Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

„Rozsievať i na betóne“ – homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše 19. 11. 2016 pri príležitosti 25. výročia pôsobenia rožňavskej DOMKY

erb-farMilí bratia kňazi – saleziáni, bratia z diecézy, rehoľné sestry saleziánky i sestra Svätého kríža, všetci spolupracovníci, drahí bratia a sestry, milé deti, mladí!

Teším sa z nádherného spoločenstva, ktoré sme tu vytvorili. Všetkým vám chcem pogratulovať k vášmu striebornému jubileu Domky a znova poďakovať za všetko vykonané. Za vašu modlitbu, za podaný pohár vody, ohlásené Božie slovo, za svedectvo života a za všetko aj ďalšie, čo sa dá ešte vymenovať, čo je hodné spomenúť a  iste pred Pánom Bohom sa z toho nič nestratilo.

Spomenul by som vám malý príklad o mravčekovi. Za jedným mudrcom prišli traja mladíci, ktorí tiež chceli byť múdri, tiež chceli byť chvála Bohu šľachetní a chceli sa teda od neho naučiť práve takémuto štýlu života. Mudrc mal pre nich pripravenú zaujímavú skúšku. Keď ráno vychádzali zo svojho bývania, každý mal pred svojim bývaním nádobu, do ktorej stekala dažďová voda. Každý sa mal zadívať do tejto nádoby. Náš mudrc dal každému do jeho nádoby mravčeka. Ide prvý, pozrie, vidí v nádobe mravca. Vo svojom vnútri, v srdci sa rozzlostí a povie si: Toto je moja nádoba, toto je moja voda a mravca rozpučí. Druhý pozrie tiež do svojej nádoby, vidiac tam tiež mravca, povie si: No, však je horúco, aj jemu dobre padne trošku sa pokúpať, nech sa teda kúpe. A tretí, keď uvidí mravca,  ako tam pláva, ani sa nerozčúli, ani nezačne s ním nejako spolucítiť, jednoducho vytiahne kocku cukru a hodí ju mravcovi.

Keď som čítal tento príbeh od Bruna Ferrera, tak som si rozhodne spomenul na takých velikánov, akým je bezo sporu sv. Ján Bosco, nedávno spomínaná sv. Alžbeta, ale i koľkí ďalší, ktorí tiež prichádzajú s týmito mravčekmi do kontaktu. Keď don Bosco začínal svoj apoštolát medzi mládežou, mal okolo seba možno 40 – 50 chlapcov a iste boli medzi nimi všelijakí. Aj on sa mohol dívať na nich, ako ktovie koľkí pred ním, aj po ňom – čo mi nedáte pokoj, to je moje teritórium, toto je môj priestor, dajte mi pokoj, lebo vás budem pučiť a  ničiť. Alebo by bol možný aj prístup, aký mal druhý mládenec z príbehu, a to láskavé zhliadnutie na neho:  však mu je horúco, nech si žije.

Tu sa však dostávame aj k výchovnému systému a štýlu, pri komunikácii s iným človekom.  Zvlášť, keď sa pozeráme pohľadom dona Bosca, mohol sa dívať na týchto chlapcov, ktorých toľkí ďalší odsúdili, a povedať si: ja vás rozpučím. Neurobil tak. Mohol sa dívať na týchto chlapcov, ako na tých, ktorí šantia, žijú svojim štýlom života a štýlom prostredia, sú naučení tak žiť, a tak don Bosco mohol povedať: Ja vám rozumiem, takto ste vyrástli, aj príroda vás takto vedie, ja vám to schvaľujem, žite si tak. Ale myslím, že sa zhodneme na tom, že don Bosco hľadal spôsob, ako zobrať cukor a ako aj tomuto plávajúcemu mravčekovi v  nádobe, aj keby bola akokoľvek malá, pre neho to bolo vždycky more, ako pomôcť a ako vniesť do jeho života čosi nádherné, čosi krásne.

