Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

TERAZ SA NEMÔŽEME DOSTAŤ NA MIESTO JEŽIŠOVEJ HOSTINY - Streda Veľkého týždňa - homília Mons. Stanislava Stolárika pri sv. omši v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave (8. 4. 2020 bez účasti verejnosti) v priamom prenose rádia Lumen

Drahí bratia a sestry, všetkých vás pozdravujem. Vás, prítomných tu, v Božom chráme naozaj v nepatrnom počte, takže ani sa nedá povedať - v symbolickom zastúpení, celú rodinu Rádia Lumen, najmä vás, ktorí už možno ťažšie znášate ohraničenia, opatrenia, ktoré sú tu kvôli koronavírusu,  aj vás, ktorí sa s láskou napriek tomu všetkému o vašich drahých staráte, a tiež všetkých, ktorí nás sledujete prostredníctvom internetu v priamom prenose.

Keď v predvečer kňazského dňa evanjelium upriamuje pozornosť na Judáša a na jeho zradu, ktorej sa potom dopustil na Ježišovi, čo si pomyslíte, keď upriamim svoju pozornosť nie na Judáša a na tú zradu, ale na inú vetu, „vetičku“ z dnešného evanjelia? Je to vyslanie, keď Ježiš hovorí apoštolom: „Choďte do mesta k istému človekovi a povedzte mu: Učiteľ odkazuje: „Môj čas je blízko, u teba budem jesť so svojimi učeníkmi veľkonočného baránka.“ (Mt 26, 18) Tá istá vysielacia veta je aj v evanjeliu sv. Marka i sv. Lukáša, aj keď nie v takej podobe, pretože spomenutí ďalší dvaja evanjelisti Marek a Lukáš hovoria aj o džbáne. Ale to je nepodstatná záležitosť. Ján už nespomína toto vyslanie, ktoré spočíva v jednoznačnom: aby pripravili veľkonočného baránka, aby pripravili veľkonočnú hostinu.

Ak upriamujem takto netradične pozornosť na túto, mohlo by sa zdať  „okrajovú vetu“ mám na to silný dôvod. Totiž od času tohto vyslania, poslania je naozaj ťažko spočítať, to sa ani nedá, koľkokrát poslal takto svojich verných Ježiš Kristus za človekom. Za človekom, ktorý sa mal postarať o veľkonočnú hostinu pre Ježišových nasledovníkov. Ježiš hovorí: „Choďte ku konkrétnemu človekovi, ku konkrétnym ľuďom, za ním, za nimi, oni vám pripravia túto veľkonočnú hostinu.“

Najskôr však Ježiš musel mať takého človeka. My sa pochopiteľne pýtame a celkom oprávnene: Bol Ježiš dohodnutý s týmto človekom? Alebo povieme: Ježiš poslal svojich apoštolov za týmto človekom len tak, ľudsky povedané – „naslepo“? A môžeme špekulovať aj ďalej. Mohol takto oslovený človek prichádzajúcich apoštolov odmietnuť a cez nich odkázať Ježišovi, aby nevymýšľal a nech sa stará sám o seba a nech mu dajú svätý pokoj. Dnes keď aj tomu celkom nerozumieme, čo sa všeličo udialo, pretože tomuto hlbokému tajomstvu vyslania a povolania neporozumieme úplne, predsa nám treba poďakovať za všetkých, ktorí prijali tento Ježišov odkaz, aby sa slúžila veľkonočná hostina, lebo bez prijatia tohto poslania by sa tak nestalo. Áno, práve v tento predvečer Zeleného štvrtku, kňazského sviatku chceme ďakovať za všetkých, ktorí od tejto prvej chvíle vyslania v celom priebehu dejín, i dnes sa neotočili Ježišovi a Ježišovmu osloveniu chrbtom, ale vytvorili potrebné podmienky na slávenie veľkonočnej hostiny. Ďakujeme v tejto chvíli za všetkých kňazov i za každého zvlášť, veď keby neboli, nebolo by kam ísť na veľkonočnú hostinu. Keby nebolo kňazov...

Ako veľmi si to uvedomujeme zvlášť v týchto pohnutých časoch korona-búrky, ktorej nebezpečné vlny ohrozujú celý svet bez rozdielu. Sme ako apoštoli v jednej lodičke na rozbúrenom mori a koľkí v strachu už vykríkli na adresu Boha: „Bože, ak si, prečo spíš?!“ Ale aj v tejto chvíli obáv a oprávnených obáv, počujeme Ježišovo odporúčanie, kam treba ísť, kde sa má sláviť Ježišova hostina. Ale ak naše kroky nasmerujeme do odporúčaných objektov, do kostolov, dnu sa nedostaneme. A ťažko je aj stretnúť sa s človekom, za ktorým  sme poslaní, s kňazom, za ktorým nás poslal Ježiš, na ktorého nás odporúčal. Zvlášť počas týchto dní Svätého týždňa, v predvečer Zeleného štvrtku sa nám táto praktika javí ako veľmi čudná.

