Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

Homília Mons. Stanislava Stolárika 22.4. 2017 počas sv. omše pri príležitosti celodiecézneho stretnutia mládeže v Gelnici

KOHO NAJVIAC POČÚVAM V ŽIVOTE?

Všetkých vás veľmi srdečne pozdravujem  a vítam, i ďakujem, že ste prijali pozvanie na naše spoločné stretnutie, ktoré je stretnutím viery a trochu mi pripomína udalosť, opísanú v Skutkoch apoštolov, ktorú sme počuli v dnešnom prvom čítaní. Apoštoli, ktorí už mali skúsenosti s ťažkosťami pri ohlasovaní Ježiša Krista, napriek tomu všetkému, ho neohrozene ohlasujú.

Keď si vtedajší predstavitelia moci, ale aj náboženského života už nevedia dať  s nimi rady, dajú ich do väzenia a špekulujú, čo s nimi ďalej. Nájdu kompromisné riešenie a prikážu im: „Nesmiete o Ježišovi Kristovi hovoriť ďalej!“ Nesmiete! A čo na to apoštoli? Vydávajú svedectvo o svojom pevnom presvedčení a hovoria: „Ale veď Boha treba viac počúvať, ako ľudí!“ Toto je konfrontácia, ktorá sa nesie celými kresťanskými dejinami. Vždy budú tí, ktorí nám výslovne, alebo skryto budú hovoriť, priam prikazovať: „Nesmiete hovoriť o Ježišovi Kristovi! Nesmiete balamutiť hlavy ľudí v dnešnom svete! Sú predsa oveľa dôležitejšie veci.“ Jediná odpoveď na všetky tieto, akože „dobromyseľné“ odporúčania, ale aj príkazy je: „Boha je treba viac počúvať, ako ľudí.“

Ja vám, milí mladí priatelia, chcem poďakovať za vaše svedectvo viery, ktoré verím, že vydávate v prostredí  v ktorom ste: či v škole, možno niektorí už na pracovisku, v rodine, pri športovaní a pri toľkých ďalších príležitostiach, kde vo vás môže, a verím že aj rezonuje práve tento postoj: Boha je treba viac počúvať, ako ľudí. A vám, bratia kňazi, chcem ešte raz vysloviť poďakovanie za sprevádzanie týchto mladých, za to, že ich povzbudzujete, za vysluhovanie sviatostí. Ďakujem tiež všetkým animátorom, rehoľným sestrám a ostatným, ktorí sprevádzate vzácny poklad každej jednej diecézy – mladých. Veríme, že tento vzácny poklad vo svojom bohatstve raz prispeje znova k dobru celej Cirkvi. Nech vám to všetkým Pán Boh vynahradí.

Dnes tu stojíme ako tí, ktorí chcú viac počúvať Boha, ako ľudí. A to nielen v  záverečnej odpovedi nášho života, ale aj v  nasávaní a  prijímaní všetkého, čo nám Boh hovorí, pretože táto konfrontácia sa nesie aj celými osobnými dejinami človeka, nie je aktuálna len v ich závere. Veľakrát sme konfrontovaní s týmito vážnymi a tak dôležitými otázkami  už na počiatku, v mladosti. Veľakrát sa vám podsúva všeličo z filmov, kníh, novín, z internetu, od kamarátov, aj od nepriateľov. Mnohé veci vyzerajú veľmi lákavé, príjemné, veľmi príťažlivé a ak nenosíme v sebe vedomie a presvedčenie o pravdivosti záverečného zhodnotenia všetkého podľa Božieho pohľadu, tak samozrejme, hneď na všetko naletíme. Uveríme, keď nám niekto z priateľov, či známych hovorí: netreba sa modliť, ani chodiť do kostola, netreba sa sobášiť, netreba poznávať hlbšie svoju vieru... To je lživé podsúvanie, ktoré často vo veľmi   lichotivej podobe, akoby chcelo dávať rozlet duši mladého človeka. Takto sa veľakrát zabúda, alebo nespozná, že s týmto odporúčaním aj ponúknutá droga v rôznej podobe, je vlastne začiatkom ničenia duše mladého človeka. A toho sa nám treba obávať.

