Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

O KRST SA TREBA NEUSTÁLE STARAŤ -Nedeľa Krstu Pána /A – homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave (7.1.2017)

Jedným z problémov v súčasnosti, o ktorom sa hovorí zvlášť aj na Slovensku je, že naše školy chrlia absolventov, z ktorých sa stávajú nezamestnaní ľudia. Jednoducho, je toľko študentov, že neskôr nenájdu  svoje uplatnenie, nie je dostatok pracovných príležitostí, nemajú robotu. Jednoducho sa neuplatnia. Ak, tú istú myšlienku zvrtneme do duchovnej roviny, a hoci konštatujeme, že je menej krstov, ako v predchádzajúcich časoch; ktovie, či nepovieme niečo podobné: Je toľko pokrstených, ktorí však nenachádzajú svoje uplatnenie! Či presnejšie povedané: ktorí sa neuplatňujú, ktorí sa neuchytili.

Svojho času dnes už emeritný pápež Benedikt XVI. zamýšľajúc sa nad situáciou v Nemecku povedal: “Toľko mladých ľudí je pokrstených, pobirmovaných, prechádza katechézou toľké roky a nie je to vidno.“ A svätý pápež Ján Pavol II., ktorý navštívil aj naše mesto; svojho času, keď rozvíjal myšlienku na tému krstu, vsunul do otázok pri krstných sľuboch aj otázku: „Chceš byť svätý?“ Svätý Otec Ján Pavol II. práve túto myšlienku zdôraznil a rozvinul; že totiž ten, ktorý prijíma krst, je pozvaný k tomu, aby sa stal svätým.

Ten, kto prijíma krst a to zvlášť v uvedomelom veku, by sa mal zamyslieť podľa slov sv. Jána Pavla II. práve aj nad tým, či túto výzvu prijíma, alebo neprijíma do svojho života. Teraz, keď stojíme na začiatku nového občianskeho roka, máme v čerstvej pamäti, ako sme si všeličo priali, dávali si do nového roka všelijaké predsavzatia. Dal si niekto z nás predsavzatie, že tento rok sa bude usilovať všetkými silami, aby sa stal svätým? Alebo téma svätosti je pre nás niečím odstrašujúcim, niečo nepríťažlivé, čo v dnešnom svete vraj už nemá miesto?! Ale keď porozumieme, o čom je svätosť; že svätosť je prežívanie viery; keď porozumieme, že svätosť, to je výzva k činnosti a nie k nejakému uzavretiu sa, celkom inak  môžeme vo svojej mysli spracovať aj túto výzvu a potom ju vnášať aj do svojho života.

Dnes prežívame sviatok Pánovho krstu. Pána Ježiša stretávame pri Jordáne, kde prijíma krst. Otvára sa nad ním nebo a  počujeme nádherné Otcove slová: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie.“ Aké krásne sú to  slová! Slová, ktoré veľakrát opakujeme pri vysluhovaní sviatosti krstu, či už detí, alebo aj dospelých. Vtedy sa otvára nad každým krstencom nebo a nebeský Otec znova a znova hovorí nad každým z nás: „Ty si môj milovaný syn, ty si moja milovaná dcéra; teba však dávam a teba posielam do tohto sveta, aby si ako môj milovaný syn, ako moja milovaná dcéra, bol/a svedkom mojej lásky v tomto svete.

Vezmime si to z pozície vás, rodičov. Iste hovoríte o svojich deťoch to isté: „Ty si môj milovaný syn, ty si moja milovaná dcéra.“ Hovoríte im to preto, aby ostali navždy v dome pri vás a sedeli; ľudovo povedané; doma za pecou? Alebo im to hovoríte preto, lebo je to jednak výron pravdy vášho srdca, ale aj preto, aby ste ich aj týmto výrokom povzbudili  k činnosti. k štúdiu, v rozvíjaní ďalších osobnostných charakteristík, daností, talentov atď. Jednoducho, aby neostali kdesi za pecou, ale aby sa stali aktívnymi ľuďmi vo vašej rodine a v našej spoločnosti. Aby sa vedeli o seba postarať, aby vedeli dávať dobré svedectvo o rodine, z ktorej vzišli. Je to tak, či nie je to tak? Vari vás teší, keď, ako sa ľudovo povie: syn alebo dcéra niektorých rodičov sú nepodarení? Nerobia dobrotu, nerobia dobré meno svojim rodičom, svojej rodine, nevedia sa uchytiť v živote a nielen preto, že je málo pracovných príležitostí, ale z iného dôvodu? 

