Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

Celoslovenské stretnutie hnutia “Modlitby matiek” 21.4. 2018 homília Mons. Stanislava Stolárika počas svätej omše vo Svite

NECH MAMY CHCÚ VYCHOVAŤ KŇAZA

Kto z nás by nepočul o známom Titanicu. Existujú rôzne verzie filmových či knižných  spracovaní, rôzne verzie správ o všetkom, čo sa udialo na tejto lodi; ale v tejto chvíli chcem upriamiť pozornosť na záver skazy Titanicu, na chvíle, keď už každému, kto bol na lodi prítomný bolo jasné, že je tu koniec. Hoci už bolo jasné, že loď sa potápa, ešte stále sa na nej niektorí zabávali. Pripomína nám to, ako sa za predchádzajúceho totalitného režimu hovorilo, „že loď sa potápa, ale aj tak sa všetci zabávajú“.  A ktovie, či aj v dnešnom čase nie je vhodné povedať práve to isté prirovnanie. Svet sa zabáva, a zároveň sa kamsi rúti. Rúti sa do určitej záhuby.

Ale predsa sa v závere potopenia tejto obrovskej lode objavuje nádherná postava anglického kňaza Thomasa Bylesa, ktorý bol tiež na lodi; cestoval do New Yorku na svadbu mladšieho brata, a denne na Titaniku slúžil pre cestujúcich svätú omšu a venoval sa všetkým tým, ktorí prejavili o jeho kňazskú  službu záujem. Čo myslíte, koľkí na tejto veľkej, veľkolepej lodi mali záujem o dennú svätú omšu a o službu kňaza? Keď prichádza záver skazy Titaniku, aj jemu, ako kňazovi, dokonca dvakrát ponúknu miesto v záchrannom člne, ale on odmieta. Spolu s katolíkmi, protestantmi aj židmi, sa modlil svätý ruženec; a neodišiel z lode, pokiaľ tam ešte niekto bol. Neopustil ich.

Áno, povedali sme, že svet je ako Titanic; loď sa potápa, a svet sa zabáva. Ako je potrebné, aby aj na tomto Titanicu, ak tak nazveme dnešný svet, aby nechýbal dobrý pastier. Dobrý pastier, ktorý slúži do krajnosti, až do finále. Hoci koniec je žiaľ v mnohých prípadoch katastrofický. Ale znova opakujem otázku: Koľkí brali vážne, a koľkí aj dnes berú vážne ponuku dobrého pastiera? Koľkí sa obracajú na pastiera vtedy, keď je dobre, koľkí sa na neho obracajú vtedy, keď je zle? Keď sa vrátime na loď Titanik, sme presvedčení, ako bolo dobre, že tam bol dobrý pastier. Že mal kto  vlievať nádej na večný život, že si umierajúci nemuseli zúfať!

Ako je dobre, že dobrí pastieri nechýbajú ani v dnešnom čase. Je to vďaka Bohu ale aj vďaka vám, mamám. Áno, aj vám, mamám, patrí vďaka, že títo dobrí pastieri tu sú. Možno ste tu mamy, ktoré ste dali priamo život kňazovi. Ale ako viem, vy všetky ste si nás, kňazov, adoptovali. Každá niektorého, a tak sme sa už stali vašimi  synmi. Sprevádzate nás svojimi modlitbami, obetami, prosbami; a také mamy potrebujeme stále. Ďakujeme za vás, za takéto mamy. Teda ak bola reč o tom, že potrebujeme dobrého pastiera, zároveň hovorím, že potrebujeme aj dobré mamy. Lebo dobrý pastier a dobré mamy sú záchranou topiaceho sa Titanicu - sveta.

