Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

Homília otca biskupa 5.2.2017 - sv. omša v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave

AKO SA DNES ŽIJE - A AKO SA MÔŽE ŽIŤ

Nie je to tak dávno, čo mi zavolal jeden kamarát z detstva a s radosťou v srdci sa mi chválil, že je čerstvým dedkom. Vzápätí prišlo to, prečo mi volal. Opýtal sa ma: „Čo mám robiť a ako treba postupovať, aby dieťa bolo pokrstené?“ Odpovedal som mu: „Ale, však to je starosť rodičov.“ On na to: „Ale oni žijú v zahraničí.“ Ja mu vravím: „Predsa aj v zahraničí sú kostoly, fary, treba ísť tam, ohlásiť sa na faru, zvlášť, keď si hovoril, že tam dlhšie žijú, tam majú ísť, zahlásiť sa a požiadať o krst.“ „Oni nevedia, kde to je.“ „A nevedia ani, kde je ich robota, kde je každý obchod, možno aj každé kino a ktovie čo ešte všeličo ďalšie? O všeličom vedia, a nevedia, kde je ich kostol, kde je ich fara?“ „No ale vieš, ako dneska mladí ľudia žijú.“ Tak sa pýtam: „A sú vôbec zosobášení?“ „No, nie sú.“ A znova to isté: „No, vieš, ako sa dnes žije!“

Vidíme, aj v súvislosti so slovami dnešného evanjelia, ktoré je výzvou k tomu, aby sme boli soľou a svetlom pre tento svet, znova sa ukazuje, ako je veľmi dôležité, nielen urobiť nejaký úradnícky úkon, ako v spomínanom príklade - možno požiadať o krst, aj to cez ktovie akého sprostredkovateľa, alebo o birmovku, či  o sv. prijímanie. Ale žiť svoju vieru a byť svetlom, byť soľou!

Kedysi Mahatma Gándi povedal: „Keby kresťania žili svoju vieru, tak ako ich učil žiť Ježiš Kristus, možno by sa hinduisti stali kresťanmi. Ale my nevidíme príklad kresťanov.“ Friedrich Nietzsche hovoril: „Keby som videl mnohých vykúpených, aj by som uveril vo Vykupiteľa.“ Teda hovorí o tom: Keby som videl viac tých, ktorí žijú presvedčivo svoju vieru, uveril by som  aj ja v toho, ku ktorému sa oni akože hlásia. Samozrejme, že tieto citáty, zvlášť citát Nietzscheho je tak trošku pritiahnutý „za vlasy“, pretože Nietzsche  ako taký, priam vyspieval smrť Boha. „Boh je mŕtvy!“ volal v plnej radosti. Lenže Boh bol mŕtvy podľa  neho i preto, lebo ľudia nežijú dôsledne svoju vieru. Nechajme to však na posúdenie času a hlavne Božieho súdu; ale zároveň to rozhodne zachyťme ako výzvu pre seba. Ako sme vnímaní a ako v tomto svete pôsobíme: práve ako potrebná soľ, ako dôležité svetlo, aby tento svet mal, to čo je potrebné, a mal aj svetlo na svojej ceste, ktorou putuje, ktorou kráča?

Zamýšľame sa, drahí bratia a sestry, práve nad týmto postojom a štýlom života. Soľ zeme! Vieme dobre, že soľ ako taká, je veľmi dôležitá. Ale samozrejme, nemôže byť predložená len sama o sebe. Soľ musí byť vždy spojená s niečím. Predstavte si, že prídete niekde na návštevu a  dajú Vám na tanier kopu soli a ešte vás budú núkať: ponúknite sa! To by bolo veľmi striktné chápanie slov dnešného evanjelia: „buďte soľou!“ Nie, soľ je tou štipkou, ktorá dochucuje a dotvára všetko to dobré, čo tento  svet ponúka. Nadmiera soli sa samozrejme stáva nepríjemnou. Aj v duchovnom živote to môže byť tak, napríklad keď niekto povýši svoju túžbu byť stále kdesi v popredí; stále sa nechať obdivovať, obletovať, vždy vyniknúť. To už potom ľuďom lezie na nervy. Presolené jedlo nechutí. Ale byť tou štipkou, byť tým kúštikom, toto je dôležité. Svetlo? O ňom platí to isté. Svetlo je potrebné, aby nám svietilo na cestu, aby nám ukazovalo smer, ale vieme si predstaviť, akým neželaným sa stáva pri nepríjemných policajných výsluchoch, kedy sa zasvieti v plnej intenzite do tváre obvineného, aké je to nepríjemné. Aj pri napĺňaní slov Pána Ježiša, aby sme boli svetlom, je treba používať správnu mieru. Byť  tým, čo je potrebné pre tento svet, je naozaj a stále veľmi dôležité. Byť soľou a byť svetlom.

