Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

BOŽÍ ŽIVOT JE O POHYBE - Homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše, pri ktorej vyslúžil sviatosť birmovania vo farnosti Veľká nad Ipľom 28.4. 2018

Možno ste v poslednom čase zachytili jednu veľmi zaujímavú a zároveň zdrvujúcu správu z Anglicka. Malé dieťa - chlapec Alfie sa nachádza v ohrození života, je napojený na rôzne prístroje, ktoré ho udržujú pri živote, a do toho všetkého vstupuje rozhodnutie súdu, ktoré nariaďuje lekárom; napriek tomu, že rodičia s tým nesúhlasia; aby chlapca odpojili od prístrojov. Jednoducho odpojiť, aby chlapec napokon zomrel. Samozrejme, že lekári musia rešpektovať rozhodnutie súdu, lebo je to štátna  moc. Chlapca odpojili a vtedy sa nejakým spôsobom zreštartoval jeho organizmus, začal žiť bez pomoci prístrojov najprv niekoľko hodín, potom možno aj dní, ale dokedy? Teda znova tu bola nastolená otázka jeho napojenia, alebo nenapojenia na prístroje, ktoré by ho udržiavali pri živote. Hoci túžba rodičov aby chlapec žil je obrovská, je to márne; súd rozhodol!

Do tejto situácie vstupuje najvyššia hlava Katolíckej cirkvi, Svätý Otec František, ktorý ponúka rodičom a tomuto dieťaťu lekárske zabezpečenie na Detskej klinike pre deti Bambino di Gesu v Ríme, ale Anglicko s tým nesúhlasí. Dokonca talianska vláda mimoriadne, v zrýchlenom procese udeľuje tomuto malému chlapčekovi štátne občianstvo, a  tento už taliansky občan, má právo byť prevezený do Talianska a  liečiť sa tam. Ale  Angličania radšej postavia pred izbu dieťaťa policajtov, aby Alfieho nebodaj niekto neuniesol, a aby ho nezachránil. Teda pápež ponúka pomoc,  Taliansko ponúka pomoc, rodičia chcú, aby ich dieťa žilo.

Spoločnosť aj v Anglicku a možno i vo svete sa rozdeľuje; sú tí, ktorí hovoria: “áno, treba chlapca nechať liečiť“,  a sú takí, ktorí hovoria: „treba ho odpojiť od prístrojov, nech zomrie, lebo jeho choroba je tak vážna, že štát to bude stáť veľa peňazí“. Čo by ste vy, tu prítomní rodičia robili v danej chvíli? Čo by ste prežívali vo svojom srdci, keby ste tak veľmi zápasili o život svojho dieťaťa; a súd by rozhodol, že vaše dieťa musí zomrieť? Koľké mamy a otcovia museli  prežiť zápas o život svojho dieťaťa, možno v okolnostiach vojny, alebo v iných situáciách. Ale teraz hovoríme o mierovom stave a o zdravotnej pomoci. Ako by ste reagovali vy, milí rodičia, na takéto rozhodnutie súdu?

Ale keď ideme ďalej, musíme v rámci úprimnosti povedať aj ďalšie veci. Veľakrát o živote svojich detí už rozhodujú rodičia. K veľkým bolestiam našej doby patrí, že rodičia rozhodujú aj o nenarodení vlastného dieťaťa. Na jednej strane rodič bojuje a zápasí o to, aby zachoval život svojho dieťaťa, a na druhej strane iní rodičia rozhodnú, aby ich počaté dieťa neprišlo na svet. Nie je to naozaj dobré, ak rozhodujú iní, o našom živote. Následnosť rozhodnutí sa stupňuje. Jedno rozhodnutie za druhým, až napokon sa bude tvrdiť, že rodičia nemajú právo vychovávať svoje deti, lebo rodičia sú iní a dieťa je zas niekto iný. Lenže  tu treba veľmi jasne povedať, že aj pred Bohom a stále ešte aj pred štátnym zákonom, v určitom časovom úseku sú rodičia zodpovední za výchovu svojich detí. Takže tu nemožno dávať jedno i druhé na tú istú rovinu. Ale  za výchovu sú zodpovední i ďalší: učitelia, kňazi, vychovávatelia, príbuzenstvo..., všetci máme podiel zodpovednosti na výchove novej generácie, tak ako ho mali všetci tí, ktorí vychovávali nás.

