na stretnutie  zaľúbených, ktorí chcú žiť čisto?“ Možno iní ste prekonávali sami v sebe neistotu - prísť, neprísť do Šaštína? Vydať sa na túto púť? Ale zbierali ste v sebe odvahu. Iní ste už možno nebojovali  s pochybnosťou, či neistotou, brali ste svoju prítomnosť na Púti zaľúbených ako samozrejmosť, pretože s touto odvahou ste si to museli vyriešiť už oveľa skôr, pri vytváraní vášho vzťahu s Ježišom Kristom. Mohlo to byť dávnejšie, mohlo to byť nedávno, keď ste začali vytvárať svoj osobný vzťah s Ježišom Kristom a zároveň ste sa rozhodovali žiť podľa pravidiel, ktoré stanovil On – Ježiš Kristus – Boží Syn!

Verím, milí mladí priatelia, že ste s odvahou vykročili aj na Máriinu cestu, v tomto roku prípravy na P 18, na veľké národné stretnutie, ktoré sa uskutoční v júli v Prešove. Keď sa pripravujete na P18 – tku, možno snívate aj o svetovom stretnutí mládeže v Paname, či už je to tajná túžba, alebo sa o nej vie; ale jednoducho o tom snívate.  A kráčajúc po tejto Máriinej ceste sa držíte nielen navzájom za ruky, ale možno takto spojenými rukami sa držíte aj Máriinej ruky. Máriina ruka nás priviedla dnes sem, na jej miesto, do  Národnej svätyne nášho Slovenska. Dalo by sa povedať, že  je to jeden z míľnikov púte na P 18- tku. Máriinou cestou sme sa dostali dnes sem. 

Ako som spomenul, pravdepodobne bolo treba vynaložiť aj nejakú tú námahu, aj kus odvahy sem prísť. Pýtame sa: Jej cesta, Máriina cesta nás privádza a priviedla k Ježišovi? Čo myslíte, je aktuálne pýtať sa, či nás Máriina cesta privádza  k Ježišovi? Ja si myslím, že všetci by sme odpovedali: „Ale to je predsa samozrejmé, že skrze Máriu; tak ako to svedčí kresťanská tradícia; sa vždy dostávame k Ježišovi Kristovi.“ Preto aj táto Máriina cesta, ktorou kráčame, nás priviedla sem, k Ježišovi Kristovi. Ale predsa, nechýba nám tu, na Máriinej  ceste niekto? Ale áno, chýba. Chýba sv. Jozef. Vieme, že nahovoril toho nejako málo. Skoro nič o ňom nevieme priamo od neho, ani jedno jeho slovo sa nezaznačilo vo Svätom Písme. Teda Sväté Písmo  o ňom nehovorí jeho priamou rečou. Ale na Máriinej a Ježišovej ceste napriek tomu všetkému, má sv. Jozef nesmierne významné miesto. Preto sa nebojme venovať mu viac pozornosti.

Povedané dnešným myslením, aby sme všetci porozumeli,  možno vidieť veľké miesto sv. Jozefa pri príchode Ježiša Krista na túto  zem; pamätajme na to, znova podčiarkujem -   dnešným myslením. V čom bola jeho veľká úloha? Boh sa postaral i o to, aby Mária nebola slobodná mamička a Ježiš aby nebol vychovávaný bez Ženícha svojej Mamy, ale aby Ježiš bol vychovávaný v rodine. Aj na základe tohto rozumieme, prečo upriamujeme našu  pozornosť na sv. Jozefa? Že je to jeden z ďalších odkazov, ktoré nám dnes chcú vstúpiť do našich sŕdc a poukázať na dôležitosť rodiny? Ako to všetko zjednotiť i so sv. Jozefom; zvlášť, keď sme začali tým, že Máriina cesta nás priviedla k Ježišovi, sem, na mariánske pútnické miesto do Národnej svätyne našej vlasti? A my sme tu pozdvihli svoj zrak aj ku sv. Jozefovi.

