Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

Homília Mons. Stanislava Stolárika 3.5. 2017 počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave /vysielaná Rádiom Lumen/

 

FATIMA NIE JE VEŠTIAREŇ – JE TO POSOLSTVO Z NEBA

Je veľa iste dôležitých vecí, ktoré je treba v živote spomenúť.  Keď sa dívame na účinkovanie Pána Ježiša, môžeme si všimnúť, že veľa hovoril, veľa jeho skutkov, postojov  apoštoli videli a predsa dochádza k neporozumeniu, či priam k nedorozumeniu, keď im Ježiš hovorí o jednote medzi ním a Otcom. Zrazu apoštoli nerozumejú, o čo vlastne ide, čo im to hovorí. Vtedy Pán Ježiš dáva jasnú odpoveď: „Filip, kto vidí mňa, vidí Otca.“ Adresuje ju apoštolovi Filipovi, ktorý má dnes spolu s  Jakubom, ďalším z apoštolov sviatok. Máme znova pred očami apoštolov ako tých, ktorých si Ježiš vyvolil za najbližších spolupracovníkov pri šírení Božieho kráľovstva. Všimnime si však, koľko mal s nimi práce, aby ich pretváral.

Na druhej strane, bol to Filip,  ktorý sa stretol  s Natanaelom a plný oduševnenia  rozprával o Ježišovi Kristovi a o svojom stretnutí s ním. Natanael mu na to vtedy len lakonicky poznamenal: „A čo dobré môže pochádzať z Nazareta?“ Aký postoj zaujal apoštol Filip? Nezačal sa s Natanaelom ani vadiť, ani argumentovať, len jednoducho povedal: „Poď a uvidíš“. A priviedol ho k Ježišovi.  Osobné stretnutie s Ježišom spôsobilo prelom aj v živote Natanaela, ktorý neskôr zohral tiež znamenitú úlohu.

Samozrejme by sme dnes mohli poznamenať: Ako by bolo fajn, keby každý hľadajúci mohol byť oslovený tým istým štýlom a počuť: „Poď a uvidíš.“ Vráťme sa o niekoľko dní dozadu, k nedeľnému príbehu stretnutia emauzských učeníkov s Pánom Ježišom, ku chvíli, keď ho spoznali pri lámaní chleba. Odpoveď na túžbu byť oslovený je dosť jasná: stretnúť sa s Ježišom neznamená utekať z Božieho chrámu. Stretnúť sa s Ježišom znamená chodiť do Božieho chrámu. Znova hľadať cestu do Božieho chrámu, aby sme ho spoznali pri lámaní chleba. Poďme však znova k Filipovi. K tomu Filipovi, ktorý tiež bol pred niekoľkými dňami svedkom Ježišovho kázania pred zástupom, kde len  mužov bolo 5 000. Odrazu bolo treba jesť a keď Filip začal kalkulovať, Ježiš  povedal jasne: „Vy im dajte jesť!“ Ale on ako pragmatik, ktorý situáciu vzal a prepočítal z tohto hľadiska, povedal: „Pane, ale to bude stáť najmenej 200 denárov a kde to tu v púšti zoženieme?“ Ale Ježiš už mal vo vrecku riešenie a  nasýtiť tento veľký zástup, nebolo pre neho nejakým veľkým problémom. Boh totiž koná aj proti ľudskému pragmatizmu, aj proti ľudskej logike. Filip to zažije a konanie Ježiša ho ovplyvní. Aj my sme pozvaní tento postoj apoštola Filipa, ale v réžii Ježiša Krista, zakódovať si do svojho srdca. A Filipa môžeme ešte vidieť aj v situácii keď  ho Gréci žiadajú, aby ich priviedol k Ježišovi, aby im ukázal Ježiša. O apoštolovi Jakubovi nevieme  toho až tak veľa. Je pokladaný za  prvého jeruzalemského biskupa, ktorý zomrel mučeníckou smrťou v čase bezvládia, keď Rimania nemali aktuálneho  miestodržiteľa. Zhodili ho z hradieb, kameňovali ho a napokon ho dobil ktosi dreveným kyjom. Od neho máme aj jeden zo siedmych  katolíckych listov Nového zákona.