Hovoríme o prirodzenom  živote, ale chceme hovoriť aj o živote viery. Som rád, že naši birmovanci, ktorých tu máme pred sebou, už nevedia, čo to bolo, ešte nie tak dávno, keď nám bolo bránené v živote viery. Sám som všeličím prešiel a viem čo to znamená, keď nám bolo bránené v živote viery a koľkí boli pre vieru  prenasledovaní, trestaní, ba boli im vzaté aj životy. Teda iní nám bránili aj v  živote viery. Ale akým veľkým zlom je, ak my sami bránime životu viery a ničíme tento život v sebe samých. Tak, ako môžeme zničiť počatý život dieťaťa, nového človeka, tak môžeme zničiť aj život viery. Môžeme to porovnávať práve so spomenutým príbehom z Anglicka, kde o živote dieťaťa rozhodoval súd. Ale my o svojom živote viery veľakrát môžeme rozhodovať a aj rozhodujeme sami. Dokonca aj tí, ktorí sú pokrstení a pobirmovaní, napokon vynesú súd o tom, že nebudú ďalej pokračovať v živote viery. Teda život viery stopnú, zastavia, ba môžu ho aj zničiť. Odpojením od sviatostného života sa ukončí ich život viery. A tak, ako pápež a talianska vláda chcú pomôcť malému Alfiemu, tak aj pri rozhodnutí človeka zničiť vieru v sebe samom, prichádzajú tí, ktorí nám chcú pomôcť. Rodičia, kňaz..., ale aj vtedy sa človek rozhoduje slobodne a môže sa, hoci je pokrstený a pobirmovaný, radšej rozhodnúť pre kamarátov, ktorí sa z toho budú vysmievať, alebo ktorí to budú naozaj chcieť zničiť a budú napomáhať radšej účastiam na akciách, podujatiach, zábavách..., ktoré budú život viery ničiť, a nebudú podporovať jej rast a spoločenstvo viery, kde ona rastie a rozvíja sa; ako napríklad pravidelnú účasť na sv. omši, pravidelné pristupovanie k sviatostiam. V Anglicku, ako som povedal, pred izbu malého dieťaťa Alfieho boli postavení policajti aby nikto dieťa odtiaľ nezobral. Ale my pred izbu našej duše, našej viery, môžeme postaviť iných policajtov - vlastnú  ľahostajnosť, nezáujem, lenivosť. Slovom neochotu žiť život viery.

Neviem, ako to dopadne s malým Alfiem v Anglicku, predpokladám, že nedobre. Ale v nás život viery, môže dopadnúť výborne, skutočne výborne, ale  jednoducho len vtedy, ak my sami budeme aktívne žiť život viery. Aktívne! Ak sledujete aspoň trochu výroky Svätého Otca Františka, on vie mnohé životné situácie fantasticky vyjadriť veľmi zrozumiteľným spôsobom. Nedávno, len pred pár dňami povedal, že naša viera musí byť ako bicykel.  Samozrejme sa  pýtame, ako môžeme chápať našu vieru ako bicykel. Svätý Otec to ďalej vysvetľuje a hovorí: „No bicykel predsa nemôže stáť, bicykel musí byť v pohybe. Keď na bicykli zastaneme, jednoducho môžeme spadnúť. Takže tak, ako bicykel musí byť v pohybe; tak, aj naša viera musí byť v pohybe“. Ja viem, že tí, stále mudrujúci povedia: „ale však my už vieme na bicykli aj stáť“. No a bicykel je na to, aby sme na ňom  stáli?! Vyhodíme drahé peniaze za bicykel len preto, aby sme na ňom stáli? Ja si myslím, že všetci sme presvedčení o tom, že bicykel je na pohyb, na premiestňovanie sa.