A dnes, keď sme sa zišli, aby sme spoločne ďakovali Pánu Bohu za dar Domky a za dar jej 25- ročného pôsobenia, tak iste si v tejto chvíli môžete premietnuť toľkých, s ktorými ste prišli do kontaktu. Prišli takí, ktorých by ste rozpučili hneď. Prišli takí, ktorí vám začali nahovárať, či oni sami, alebo niekto z vonku: Oni sú už raz takí, dajte im pokoj, nech si žijú, však aj im je horúco aj nimi to kymáca, ako aj druhými, nechajte ich nech si len tak žijú. A predsa v rámci tohto spoločenstva ste sa snažili hľadať taký spôsob,  taký štýl, ktorý by tých, ktorým vám Pán poslal do cesty, vnútorne obohatil.

Viete, a toto je to, čo je veľmi dôležité a veľmi podstatné. Keď som v týchto dňoch čítal príhovor hlavného predstaveného saleziánov dona Artimeho a jeho slová, ktorými sa počas svojej návštevy na Slovensku, teraz v novembri, prihováral mladým a saleziánskej rodine, vnímal som, že hovorí celkom reálne a  priamo do života. Hovorí vám všetkým a nám všetkým: veriť v Boha, ale veriť aj v seba. V akom zmysle veriť v seba? Znamená to – odhaľovať všetky tie dary, ktoré mi dal Pán Boh. A každému z nás dal Pán Boh nejaký dar. A keď vyskladáme tieto dary, naozaj vzniká nádherný, krásny obraz mozaiky. Z tých jednotlivých darčekov, kamienkov,  ktorými nás Pán Boh obohatil. Tak, ako sme dnes  tu vyskladaní, tak aj v Domke, každý svojim príspevkom môže prispieť tým svojim darom. Vtedy Božie kráľovstvo rastie. A ďalej don Artime povedal: nemajte strach, nemajte strach to rozvíjať. Ale zároveň tiež povedal tú vec, ktorá je známa, ale ktorú treba možno častejšie pripomínať: kňazom, sestrám, i každému jednému: Boh sa ku každému prihovára, ku každému. Len mu nepovedzte: Nie!

Samozrejme, rozlíšiť, kedy sa k nám prihovára Pán a kedy sa k nám prihovára Zlý, to nie je až také jednoduché. Ak si spomínate, svojho času som spomenul reakciu jednej mojej malej neterky, ktorej keď sa vytýkalo, ako sa to zvykne deťom, čo už sú poučené, že majú dvoch malých anjelikov – jedného dobrého, jedného zlého na pleciach; prečo vždy počúva toho zlého, tak ona vo svojej detskej úprimnosti hovorí: No, keď on hovorí hlasnejšie. Ale to by mohlo platiť pre nás starších, ktorí slabšie počujeme a ja viem, aj na ktoré ucho slabšie počujem. Ale tí, čo majú dobrý sluch, tak asi by mali lepšie Božie oslovenia aj prijímať. To, čo hovorí Boh. Ale to nepôjde bez sily duchovného života.

A tu je ďalší moment, ktorý je síce potrebný, ale upozornil naň aj don Artime, keď spomenul vo svojej reči: Nedajte sa stiahnuť len do sociálnej služby. Ja si spomínam na časy, po zmenách, ktoré priniesla revolúcia, teraz 17.11. bolo jej výročie. Vtedy nám zo západu avízovali: nestaňte sa sociálnymi pracovníkmi, lebo pochováte Cirkev. To znamená: Nemá byť Krízové centrum? Nemá byť Charita? Nemá byť Domka, ktorá tiež zachytáva veľakrát sociálne prípady? Nie, nie! Má byť, všetko má byť. Ale všetko má mať svojho ducha.

Svätý Otec Ján Pavol II., dnes svätý, ktorý nás tu v Rožňave aj navštívil, veľmi jasne a jednoznačne rozlišuje medzi filantropiou a milosrdenstvom. Filantropia to je záujem o človeka. Možno to vyznie tvrdo, ale filantropia končí na cintoríne. Kdežto milosrdenstvo hovorí aj o živote za cintorínom. Filantropia je starostlivosť o človeka v jeho denných potrebách a počas pozemského života. To nie je zlé a možno je to prvý krok  a odrazový mostík. Je bolestivé, keď vidíme, že človekovi sa nedostáva jeho základná potreba, ošetrenie, vzdelanie, a ďalšie možnosti, ktoré k rozvíjaniu svojej dôstojnosti potrebuje. Ale to všetko nestačí. Don Bosco toto všetko vedel veľmi dobre: že chlapcom  treba dať aj jesť, ale vždy ich treba viesť k Bohu!

