Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

NAJDÔLEŽITEJŠIE JE: BYŤ S NÍM - Sobota 3. týž./A - homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše slávenej pri stretnutí zasvätených vo farnosti Lučenec – Rúbanisko 1. 2. 2020

Známa je udalosť, ktorú opisuje vo svojom evanjeliu v 3. kap. sv. Marek. Čítame tam, ako Pán Ježiš povoláva dvanástich apoštolov. Keď počúvame o tejto udalosti, môžeme upriamiť svoju pozornosť na ich mená. Povolával ich každého osobne, po mene. Evanjelista sv. Marek chcel vyjadriť úmysel vyvolenia a poslania všetkých spomenutých dvanástich apoštolov najskôr slovami: „...aby boli s ním“ lebo tak začína tento opis: „Vtedy ustanovil Dvanástich, aby boli s ním....“ Sú to značne podstatné slová, charakterizujúce logiku každého jedného povolania. Povolaný má byť najskôr veľmi úzko spojený s Ním, s tým, ktorý ho povolal, má žiť v blízkosti toho, v tesnej blízkosti toho, ktorý ho povolal. Keďže evanjelista sv. Marek to v tejto vete takto načasoval; že až potom prišlo poslanie, vyslanie Dvanástich, chcel tým jednoducho poukázať na veľmi dôležitú skutočnosť, na to najpodstatnejšie, alebo veľmi dôležité, od čoho sa odvíja všetko ďalšie. A to podstatné je, aby každý jeden povolaný bol najskôr s Ním, s Ježišom a to v čo jeho najtesnejšej blízkosti.

Milí moji, nechcem byť hneď v úvode negativistický, ale tu sme aj pri príčine mnohých viditeľných odchodov a zanechania cesty povolania. Odídení najskôr prestali byť s Ním, teda vonkajšiemu odchodu vždy predchádzalo vnútorné odídenie od Neho, od toho, ktorý povolal. Prečo došlo k tomuto vzdialeniu sa, či výslovne odídeniu? Pretože do tej blízkosti, ktorá patrila Povolávajúcemu, vošla iná osoba, alebo nejaký iný záujem a tak postupne začalo vnútorné odchádzanie od Pána, aby sa potom dokonalo možno aj viditeľným odchodom; alebo môže sa udiať aj čosi také, že navonok sa môže javiť všetko v poriadku, ale vnútorné odídenie od Pána je už značné.

Avšak príbehy známych, i neznámych svätcov jasne dokazujú, ako ich rast vo viere, rast v duchovnom živote, v obetavosti, v službe bol vždy podmienený nenahraditeľnou blízkosťou pri Ňom; tým, že boli s Ním. V dnešnom príbehu evanjelia, ktoré sme si vypočuli z pera evanjelistu sv. Lukáša, sme najprv upriamili pozornosť na dve osoby, ktoré boli s Bohom dlhodobo, boli priam stále s Ním. Najskôr je to „Simeon, človek spravodlivý a nábožný, ktorý očakával potechu Izraela a Duch Svätý bol v ňom.“ (Lk 2,25) Simeon očakáva Mesiáša. Vedený Duchom Svätým, ktorý je v ňom a z jeho vnuknutia prichádza do chrámu v tú chvíľu, keď tam prichádza Mesiáš v náručí svojej Matky a pod ochranou pestúna Jozefa. A môže uvidieť toho, ktorého s veľkou túžbou očakával. Simeon bol mužom plným nádeje, ktorý neustále túto nádej v sebe posilňoval. A posilňoval ju nie inak, ako tým, že sa snažil byť čo najviac v chráme a v modlitbe, aby bol s Ním, s Bohom, s Bohom Izraela. Na Simeonovi sa zreteľne ukazuje, čo to znamená „byť s Ním“. Znamená to, mať v sebe Ducha Svätého a znamená to tiež neustále smerovať do chrámu. Hovoríme o tom, že bol v stálej prítomnosti s Bohom Izraela.