Inokedy pápež povedal ešte aj iné veľmi výstižné prirovnanie, keď hovoril na adresu nás, všetkých pokrstených a pobirmovaných. Povedal, že my nemôžme svoju vieru zaparkovať a ostať na parkovisku,  lebo už máme všetko. Ja vám to vysvetlím. Sme tu, vo Veľkej nad Ipľom. Predstavte si, že sa vyberiete, dajme tomu po birmovke na nejaký veľký nákup do niektorého supermarketu v Lučenci. Prídete tam autom a zaparkujete na parkovisku. Z auta nevystúpite, do obchodu nepôjdete, a budete sedieť v zaparkovanom aute. Načo ste tam išli? Však ste išli na nákup!? Aj viera nie je na to, aby sa zaparkovala, ale aby sa rozvíjala, aby rástla. Ak z auta na parkovisku nevystúpite, a po nejakom čase sa spamätáte, že máte ísť domov; no ak ste na nákup išli vy, muži, žena vás doma isto privíta s otázkami: „No načo si tam bol? Na čo si bol v tom Lučenci?! No na nákup! Nie? A kde je?“ Svätý Otec nám hovorí: „Nemôžeme zaparkovať našu vieru!“ Ani bicykel nie je na to, aby stál, ale aby sme sa na ňom pohybovali. Alebo radšej nesadneme na bicykel, alebo si ho nekúpime? Mnohí urobia možno aj tak: „Radšej nechcem mať nič s Pánom Bohom, len aby som mal svätý pokoj. Na Pána Boha si spomeniem až vtedy, keď už je zle, keď už  nič a nikto nepomôže, potom si možno spomeniem aj na Pána Boha.“ Ale to dobré nie je!

Dnes sa môžeme i máme rozhodnúť pre činnosť, pre aktivitu. Dnes sa môže i v našom srdci narodiť, obnoviť niečo pekné, niečo živé, to Božie. Spomeniem rozprávanie indického kňaza, Jozefa, ktorý ako desaťročný zostal sám doma. Jeho rodičia išli do vzdialenejšieho mesta na nákup; ale oni nielen zaparkovali, ale nákup aj urobili. Keďže to trvalo dlhšie, Jozef chcel využiť čas a vzal do rúk knihu o don Boscovi. Začítal sa do nej. Dozvedal sa o don Boscovi, akými ťažkosťami prechádzal už vo svojom detstve, a  aj napriek týmto ťažkostiam akú mal v sebe veľkú túžbu stať sa  kňazom. Jozef hovorí: „Všetko mi bolo také blízke, pretože aj ja prechádzam mnohými ťažkosťami, pretože naša rodina má viaceré ťažkosti, a aj ja by som sa tak veľmi chcel stať kňazom. Čítal ďalej a stále viac si uvedomoval podobnosť svojho života s don Boscovým príbehom. Začal plakať a nevedel sa v plači zastaviť a upokojiť. Keď po niekoľkých  hodinách prišli jeho rodičia a súrodenci z nákupu, a videli ho takéhoto utrápeného a uplakaného, pýtali sa: „Prečo plačeš, čo sa ti stalo? Bolo ti smutno alebo ťa niečo bolí, alebo niečo ti chýba?“ A on odpovedá len jedno: „Čítal som túto knihu, a všetko sa ma veľmi dotklo, musel som plakať, nemohol som inak!“ Neviem, už sa nás niekedy dotkli Božie veci tak, že by nás to rozcítilo, možno až rozplakalo?