Ale ako sa stať dobrou mamou a byť dobrou mamou? Možno ste už prečítali, alebo si vypočuli všelijaké receptúry, rady, ako byť dobrou mamou. Upriamim pozornosť na jeden z biblických príbehov, z Prvej knihy Samuelovej. Ide o príbeh ženy, ktorá sa volala Anna. Každoročne chodievala do chrámu v Šíle, a  chcela si vyprosiť dieťa,  keďže boli s manželom bezdetní. Raz v chráme prosila tak úpenlivo o dar dieťaťa, že to neuniklo pozornosti kňaza Héliho; priam sa mu to zdalo podivné a myslel si, že Anna je v akomsi vytržení. Preto sa jej s bolesťou opýtal: „Dokedy budeš opitá? Vytriezvi už konečne z vína, čo si popila.“ Ona sa rovnako s bolesťou ohradila a začala vysvetľovať, že prichádza do chrámu naozaj s úprimným a čistým srdcom prosiť o dar dieťaťa. Dokonca hovorí: „Ak Pán požehná dar dieťaťa, a dá mi mužského potomka“, potom, biblicky vyjadrené, „britva sa ho nedotkne.“ Toto biblické vyjadrenie znamená: Keď mi Bože požehnáš dar syna, dám ho; dnešnými slovami povedané - za kňaza. Vtedy to znamenalo - za „mnícha“ alebo za toho, ktorý sa nejakým spôsobom vyčleňuje pre Božiu službu. Britva sa ho nedotkne, keď mi ho požehnáš! Vieme, ako ďalej pokračuje tento biblický príbeh. Boh vyslyšal jej prosbu, dostáva syna a dáva mu meno Samuel, čo znamená: „Boh vyslyšal.“ Ale teraz je rad na nej. Boh splnil sľub, dal jej syna, a teraz je na nej, aby aj ona splnila, dodržala svoj sľub. A ona ho dodržala. Keď chlapca prestala dojčiť, priniesla ho Hélimu do chrámu; a vieme veľmi dobre, že tento kňaz ho prijal, ujal sa ho, a Samuel neskôr zohráva veľkú úlohu v dejinách Izraela, keď najskôr pomaže za kráľa Saula a potom pomaže za kráľa i Dávida. Prorok Samuel  je svedomím celého národa a to nielen pre jednoduchých ľudí, ale i pre kráľov, ktorí neraz skĺznu z Božej cesty.

Teda mohli by sme povedať, že Anna v prvej skúške vernosti z danému sľubu neustúpila, ale obstála. Teda obstála v skúške vernosti dobrej mamy. Prosila za dieťa, dala sľub, a svoj sľub dodržala. Ale ja ako kňaz, a možno aj viacerí spolubratia kňazi, alebo aj vy, ste veľakrát počuli o tom, ako boli často Pánu Bohu prednášané podobné prosby. Nie vždy ich Boh vo svojom zámere vypočul,  ale iste požehnal aj túto túžbu, a to v duchovnom materstve. Ale koľkokrát sa stalo i to, že prosba bola vypočutá, Boh dieťa daroval; sám si spomínam na taký prípad; ale potom rodičia robili všetko možné preto, aby ďalšie dieťa nemali. Bola to odovzdanosť, bola to vernosť Pánu Bohu? Iste, odpovedáme jednoznačne, že tu o vernosť nešlo. Skúške, ktorou musela prejsť Anna, vy, mamy, rozumiete oveľa lepšie. Keď prinášala Samuela do chrámu a držala v náručí toto milované, vytúžené dieťa, krásne chlapča, či ho nechcela mať ako matka, len pre seba? Vytešovať sa naďalej z toho, že má krásneho chlapca a nemyslieť na to, že ho má tu a teraz odovzdať Bohu? Vari jej materinské puto bolo slabé? Kdežeby! Bolo veľmi silné, ale ona dala sľub, a dala ho nie hocikomu! Dala sľub Bohu.

Milé mamy, možno ste nedali Pánu Bohu presne taký sľub, že keď vám požehná dieťa, syna, že ho dáte za kňaza, do rehole, alebo keď vám požehná zdravú dcéru, že ju dáte do kláštora. Možno ste nedali Pánu Bohu takýto sľub. Ale pri krste ste všetky mamy aj krstné mamy, obetovali dieťa Pánu Bohu. Teda sľub, že dieťa, ktoré vám Boh daroval, vychováte ako Božie dieťa. Tento sľub ste dali. Ja teraz nesúdim, lebo na to nemám právo; čo sa vám podarilo alebo nie, lebo vy viete samé najlepšie, koľko námahy ste do výchovy a formácie svojich detí  vložili a čo všeličo z toho vzišlo. Ale Boh oceňuje vernosť sľubu danému pri krste. A to je ďalšia skúška pre mamy, pre rodičov, pretože sa stretávame už s ďalším fenoménom: v dnešnej dobe rodičia čoraz častejšie bránia svojmu dieťaťu, aby sa darovalo Bohu. Keď majú jedno alebo dve deti; a toľko útokov je na Cirkev, na kňazov, na zasvätených; argumentujú: „Prečo by mal niekto takto útočiť na moje dieťa? Prečo by sa práve moje dieťa malo darovať, zasvätiť sa Bohu? Prečo by práve môj syn mal byť vysvätený za kňaza?! A na druhej strane, tie isté mamy, ktoré sa bránia voči duchovnému povolaniu svojho dieťaťa, často zostávajú veľmi ľahostajné voči nemanželskému spolužitiu svojich detí.