Naozaj to prežívajme aj v sile tejto duchovnej roviny, keď hovoríme o krste, ktorý nie je nejakým zakonzervovaným stavom, ktorý môžeme preukázať papierom. Krst je jednoducho výzva! Krst je neustála výzva. Ísť, robiť, svedčiť, modliť sa, prehlbovať svoj duchovný život; toto je sila sviatosti krstu. A samozrejme sa dostávame k tomu, že keď hovoríme o tejto výzve, predsa musíme brať do úvahy aj to, že nie každý to takto porozumel, nie každý  to takto prijal a nie každý to takto v živote robí. Koľko z vás, rodičov by sa dnes mohlo so mnou pýtať, kde sú všetci tí pokrstení v dnešnú nedeľu. Prečo nie sú v Božom chráme, prečo neslávia eucharistiu? Vy, rodičia, ktorí ste to dali deťom do vienka, a deti sa vám roztratili, iste prežívate vo svojom srdci bolesť. Ak ste im to do vienka nedali, je to bolestivé spytovanie svedomia. Ale musíme sa nad tým zamýšľať. Je z toho nejaké východisko, alebo nie je?

Známa rehoľnica, sestra Brigit McKena, ktorá chodí po celom svete a svojim svedectvom dokáže oslovovať značný počet ľudí všetkých typov – jednoduchých, vzdelaných, kňazov, biskupov, rehoľné sestry; uvádza v knihe zamyslenie z konkrétneho života. Matka sa s bolesťou častejšie sťažuje kňazovi na svojho syna. Nielenže prestal chodiť do kostola, ale sa aj „rozlúčil“ so svätou Cirkvou. Keď to už niekoľkokrát zopakovala kňazovi, on sa jej napokon pýta: „Mamka a váš syn bol pokrstený?“ „Áno, bol.“ „Viete čo? Vyhľadajte si všetko to, čo súvisí s krstom ľudí a zoberte si aj obnovovanie krstných sľubov a tieto krstné sľuby obnovte za svojho syna. A vždy, keď sa budete modliť za svojho syna, obnovujte za neho krstné sľuby.“

Je pravdou, že obrátenie syna nenastalo po niekoľkých týždňoch. Koľkí sú takí, ktorí sa modlia dlho a zdá sa, že ich modlitba nebola vypočutá. Pripomeňme si sv. Moniku, ktorá sa dlhé roky modlila za obrátenie svojho syna Augustína; myslime na ďalších iných, ktorí už dlho prosia a ešte neprišlo k túženej zmene, obráteniu. Nenechajme sa znechutiť, odradiť. Modlitby budú vypočuté. Kedy? To nechajme na Pána Boha. Žiadna úprimná modlitba prednášaná Bohu s vierou sa nestratí! Ďakujem za modlitby aj za našu diecézu, za mňa vždy 16.-teho v mesiaci. Povzbudzujem vás modliť sa na tieto úmysly aj každý deň, to určite neuškodí. O týždeň sa začne putovanie sochy Fatimskej Panny Márie. V procesii budeme niesť túto sochu z kaplnky Najsvätejšieho Srdca Ježišovho sem, do katedrály, aby odtiaľto začala svoju púť všetkými stotrinástimi farnosťami našej diecézy. Pred rokom sme sa tešili z prítomnosti relikvií sv. Terezky z Lisieux, teraz sa budeme modliť v tieni sochy Panny Márie. Verme, že sama Panna Mária, ktorú nám pripomína táto socha, pôjde navštíviť všetky svoje deti v diecéze, aby ich počúvala, chápala, potešila, zotrela slzy z tvárí, pomohla, povzbudila, vyprosila od Pána silu aj v ťažkostiach, utrpení a hlavne, aby privádzala všetkých k svojmu Synovi. Ona je našou Mamou! Ona je Matkou Cirkvi, do ktorej sme boli včlenení krstom. Krst je vstupnou bránou na cestu vedúcu k svätosti.

Pripomeňme si ešte raz otázku sv. Jána Pavla II.: „Chcete byť svätí?“ Chceme byť svätí? Ak nás trápi otázka, koľkí mladí sa po skončení školy neuplatnia v zamestnaní a v spoločnosti, nech to nikdy neplatí o pokrstených. Všetci sme povolaní uplatniť sa v Cirkvi. A to nielen mladí, ale aj tí skôr narodení. Všetci sme povolaní svojim životom, vo vernosti krstným záväzkom žiť na Božiu slávu, svojimi skutkami šíriť lásku, prakticky prežívať evanjelium a dosahovať svätosť. Aj tí, ktorí to doteraz nerobili. Kým žijeme, máme šancu začať a tak nepremárniť už ani jednu chvíľu svojho života. Amen.