Chceme sa však opäť vrátiť k prosbe, ktorú vyslovil Filip: „Ukáž nám Otca!“ A vtedy z Ježišových úst zaznieva: „Kto vidí mňa, vidí Otca.“ Môžeme nanovo spomenúť, že sa môže zdať, akoby Ježišovo školenie vychádzalo navnivoč, ale nie je to celkom pravda. Jednoducho aj tu sa ukazuje, že ani ľudská slabosť nie je problémom v rukách Božích, ani nedokonalosť, či malosť, lebo Pán Boh dokáže z každého, kto mu otvorí srdce, vykresať to, čo chce. A toto je to, čo je tak dôležité. Je to oslovenie pre nás kňazov, biskupov, ktorých Pán pozval, aby sme ukazovali dnešnému svetu tvár Otca. Ale samozrejme, je to aj oslovenie pre každého, zvlášť pre každého pokrsteného, pobirmovaného, hľadajúceho, ale i odporujúceho... Každý tu môže nájsť  odpoveď; veď toľko znakov tváre Otca je v dnešnom svete. Stačí a je treba len otvoriť oči. Každý jeden  kostol je znakom tváre Otca.  Niekto prejde okolo kostola, alebo kríža, alebo iného náboženského symbolu a  prežehná sa, lebo vie, že toto je Boží dom, Boží  znak, symbol náboženstva. Pozdraví Krista pribitého na kríži, prítomného v Božom chráme, lebo mu to pripomína tvár Otca. Ale koľkí prejdú okolo Božieho chrámu, kríža, mariánskej sochy, alebo iného náboženského symbolu ignorantsky, nevšímavo, niekedy aj s opovrhnutím. Takže tento signál, tento symbol tváre Otca tu je.

Chceme si v roku Fatimy povedať aj to, že Boh nám svoju tvár chce ukázať tiež skrze Ježišovu Matku, Pannu Máriu. Preto ju pred sto rokmi posiela do Fatimy, aby nám priblížila tvár Otca, jeho  dobrotu, lásku, jeho starostlivosť. Pápež Pius XII. povedal: „Fatima od apoštolských čias je najväčším vstupom Boha do ľudských dejín.“ To je veľmi silné vyjadrenie, lebo všetko začalo Ježišom a apoštolmi a odvtedy podľa pápeža Pia XII. tým najmocnejším znakom je fatimské zjavenie, kedy Boh nanovo vstupuje do ľudského spoločenstva. Ako je dobre, že si to môžeme pripomenúť dnes, pred prvou sobotou v mesiaci máj. V čase, keď sa aj v ďalších diecézach iste rozbiehajú fatimské soboty, aby ich podľa priania Panny Márie bolo do októbra päť; a keď aj ďalšie diecézy pracujú na tom, aby boli zasvätené Panne Márii. Aké je to krásne, keď si v tejto chvíli uvedomujeme tieto skutočnosti. Vieme, že už na ďalší týždeň je očakávané sté výročie prvého zjavenia Panny Márie vo Fatime. 13. mája, budúcu sobotu, vás znova všetkých i cez rádio Lumen pozývam do Boľkoviec, na našu rožňavskú púť, mariánsku púť. Každý jeden  je vítaný, aj všetci tí,  ktorí pôjdete do  Krakowa. Kto si už obul pútnické topánky, nech ich nezobúva, ale v tých istých topánkach nech príde aj na púť do Boľkoviec. Aby sme sa spolu modlili, aby sme spolu ďakovali Pánu Bohu, oslavovali ho, ale aj prosili a odprosovali.