Nie je v tom nejaké vyrušenie, narušenie, alebo dokonca rozpor? Dovolím si pripomenúť známu a možno aj niektorými z vás obľúbenú sväticu, sv. Bernadetu Soubirousovú,  pretože 11. februára tohto roku bolo 160 rokov od prvého zjavenia sa Panny Márie v Lurdoch. Z jej života sú zaujímavé okrem mnohých iných udalostí aj tie, ktoré súvisia s našou témou: jej vzťah k sv. Jozefovi. Ona sama o tom hovorí, keď sa vyznáva: „Sama Panna Mária ma viedla k láske k sv. Jozefovi.“ Povedala jej: „Po Ježišovi nie je nikto na zemi a v nebi môjmu srdcu taký milý, ako sv. Jozef.“ A tak sa svätý Jozef stal najobľúbenejším svätým aj Bernadety, bol jej dôverníkom, a najvrúcnejším priateľom. Nikdy ho nevolala inak, ako „môj otec Jozef“. Zvlášť si toto uvedomila vo chvíli, keď sa dozvedela, že jej zomrel otec. Vtedy si povedala: „Mojím otcom bude sv. Jozef.“ Všimnime si, veľakrát sa v dejinách stalo, a veľakrát sa ešte stane, že tí, ktorým zomrela mama, prišli na mariánske pútnické miesto, alebo pokľakli pred mariánsky obraz, alebo sochu; urobil tak aj svätý Ján Pavol II., keď stratil mamu; a povedali: „Teraz ty, budeš moja mama, Panna Mária!“ U Bernadetky sa stretávame s tým, že po strate svojho otca hovorí sv. Jozefovi: „Teraz ty budeš mojim otcom, svätý Jozef!“  

Bernadeta bola často chorá. Sestry vedeli, že keď jej chcú urobiť radosť, stačí priniesť k soške sv. Jozefa, ktorú mala na nočnom stolíku, kytičku čerstvých kvetov. Keď raz mala službu medzi chorými spolusestrami, povedala im s humorom: „Buďte poslušné, lebo teraz idem navštíviť svojho otca.“ Keďže spolusestry ešte nevedeli o tom, že ona si sv. Jozefa vyvolila za svojho „otca“, tak sa trošku udivene na ňu pozerali a jedna z nich jej povedala: „Sestra Bernadeta, nepomýlili ste sa?“ Ale jej to nevadilo. „Vy neviete“, odpovedala potom všetkým, „vy neviete, že mojim otcom je odteraz sv. Jozef?“ A potom sa ponáhľala do kláštornej záhrady, do malej kaplnky sv. Jozefa, ktorá sa stala jej  obľúbeným miestom modlitby. Denne takto  navštevovala svojho „otca Jozefa“. V tejto kaplnke trávila v modlitbe takmer všetok voľný čas.

V živote a svedectve tejto jednoduchej duše dostávame odpoveď na položenú otázku, či nie je nejaký rozpor medzi  mariánskou úctou a úctou k sv. Jozefovi. Pre jednoduchú dušu Bernadety neexistoval rozpor v jej vzťahu k Panne Márii ak  sv. Jozefovi. Nemusela deliť svoju lásku medzi nich dvoch.  Iná spolusestra sa stala raz svedkom toho, ako sa Bernadeta modlila novénu k Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Na veľké prekvapenie tejto sestry sa Bernadeta pobožnosť modlila pred sochou sv. Jozefa. Sestra asi cítila potrebu jemne jej naznačiť, že asi nie je niečo v poriadku a Bernadete povedala: „Sestra, vy musíte byť veľmi nesústredená. Modlíte sa k Panne Márii a kľačíte pred sochou sv. Jozefa?!“ Bernadeta s úsmevom a so svojim jemným humorom, so všetkou prirodzenosťou odpovedala: „Ó, to vôbec nevadí! Panna Mária a sv. Jozef si vynikajúco rozumejú. A mimochodom, v nebi neexistuje závisť.“

Panna Mária a sv. Jozef si vynikajúco rozumejú a preto si to radi pripomíname: oni si vynikajúco rozumejú. Možno obaja – Mária i Jozef mali oproti niektorým ďalším, jednu obrovskú výhodu. Mám na mysli,  oproti mnohým ďalším z vás. Mária i Jozef vyrástli v prostredí viery. Vyrástli formovaní Svätým Písmom Starého Zákona a v praktizovaní židovského náboženstva. Vyrástli v takomto prostredí. Ale vy mnohí tiež viete, že aj keď niekto vyrastie v takomto prostredí, aj tu sú určité rozdiely. Byť  vychovaní vo viere, možno i v tradičnej, a žiť podľa viery! Pred manželstvom, i v manželstve. Koľkí z vás ste vydávali a vydávate svedectvo, že hoci ste možno aj vyšli zo zázemia viery v rodine, ale žiť vieru ste začali neskôr.