Keď tu stojíme v prítomnosti Panny Márie fatimskej, ktorá putuje po našej diecéze a prežívame Rok Fatimy, nemôžeme a nechceme obísť jej prítomnosť a jej posolstvo. Práve naopak, chceme sa k nemu znova vrátiť.  Sú tu aj relikvie fatimských detí - blahoslavených Františka a Hyacinty, ktorí  boli oveľa mladší ako vy. K nim patrila aj Lucia. Boli vo veku od siedmych do desiatich rokov a im, malým deťom, Panna Mária odovzdala posolstvo pre nás všetkých. Môžeme žasnúť aké svedectvo vydávali. Jednak sa pred ním zastavujeme, ale zároveň ich aj prosíme, aby za nás orodovali a vyprosovali nám potrebnú odvahu viac počúvať Boha, ako ľudí. Chvála Pánu Bohu, Svätý otec František 13. mája tohto roku vo Fatime Františka a Hyacintu vyhlási za svätých. Ich príhovor bude ešte mocnejší a ešte viac ich môžeme prosiť, ešte väčšmi im dôverovať. A veľmi dobre je spoznávať ich život a hľadať inšpiráciu z ich príkladu pre náš život.

Keď im Panna Mária oznámila, že budú veľa trpieť a že sa bude treba veľa modliť, hovorí im vlastne tiež: „Viac bude treba počúvať Boha ako ľudí.“ Ale chcela, aby sa slobodne vyjadrili, preto sa ich v závere opýta: „Chcete to prijať? Chcete prijať to utrpenie, ktoré vstúpi do vášho života a chcete sa ešte viac modliť ako doteraz?“ A deti odpovedajú: „Chceme.“ Ale to nebolo myslené – modliť sa len za seba, lebo Panna Mária sa pýta: „Chcete sa modliť za obrátenie hriešnikov? Chcete sa modliť za celý tento svet, za Svätého otca, za kňazov?“ Zvlášť Hyacinta, keď sa jej pýtajú, na ktorý z týchto úmyslov by sa rada modlila, obetovala, odpovedá: „Na všetky!“ Ona je tou, ktorá vo svojom veku, len siedmych rokov, dokáže vnímať potreby Cirkvi. Niekedy človek, hoci je už poznačený dôstojnosťou veku, ešte nedokáže tak porozumieť potreby Cirkvi, ako to dokázala malá Hyacinta. Čo robia fatimské deti potom, ako dostali oslovenia, aby sa obetovali za iných, aby konali sebazaprenia, aby sa modlili, konali zástupné modlitby a obety? Teda aby to všetko prinášali za iných? Samozrejme tu môže niekto reagovať, nakoľko poznáme situáciu, zvlášť v rodinách to tak býva, že keď niekto sa modlí a ostatní odpadli od viery, títo hovoria: Veď ty sa za nás modli, ty to za nás všetko vymodlíš.  Vtedy im zvykneme povedať: No dobre, ja budem za teba aj jesť a ty nebudeš odteraz nič jesť, všetko zjem ja? A tá zástupná modlitba, ktorú žiada Panna Mária – teda modliť sa za tých, ktorí sa nemodlia; keď sa na to pozrieme z druhej strany, nie je to ten istý prípad? Len v obrátenom garde? Modliť sa - to je tak ako keby sme jedli za tých, ktorí nejedia? V duchovnom slova zmysle to tak nie je. Pretože zástupná modlitba sa vždy vracia aj nám, ktorí prosíme a aj nám vyprosuje potrebné milosti. Tu možno treba dopovedať ešte jedno. To, čo rozosejeme ako dobré, vráti sa nám ako dobré. Ale kto rozoseje niečo ako zlé, tomu sa vráti zlo, lebo kto seje vietor, zožne búrku. A niekedy podceňujeme práve to, že svojimi slovami, myšlienkami, skutkami i zanedbaním dobrého, komusi spôsobíme zlo. Ale to sa nám vráti! Všetko, čo v živote robíme, sa nám vráti. Na to je treba pamätať.