Jozef pokračuje ďalej: „Živil som v sebe túžbu po kňazstve a po rehoľnom živote.“ Keď prišiel čas a podal si prihlášku do seminára, do kláštora, prišla odpoveď, že  je neprijatý. Napriek tomu všetkému sa vybral so svojím otcom na vlak, a päť  hodín cestovali na miesto, kde si podal prihlášku. Prijal ich rektor seminára, kláštora. Bol prekvapený, čo tu robí tento mládenec so svojim otcom, keď dostali jasné písomné vyrozumenie. Odpovedal im len toľko, že všetko platí tak, ako napísal v rozhodnutí o neprijatí. Ale chlapec Jozef sa nechcel pohnúť z miesta a rozplakal sa ako vtedy, keď pri čítaní knihy pochopil svoju túžbu a povolanie po zasvätenom a kňazskom živote. Rektor ich nechal tak a odišiel.  Možno po hodine – dvoch, keď sa vrátil do miestnosti, celý prekvapený sa pýta: „Vy ste ešte tu? Veď ste už mali dávno odísť.“  „Nie, neodišli sme, lebo ja chcem byť prijatý.“ Trošku to pohlo aj rektorom, volal predstavenému, čo má robiť?! Keď opísal situáciu, v telefóne počul: „Treba ho prijať.“ Mládenca prijali. Stal sa kňazom, neskôr sa stal predstaveným kláštora. Keď videl mnohé veci, ktoré sa dejú a treba ich riešiť, povedal si: „Čo budem robiť, aby sa prebudil v ľuďoch, v tomto prostredí život viery?“ Rozhodol: vytvoríme modlitbové spoločenstvo. Začali sa modliť, začal pozývať stále viac  ľudí k spoločným modlitbám. V kraji, kde žilo pomerne veľa katolíkov, prišlo na modlitby najprv päťdesiat ľudí. Možno v našom prostredí by to bolo  veľa, ale tam to veľa nebolo. Dnes, na tieto stretania  spoločnej modlitby chodí najmenej dvetisíc ľudí. Prosia, modlia sa. Tento kňaz živený modlitbou a dôverou, dáva mnohým duchovné cvičenia, povzbudzuje ich a oslavuje Boha.

Milí moji, aj my môžeme brániť životu, životu prirodzenému, i životu viery. Tento príklad potvrdzuje, čo to znamená byť za život, čo to znamená, byť otvorený pre život - aj prirodzený aj pre Boží život. Milí birmovanci, ja dnes prosím zvlášť za vás, aby  ste boli stále otvorení na tieto výzvy Božieho života. To však platí pre nás všetkých. Všetkých vás zahŕňam do mojej prednášanej prosby a to spolu s dnešným svätcom - sv. Ľudovítom Máriou Grignionom z Montfortu, veľkým mariánskym ctiteľom, keďže je sobota, deň Panny Márie, a ako vieme, tento svätec, sformoval aj duchovnosť sv. pápeža Jána Pavla II., ktorý si dal pápežské heslo: „Totus tuus“ - Celý tvoj Mária. Sv. Ľudovít nás povzbudzuje zasvätiť sa Ježišovi skrze Pannu Máriu. V priebehu roka Fatimy som veľakrát opakoval: Každý deň sa pomodliť aspoň trikrát Zdravas a modlitbu Pod tvoju ochranu, ako osobnú zasväcujúcu modlitbu Panne Márii, s tým, že jej chceme zasvätiť seba aj všetkých svojich drahých. Aké to bolo milé, keď mi raz jedna babka hovorí: „Naša vnučka sa len odrazu začala  modliť trikrát Zdravas a Pod tvoju ochranu. A tak som sa jej pýtala: Ty to odkiaľ máš? A ona mi povedala : Však biskup to povedal v kostole.“

Rodičia, babky, povedzte mi potom, či aj vaše deti, vnúčatá vám niekedy toto povedia.  Keď sa to budete modliť vy, rodičia, i babky i dedkovia, aj vaše deti a vnúčatá vám to pripomenú. To je odkaz, ktorý silu života viery môže znova posilniť. A keď prijmete dary Ducha Svätého, v tejto chvíli, skrze prijatú sviatosť birmovania sa naplno otvorte pôsobeniu Ducha Svätého, ale otvorme sa aj my všetci, a to aj na príhovor Matky Božej Panny Márie. Amen.

Pozn.

V čase prednesenia homílie kazateľ ešte nevedel, že Alfie pred niekoľkými hodinami zomrel.

[ngg_images source="galleries" container_ids="71" display_type="photocrati-nextgen_basic_slideshow" gallery_width="800" gallery_height="600" cycle_effect="wipe" cycle_interval="2" show_thumbnail_link="1" thumbnail_link_text="[Zobraz vsetky fotky]" order_by="sortorder" order_direction="ASC" returns="included" maximum_entity_count="500"]

1 2 3 4 5 6 7 >