Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

Slávnosť Narodenia Pána – homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave

AKÉ JE DÔLEŽITÉ MAŤ NASTAVENÚ BOŽIU OPTIKU Bolo by vhodné začať možno tou obligátnou vianočnou otázkou: „Čo vám priniesol Ježiško?“ Keby tu vpredu bolo viac detí určite by som im položil túto otázku a verím, že by som dostával rôzne odpovede; ale spýtal by som sa tiež, či dostali všetko, čo čakali, a čo napísali Ježiškovi; či to všetko prišlo, či sa to niekde po ceste nestratilo. Jednoducho, či Ježiško naplnil ich priania, ich želania. Obraciam sa v tejto chvíli na vás, dospelých  a  pýtam sa: Čo vám priniesol  Ježiško? Doniesol vám všetko, čo ste si priali, čo ste napísali? Myslím, že viacerí z vás mi aspoň v duchu odpoviete: „Nám už tak veľa ani nie je treba. Len ten pokoj, zdravie; nám už toho tak veľa netreba.“ Ale možno by sa medzi vami našli aj  takí, ktorí by hovorili: „Naši drahí nám síce darčeky poslali; možno niektorí drahí vôbec neposlali darčeky svojim rodičom; ale nikto neprišiel, ani nezavolal. Nechali nás tak!“ A tak namiesto vianočnej radosti vstúpilo do sŕdc takto zabudnutých ľudí sklamanie a bolesť. A môže byť, že  niektorí máte ešte aj inú skúsenosť a poviete: „My sme mali pripravené darčeky pre svojich drahých, tešili sme sa na stretnutie s nimi; na to, ako ich obdarujeme, ale oni neprišli, alebo keď prišli, darčeky, ktoré sme s toľkou láskou pripravovali, si ani nevšimli, ani za ne nepoďakovali!“. A vy ste ich s toľkou láskou pripravovali! Toľko lásky, celé srdce ste mohli dať do toho darčeka...! Pýtame sa: „Prečo Vianoce sú nielen o radosti, ale aj o bolesti?!“ Ale nepozerajúc sa len na svoju bolesť, môžeme sa pýtať aj trochu viac a položiť aj hlbšie otázky: „Prečo, keď nám Boh Otec dáva z plnosti svojej lásky svojho Syna a posiela ho na zem, ako  bezbranné dieťa, prečo nie je prijatý v plnosti tej istej lásky?! Prečo je odmietaný, ignorovaný, znevažovaný, vysmievaný?! Prečo si nezaslúži pozornosť?“ Začnime týmito otázkami, ktoré potom vztiahnime aj na seba: „Prečo počas vianočného času aj do našich duší môže vstúpiť okrem, alebo namiesto radosti aj bolesť?“ Len pre uponáhľanosť? Asi nie. Možno preráža väčšmi egoizmus. Možno oveľa viac ako predtým, sa stráca, alebo aj sa stratil duch Vianoc. Vianoc, ktoré hovoria o Kristovom narodení. Prečo asi je to tak?  Možno aj preto, že práve tí, ktorí spochybňujú skutočné čaro Vianoc, Kristovho narodenia, lebo to je pravý obsah Vianoc; práve títo dostávajú značný priestor aj v médiách k spochybňovaniu Vianoc, k vysmievaniu Vianoc, a nato, aby hovorili o zbytočnosti Vianoc, ako o určitom prežitku, ako o tom, čo tu už nemá miesto.  A pamätajme, že nie je ťažké podľahnúť práve týmto trendom a  tlakom. Milí bratia a sestry, keď sme dnes tu, v Božom chráme, máme šancu nanovo pravdivo spoznať tajomstvo Kristovho narodenia, nanovo sa zadívať do jasieľ a to už nielen cez komerciu, nie cez prázdnu tradíciu, ale tak, ako sme počuli v dnešnom evanjeliu; zadívať sa do jasieľ na novonarodené Dieťa a porozumieť i pochopiť: „Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami.“  Jednoducho, je potrebné, aby sme sa inými očami zadívali do týchto jasieľ; inými očami, inou optikou, akú nám ktosi chce podsunúť, aby sme sa dívali len štýlom, ktorý nás chce manipulovať. Nie! My sa musíme  dívať Božou optikou. V roku 1497 vtedy známy kardinál Jean de Billheres možno nám to meno nič nehovorí; ale vo svojom čase bol známy; oslovil oveľa známejšiu osobnosť, umelca Michelangela a požiadal ho, aby vytvoril veľkolepú sochu, ktorá by zdobila kardinálov náhrobok, a ešte aj po jeho smrti bola takou veľkolepou, že ju nikto a nič neprekoná. Michelangelo prijal kardinálovu ponuku, vytvoriť veľkolepú sochu z mramoru. Vybral sa do Carrary, kde sú známe náleziská vzácneho mramoru, nazývaného carrarský mramor; a keď uvidel pred sebou blok kameňa, odrazu uvidel v tomto balvane mramoru Pietu. Tú Pietu, ktorú dodnes poznáme. On ju tam videl ešte oveľa skôr, ako ju potom neskôr vyhotovil. Videl v tom kameni čo tam vlastne už je, alebo môže byť. Nevidel to nikto iný, videl to len Michelangelo. Vieme, že napokon vytvoril nádhernú sochu Piety, ktorá dodnes dvíha k nebu srdcia návštevníkov chrámu sv. Petra. Teraz si predstavme reálne situáciu, ako Michelangelo stojí v Carrary pred balvanom mramoru a začne hovoriť, čo vidí: „Hoci vy všetci vidíte pred sebou len nejaký kameň, ja v tomto kameni vidím Pietu, nádhernú sochu.