Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

„Čerpať z prameňa Božieho milosrdenstva“ – homília rožňavského biskupa Mons. Stanislava Stolárika v Smižanoch 19. 10. 2016

Drahí bratia a sestry, milí pútnici, milé deti, milá mládež!

Zo Svätého Písma poznáme viaceré príbehy, ktoré sú opísané štýlom, ako bolo povedané aj v úvode: Duch Boží ich preniesol. A poväčšine boli prenesení na púšť, aby tam stretli živého Boha. Nás Duch Boží v dnešný deň privial sem. K prameňu Božieho milosrdenstva, do tejto svätyne. Samozrejme putovali sme obvyklým spôsobom, niekto viac, niekto menej náročne, pretože aj ten záverečný kopec v aute, v autobuse, každému dal zabrať podľa jeho žalúdka. Ale je to vždy spojené aj s obetou putovania.

Putovanie je pohyb

Dovolím si povedať predovšetkým na adresu vás, milí bratia kňazi z našej diecézy, ale aj vás, ktorí ste počas uplynulého roka prijímali do svojich farností veľkého pútnika - svätého Jána Pavla II., pápeža milosrdenstva, jeho relikviu; dnes sme mali možnosť prísť sem, k Ježišovi Kristovi a k jeho veľkému služobníkovi pápežovi milosrdenstva, aby sme sa dotkli tohto tajomstva, ktoré on tak potlačil, aby sa stalo známe  celému svetu. Lebo to bol zámer Pána Ježiša, aby to posolstvo zverené svätej Faustíne neostalo len napísané, ale aby sa rozšírilo po celom svete. Ono vďaka Bohu sa šírilo a šíri. Putovaním relikvie svätého Jána Pavla II. v našej diecéze, sme mohli tento dotyk Božieho milosrdenstva prežiť aj v tom najmenšom kostolíku celej diecézy. A tak sme putovali sem, poďakovať aj za tieto chvíle, a farnosti, v ktorých ešte nebola táto relikvia, aby sa mohli pripraviť na dôstojné privítanie relikvie, teda i toho, ktorého oprávnene nazývame pápežom milosrdenstva.

Putujeme. A putovanie vo svätej Cirkvi, ako aj v židovstve a v iných náboženstvách, má svoje hlboké zakorenenie a svoj veľký význam. Ten najhlavnejší význam je ten, že nikdy nemôžeme byť zakorenení v tejto zemi. My nie sme krtkovia, ktorí sa zaryli do tejto zeme a nemajú sa už pohnúť. My máme byť vždy v pohybe. V pohybe nie však nejakým rozháraným štýlom, ale v pohybe, ktorý má jasný cieľ, jasnú cestu. Naša vlasť je predsa v nebesiach. My vieme, kam máme ísť. A preto aj to dnešné putovanie či sme kňazi, či sme inak Bohu zasvätení, či žijeme ako tí, ktorí prežívajú svoje krstné a birmovné povolanie, každý jeden z nás dnešnú chvíľu môžeme prežiť. Nebuďme strnutí, neostávajme na jednom mieste, zavzdušnení, obalení niečím, bez ochoty pohnúť sa, bez ochoty počúvať niečo novšie, otvárať sa novým výzvam; lebo mne je už tak dobre. Iste, treba vždy vychádzať zo základov, ktoré musia byť pevné, ale Duch Boží naďalej vanie a Duch Boží nás neustále oslovuje. A Duch Boží znova a znova nám našepkáva nové a nové výzvy, ktoré napomáhajú prehlbovať náš duchovný život a viesť ho stále intenzívnejšie.