Boli sme zvyknutí, zvlášť potom na Veľkonočnú nedeľu, sa ponáhľať tak, ako ženy k prázdnemu hrobu. Ale ony, keď prišli k prázdnemu hrobu, kameň bol odvalený a odrazu mali otvorený prístup do hrobu. To nečakali, veď doteraz nemali takúto skúsenosť - nájsť otvorený hrob. Milovaní bratia a sestry, ako radi by sme sa všetci na veľkonočnú nedeľu ponáhľali do Božieho chrámu. Ale ak by sme niečo také urobili, aj my by sme zažili skúsenosť, s ktorou sme sa doteraz nestretli: že ani na tieto  najväčšie kresťanské sviatky nenachádzame naše chrámy otvorené, ale sú zavreté. To sme ešte na Veľkú noc nezažili! A iste nás z tejto skúsenosti rozbolelo srdce. Ale aj napriek tomu všetkému si v týchto chvíľach uvedomujeme a zdôrazňujeme, aké je dôležité, aby naše srdcia boli otvorené pre Pána a pre druhých ľudí. Ktovie, či nám tieto zavreté chrámy nechcú pripomenúť, že niekedy predtým sme možno aj sami dopustili, aby z nášho srdca nebol odvalený kameň, a Veľkú noc sme slávili bez svätej spovede. Možno práve teraz si viac uvedomíme, akým obrovským darom zmŕtvychvstalého Krista je odpustenie hriechov. Ako vieme, moc odpúšťať hriechy dal Pán Ježiš apoštolom, a od nich prešla až do dnešných čias na kňazov. Práve v týchto chvíľach si uvedomujeme a túžime počuť liečivé slová kňaza, ktoré tak blahodarne pôsobia na ubolenú dušu človeka, keď začuje: „Ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov.“ A  tento už oslobodený človek sa teší na prijatie Chleba života. Žiaľ, teraz je to inak a sme odkázaní a povzbudzovaní na duchovné sv. prijímanie. Zvlášť my, v našej diecéze sme sa v Roku Eucharistie tak veľmi tešili na všetko, čo by prehĺbilo náš vzťah k Chlebu života a k svätej omši, k Ježišovi v Eucharistii. Ale prišiel koronavírus a všetky naše doterajšie plány sú už o inom.

Svet sa za pár dní a týždňov tak veľmi zmenil. Povedzte, milí bratia a sestry, čo ste v sebe cítili, keď sme 27. marca v tomto roku sledovali Svätého Otca Františka, ako na obrovskom, upršanom, ale hlavne prázdnom Námestí sv. Petra v Ríme dával po krátkej adorácii s eucharistickým Kristom požehnanie Urbi et Orbi? Čo sme v tejto chvíli cítili? Iste sme boli vďační Svätému Otcovi za jeho  starostlivú blízkosť. Ale zároveň sme mohli pocítiť bolesť z nášho vzájomného odlúčenia, a tiež, keď na námestí chýbali pútnici z celého sveta. Je však veľmi dôležité zamyslieť sa aj nad slovami, ktoré vtedy povedal Svätý Otec, keď presne pomenoval všetko, čo predchádzalo tejto situácii, v ktorej sa nachádzame. Povedal: „...napredovali (sme) plnou rýchlosťou a cítili sa silní a schopní na všetko. Lakomí po zárobku, nechali sme sa pohltiť vecami a vyčerpať náhlením. Nezastavili sme sa pred tvojimi výzvami (Pane), nepohli nami vojny a planetárne nespravodlivosti, nepočuli sme volanie chudobných a našej ťažko chorej planéty. Napredovali sme bezohľadne a mysleli sme si, že navždy zostaneme zdraví na chorom svete.“ A do tohto nášho náhlenia a dívania sa iba na vlastné veci a plány „zostúpila noc. Husté temnoty zahalili naše námestia, cesty a mestá; zmocnili sa našich životov a naplnili všetko ohlušujúcim tichom a ničivou prázdnotou, ktorá paralyzuje chod všetkých vecí.“ Ale zároveň sme pozvaní uvedomiť si, „že sa nachádzame na tej istej loďke, všetci krehkí a dezorientovaní, no na druhej strane aj dôležití a nevyhnutní; všetci povolaní veslovať spoločne, všetci odkázaní navzájom sa posilňovať. Na tejto loďke... sme všetci.“