To je veľká bolesť; a tento zápas - neobetovať svoje dieťa Bohu, nedodržať sľub, možno prechádzal aj srdcom Anny. Predsa nech tento dar dieťaťa ostane čisto pre mňa, len pre mňa! Určitý podobný záchvev môžeme sledovať aj v srdciach Márie a Jozefa, keď sa im stratil Ježiš. Dobre poznáme, bolestnú výčitku Matky Synovi: „Čo si nám to urobil?“ Nechal si nás v strachu, v štichu, a  my sme predsa tvoji rodičia! Kto by mohol  vytknúť niečo Márii a Jozefovi, že sa takto strachovali o svoje dieťa? Ale Ježiš im hovorí: „Veď som bol pri veciach môjho Otca, čo sa vy trápite, tu je niečo viac!“ Môžeme teda mamám vyčítať takýto postoj? Z ľudského hľadiska rozhodne nie. Opakujem: z ľudského hľadiska. Každá mama chce mať svoje dieťa pre seba. Sme svedkami toho, že keď sa dieťa, zvlášť syn, chce postaviť na vlastné nohy, nejedna mama sa do toho mieša, a môže spôsobiť aj rozbitie  manželstva. V takomto prípade sa pupočná šnúra nepretrhla. Toto je z ľudského hľadiska. Ale z hľadiska Božieho plánu, čo je viac, ako keď mama znova ponúkne svoje dieťa Bohu, aby zachraňovalo toľkých ďalších!? Tak, ako ten kňaz na Titanicu, tak, ako ďalší kňaz z talianskej lode, Costa Concordia, ktorá pred niekoľkými rokmi stroskotala. Medzi prvými utekal z lode kapitán, ale kňaz tam ostal do poslednej chvíle, aby zachraňoval, aby pomáhal.

Preto keď  vám dnes znova ponúkame  modlitby k Dobrému pastierovi za kňazov, chcem pripomenúť, že hneď úvodná prosba znie: aby sme my sami pochopili, že  potrebujeme kňazov, lebo dnes sme sa už dostali do veľmi mylnej pozície: „Však farárov už nepotrebujeme!“ Celá ponúknutá modlitba je o tom, aby sme pochopili, že potrebujeme kňazov, aby zachraňovali tento svet, ktorý sa topí. A nemôže byť naozaj viac, ako keď mama znova ponúkne svoje dieťa, aby zachraňovalo toľkých ďalších! Keď hovoríme, že toto je plnenie vôle Božej, ubezpečme sa ešte viac slovami Pána Ježiša: „Kto plní moju vôľu, to je môj brat, sestra a matka. A kto miluje viac otca, matku, nie je ma hoden.“ A ďalej: „Neprišiel som priniesť pokoj.“ Ježiš teda vnáša značný nepokoj do našich sŕdc, ale je to nepokoj, ktorý je zameraný na dobro toľkých ďalších ľudí. Aby sa zachránili!

Rodičia pracujú na budúcnosti svojich detí; rovnako ja, aj vy, to máme odpozorované zo života. „X“ rodičov sa venuje tomu, aby z ich detí boli športovci, umelci, lekári, advokáti... Sledujem na mnohých miestach, ako mamky privážajú svojich synkov na tréningy futbalu, hokeja. Už oveľa zriedkavejšie však vidím, žeby mamky privádzali svojich synov na miništrovanie. To už vidím oveľa zriedkavejšie. Niekedy to bola takmer  samozrejmosť. Mamky a babky privádzali svoje deti, vnúčatá do kostola. A čo dnes? Ja nehovorím, že nám netreba športovcov, umelcov, lekárov, advokátov a ďalších odborníkov. Treba, všetko je dôležité. Väčšinou sa pri výchove ide tvrdo za svojím. Ale kladie si ešte niekto otázku, či sa tu spĺňa Božie povolanie? Teda Božie dielo? Či sa deje Božie dielo? Alebo si len tvrdo idem za svojím? Tu sa nejedná o Božie dielo. Tu sa jedná len o naplnenie vlastných túžob.