Dnes sme priputovali sem. Každý s niečím. Ale dovolil by som si to trošku zvrtnúť a vám povedať skúsenosť svätej Faustíny s Pánom Ježišom, ktorú opísala po vstupe do kaplnky: „Keď som vstúpila do kaplnky, Pán Ježiš ma oslovil a povedal mi: Dnes si moje srdce odpočinulo vo vašom kláštore.“ Tie slová sú veľmi prekvapujúce, pretože možno aj ona vkročila do kaplnky, aby našla pokoj duše, a odrazu počula slová Pána Ježiša, ktorý jej povedal: Ja som si odpočinul tu, vo vašom kláštore. A tak milí bratia a sestry, keď som aj na začiatku svätej omše povedal, že sem prichádzame so svojimi prosbami, odproseniami i vďaky vzdávaním, sme pozvaní aj k tomu, aby aj Pán Ježiš „niečo z toho mal“, keď to tak ľudsky vyjadríme. A to nie sú prázdne slová, to sú slová, ktoré idú do hĺbky našej duše. Aby si Pán Ježiš odpočinul v našich srdciach, v našich dušiach. Teda čo sme my mu tu priniesli, aby on si odpočinul?

Putovanie obdarúva

A tak možno znova urobím ďalší taký netradičný krok a spomeniem jedno veľmi známe putovanie zo Svätého Písma, ktoré slávime na slávnosť Zjavenia Pána. Putovanie troch kráľov. Prichádzajú z veľmi ďaleka. A prichádzajú cez Jeruzalem, teda na jeho predmestie do Betlehema. Vydávajú sa na púť. A keď prichádzajú k malému Ježiškovi, keď už prešli peripetiami cesty, pozrite, alebo všimnime si ich príklad. Ježiš iste naťahuje ako dieťa rúčky a teší sa. Ale oni prichádzajú, aby obdarovali Ježiša, aby Ježiš mal z toho niečo, že oni prišli. A tak mu dajú zlato. Zlato, aby preukázali, že priniesli to najvzácnejšie, čo si ľudia nejakým spôsobom cenia. A to dávajú. Milí bratia a sestry, čo sme my dnes priniesli Pánu Ježišovi? Ja verím, že každý seba samého. Seba samého v tej otvorenosti a ako som spomenul, možno aj s tým, čo je spojené s námahou cesty, pretože už viacerí môžete mať aj svoje zdravotné problémy, môžete mať aj ďalšie problémy, to už nejako súvisí s vašim životom. Toto ste priniesli Pánu Ježišovi. Mnohí ste priniesli sem aj svoje hriechy. Ako všetci hriešni, sme sem prišli so svojimi hriechmi, ale plní kajúcnosti. Ako hovorí sv. Hieronym, dali sme Pánu Ježišovi to, čo je naše. Našimi sú len hriechy, slabosti, bolesti. Teda toto dávame Ježišovi k nohám. Zároveň mu dávame kadidlo. Kadidlo, ako vieme, bolo dané na znak toho, že pred troma kráľmi leží Boží Syn. Bolo to uznanie božstva. Keď my prinášame kadidlo, teda tú vonnú obetu, vôňu svojho života, niekedy aj zakalenú, prichádzame, aby sme sa dotkli Boha.

My či sme prišli tu dnes, alebo na ktorékoľvek iné pútnické miesto, alebo kedykoľvek na ktorúkoľvek svätú omšu prichádzame, my neprichádzame tam preto, aby sme videli toho- ktorého kňaza, také alebo inakšie liturgické usporiadanie. My tam prichádzame, aby sme sa dotkli Boha a poklonili sa Bohu. A tak aj dnes prichádzame na miesto, ktoré je miestom Boha a ešte význačnejším spôsobom s titulom sanktuária, svätyne, lebo sa chceme dotknúť Boha. A keď sa my chceme dotknúť Boha, Boh sa dotkne nás, ešte viac. Veľakrát aj keď sa my nechceme dotknúť Boha, Boh sa nás dotýka a Boh nás oslovuje a volá. A je treba priniesť aj myrhu vo svojom batohu. Tak ako ju priniesli traja králi. Na znak smrti, utrpenia Pána Ježiša. Prinášame aj myrhu svojich bolestí. Prichádzame ako ľudia pominuteľní. Ľudia, ktorí sa nestali krtkami a sa nezavŕtali do tejto zeme a stali sa nehybnými, nepohnuteľnými, ale ako ľudia, ktorí sme si vedomí svojich limitov, svojej ohraničenosti.