Možno budete prekvapení, napr. keď čítate od Benedikta XVI. „Deus caritas est“. Spomína Juliana Apostatu. Aj on rozvíjal sociálny a charitatívny systém. No spomína ho najskôr v súvislosti, s tým, čo zažil, keď mal asi 6 rokov. Julián bol svedkom, ako mu zabili pred očami otca, brata a ešte ďalších z rodiny. A urobili tak  cisárski vojaci, ktorí patrili pod Konštantína, toho, ktorý už kresťanstvo prijal a robil sa  kresťanom. Iste nakoľko mohol alebo nemohol za to, ja neviem dnes posúdiť. Ale vtedy Julian Apostata zanevrel a na celý život sa stal protivníkom kresťanstva. Ale z kresťanstva si viacero vecí zobral. Dokonca ustanovil hierarchiu, metropolitov a kňazov, ktorí sa mali starať o zvelebovanie pohanských bohov, ale aj o človeka. A rozvíjal svoju charitatívnu činnosť v tom zmysle, ako je obsiahnutá v kresťanskom posolstve. Ale vidiac aj určité nedostatky, zamýšľal sa nad tým: Mám ľudí prinútiť, aby boli milosrdní, alebo vydať nejaký dekrét, ktorý by ich zaväzoval byť milosrdnými? Ale skôr ako sa z toho niečo naplnilo, zomrel. A to, nad čím uvažoval, sa neudialo.

Ale kresťanstvo tu je. Kresťanstvo v podobe milosrdného Samaritána, kresťanstvo v podobe poľnej nemocnice, o ktorej hovorí Svätý Otec František, ktorá zachytáva všetky tie zranenia sveta. A myslím, že aj vy, v Domke, pracujúci s mládežou, koľko takých životných príbehov by ste mohli povedať. Predstavte si však, že by tam chýbal Boží rozmer, žeby tam nebola Božia ponuka. Žeby tam nebolo to, čo don Bosco hovorí o prevencii a čo don Bosco hovorí o duchovnom živote. Dnes, po tej dvadsaťpäťke sú mnohí už roztrúsení po svete. Možno niektorí si naďalej išli svojou cestou, ale verte, že to všetko rozosiate má význam, má zmysel a má Božie požehnanie.

Ja sa tak často zastavujem, keď čítam o rozsievačovi, pri tom, ako rozsieval ešte aj na tú kamenistú pôdu. Každý jeden normálny rozsievač by si povedal: Tak ja budem rozsievať na betón? Neexistuje! Veď aj to zrno ma niečo stálo. A teraz ho hodím len tak na betón? Tu sa stretáme so silou i tajomstvom. Sila Božieho pôsobenia a zároveň tajomstvo Božieho pôsobenia. Keď si všímate, nech je akýkoľvek betón, vždy po čase, keď sa to tam neupravuje, niečo zelené odtiaľ vyrastie. A ukáže sa, že aj tam môže byť život. Na koľkých kamenistých horách sú stromy, sú kvety! A kamenisté kopce sú pokryté zelenou trávou.

Takže našou úlohou je naďalej iba rozsievať a dávať. Čo Pán Boh požehná, to už nechajme naňho. Ale On požehná všetko. A tak máme pred sebou ďalších mravcov, možno aj toho mravčeka, čo tu teraz behá, a vidíme, že to je naša nádej. Vieme, že týmto smerom je nám treba ísť. Preto vám chcem ešte raz všetkým poďakovať za vaše podanie ruky, za váš podaný pohár vody, za vašu utretú slzu, za každé jedno dobré slovo, za každé jedno povzbudenie.   V prosbe vyslovujem, aby ste dokázali s Božou pomocou takto pokračovať i ďalej. A Boh bude požehnávať vašu prácu. Zverujem naďalej vašu službu Panne Márii Pomocnici, sv. Jánovi Boscovi, všetkým ďalším svätým, blahoslaveným i veľkým postavám saleziánskej rodiny. Toto vynikajúce zázemie, tá vynikajúca protekcia vás iste nenechá nikdy samotnými. Amen.