Ale dnešné evanjelium nám hovorí už aj o stretnutí s prisľúbeným Mesiášom. Koľkokrát za tie desaťročia vošiel do chrámu a stále nevedel, kedy sa Ho dočká. Teda oproti nám bol v značnej nevýhode. Nevedel, kedy príde moment stretnutia sa s Ježišom Kristom. My máme obrovskú výhodu, drahí bratia a sestry; my už vieme, že toto je dom Boží; miesto, kde sme aj teraz; a že v každom katolíckom kostole môžeme byť s Ním a stretnúť ho. My sme oproti Simeonovi v obrovskej výhode! Nemusíme čakať, až sa čas príchodu Ježiša Krista naplní. My ho tu môžeme zastihnúť v každú dennú i nočnú hodinu, dokonca, aj keď prechádzame okolo chrámu, môžeme ho pozdraviť, môžeme potvrdiť svoju vieru, že veríme, vyznávame, že je tu, poďakovať, že môžeme byť aj takto s Ním. V tomto smere už nie sme ľuďmi očakávania a nádeje, lebo my ho už reálne a s istotou stretávame v kostole, čakajúceho na nás vo svätostánku. Samozrejme, že iné je to v misijných krajinách, kde nemajú toľko možností sviatostnej prítomnosti  Pána Ježiša, ale my ho tu máme a je len na nás, aby sme nezanedbávali možnosti byť s Ním. Ako som aj v úvode sv. omše spomenul, keď hovoríme o Božej štedrosti, tá je neohraničená, nevyčerpateľná. Skôr my sa jej odvraciame chrbtom, ale ako nás má potom naplniť?!

To bol pohľad na Simeona. Ale desiatky rokov strávila s Ním aj druhá osoba z dnešného evanjelia, prorokyňa Anna. Aj ona prišla do chrámu práve v tú chvíľu, keď tam bol Ježiš; „...velebila Boha a hovorila o ňom všetkým, čo očakávali vykúpenie Jeruzalema“ (Lk 2,38). Rovnako ako Simeon, ani ona nechýbala v pravom momente v chráme, bola tam, alebo ako to zvyknú hovoriť zvlášť mladí: „bola v správnom čase na správnom mieste“. Stretla Boha, velebila Ho, ale išla ešte ďalej. Všetkým, ktorí očakávali vykúpenie Jeruzalema, hovorila o Ňom. Teda nádherné posolstvo, aj nádhernú chvíľu stretnutia sa s Ježišom si nenechala pre seba. Hovorila jasnou rečou všetkým: „už prišlo vykúpenie, to vykúpenie, na  ktoré sme toľko čakali, je tu!“ Aké sú to naozaj krásne momenty – stretávať Ježiša, byť s Ním, velebiť ho, hovoriť o ňom a iných pozývať k radosti v prežívaní týchto skutočností.

Takto máme nakrátko zhrnutú podstatu Roka Eucharistie, ktorý prežívame v našej diecéze – vyhľadávať stretania s Kristom, byť s Ním, velebiť ho, oslavovať ho, hovoriť o Ňom a aj iných pozývať k radosti zvelebovania a jeho oslavy i vďaky vzdávania. To však neznamená, že keď odídeme z chrámu, strácame možnosť byť s Ním. Stratenie možnosti byť s Ním nastáva vtedy, keď sa my sami zbavujeme  tejto možnosti. V tejto chvíli nemám na mysli bežné povinnosti, ktoré nám treba plniť, pretože život to od každého z nás očakáva v jeho profesii,  povolaní, poslaní; jednoducho sú veci, ktoré sa musia urobiť, splniť. Veď ak robíme to, do čoho nás poslal Ježiš, plníme jeho vôľu a sme s Ním. Možnosti byť s ním sa však zbavujeme vtedy, keď nás tie denné starosti prerastajú, alebo keď ich už nekonáme s nasadením, s láskou, keď v činnosti, poslaní nehľadáme Pána a Božie kráľovstvo. Alebo, keď to poviem veľmi jemne, ale verím, že každý to pochopí; možnosti byť s Ním sa zbavujeme vtedy, keď sa nechávame ohlušiť „zbytočnými informáciami“. Kto chce, pochopí. Tak isto v skúškach života, ak nezmobilizujeme sily, aby sme ho vyhľadávali. Aj vtedy sa zbavujeme možnosti byť s Ním. A pritom on nás tak milo, pozitívne, pokojne pozýva: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate, ktorí ste unavení, vyšťavení, ja vás posilním.“ Možnosti byť s Ním sa zbavujeme aj vtedy, keď vidíme trápiaceho sa človeka a necháme ho bez povšimnutia, nepodáme mu pomocnú ruku, alebo dar odpustenia, lebo v dotyčnom človekovi sme neodhalili, nevideli Ježiša Krista. Veľakrát sa nám to javí ako prázdna fráza, ale ak túto „frázu“, alebo toto tvrdenie že naozaj v každom jednom človekovi je prítomný Kristus zhmotníme, potom hľadáme, ako človeku v rôznych situáciách núdze ponúknuť pomocnú ruku, alebo dar odpustenia.