Prichádzame ako tí, ktorí sme si vedomí tejto skutočnosti, ale zároveň vieme, že za touto hranicou je život. A ako sa modlíme v prefácii za zosnulých, život sa neodníma, iba mení. Iba sa zmení. Veľmi rýchlo prejdeme na druhú stranu formy života. Keď sa dotýkame Boha a týchto svätých tajomstiev tu, ale aj v ktoromkoľvek kostolíku, my sa dotýkame večnosti a my zároveň spoznávame a rozumieme, že čas, ktorý nám dal Pán Boh, je čas milostivý. Je čas, ktorý máme naplniť. Je časom, ktorým máme zdokonaliť seba samých s pomocou Božou a obohatiť prostredie, v ktorom žijeme. To nie je čas, ktorý len plynie a sa stráca a sa stratí. Za ten obrovský dar času sa každý budeme poriadne zodpovedať pred Pánom Bohom. A znova, keď sa vrátim k svätému pápežovi Jánovi Pavlovi II., pamätáte jeho veľakrát opakované slová: „Čas uteká, večnosť čaká.“ Večnosť čaká a  stále sa približuje a s týmto vedomím večnosti prichádza aj zhodnotenie celého nášho života pred tvárou Boha.

Boh sa nás dotýka

Aké krásne zamyslenie si môžeme neustále vybavovať pri pohľade na troch kráľov. Už to nie je len niečo sentimentálne, lebo sú na takých ťavičkách, alebo podobne. Nie, to je hlboký ponor do života a v tom ponore do života sa dotýkame Boha a Boh sa dotýka nás, našej duše. Čo teda viedlo aj troch kráľov, aby sa vydali na cestu? A tu už veľakrát rozmýšľame alebo veľakrát sme uvažovali práve o  ceste prirodzenej, alebo pohnútke prirodzenej i nadprirodzenej. Tou prirodzenou bola hviezda. Vedeli, že za ňou je treba vykročiť. Bola tam aj túžba po poznaní. Nadprirodzená túžba, ktorá drieme v každom človekovi a má byť neustále prebúdzaná, to je túžba dotknúť sa Boha. Ináč by sme boli len turistami, ale my sme pútnici. A my sme sem prišli dotknúť sa Boha. My sme neprišli pozrieť, či ten kostol má dve veže, alebo len jednu. My sme sem prišli dotknúť sa Boha. A po tomto dotyku, tak ako po každej jednej svätej omši, podľa príkladu troch kráľov, inou cestou sa máme vrátiť. Možno pripravení viac sa hýbať. Možno pripravení viac byť otvorení. Možno pripravení viac sa modliť. Možno pripravení... a tu si každý doplňme to svoje. Jednoducho skostnatelosť v živote veriaceho človeka nemá miesto. Ešte aj v pokročilom veku Pán Boh Abraháma vyrušil a  poslal ho na cesty, aby neustrnul, aby tam neskamenel, lebo tí, čo pri Sodome, Gomore, ten pohyb obrátenia v sebe zastavili, skameneli. A tam ostali ako kamene. To všetko by nemalo zmysel, keby aj naše putovanie, alebo všetko toto, čo hovoríme, možno nevyvrcholilo práve v tie slová Pána Ježiša, ktoré zveril svätej Faustíne, keď povedal: „Ľudstvo nenájde pokoj, pokiaľ sa nevráti k môjmu milosrdenstvu.“ Teda to všetko, o čom hovoríme, to nie je bezcieľne, to nie je nezmyselné, to vedie k milosrdnému Ježišovi. A on nás ubezpečuje: Ľudia chcete nájsť pokoj vo svojom srdci? Vo svojej rodine? Vo svojej farnosti? Vo svojej diecéze? Na Slovensku, vo svete? Vráťte sa k môjmu milosrdenstvu. Ak sa nevrátite k milosrdenstvu, všelijaké špekulácie a sila zbraní nepomôžu  nikomu. Špekulácie a sila zbraní a rôzne intrigy len plodia ďalšie násilie a zlo. Toto je treba zastaviť. To nám Ježiš hovorí, ktorého sa tu dotýkame a ktorého chceme počúvať.