“ Čo myslíte, verili by mu? Vysmiali by ho? Prijali by jeho tvrdenie? Nám dnes Cirkev hovorí, čo vidí v jasliach. Boh Otec videl stratený ľud v hriechu a preto dal svojho Syna. Preto sa Slovo stalo telom. Mária a Jozef nevideli len milotu usmievavého Dieťaťa, ktorý je  v skutočnosti Božím Synom. Oni v ňom videli Božieho Syna; videli nielen obyčajné milé dieťa! Deväť mesiacov sa pripravovali na toto stretnutie  a počas tohto obdobia sa dotváralo ich poznanie. Pastieri, ktorí tiež prišli k jasliam, dostali správu o narodení Pána od anjelov. A prišli! Ale neprišli k obyčajnému dieťaťu. Anjeli ich poučili: „Dnes sa vám narodil Kristus, Spasiteľ, Pán.“ Prijali toto poučenie. Ako vieme, neskôr, traja králi, tiež oslovení a vedení nebom, znamením na nebi, dívajú sa na novonarodené Dieťa inak, ako na ostatné deti. To dosvedčujú aj dary, ktoré priniesli. Takéto dary by bežnému dieťaťu nepriniesli. A čo Herodes a spol.? Pozrite, aj Herodes a spol. sa nechali poučiť slovami Svätého písma a znalcami zákona. Čo však urobil Herodes, takto poučený slovami Písma? Krista neprijal. V Kristovi uvidel svojho soka a tak ho bolo treba zabiť! Teda aj poučený človek, môže takto tvrdo zmýšľať, postupovať a konať. A čo sa udialo odvtedy? Mnohí sú i naďalej nepoučení v dívaní sa do jasieľ, aby odhalili toto tajomstvo; a tí , ktorí sú poučení; mnohí sme prijali toto  tajomstvo, ale mnohí aj poučení tajomstvo o narodení Ježiša neprijali. Znova, jednoducho povedané, koľkí mohli chodiť aj na náboženstvo, možno počas svojho detstva aj miništrovať, modliť sa. Ale dnes už neveria na Ježiša, ktorý je Božím Synom. Ale nie je to aj naša chyba? Chyba každého jedného z nás, keď nechceme ani poznávať, ani sa modliť na ten úmysel, aby sme dívajúc sa do jaslí mohli vidieť všetko inak, podľa Božej perspektívy a Božej optiky? Áno, potrebujeme optiku neba, ale ona nepríde sama od seba! Potrebuje aj naše úsilie a naše modlitby, našu túžbu správne vidieť. To znamená, že ešte aj vtedy, keď sa usilujeme o poznanie, môže nám uniknúť podstata videného. Áno, koľkí poznali, ako som spomenul, alebo poznajú Sväté písmo. Koľkí majú vyštudovanú teológiu a môžeme ich v médiách stretávať; ešte sa aj podpíšu: „teológ“, ale ich učenie už nie je učením Cirkvi, ale je učením, ktoré mätie mnohých ľudí, lebo dostávajú značný priestor prejaviť sa. Ale nehovoria o Božích veciach. Hovoria o svojich, ľudských pohľadoch na Božie veci. Teda pamätajme, aj samotné poznanie musí byť premodlené. Budúci rok bude 160 rokov od zjavení v Lurdoch. Preto pred náš zrak vystupuje do popredia postava Bernadety Soubirousovej; znova sa nám pripomína zjavenie Panny Márie v Lurdoch. Zo života sv. Bernadety  uvediem nasledovnú udalosť. Stalo sa, že prišla neskôr na hodinu náboženstva a nebolo to po prvýkrát. Katechétku to znervóznilo, bola asi už dosť napálená, pravdepodobne aj oprávnene; a tak Bernadetu hneď vyvolala a opýtala sa: „Kto je Boh?“ Bernadeta okamžite odpovedala: „Boh je láska.“ Ale katechétka chcela počuť katechizmovú odpoveď a tak znova v nervozite zopakovala otázku: „Kto je Boh?“ Bernadeta znova odpovedala: „Boh je láska.“ Keď sa niekoľkokrát nepodarilo získať od Bernadety očakávanú odpoveď, vyvolala katechétka inú dievčinu a tá povedala: „Boh je Pán celého sveta a náš Otec nebeský.“ Odpovedala správne, ale či tomu aj presne rozumela, ktovie? Treba odmietnuť túto sformulovanú katechizmovú odpoveď? Vôbec nie! Treba ju vedieť, je správna, ale treba porozumieť obsah, ktorý je v tejto sformulovanej katechizmovej odpovedi. Porozumieme naozaj: „Boh je láska!“ Lebo jedno s druhým súvisí. A tak môžeme povedať, že sv. Bernadeta nielen videla Pannu Máriu, ale videla i lásku Boha. Ona sa dívala na Boha ako takého už inými očami. My dnes chceme prosiť o dar duchovného zraku, dívajúc sa do jaslí; o dar vidieť veľké skutky Boha a jeho veľkej, veľkej lásky. A ak sa znova pýtame, čo nám doniesol Ježiško, vyslovme prosbu aj na základe týchto slov: „Kiež by nám doniesol také oči, alebo okuliare, žeby sme poriadne videli, kto to vlastne je v betlehemských  jasliach; že je to Boží Syn, ktorý sa z lásky stal človekom a z lásky prišiel k nám, lebo Boh je opravdivá láska. Amen.