Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

Rozhovor s otcom biskupom Mons. Stanislavom Stolárikom pri príležitosti 40. výročia kňazstva

11. júna 2018 si náš rožňavský otec biskup Mons. Stanislav Stolárik pripomenul 40 rokov od svojej kňazskej vysviacky. Pri príležitosti tohto vzácneho jubilea má naša diecéza príležitosť i dôvod ďakovať za neho a jeho kňazskú službu počas tohto obdobia, a zvlášť za jeho službu biskupa v našej rožňavskej diecéze. Zároveň mu k jeho jubileu blahoželáme a prajeme, ale aj v modlitbách vyprosujme, aby ho Pán naďalej požehnával, dával mu všetky potrebné milosti, dary, zdravie, aby podľa svojho biskupského hesla: „Mocou Ducha Svätého a s Máriou“, naďalej s láskou a vernosťou viedol našu diecézu ako dobrý pastier, aby sme kráčali po Božích cestách až k dosiahnutiu neba.

Otca biskupa sme krátko pred jeho výročím poprosili, aby nám on sám povedal niečo o svojej vysviacke, o rokoch prežitých v kňazskej službe a tiež, aby nám prezradil, ako chce za dar kňazstva poďakovať Pánu Bohu.

Otec biskup, za kňaza ste bol vysvätený 11. júna 1978. Vieme, že na        prvom mieste ďakujeme za dar povolania Pánu Bohu. Komu z ľudí ste vďačný za to, že Vám pomohol ku kňazstvu?

Nepoviem pre mnohých nič nové, keď opäť spomeniem moju mamu a robím to rád. Moja mama, odkedy sa vydala, modlila sa za to, aby mala syna kňaza. Musela však prejsť nejednou skúškou. Prvý sa narodil syn, potom dve dcéry, potom syn, ale ten niekoľkomesačný zomrel, potom znova dve dcéry, potom som sa narodil ja ako siedme dieťa a ešte po mne jedna sestra. Siedme dieťa sa stalo kňazom. Môžeme tu hovoriť o jej dôvere, vytrvalosti, neustávajúcej modlitbe, ktorá vychádzala z túžby, aby sa jej syn stal kňazom. Prečo po tom tak túžila? Iste preto, lebo si uvedomovala veľkú potrebu kňazských povolaní aby sa šírilo Božie kráľovstvo. Ja ďakujem mojej mame za jej  vytrvalosť a dôveru. A za všetko ostatné, čo sa mi dostalo od mojich rodičov, v rodine. Za výchovu ľudskú, kresťanskú, za nadobúdanie pevných presvedčení v tých dôležitých životných otázkach, za pomoc pri prvých krokoch ku kňazskému životu, neustálu podporu aj potom, keď som sa stal kňazom. Ďakujem tiež všetkým ostatným ľuďom, ktorí ma pozitívne ovplyvňovali, kládli základy môjho vzdelania, za priateľov, za tých, ktorí boli pre mňa dobrým príkladom.... skutočne za všetkých, ktorí ma podporili, pomohli.

Ako si spomínate na deň Vašej vysviacky?

Mám živo v pamäti, ako sme sa tesne pred vysviackou obliekali do alby v jednej zo študovní na bohosloveckej fakulte v Bratislave. Sedel som na jednej z lavíc a zamýšľal som sa nad svojou kňazskou vysviackou, ktorá mala o chvíľu prísť, nad kňazským účinkovaním... uchovávam si túto chvíľu vo svojej pamäti a vo svojom srdci s veľkou vďačnosťou pred Pánom Bohom, pretože my sme žili v časoch, v ktorých sme ako bohoslovci hovorievali, že pokiaľ z nás biskup nestiahne ruky späť, nemáme istotu o vysviacke.

Kto bol vašim svätiteľom a kde ste prijali sviatosť kňazstva?

Mojim svätiteľom bol pán biskup Július Gábriš, trnavský arcibiskup in memoriam. Vysviacaní sme boli v Bratislave, v dnešnej katedrále sv. Martina. Boli to časy napätia a neistoty. Avšak časom vysviacok žilo celé Slovensko. Všetci, ktorí sa nejakým spôsobom hlásili ku katolicizmu, boli predsa len nejakým spôsobom dotknutí kňazskou vysviackou a mnohí aj cestovali, putovali do Bratislavy, aby na tejto vysviacke boli, pretože jediný seminár bol v Bratislave, a tu teda bola jediná vysviacka na Slovensku. Na čo si veľmi rád spomínam je, že v čase pred vysviackami nám, budúcim sväteným, písalo množstvo detí z celého Slovenska, a posielali nám duchovné kytice, ktoré „uvili“ zo svojich obiet, modlitieb pôstov, sebazaprení, atď. Bolo to veľmi milé a dodnes mám poodkladané tieto duchovné kytičky a aj dnes za ne ďakujem.