Všimnite si, keď sa vrátime k slovám evanjelia, že tomu poriadne neporozumel ani ten sluha, ktorý mal dlžobu desaťtisíc talentov. V prepočte údajne to je 34 000 kilogramov striebra. 34 000 kilogramov striebra! Toľko dlžil. A Pán mu odpustil. Ale on stretne druhého sluhu, ktorý mu dlžil sto denárov – to je 300 gramov striebra. 34 000 kilogramov a 300 gramov! A toto mu nebol ochotný odpustiť. Ako sa chceme potom pohnúť? Ako chceme nájsť pokoj?

Iste poznáte príbeh, keď hladný človek sa dobíja k boháčovi a prosí ho: daj mi chleba, nemám čo jesť, ani moja rodina. A ten ho odbije: daj mi pokoj! A keď už bol plný zlosti, zobral kameň a hodil ho po ňom. Ten chudák, ktorý si nevyprosil kúsok chleba, sa zohol, zobral kameň, dal si ho do vrecka a povedal si: však ono raz príde čas a ja mu ten kameň vrátim. Ja ho doň hodím. A ten čas prišiel. Prešlo niekoľko rokov a boháčovi prišli na jeho kšefty, viedla ho polícia, bol zviazaný a stretli sa na ulici. Ten, čo nosil neustále ten kameň vo vrecku, siahol rukou do vrecka, vytiahol kameň a už načahoval ruku, že ten kameň hodí. No keď sa naňho zadíval, povedal si : Chudák! Chudák, ešte aj ja budem doňho hádzať kameň? A pustil ten kameň na zem. Ale o chvíľu si povedal: Ty jeden hlupák! Ten kameň si doňho nehodil. A načo si nosil  celý život ten kameň so sebou? Vždy ťa len zaťažoval. Načo si ho nosil? Prečo si ho skôr nevyhodil zo svojho vrecka?

V  nádhernej katechéze v Skawine, kde sme boli na stretnutí mládeže, to bolo aj tak dramaticky krásne vyjadrené: a koľko takých kameňov sa stratilo a odišlo? Takže aj ten, kto toto neporozumie v plnosti, aj keď je to veľakrát náročné; a možno nezačne modlitbou, neporozumel tú veľkú Kristovu lásku presne tak, ako ju neporozumel aj onen sluha z evanjelia.

Boží dotyk vyžaduje našu dôveru

Znova sme znova pri Pánu Ježišovi milosrdnom, ktorý cez sv. Faustínu odkazuje: Najviac ma bolí nedôvera ľudí. Ľudia mi nedôverujú, nedôverujú v moje milosrdenstvo. To ma najviac bolí. Ale koľkí ľudia si povedia: však som bol i na púti, i v Lagiewnikoch. Ja dôverujem. A prídete k nemu domov a vidíte, že ide krstiť dieťa a dieťatko má na rúčke červenú šnúrku. To prečo? No, aby ho zlé sily neopantali. A načo ideš krstiť? Ty komu dôveruješ? Červenej šnúrke, alebo Pánu Ježišovi? Načo dávať deti na prvé sväté prijímanie, viesť ich k spovedi, k sviatostnému životu? Z neho treba, aby bol dobrý futbalista, aby nevynechal ani jeden krúžok. Komu dôveruješ? Mladým sa netreba sobášiť, lebo nepotrebujú papier. Tak komu dôveruješ? Chorým nie je potrebná sviatosť pomazania chorých, ani zomierajúcim viatikum. Načo? Vystrašiť ich? Komu dôveruješ? Myslíte, že tá nedôvera voči Ježišovi sa týmto neprejavuje? Prejavuje a veľmi výrazne!