Zo Svätého Písma sa dozvedáme, že prichádza aj prvá skúška medzi Máriou a Jozefom, pretože Mária počala a Jozef o tom nič nevie. Čo teraz? To býva jeden z častých problémov vzťahu. Ale Mária nepočala v hriechu. Bolo však aj tak treba riešiť túto situáciu. Ako? Znova sa vráťme k tomu, že obaja nielen dostali rodinné zázemie viery, ale oni túto vieru aj žili. Preto, aj keď je situácia náročná, možno i napätá, predsa len dospievajú k záveru: „Keď je to Božie dielo, Boh to i vyrieši.“ Keď je to Božie dielo, Boh to i vyrieši, ale treba byť trpezliví a dôverovať. Áno, z ľudského hľadiska sa obaja trápili. Ale obaja aj plne dôverovali. Je to ich prvá skúška vzťahu. Neobišla ani ich, ale Boh konal. Boh konal aj keď všetci spali. Aj Jozef spal, ale Boh nespal. Posiela mu anjela, aby mu vo sne  vysvetlil Božiu vôľu. Teda všetci spali, ale Boh nie. Mohli by sme povedať, že je to iná situácia ako na rozbúrenom Genezaretskom jazere, keď si Ježiš spokojne spí a všetci majú strach. Vtedy iba Ježiš spí. Ale nezabúdajme, že v oboch prípadoch to mal Boh pevne v rukách. Mária a Jozef získali obrovskú skúsenosť. Skúsenosť z toho, milí mladí priatelia, čo by som vám ponúkol, ako ďalší odkaz: Boh ani v skúškach nebúra vzťahy, ale ich čistí a posilňuje. Opakujem: Aj v skúškach Boh posilňuje a čistí vzťahy.

Ja viem, že sa stretávate aj s inou skúsenosťou, aj ja ako kňaz, ako biskup som sa stretol s tým, že mnohí, ktorí niekoľko rokov žili spolu a potom sa zosobášili,  a objavili sa ich manželské, rodinné problémy, mnohí z nich začali argumentovať a hovoriť: To preto prišli tieto problémy, lebo sme sa cirkevne zosobášili. Doteraz sme tieto problémy nemali. A začnú všetko zvaľovať na Pána Boha, akoby prekonávanie  problémov nepatrilo k životu. Ale problémy sú. A zvaľovať rozchod alebo rozvod na Pána Boha, je nepravdivé a nečestné. Jednoducho aj problémy patria k životu a Boh dáva silu pre vzťah aj v takýchto životných skúškach. 

Všimnime si, že odteraz Mária a Jozef neboli vystavení skúške vzťahu,  hoci ani v ďalších udalostiach ich spoločného života to nebolo jednoduché. Vezmime si Ježišovo narodenie v Betleheme, útek do Egypta, obdobie, keď museli zápasiť o Ježišov život. Potom život v Egypte. Po návrate do vlasti azda niekoľko rokov ticha v Nazarete, ale znova, život bol značne náročný. Ale dvaja  sa stali jedno. Veľkou oporou sebe navzájom. Každý zo svojej pozície. Mária ako žena, manželka a mama; a Jozef, ako muž, ženích a pestún. Nezamieňali to, čo im bolo dané, k čomu ich Pán povolal. Ani zo svojej pozície neutiekli. Žena a mama, manželka Mária zostala ženou,  mamou a manželkou a Jozef, muž a pestún i ženích, ostal mužom, ženíchom i pestúnom. Asi je už teraz zbytočné pýtať sa, či Mária a Jozef mali odvahu riskovať všetko pre Ježiša Krista. Mali odvahu? Ale čo je to odvaha? Odvaha je dokázať inému alebo sebe, že dokážem toto i tamto; alebo ukázať sa, že som lepší, ako iní?! Nie, odvaha, o ktorej hovoríme, to je plná dôvera v Boha, presnejšie povedané, plná dôvera Bohu, dôvera v jeho prozreteľnosť, že On má všetko pevne v rukách. To formuje aj smerovanie zaľúbených. Nie do nejakej nereality, ale k jeho stále hlbšiemu prežívaniu, pri ktorom sa posilňuje prirodzenosť obidvoch. Muž a žena v tej dôvere posilňujú svoju identitu. Neustále sa pretvára ich vzťah, prehlbuje sa, posilňuje.  Posilňuje sa v láske.