Dnešné prvé čítanie z knihy proroka Izaiáša dáva jeden z návodov, ako byť pravou soľou a opravdivým svetlom: „Lám hladnému svoj chlieb!“ To je výzva, ktorá ak nie takmer od počiatku ľudstva, iste od počiatku židovských dejín volá k tomu, aby sa ľudia učili deliť. Aby tí, ktorí majú viac, vedeli sa podeliť s tými, ktorí nemajú. Možno ste čítali v najnovších Katolíckych novinách, že je na  celom svete osem ľudí, ktorí vlastnia také bohatstvo, ako zvyšok obyvateľstva sveta. Nikomu nič nezávidím, každému doprajem, nech má, ale každý sa budeme zodpovedať za všetko čo máme, ako sme sa vedeli s tým podeliť a ako sme vedeli s tým všetkým narábať. Stačí sa pozrieť do každej rodiny. Povedzte, ak by jeden z rodičov zatajoval pred svojou rodinou  nejaké príspevky z platu, odmeny, atď., bolo by to dobre? Bolo by to pre dobro rodiny? Rozhodne nie! A tak aj keď niekto svojimi schopnosťami nadobúda niečo viac, Boh mu to nedáva len pre neho samého, ale Boh ho  vyzýva, aby to posúval i ďalej. Vďaka, že máme aj takých šľachetných ľudí, ktorí sa vedia  podeliť. Ale iste, keby ich bolo viac, bolo by to oveľa lepšie, pretože keby viacerí lámali chlieb chudobnému, nebolo by vo svete toľko hladu. Na druhej strane je vždy veľmi dôležité brať do úvahy známe príslovie: nie je správne iba dávať ryby, ale je treba naučiť chytať ryby. Pretože, keď sa niekomu niečo dáva bez akejkoľvek námahy, bez nejakého záväzku, z vlastnej skúsenosti už poznáte, že často ten, ktorý vás osloví, že je hladný, a dáte mu chlieb, môže ho hodiť do koša. Keď tvrdí, že je hladný a poviete, aby možno spratal sneh pred vašim domom, že potom mu dáte jesť, i niečo k tomu, v tej chvíli sa odvráti a odíde preč. Takáto sociálna záležitosť je opísaná v liste Solúnčanom, kde sv. Pavol hovorí: „Kto nechce pracovať, nech ani neje.“ Nehovorí to o človeku, ktorý nemôže pracovať, lebo je chorý, to je iná vec, ale kto nechce pracovať, ten nech ani neje. Kto je však chorý, kto je odkázaný na pomoc iných, ten si zasluhuje pozornosť každého jedného z nás. 

Keď ideme ďalej, dnešné druhé čítanie z  listu Korinťanom, zas hovorí o  jednoduchosti prístupu, totiž, ako tieto skutočnosti približovať ľuďom, čo možno najjednoduchším spôsobom. Sv. Pavol, ktorý dokázal mať pomerne vzletné myšlienky a oslovovať vtedajší svet, dnešnou rečou by som povedal, aj na akademickej pôde, predsa sa len pridržiava toho, ako je treba hľadať spôsob príhovoru, priblíženia sa  ku každému človekovi. Lebo každý je na inom stupni schopnosti prijímania radostnej zvesti. Aj my, milí bratia a sestry, začali sme pekne, celkom jednoduchým spôsobom včerajšiu prvú fatimskú sobotu v našej diecéze, spoločne so zasvätenými, vo františkánskom  kostole vo Fiľakove, kde sa nás zišlo možno štyri desiatky - zasvätených rehoľníc, rehoľníkov, ďalší kňazi z diecézy, veriaci z Fiľakova, aj okolia, a  spolu sme sa modlili prvú sobotu v rámci nášho deviatnika a  v jednoduchosti sme sa nechali osloviť Božím slovom a odkazom Panny Márie z Fatimy. Podobne aj vy, ktorí ste prijali pozvanie prvých sobôt v rámci deviatnika a prípravy na zasvätenie našej diecézy Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, mohli ste pocítiť, aké jednoduché, ale zároveň hlboké slová sú uvedené v  knižočke „Pobožnosti fatimských sobôt.“