Pán Ježiš každému, kto takto špekuluje, a možno niekedy ten človek nemá odvahy urobiť krok k Ježišovi milosrdnému, Ježiš odkazuje: Nech sa nikto nebojí ku mne priblížiť. Nikto! Aj evanjelium nás ubezpečuje: Nech by akékoľvek boli naše hriechy, Boh nám odpustí, len treba prísť. Ale tú dôveru potom treba prejavovať aj cez modlitbu, aj cez pravidelnú svätú omšu, aj cez sviatostný život, aj cez to všetko ďalšie, lebo tam sa ukazuje, či ja dôverujem, alebo nedôverujem Ježišovi Kristovi. Tam sa ukazuje. Takže to je ten hlboký dotyk Boha samotného. A Boh sa dotýka! Ale človek to môže zobrať ľahkovážne.

Rozpráva kňaz: Chodil som po nemocnici a núkal som svätú spoveď. Prechádzal som cez izbu a pýtam sa aj jedného pána: Chcete? Nie,  aj sa vyrútil na mňa. O krátky čas už sa aj vyspovedal. A potom, keď som už prišiel na túto izbu, už som ho tam nevidel. Bol premiestnený inde, našiel som ho tam a odrazu sa chcel znova spovedať, znova prijímať. Povšimol som si, hovorí kňaz, ako tí chlapi, ktorí tam boli sa vo chvíli spovede, tak stiahli, že sa tak nejako uškľabujú, potmehúdsky, popod nos. Prešlo niekoľko dní, prechádzam znova tou izbou, hovorí kňaz, a toho človeka nevidím. A tak sa pýtam: Kde je? No, pustili ho domov. A? No, nechceli sme vám duchovný otče hovoriť, ale ten muž, ako vyšiel z nemocnice, urobil pár krokov a odpadol mŕtvy. On nám tu, na izbe často hovorieval, že ako vás klame pri každej jednej spovedi, ako sa vám vysmieva. Kňaz povedal len toľko: aj kňaz je len človek, aj kňaza môže každý oklamať. Ale klamstvo dobehne každého.

Viete, v živote je to veľakrát práve tak. Postavíme svoj život na klamstve, na hriechu, na rôznych ďalších zrúcaninách a potom chceme, aby všetko rástlo a prinášalo ovocie. Milí bratia a sestry, všetko nás dobehne. Všetko! Ale my chceme byť naozaj tými, ktorí nechcú ísť touto cestou. Preto sme sem prišli. Ale javí sa a sväté Písmo to tiež hovorí, že tí, ktorí žijú takýmto štýlom života, ako by sa mali oveľa lepšie. Áno, veľakrát to vyzerá práve tak. Ale sú iba dočasu tými hrdinami. Avšak môžu byť naveky zavrhnutí. A každý si môžeme voliť, čo chceme. Či chceme byť nejakými pozemskými hrdinami a naveky zavrhnutými, alebo naozaj chceme byť tí, ktorí žijú veľmi zodpovedne pred tvárou Boha. A my chceme, preto sme aj sem prišli. Nabrať tú potrebnú silu, aj keď nás všeličo pokúša a zvádza. Aj keď veľakrát podľahneme, vieme, že môžeme vstať a ísť ďalej a prosíme Pána. Prišli sme v rámci jednej diecézy, ktorá je jednou rodinou a veľakrát sa zdá, akoby sa niekto cítil zbytočný, nedôležitý, že aj bezo mňa to pôjde.

A tak ešte jeden taký príklad. Hradný pán povedal: Pozývam vás na výročie - také a také, budete mať jedenia do sýtosti, ale pitie si musíte doniesť každý sám. Tam bude jedna veľká kaďa a všetci donesiete vo vedierkach, alebo v iných nádobách víno a tam ho vylejete. A potom z toho budeme všetci spoločne piť. Stalo sa. Prišiel ten deň, jedenia vyše hlavy a  pred stolovaním povylievali každý prinesené víno. No ale doma si povedal nejeden: keď ja, tak ľudovo povedané – to trošku „vyčejndžujem“ a nedolejem tam víno, ale viac vody, však, keď len ja jeden to urobím, tak čo! No ale potom, keď pristúpili k tej veľkej kadi a začali piť z nej víno, odrazu prišli na to, že pijú vodu. Lebo strašne veľa si ich povedalo: však to nikto nezbadá, to sa ani neukáže, že ja len to tak ledabolo urobím a budem klamať. Ukázalo sa. To sa ukáže okamžite. A zvlášť v spoločnom živote. V rodine jeden zaváha  a viete, to sa potom odrazí.