Panna Mária pozýva tri malé deti k zástupnej modlitbe. Modliť sa ruženec, prinášať obety. A čo oni začali robiť? Keďže si hneď nevedeli celkom predstaviť ako začať, našli celkom jednoduché riešenie. Zriekli sa svojej desiaty a išli ňou nakŕmiť ovečky. Neskôr prišli na to, že je lepšie desiatu dať deťom  ktoré videli žobrať, pretože nemali čo jesť. A namiesto darovaného jedla Lucia, František a Hyacinta obedovali len horké bukvice, korienky rastlín, hríby, alebo šišky zo stromov a tento pôst obetovali za obrátenie hriešnikov. Zriekli sa hrozna, fíg, alebo dokonca vody a to aj v horúčave, ktorá býva v Portugalsku  v letných mesiacoch. Ako som spomenul, zvlášť Hyacinta vo svojich modlitbách pamätala na všetky úmysly, ktoré trápili vtedajšiu Cirkev a iste trápia aj súčasnú. Panna Mária jej povedala, že zomrie celkom sama v nemocnici v Lisabone. Iste, hovorím to vám, mladým, že raz umrieme a budeme umierať osamotení a môže sa to zdať nie celom primerané, ale tí, ktorí už máme zrelší vek, tak viac rozumieme, ako je to náročné, keď je človek sám a bol by sám v záverečnej chvíli života. Hyacinta vtedy zaujala takýto postoj: „Bude to pre mňa veľmi ťažké; ale Ježišu, teraz môžeš obrátiť veľa hriešnikov, pretože táto obeta je pre mňa veľmi ťažká.“ A napokon ešte odkazuje: „Prinášajte Bohu obetu všetkého, čo môžete. Na zmierenie za hriechy, ktoré Boha zraňujú a ako prosbu za obrátenie hriešnikov. Privolávajte tak mier do vašej vlasti.“ Toto jej odkázal anjel strážny Portugalska. „Predovšetkým prijmite a odovzdane neste utrpenie, ktoré sa vám zošle. To vyprosuje pokoj, to vyprosuje mier.“

Milí mladí priatelia, pri dnešnom stretnutí by som vám naozaj rád odporúčal hlbšie poznať život týchto troch fatimských detí. Nebojte sa, že sa veľmi uponížite, keď si všimnete takých mladučkých. Aj mňa poučili, aj vás poučia, aj mňa povzbudili, aj vás povzbudia. Aj mňa usmernili, aj vás  usmernia. Nebojme sa prijať, čo Boh chce povedať aj skrze tieto deti nám všetkým. Ale môžem vám dnes predstaviť aj jedného vášho rovesníka, chlapca tejto doby. Tí, ktorí nepohŕdate celkom katolíckou tlačou, mohli ste začiatkom apríla v Katolíckych novinách čítať jeden veľmi krásny príbeh o  15- ročnom mladíkovi, počítačovom expertovi, ktorý obetoval svoje utrpenie za pápeža Benedikta XVI. Volal sa Carlo Acutis. Mal 15 rokov, keď zomrel. Narodil sa v Londýne, potom sa presťahovali do Talianska, do Milána. Mladý Carlo špeciálne po prvom sv. prijímaní nikdy nezmeškal príležitosť zúčastniť sa na sv. omši. Pozrite, aký odkaz prvoprijímajúcim a birmovancom, ktorí po prvom sv. prijímaní, po birmovke sa rozletia z kostola a už ich niet. On, po prvom sv. prijímaní nevynecháva nijakú príležitosť, aby na sv. omši bol, aby sa modlil ruženec, aby zotrval v eucharistickej adorácii, lebo adorácia, podľa neho, je diaľnicou do neba a svojou poklonou chcel tiež vyprosovať hojnosť Božieho požehnania pre seba a pre iných. A kládol si otázku, ktorú neviem, či ste si už vy niekedy položili. Pýtal sa, ako je možné, že ľudia, aj mladí ľudia, dokážu stáť dlhé rady pred pokladnicou, aby si kúpili lístok na nejaký rockový koncert, alebo do kina, alebo do divadla? A do kostola? Do kostola tie rady nie sú. Povedala to už myslím, sv. Terezka Ježiškova, že keby sme vedeli, čo je to sv. omša, tak pred kostolom by museli stáť policajti, aby riadili dopravu a prichádzajúcich, lebo v kostoloch by nebolo miesta. Keby sme vedeli, čo je sv. omša! Ja to poviem ináč: Keby sme chceli vedieť, čo je sv. omša!