Chceme sa aj dnes modliť a rozjímať. Pripraviť sa na slávenie prvej soboty a tiež našej spoločnej púte aj podľa našich brožúr, ktoré našli také ohromné prijatie na celom Slovensku. Je o ne chvála Pánu Bohu stále záujem  a naďalej ich môžeme ponúkať cez náš Biskupský úrad. Teraz si môžeme pripomenúť myšlienky, ktoré sú tu obsiahnuté na mesiac máj. Je zdôraznená modlitba svätého ruženca. Možno niektorých prekvapí, prečo je zdôraznená modlitba ruženca v máji a nie v októbri. Je to preto, lebo táto brožúra bola  koncipovaná v našej diecéze, a my sa v októbri zameriame na prípravu   zasvätenia diecézy. Teraz chceme znova uživotňovať jeden z tých prostriedkov, ktorý nám napomáha k prehĺbeniu nášho duchovného života. Sv. pápež Ján Pavol II. povedal: „Ruženec je moja najobľúbenejšia modlitba. Je to nádherná modlitba. Nádherná vo svojej jednoduchosti i hĺbke. A veľmi prosím kňazov“, pokračuje ďalej sv. pápež Ján Pavol II., „aby sa modlievali túto modlitbu sami, i spoločne v spoločenstvách svojich veriacich.  Pomôžte Božiemu ľudu, aby sa vrátil späť ku každodennej modlitbe sv. ruženca. K tomu vrúcnemu rozhovoru detí so svojou Matkou, ktorú prijali do svojho domu.“ Začiatkom roku 1920, niekoľko týždňov pred smrťou sa dostala bl. Hyacinta do nemocnice v Lisabone. Pri poslednom stretnutí so svojou milovanou sesternicou Luciou povedala deväťročná vizionárka tieto slová ako duchovný testament: „Mali by sme si vyprosiť pokoj od našej nebeskej Matky, pretože Boh ho zveril jej.“

V mesiaci, v ktorom si pripomíname koniec 2. svetovej vojny, tejto veľkej hrozby a kataklizmy, a zároveň vidíme, že svet stále ešte kvári veľa vojnových nepokojov, prosíme za pokoj. Mladučká, vizionárka, sedemročná Hyacinta nám hovorí, aby sme sa modlili k Panne Márii prosiac ju, lebo pokoj vo svete je zverený do jej rúk. Aj pápež Ján Pavol II. povedal,  že pokoj vo svete sa nerieši v  Berlíne, New Yorku, Washingtone,  Moskve alebo v nejakom ďalšom svetovom politickom centre, ale na mariánskych pútnických miestach. Tam sa rieši pokoj aj  v súčasnom svete. Sestra Lucia neskôr už ako karmelitánka potvrdila: „Odkedy dala Panna Mária modlitbe ruženca takú veľkú moc, neexistuje už žiaden materiálny, ani duchovný problém, ktorý by sa nedal vyriešiť práve silou modlitby.“ V roku 1970 napísala jednému saleziánskemu kňazovi: „Úpadok sveta je bezpochyby ovocím úpadku modlitby. A keďže modlitba ruženca je po sv. omši najúčinnejším prostriedkom na zachovanie a zveľadenie viery v dušiach, diabol rozpútal boj proti tejto modlitbe a žiaľ vidíme, aké veľké škody spôsobil. Máme naozaj veľkú zbraň v rukách. Boh nám i takto cez Máriu, aj cez túto modlitbu ukazuje svoju láskavú, zachraňujúcu tvár.“

Ale mohli by sme sa ešte obšírnejšie pozrieť na 13. máj  a zamyslieť sa nad ním ako nad dňom. Prečo 13-teho? Vraciame sa k starozákonnej knihe Ester, kde sa opisuje udalosť, keď má byť židovský národ za kráľa Asuera vyhladený z tejto zeme. A má sa tak stať 13-teho v mesiaci Adar. Vtedy sa celý židovský národ v úzkosti modlí a postí za záchranu. A  je zachránený. Prečo 13-teho? Numerologická exegéza Starého zákona hovorí, že číslo 6 je číslo človeka, sobota, kedy bol stvorený človek. Nedeľa - číslo 7, to je deň, čas, kedy Boh odpočíval. Keď sa spočítajú tieto dve čísla, dávajú číslo sily záchrany pre človeka, aby sa ukázalo, aké veľké je Božie dielo a Božia sila. Akoby  Fatima podľa niektorých vykladačov tohto zjavenia chcela osloviť aj židovský národ.