40 rokov je dlhá doba. Pôsobili ste ako kaplán v Trebišove, v Humennnom a v Prešove, ako farár a neskôr dekan v Obišovciach, v Čani, v Humennom, v Prešove vo Farnosti Kráľovnej pokoja a od roku 2001 aj ako dekan v Prešove. Popri tom ste pokračovali v teologických štúdiách na CMBF UK v Bratislave, vo filozofických štúdiách na Pápežskej teologickej akadémii v Krakove, počas rokov v kňazskej a potom i biskupskej služby ste zastávali a stále zastávate množstvo  zodpovedných funkcií, ste profesorom; popri všetkej svojej službe  prednášate na Teologickej fakulte KU v Košiciach... ako hodnotíte týchto 40 rokov?

40 rokov  je dlhá púť. Je to ako púť cez púšť. 40 rokov vždy pripomína putovanie Židov z otroctva v Egypte do Zasľúbenej zeme. 40 rokov kňazstva, z toho už vyše 14 rokov som biskupom. Na celej tejto dlhej ceste som stretal veľmi veľa kňazov,  od mnohých som si naozaj bral príklad, povzbudenie, podporovali ma rôznym spôsobom. Mnohí z nich sú už vo večnosti. Spomínam si na rehoľné sestry, ktoré aj za komunizmu vydávali svedectvo; či už sústredené v domoch, alebo kdesi na okraji života spoločnosti sa venovali zvlášť núdznym ľuďom, deťom a starším, ale aj na sestry, ktoré žili v jednotlivých mestách, bytovkách po skupinkách a svojim svedectvom života, modlitbami, obetami vydávali svedectvo. Spomínam si na obrovské množstvo veriacich ľudí, boli to väčšinou jednoduchí ľudia; ale úprimní, obetaví, štedrí; veľká časť z nich je už vo večnosti. Oslovovali ma svojim štýlom života, úprimnou odovzdanosťou sa Pánu Bohu, veľmi často na nich pamätám v modlitbe, pretože ma svojou jednoduchosťou  a úprimnosťou veľmi silno oslovovali, ale mi aj pomáhali a podporovali ma. Nebáli sa aj vo vtedajšom čase pomôcť kňazovi. Aj neskôr, potom po zmenách v našej republike, keď už nebolo módou spolupracovať s kňazmi, znova sa našlo veľké množstvo ľudí, ktorí nebrali ohľad na túto novú módu, a jednoducho vyznávali svoju vieru svojou pomocou, obetavosťou. Všetkým týmto, ale aj všetkým, ktorí ma akokoľvek podporovali, modlili sa za mňa, pomáhali mi napĺňať moje kňazské poslanie, veľmi úprimne ďakujem. Som si vedomý, že 40 rokov je dlhá cesta a počas nej som urobil aj chyby, hoci nie vedome, niekoho som sa mohol dotknúť, preto využívam túto príležitosť, prosiac o odpustenie. Všetkých, ktorí ma sprevádzali svojimi modlitbami, obetami, podporou, ale aj tých, ktorí sa chcú pridať prosím, aby v tom pokračovali, aby som aj s vašou pomocou mohol naďalej slúžiť ako pastier tým, ktorí sú mi zverení. Takže tých 40 rokov - bol to veľmi bohatý život, veľmi plodný a požehnaný čas, ale bolo a je to dielo Boha  a nie dielo moje. 

Otec biskup ako poďakujete Pánu Bohu za výročie Vášho kňazstva?