Slová, ktoré sme čítali v zamyslení na prvú sobotu, a majú nás sprevádzať celý tento mesiac, hovoria o zástupnej modlitbe. Zástupná modlitba nám jednoduchým spôsobom otvára oči, že aj keď vidíme negatíva v živote Cirkvi, a  môžu byť aj na nás, na biskupoch, na kňazoch, ale aj na každom jednom otcovi a mame, na každom jednom pokrstenom, pobirmovanom, je tu pomoc. Zamýšľajme sa tento mesiac nad potrebnosťou  zástupnej modlitby. Mali sme možnosť uvažovať o Evinom „nie“, ktoré dala Bohu. Ale to nie, teda to „nie – svedectvo“ o vernosti Bohu, bolo vymazané Máriiným „áno“. Mária povedala Bohu „áno“ a dala Bohu svoje „áno“, ktoré už nikdy neodvolala. Aj my sme boli pozvaní a stále sme pozývaní, nasledovať príklad Panny Márie a jej Syna Ježiša Krista a neustále opakovať svoje osobné „áno, chceme Bože kráčať za Tebou“, ale svoje „áno“ nechceme mať sprivatizované iba pre seba. Chceme ho zároveň obetovať aj za tých, ktorí sa spreneverili svojmu „áno“, ktoré raz dali Bohu. Tým, ktorí zišli z cesty viery, najviac môžeme pomáhať tak, že sa začneme za nich modliť a že naše svedectvo života bude potrebným svetlom a  potrebnou soľou aj pre nich. Keď sa dnes už  svätého Pátra Pia pýtali, kedy sa obráti Rusko, odpovedal: „Keď sa nájde za každého neveriaceho človeka jeden veriaci.“ Skúste si to zrátať ani nie tak vo vzťahu k Rusku, ale vo vzťahu k svojej rodine, možno tej najbližšej, koľko je už vo vašej rodine neveriacich, alebo nepraktizujúcich vieru, hoci hovoria, že sú veriaci; a koľko je vo vašej rodine veriacich, ktorí praktizujú vieru. Za každého jedného nepraktizujúceho kresťana by bolo treba jedného silne praktizujúceho, podľa slov Pátra Pia.

Fatimským zjaveniam Panny Márie deťom, predchádzalo stretnutie s anjelom pokoja, ktorý pokľakol, sklonil čelo až k zemi a naučil deti trikrát opakovať tieto slova: „Môj Bože, verím v Teba, klaniam sa ti, dúfam v teba a milujem ťa. Prosím o odpustenie za tých, čo v teba neveria, neklaňajú sa ti, nedúfajú v teba a nemilujú ťa.“ Sestra Lucia spomína: „Jeho slová, totiž slová anjela, sa vryli tak pevne do našej pamäti, že sme na ne nikdy nezabudli. Od tej doby sme trávili dlhý čas tým, že sme hlboko sklonení, tú modlitbu opakovali, až sme niekedy padali zmorení únavou.“ Aká jednoduchá, detská a predsa hrdinská láska k Bohu. Akí šťastní sú rodičia, ktorí učia svoje deti modliť sa. Aké šťastné sú deti, ktoré vidia svojich rodičov modliť sa. Nedávno sme v rozhovore hovorili o jednej farnosti, od nás nie až tak vzdialenej - tu, na Slovensku, že je tam neustále plný kostol a ľudia prichádzajú aj na pobožnosti. Prečo? Lebo kňaz naučil rodičov modliť sa. Ale aj títo rodičia učili neustále svoje deti modliť sa a všetci sa spolu modlili: kňaz, rodičia, aj deti.   Sila ich viery sa prejavila a prejavuje i účasťou na bohoslužbách. Preto vás znova prosím a povzbudzujem, keď hovoríme o modlitbe za diecézu, na stanovený úmysel, i za mňa, a ktorú sa modlievate pred svätou omšou; nielen 16.-teho v mesiaci sa môžete modliť túto modlitbu, ale každý deň, lebo potreba požehnania našej diecézy je každodennou potrebou. Tak ako sa modlíme možno každý  deň aj na iné úmysly, tak aj na tento úmysel vás prosím o modlitbu. Biskup Pavol Mária Hnilica zvykol hovoriť: „Fatima nám ukazuje, že môžeme spolupracovať na záchrane iných ľudí. To je tá najväčšia  kariéra, akú môžeme urobiť.“ Kariéra!   Slovo, ktoré mnohých ženie k veľmi nepremysleným skutkom. Ale kariéra obety za iných, ako ju môžeme sledovať aj u fatimských detí, to je tá najväčšia kariéra, aká môže byť, akú môžeme urobiť.

Áno, modlime sa teda dnes, aj celý tento mesiac aj za tých, ktorí sa nemodlia. Verme v Boha a v jeho lásku aj v mene tých, ktorí Boha odmietajú, alebo dokonca proti nemu bojujú, klaňajme sa mu za všetkých, ktorí si doteraz neuvedomili, ako veľmi pre svoj život potrebujú Boha a jeho milosť. Podľa slov anjela, ktoré   máme v  knižočke pobožností, modlime sa: „Môj Bože, verím v Teba, klaniam sa ti, dúfam v teba, milujem ťa. Prosím o odpustenie za tých, čo v teba neveria, neklaňajú sa ti, nedúfajú v teba a nemilujú ťa.“ Teda milí bratia a sestry, nechceme konštatovať len to, že sú tí, ktorí nedávajú dobrý príklad, pretože sú aj takí, ktorí dávajú dobrý príklad a je ich veľa. Avšak tých, ktorí ho nedávajú, nechceme zavrhnúť, ale chceme aj v duchu fatimského posolstva za nich obetovať svoje modlitby. To je jeden z krokov, ktorý nás znova všetkých väčšmi zjednotí a ešte väčšmi priblíži k Pánu Bohu. Amen.