So zaujímavou myšlienkou prichádza aj arcibiskup Fulton Sheen, ktorý vysvetľuje prečo Fatima je Fatimou. Začína poukázaním na Mohamedovu dcéru – Fatimu, ktorá zomrela v mladom veku a sám Mohamed o nej napísal, že je blahoslavená nad všetkými ženami, okrem Panny Márie. Toto napísal Mohamed. A keď sa zahľadíme na územie dnešnej Fatimy, z dejín Portugalska sa dozvieme, že túto časť krajiny okupovali moslimovia, Maurovia. Potom sa ich podarilo odtiaľto vyhnať. Tí, ktorí poznáte portugalský národný znak, ktorý je aj na vlajke, tak viete, že sú tam znázornené späť dobité pevnosti, ktoré Portugalci získali spod nadvlády Maurov. Toto územie sa znova navrátilo  do rúk don Goncalovi, ktorý vtedy dostal za odmenu, alebo z nejakého iného dôvodu aj otrokyňu, ktorá sa volala Fatima. Ako to býva, preskočila iskra a zamilovali sa do seba. Skôr, ako sa vzali, Fatima sa nechala pokrstiť a prijala meno Ouram, meno toho mesta, kde boli neskôr fatimské deti 13. augusta 1917 na príkaz starostu väznené. Manželstvo don Goncala a Fatimy však netrvalo dlho. Vážne ochorela a po roku manželstva  zomrela. Jeho táto strata tak bolela, že už nemyslel na ďalší sobáš, ale vstúpil do cisterciátskeho kláštora. Predtým ešte podľa mena svojej manželky pomenoval miesto, ktoré dnes poznáme ako mesto  Fatima. Táto súvislosť podľa arcibiskupa Fultona Sheena rozširuje obzor fatimského posolstva aj pre  moslimov. Ba dokonca sú zaznačené skúsenosti o tom, ako putuje socha Panny Márie po Afrike medzi  moslimskými veriacimi a ľudia sa pri nej zhromažďujú a modlia. Ďalej je známe, ako sa v Indii opakuje ten istý proces a Imánovia dokonca povoľujú modliť sa fatimské  pobožnosti pred   sochou Panny Márie i pred mešitami. V Mozambiku sa dejú aj konverzie z mohamedánstva na kresťanskú vieru. Je tu naznačená nádej jednoty a spolunažívania, ktoré by sme si priali. Niektorí však vyrieknu: je to možné, nájsť zmier kresťanov so Židmi a s moslimami v dnešnom tak rozbúrenom svete? Mohli by sme si skôr položiť otázku, ktorá by mala trápiť nás kresťanov a zvlášť katolíkov už sto rokov: Vieme my sami medzi sebou nájsť porozumenie, zmier, jednotu a berieme vážne fatimské posolstvo ako také? Keby sme ho brali vážne, nebola by 2. svetová vojna, Rusko by nerozšírilo svoj vplyv, neboli by toľké zbytočné ľudské obete – viac ako 100 miliónov, pre komunizmus a 2. svetovú vojnu. Dnes, keď stojíme pred tvárou Pána, pred tvárou Otca; spoznávame ho, vidíme ho?

Pozeráme sa do Fatimy. Ale milí bratia a sestry, treba ešte na záver jasne povedať: Fatima nie je veštiareň. Treba to zdôrazniť, lebo niektorí môžu skĺznuť do tejto  roviny a porovnávať slová fatimského posolstva s tým, čo čítajú v horoskopoch, čo počujú od rôznych veštíc. Fatima nie je veštiareň! Fatima je posolstvo z neba, ktoré človekovi hovorí: Ak sa zmeníš, ak budeš konať pokánie, ak sa budeš modliť, ak sa zasvätíš Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, všetko sa môže zmeniť. Toto nie je veštiareň, to je ponuka, je to posolstvo.

Milí bratia a sestry,  v tejto chvíli si dovolím povedať: Znova sme mohli odhaliť tvár Otca a lepšie, bližšie ho spoznať v tvári Panny Márie. Dovoľme, aby sa nás dotklo všetko to krásne, čo nám je cez posolstvo Panny Márie z Fatimy ponúknuté, aby nás oslovilo. Ale to by nestačilo. Prosme Pána, aby sa Božie oslovenie v nás aj hlboko zakorenilo v túto prvú sobotu, a potom aj v sobotu 13. mája v Boľkovciach, v deň stého výročia prvého zjavenia Panny Márie vo Fatime. Aj tento významný deň nám môže pomôcť, aby sme všetko, o čom sme rozprávali,  v sebe nechali oživiť,  posilniť. Vložme to do rúk Panny Márie aj preto, že chceme nanovo a lepšie poznávať láskavú tvár nášho Otca. Amen.