Za dar kňazstva, ktoré som dostal, ďakujem Pánu Bohu každý deň, a každý deň, zvlášť odkedy som biskup, sa modlím aj za všetkých kňazov, osobitne za kňazov mne zverenej diecézy, alebo za mojich spolužiakov – kňazov. Som rád, že som si mohol s vďakou pripomenúť dar kňazstva pri sv. omši 9. júna, pri ktorej som vysvätil jedného kňaza a troch diakonov. V deň výročia, 11. júna v katedrále, v Rožňave, chcem tiež poďakovať Pánu Bohu za dar kňazstva. Koncom júna spolu s ostatnými spolužiakmi pri stretnutí budeme spoločne ďakovať za dar kňazstva. Mimoriadnou v tomto roku, je diecézna ďakovná púť, na ktorú boli pozvaní zvlášť  tiež tento rok jubilujúci kňazi. Bude sa konať v rámci 40. výročia môjho kňazstva, ale aj pri príležitosti 15. výročia návštevy sv. Jána Pavla II. v Rožňave. Chceme putovať po miestach, ktoré sa dotýkajú i mňa, ale hlavne Svätého Otca Jána Pavla II. Začneme návštevou v Szcepanówe, kde sa narodil môj patrón – sv. Stanislav, biskup a mučeník; odtiaľ prejdeme do Niegowic, kde pôsobil Karol Wojtyla ako kaplán, bude nasledovať návšteva Lagiewnik - miesta, ktoré je už známe celému svetu ako centrum Božieho milosrdenstva. Slávnostná sv. omša bude 21. júna v Czestochowej, pri obraze Čiernej  Madony a pri ceste naspäť navštívime ešte Wadowice, miesto rodiska sv. Jána Pavla II. Program je teda bohatý, aj na viditeľné znaky vďaky vzdávania. To najhlbšie je však v mojom vnútri a  potom aj vo vnútri toľkých ďalších, s ktorými budeme spoločne ďakovať za 40 rokov môjho kňazstva. Naozaj, bez modlitby a bez spoločného ďakovania to nejde. Toto má najhlbší a najpodstatnejší zmysel a význam vo všetkom tom, čo som mohol prežiť za 40 rokov a aj teraz prežívam aj vo  chvíľach vďaky vzdávania.

Čo by ste otec biskup chceli vyjadriť ako odkaz v mesiaci, v ktorom si osobitne uctievame Božské srdce Ježišovo?

Poďakovanie za modlitby a podporu, ktorá sa mi dostáva od toľkých veriacich a mojim odkazom je zároveň pripomenutie hlbokého obsahu mesiaca júna, ako mesiaca, ktorý je zasvätený Božskému Srdcu Ježišovmu, ako aj mesiaca, v ktorom sa zrodilo mnoho rehoľných a kňazských povolaní a tak všetkých prosím, aby ste doma rozprávali o duchovných povolaniach; doma, pred svojimi deťmi. Prosím, modlievajte sa za nás kňazov. Znova sa vrátim k tomu, čo sme dali v našej diecéze na obrázky modlitby za kňazov: najskôr treba prosiť za nás samých, aby sme porozumeli, že kňazov potrebujeme. A potom, aby sme napomáhali vo svojej rodine vytvárať profil kňaza, alebo zasvätenej osoby v rehoľnom povolaní, alebo v inom štýle zasväteného života; ale hovoríme zvlášť o kňazovi. Teda aby sme najskôr pochopili, že ich potrebujeme, a potom prosme, aby kňazi boli dobrí pastieri, zasvätení Ježišovmu i Máriinmu Srdcu. Aby boli otvorení vnuknutiam Ducha Svätého, žili z Eucharistie, aby ohlasovali pravdivú náuku Cirkvi, sami dávali dobrý príklad, aby boli starostliví ako sv. Jozef, aby slúžili Bohu i ľuďom v láske a v pokore, v jednote s biskupom a na mieste, ktoré im s požehnaním zveril. Vtedy vlastne prosíme o veľký dar požehnania skrze kňazov, pre ľudstvo, pre všetkých veriacich. Ale zároveň treba prosiť aj o silu, aby veriaci stáli pri nás vo chvíľach skúšok, aby nám pomáhali, a aj naďalej sa za nás modlili, a tak aby sme spoločne predkladali tieto prosby Kráľovnej kňazov a Najvyššiemu Veľkňazovi Ježišovi Kristovi. Prejavom takejto dôvery a úprimnosti je odvaha. Odvaha zakladať rodiny, prijímať deti, pretože z týchto zdravých rodín vychádzajú duchovné povolania. Je pravdou, že už dnes nie je výnimočné, že duchovné povolanie sa zrodí aj mimo takej rodiny. Ale predsa prirodzený základ, alebo prirodzené prostredie je práve v rodine, kde sa prežíva viera a predovšetkým tam, kde je otvorenosť prijímať deti. Toto je prejav dôvery voči Bohu. Teda úcta k Božskému Srdcu Ježišovmu je veľmi silná v posolstve o rodine. To by mohol byť môj odkaz pre dnešné časy. Pre časy, v ktorých je rodina značne atakovaná, ponižovaná a pritom stále je potrebná pre nás všetkých a jedinou nádejou budúcnosti ľudstva.

[ngg_images source="galleries" container_ids="73" display_type="photocrati-nextgen_basic_slideshow" gallery_width="640" gallery_height="480" cycle_effect="fade" cycle_interval="4" show_thumbnail_link="1" thumbnail_link_text="[Show picture list]" order_by="sortorder" order_direction="ASC" returns="included" maximum_entity_count="500"]