Putujeme s Pannou Máriou

A tak sme pozvaní k ďalšiemu spoločnému putovaniu rokom, storočnicou fatimských zjavení a znova sa otvárame tej istej výzve, ktorú sme zaznačili, zachytili skrze milosrdného Ježiša: Svet nenájde pokoj, kým sa neobráti k môjmu milosrdenstvu. Panna Mária vo Fatime povedala deťom a stále opakuje: ak sa nebudete modliť a nebudete činiť pokánie, nenastane vo svete pokoj. Ten pokoj, ktorý toľkokrát hľadáme, po ktorom tak veľmi túžime, nebude. My sa musíme vnútorne obrátiť a napomáhať dobru. Tak ako v tejto storočnici, teraz hovorím o Fatime, ale my prežívame aj ďalšiu storočnicu blahoslavenej Zdenky Schelingovej, ktorá síce pochádzala z Oravy, ale s našou diecézou je zviazaná tým,  je to síce nepekné konštatovanie, ale bohužiaľ v Rimavskej Sobote bola vo väzení. A teda má blízko k našej diecéze a sto rokov od jej narodenia slávime ešte stále. Vieme,  ako sa obetovala za nás, kňazov. Tak sa utiekajme k nej aj v rámci tejto prežívanej storočnice, aby nám pomáhala.

A vraciame sa znova k Matke Božej Fatimskej a rád opakujem to, čo som napísal v pastierskom liste: bratia kňazi, drahí bratia a sestry, venujme dostatočnú pozornosť fatimským sobotám. Tam, kde je to zaužívané, pokračujme. A vďaka vám všetkým, ktorí sa na tom podieľate. Bude putovať socha Panny Márie Fatimskej po diecéze. Znova je na každom jednom kňazovi a jeho spolupracovníkoch, ako bude privítaná v každom jednom Božom chráme. Ona nepríde ako socha, s ňou vstúpi posolstvo. S ňou vstúpi pozvanie: poďte, poďte, poďte  sa modliť, aby bol pokoj. Dajme dôraz, ako bolo spomenuté, na zverovanie sa Matke Božej cez svätý ruženec, alebo aspoň cez tri Zdravasy a modlitbu Pod tvoju ochranu s tým jednoduchým zvolaním: Nepoškvrnená Panna Mária, oroduj za nás! Učte to svoje deti, učte to svojich veriacich. To je najsilnejší exorcizmus, aký môže byť! Mnohí prichádzajú oklamaní, pomútení, pobalamutení, lebo vyhľadávajú nerozumné príležitosti a potom volajú: Potrebujeme exorcistu! Prečo neodriekavate tento dôležitý exorcizmus každý deň? Každé jedno zverovanie sa a zvlášť pravidelne – Matke Božej – to je najmocnejší exorcizmus, najväčšia  ochrana pred zlým. Ale to musíme učiť aj iných a nemôžeme to podceňovať. Takto sa pripravme aj na 14. október 2017, keď sa chceme v katedrále v Rožňave zasvätiť ako celá diecéza Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie.

Milí bratia kňazi, je to veľká výzva pre nás. Pokračujte vo všetkom tom dobrom, čo nosíte vo svojich srdciach. Zostávajte naďalej otvorení vanutiu Ducha Svätého. Nebuďte strnulí, buďte otvorení. Buďte pohybliví vo vánku Ducha Svätého, nie inak. Toto je dôležité. Správne rozlišovanie nás vedie na správne cesty. Toto zverujeme milosrdnému Pánu Ježišovi aj v tejto chvíli a v tejto svätyni, aby to všetko dobré, čo rozosievate, a spolu vy, otcovia a mamy vo svojich rodinách, nech prinesie hojnú Božiu úrodu, hojné Božie požehnanie. Amen.


1 2 3 4 5 6 7 >