A tak ako sa učíme byť s Ním, vtedy ešte s Bohom Izraela na príklade Simeona a Anny, ktorí napokon stretli Ježiša, môžeme sa rovnako učiť ako byť s Ním, ale už s Ježišom, od Márie a Jozefa. Boli stále s Ním. Počas Ježišovho pozemského života to bolo prerušené len na krátko, keď mal Ježiš 12 rokov a stratil sa v chráme. Ale tieto tri osoby – Ježiš, Mária a Jozef sú už naveky spojené v nebi. Ale ešte na jednu osobu by sme mohli a mali upriamiť svoju pozornosť – na Ježiša. Bol sám so sebou? Predovšetkým potrebujeme vidieť, ako vyhľadával stretnutia s Otcom ako chcel byť neustále s Ním, ako sa často utiahol, aby bol s Ním - s Otcom, ako veľmi dbal na komunikáciu s Ním. Vždy bol najprv s Ním, s Otcom a až potom začal uskutočňovať mnohé svoje projekty, až potom poslal apoštolov. Evanjelista sv. Lukáš nám upresňuje, že aj pred vyvolením Dvanástich „vyšiel na vrch modliť sa a strávil celú noc v modlitbe s Bohom“ (Lk 6,12) Najprv bol s Ním. My dnes máme „x“ možností byť s Ním. Sviatostné stretávania, evanjelizačné, katechetické..., ako Anna o ňom hovoriť, pomáhať chorým, opusteným, chudobným. Teda byť s Ním. Znova, aké je to veľké pozvanie pre nás všetkých byť s Ním, pre nás, ktorí ďakujeme za dar zasväteného života. Veľa podôb má naplnenie tohto pozvania byť s Ním. Ale aké potrebné je, aby sme si sami v sebe obhájili a chránili potrebu, aby sme vnútorne boli s Ním.

Milé sestry a milí bratia, všetci zasvätení, naozaj vám chcem poďakovať, že na to pamätáte a iných povzbudzujete a voláte ich k spoločným krokom aj v tomto roku Eucharistie v našej diecéze a v Roku Božieho slova na celom Slovensku, tým, že ich aj vy sami pozývate k týmto aktivitám. Prosím  vás, pokračujte v tom. Toto je veľmi dôležité; ale nezabúdajte, najskôr buďte s Ním vy, až potom robte tie aktivity. Svet je veľmi prelietavý. Vždy nejako zahučia módne trendy, moc, či vizáž politikov, športovcov; tak ako počúvame v rámci fatimských sobôt, čo všeličo sa vkradlo do našich radov... jednoducho sa to dá povedať tak, že aj my sme pokúšaní uprednostniť vizáž pred princípmi. Krása nás môže ohúriť a zapredáme princípy. To je tá prelietavosť. Ak sme s Ním, v tomto smere nebudeme mať problémy. A tak si držme nádheru týchto možností  stretávania sa s Ním. Zvelebujme a chváľme Pána, hovorme o ňom aj iným a pozývajme aj iných k týmto sláveniam, z ktorých sa iste zrodí aj hojnosť ďalšieho Božieho požehnania. Nech aj nás všetkých Pán naďalej  požehnáva. Amen.