Milí bratia a sestry, táto búrka koronavírusu „odhaľuje našu zraniteľnosť a objavuje tie falošné a povrchné istoty, na ktorých sme si postavili naše agendy, naše plány, naše zvyky a priority,“ ktoré nás urobili „neschopnými oprieť sa o naše korene a dať zaznieť pamäti našich starcov, zbavujúc sa tak imunity, nevyhnutnej, aby sme mohli čeliť nepriazni. Svet nemá šancu na obnovu, ak si každý bude hľadieť iba svoje. Obetavú ľudskú vzájomnosť do krajnosti dokazujú mnohí. Oni sa obetujú – „...bežní ľudia – na ktorých sa obyčajne zabúda – ktorí sa neobjavujú na titulkách novín a časopisov ani na veľkých pódiách posledného show...; lekári, zdravotné sestry, zamestnanci supermarketov, upratovačky, opatrovateľky, prepravcovia, poriadkové služby, dobrovoľníci, kňazi, rehoľné sestry a toľkí iní, ktorí pochopili, že nikto sa nezachráni sám.... Koľkí [ďalší] ľudia každý deň prejavujú trpezlivosť, šíria nádej a snažia sa nezasievať paniku, ale spoluzodpovednosť. Koľkí otcovia, matky, starí rodičia či učitelia ukazujú našim deťom malými a každodennými gestami, ako čeliť a prechádzať krízou... Koľkí ľudia sa modlia, obetujú a prihovárajú za dobro všetkých. Modlitba a tichá služba – toto sú naše víťazné zbrane.“ Milí bratia a sestry, veľmi dôležité sú naše duchovné zbrane, s ktorými vstupujeme do náročného zápasu s búrkou koronavírusu. Celý život, ale zvlášť v tomto pôstnom čase, nás Boh neustále pozýva prehĺbiť svoju vieru. A Svätý Otec pripomenul: „Pane, obraciaš sa na nás s výzvou, výzvou po viere. Čo nie je len veriť, že jestvuješ, ale prísť k tebe a s dôverou sa ti odovzdať.“ Aby sme zachytili aj to pôstne volanie: „Zmeňte sa!”, „Obráťte sa ku mne celým svojím srdcom” (Joel 2, 12). [Lebo] ...počiatkom viery je uvedomiť si, že potrebujeme spásu, záchranu. Nevystačíme si sami,... potrebujeme Pána... Pozvime Ježiša do lodiek nášho života... [lebo]  s ním na palube sa nejde ku dnu... toto je Božia sila: Milí moji, silu viery potrebovali aj apoštoli, ktorí chceli prebudiť spiaceho Krista, lebo verili, že iba On ich môže zachrániť na rozbúrenom mori.  (Mk 4, 35-41). Preto sa aj my teraz, plní viery utiekame ku Kristovi o pomoc v tejto búrke koronavírusu. Alebo pochybujeme, že nám Ježiš môže pomôcť? Potom ho poprosme, aby najskôr prebudil nás – nás spiacich vo viere. Aby najskôr prebudil nás  –  našu vieru, možno už dlhý čas driemajúcu a oslabenú alebo aj stratenú. Aby sme práve touto obnovenou silou viery v sebe prebudili dôležitosť ľudskej vzájomnosti, dôležitosť hodnotových koreňov a nie experimentov, ktoré ničia tieto korene i nás všetkých.

Milí bratia a sestry, Svätý Otec František v nás zvlášť v týchto neľahkých časoch oživuje veľkonočnú nádej a tak nás povzbudzuje niesť tento kríž súčasného sveta s vierou i naďalej. Jedine v tejto viere, v tejto nádeji prijímame i najnovšie opatrenie obmedzenia vychádzania z našich domovov tu, na Slovensku. Veríme, že je to ďalšia šanca, ako nešíriť, ako pochovať smrtiaci vírus, aby bolo čím skôr dobre. Ale čo to je dobre? Ježišova veľkonočná obeta nám priniesla život, nový život. Čo nám prinesie naša veľkonočná obeta? Ak chceme, aby bolo dobre, tak nie v tom zmysle, aby sme sa s prepáčením, znova hrali na bohov, ktorí rozhodujú o živote a smrti počatých, chorých a starých ľudských bytostí. Takto sa smrtiaci vírus kultúry smrti znova oživí a bude rozsievať smrť bezbranných  a nevinných. Aby bolo naozaj dobre, to znamená uvedomiť si svoju zraniteľnosť a pokoru. Že nie my sme pánmi a darcami života, ale máme byť jeho zodpovednými ochrancami a podporovateľmi od počatia až po prirodzenú smrť.

Od Veľkého piatku začíname deviatnik k Božiemu milosrdenstvu. Pri týchto modlitbách prosme z úprimnosti svojho srdca: Maj milosrdenstvo s nami i s celým svetom! Vzývajme o pomoc i Pannu Máriu, Matku milosrdenstva, aby za nás orodovala. Aktuálne slová prosby sú aj v modlitbe k Matke všetkých národov:

Pane Ježišu Kriste, Syn Otca,

Zošli teraz na zem svojho Ducha.

Daj, nech Duch Svätý prebýva v srdciach všetkých národov,

aby boli uchránené od skazy, nešťastia a vojny.

Kiežby Matka všetkých národov, preblahoslavená Panna Mária,

bola našou Orodovnicou. Amen.