Milé  mamy, keď hovorím práve na túto tému; v predvečer nedele Dobrého pastiera, hovorím o tom, akú dôležitú úlohu zohrávate vy, mamy. Začal som príkladom z Titanicu. Neviem, aká bola mama spomenutého kňaza, ani neviem, aká bola mama talianskeho kňaza, ktorý tiež ako posledný odchádzal z topiacej sa lode; ale títo kňazi stáli pri ľuďoch v núdzi, v ohrození života dokonca; a dovolím si povedať, že tak, ako každá jedna mama, stojí pri svojom dieťati do konca. Nielen v dobrom, ešte aj v tom najhoršom, mama stojí pri svojich deťoch. Teda neviem, aká bola mama jedného či druhého, či toľkých ďalších kňazov, ale myslím, si, že každý jeden z nás, tu prítomných kňazov, by dnes mohol hovoriť o tom, akú úlohu v našom živote zohrala mama. Vy to už poznáte, lebo som to niekoľkokrát už spomenul; a rád to znova spomeniem, že moja mama, odkedy sa vydala, modlila sa za to, aby mala syna kňaza. Akými skúškami musela tiež prechádzať? Prvý sa narodil syn, potom dve dcéry, potom syn, ale ten niekoľkomesačný zomrel, potom znova dve dcéry, potom som sa narodil ja ako siedmy a ešte po mne jedna sestra. Môžeme hovoriť o dôvere, o vytrvalosti, o túžbe, o prosbe? Pán skúša, ale ja ďakujem mame za jej  vytrvalosť a dôveru. Je pravdou, že nie vždy to tak vyjde.

Keďže sme tu na Spiši, spomeniem jeden príklad. Pred časom som čítal v  Katolíckych novinách o jednej spišskej mamke, ktorá sa modlievala za to, aby mala synov kňazov, dcéry rehoľné sestričky. Dokázala každé ráno ísť na svätú omšu, a to niekoľko kilometrov, či bol taký alebo onaký čas. Dočkala sa naplnenia svojej túžby? Nie. Ale v jej rodine sú asi dvaja alebo traja vnuci kňazi, a tiež jedna alebo dve rehoľné sestry. Teda babka to predsa vyprosila. Je to romantika, je to dôvera? Je to viera, presvedčenie, že nám treba Božích služobníkov, kňazov, aby pomáhali? Aj zajtra je namieste, aby zneli prosby za mamy, aby chceli vychovať kňazov. Naozaj úprimne chcú? Teraz odbočím; niekedy to vyznie tak trošku úsmevne keď sa v  niektorých kostoloch modlievajú miništranti modlitbu po svätej omši, a príde na prosbu, ktorá je tam zahrnutá: „Pane daj, aby sa niekto z nás stal kňazom". Niektorí miništranti sa to modlia úprimne, ale niektorí väčší beťári si hovoria: „Juj, len aby nie ja!“ Čo vy, mamy, chcete vychovať kňaza, rehoľnú sestru? Babky...? Tu sme sa zasmiali na miništrantoch, ale tie z vás, ktoré sa modlia za to, aby vychovali kňazov, sa aj doma o tom rozprávajú so svojimi deťmi. Všimnite si dobre, čo sa dnes tlačí, do hlavičiek detí; vtláčajú sa všelijaké veci proti prirodzenému zákonu! Prečo už v detskom veku? Lebo tí, čo to robia vedia, že keď sa to tam už detskom veku zakorení, vždy im to bude vŕtať v hlave. Dôležitý detský vek! Teda, keď sa v detskom veku zasadí  aspoň to zrniečko duchovného povolania, ono môže vzklíčiť oveľa skôr, ako keď sa tam nezasadí! Don Bosco hovoril, že z piatich chlapcov traja sú povolaní za kňazov. Hovoriť to dievčatám, to im asi nebude veľmi sympatické. No ale čo, ak aj z piatich dievčat sú tri povolané do zasväteného života? Pán Boh volá. Pán Boh volá, a treba nám hovoriť reálne, nielen zasnene sa  dívať na postavu Dobrého pastiera. Treba jasne hovoriť.

Teda milé mamy, nebojím sa znova  opakovať, že aj keď cesta života každej jednej z vás môže napredovať s rôznymi problémami, s chvením, predsa aj v rámci modlitieb matiek nás ako kňazov sprevádzate. Chápete a podporujete nás. Nebojím sa povedať, že aj zachraňujete svojimi modlitbami, obetami a takto dávate i vyprosujete duchovné povolanie. Áno, dnes je svet ako potápajúci sa Titanic, ktorý vy zachraňujete. Keď vám záleží, aby vedľa vás stáli dobrí kňazi, je veľmi dôležité,  aby ste vy, ako duchovné mamy, stáli vedľa nás, kňazov. Nech mamy stoja pri kňazoch a kňazi pri mamách, a tak spolu pri ubolených, ohrozených a zranených. Naša dobrá Panna Mária, Mama všetkých mám i kňazov, oroduj za nás. Amen!