Carlo to chcel vedieť  a tomuto aj žil. Snažil sa, ako som spomenul, žiť v Kristovej blízkosti neustále. A predstavte si, čo povedal, keď zomieral; toto 15- ročné chlapča povedalo: „Zomieram šťastný, pretože som môj život žil bez toho, aby som plytval čo len minútou vecami, ktoré by sa Bohu nepáčili.“ 15- ročný mladý človek povie, že ani minútu vo svojom živote nepremrhal zbytočnosťou, ktorá by sa nepáčila Bohu. Bol expertom v počítačoch, ako nejeden z vás. Ale ako to zužitkoval? Už ako 11- ročný, začal hľadať na internete všetky správy o eucharistických zázrakoch vo svete. Zozbieral ich 136. Dokonca urobil mnohé výstavy, ktorými s požehnaním Vatikánu približoval ľuďom eucharistické zázraky. Napríklad v Spojených štátoch vystavoval na 100 univerzitách. Využil svoj talent a techniku súčasnosti na dobro. Ak máte záujem,  veci o eucharistických zázrakoch sú aj na internete online, takže si ich môžete pozrieť, sú tam zavesené v šestnástich jazykoch. Keď jeho choroba pokročila do štádia, ktoré malo obmedziť jeho aktivitu,  on vtedy práve naopak ešte viac na všetkom pracoval, pretože sa držal jednej zásadnej myšlienky: Všetci ľudia sa rodia ako originály, ale niektorí zomierajú ako fotokópie. A to je veľká pravda. Každý sa narodíme ako originál, ale koľkí sa uspokoja s  mávnutím ruky a výrokom: ale však až tak sa mi trápiť netreba; a svoju originalitu zapredajú, stratia, zničia. Zbavia sa jej. Ale Carlov život bol podnetom k tomu, aby v milánskej arcidiecéze začal proces jeho blahorečenia.

Vy si však môžete povedať: No, nemáme až takú odvahu, ani takú dokonalosť. Poďme k dnešnému evanjeliu. Poďme k Márii Magdaléne, ktorá mala za sebou hriešny život, a  práve jej sa ako prvej zjavil Ježiš Kristus. Ježišovi Kristovi nie je problém zapojiť do svojho plánu aj hriešneho, slabého  človeka. Ešte aj apoštoli sa stavali do pozície: Čo nám táto žena so svojimi hriechmi môže povedať? Aj hriešneho človeka, ktorý hľadá cestu späť k Pánovi, On dokáže použiť pre dobro Božieho kráľovstva. A tak sa aj stalo. Potrebujeme si to povedať a počuť to, že aj my, každý jeden sme povolaní, každý jeden sme oslovení.

Keď nám dnes Ježiš hovorí: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“, najskôr sa vžime do pozície vtedajších apoštolov, ktorí nemali v ruke ani katechizmus, ani ruženec, ani Nový zákon, ani niektoré ďalšie príručky a pomôcky, ktoré dnes k dispozícii sú. A oni išli. A hlásali a ohlasovali radostnú zvesť. Čo všetko už my máme k dispozícii! Ale či to všetko zužitkovávame? Spomenul som mladíka, 15- ročného Carla. Všetci sedíte pri internete. Tiež ho využívate podobne ako Carlo? Robte tak! Aj to berte ako svoje poslanie. Ale začnite tak, ako on, hlbokou adoráciou, poklonou pred sviatosťou, lebo ináč vás internet zničí. Ježiš vás však zdvihne a zorientuje. A to platí aj pre nás, kňazov, a pre všetkých zasvätených. Aj pre všetkých skúsenejších a starších. Ako máme zorganizovaný deň? Na čo využívame  čas? Stávajú sa z nás fotokópie, alebo posilňujeme originalitu, s ktorou nás do tohto sveta postavil Boh?

Stojíme tu ako tí, ktorí v tejto chvíli, ale aj v toľkých ďalších chvíľach života, sú pozvaní ku konfrontácii: buď budeme ticho, a to pre svoju lenivosť, strach, pohodlie, nezáujem, letargiu, sklamanie a ktovie ešte čo, alebo povieme: „Boha treba viac počúvať ako ľudí.“ Máme tieto dve možnosti. Ak chceme postúpiť do ďalšieho kola, tak asi viete, ktorá je správna odpoveď: „Boha treba viac počúvať, ako ľudí.“ Amen.