Kto z nás by nepočul známy príbeh z 2. svetovej vojny, z obdobia, keď Japonci napadli známu americkú základňu  v Tichom oceáne v Pearl Harbour? Jednak, Japonci tam nevyhlásením  vojny všetko zničili, ale ešte okrem iného, vzali do zajatia aj všetkých amerických dôstojníkov z vojenskej základne na Filipínach. Do zajatia sa dostal aj major Hornpostel so svojou mladou a krásnou manželkou. On do mužského tábora, ona do ženského. Po niekoľkých, veľmi ťažkých rokoch sa dostal na slobodu. Keď bol konečne naspäť v Spojených štátoch, začal ako prvé, pátrať po svojej manželke. Nevedel, ani či ešte vôbec žije. Veľmi sa potešil, keď sa dozvedel, že je nažive. Avšak prišla ďalšia správa, teraz zdrvujúca. Jeho milovaná žena má lepru, malomocenstvo. Major urobil všetko pre to, aby sa k nej dostal. Ale ani z ministerstva nedostal povolenie, aby ju mohol navštíviť. Totiž kontakt s osobami, ktoré sa zo zajatia vrátili choré, bol prísne zakázaný. Jeho žena teda žila opäť v Amerike. No  izolovaná, v tábore pre malomocných. Prístup bol nemožný. Celý areál bol ohradený ostnatým drôtom. Ale láska tohto muža ho inšpirovala, ako sa k nej predsa dostať. Ešte pred tým, ako by tomu vláda mohla zabrániť, kúpil si pozemok hneď vedľa areálu, kde bola jeho manželka a postavil si tam dom. A tak sa mohol každý deň stretnúť s ňou, so svojou milovanou manželkou a hodiny s ňou rozprávať. Nemohol sa jej dotknúť, ani jej inak prejaviť svoju lásku, ale bol s ňou.  Postupne o tom vedela celá Amerika. Potom sa všetci dozvedeli aj ďalšiu správu, že žena sa úplne vyliečila. Láska a vernosť jej manžela ju uzdravila z malomocenstva.

Milí mladí priatelia, drahí bratia a sestry, Božia láska v človekovi, ak ju človek vyhľadáva a otvára sa jej, ak ju prijíma; lieči rôzne podoby malomocenstva vzťahov. Je veľa podôb malomocenstva vzťahov. Ale ak sa obaja zainteresovaní otvárajú Božej láske, to malomocenstvo sa vylieči. Odstráni sa. Bez otvárania sa Božej láske to nepôjde, alebo len veľmi ťažko. Dokonca aj u tých, ktorí nie veľmi veria v Boha, ale žijú v otvorenosti; sa krása Božej lásky môže odzrkadľovať i vo vzťahu a v rodine rovnako. O to viac, ak zaľúbení, či rodičia majú o permanentný prísun Božej lásky neustály záujem. Ak vidíme dokonalosť vzťahu medzi Máriou a Jozefom, povieme: „Ježišovi bolo hej! To mal dobre.“ Ale „hej“ bude i všetkým, ktorí podľa ich príkladu v odvážnej dôvere budú nasledovať ich príklad. Tým sa podarí napĺňať i heslo tohto stretnutia: „Kto žije čisto, dokáže byť verný a tešiť sa z nového života.“

Spomeňte si na dnešné prvé čítanie z knihy Genezis, kde Boh po potope uzatvára zmluvu s vyvoleným národom, a znakom, potvrdením tejto zmluvy je dúha. Kedykoľvek odteraz uvidíte dúhu, milí zaľúbení, spomeňte si: Boh je s vami a Boh požehnáva váš vzťah. A keďže to spomenul aj sv. Peter vo svojom prvom liste; ako sme to počuli v dnešnom druhom čítaní, ešte viac na to pamätajme. Ak Mária a Jozef, majú byť vašim príkladom dokonalej jednoty, nezabúdajte na nich. Každá sobota, zvlášť prvá v mesiaci  je zasvätená Panne Márii. Vtedy sa otvára nebo a očistec, a peklo sa zatvára. Modlitba svätého ruženca! A k sv. Jozefovi, na ktorého sa žiaľ dosť pozabudlo, treba obnoviť, prehĺbiť úctu, znova oživiť praktiku nábožnosti. Každá streda je zasvätená sv. Jozefovi a zvlášť prvá streda v mesiaci. A potom ešte aj celý mesiac marec, ktorý sa nám blíži. Proste týchto dvoch najväčších orodovníkov, ktorým bola zverená najvzácnejšia bytosť na tejto zemi  - Ježiš, aby aj vás mali v ochrane. A oni budú vašou pomocou. Amen.