Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

Homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše, pri ktorej posvätil nový kostol sv. Cyrila a Metoda v Slovinkách

AKÉ DÔLEŹITÉ SÚ HLBOKÉ PILOTY ŽIVOTA VIERY

Pri vstupe do Božieho chrámu ste mi povedali zaujímavý postreh, totiž, že keď ste sa pred časom pustili do stavby tohto chrámu, odrazu ste prišli na to, že pôda na mieste, kde by mal stáť,  nie je pripravená na to, aby tu vyrástol Boží chrám. Ale našlo sa riešenie a vy, ktorí sa zaoberáte problematikou stavieb a ste v tom odborníci, viete, že najprv bolo treba zapustiť  poriadne piliere a až potom bolo možné začať stavať túto stavbu. A akoby aj táto skúsenosť, bola skúsenosťou  ako súčasnosti, tak aj iných čias; keď sa zdá, alebo javí, že  nie je možné budovať Božie dielo, pretože doba je neprajná, ľudia sa odvrátili od Boha a jeho prikázaní, od svätenia nedele, prijímania sviatostí, možno najviac od sobáša  a krstu a tak život je taký roztrasený... jednoducho sa nedá! Tak sa zdá. Ale ten, kto nechce rezignovať, kto chce budovať, príde tiež k tomu istému záveru, že sa dá, ale treba zapustiť poriadne hlboké korene, treba sa postarať o poriadne hlboké piloty, na ktorých je možné budovať stavbu života viery, budovať veľké Božie dielo, ktoré rastie v človekovi, ale aj v ľudskom spoločenstve.

Dnes iste práve aj patróni tohto novovybudovaného Božieho chrámu, sv. Cyril a Metod, akoby nám chceli znova  pripomenúť hlboké piloty našej vyše 1150 ročnej histórie.  Bez tejto histórie by to nešlo. Máme tu aj ďalší krásny moment, pretože do oltára bude vsadená relikvia pápeža sv. Klimenta. Cyril a Metod objavili pozostatky tohto pápeža a odniesli ich späť do Ríma. Dnes v chráme zasvätenom sv. Klimentovi sa nachádzajú a uctievajú ostatky sv. Cyrila. Dovolím si tiež urobiť určitú paralelu. Viete, že každý vie, kde je Rím. Ale nie každý vie, kde sú Slovinky. Dnes tu však máme potvrdenie tohto hlbokého a pevného spojiva s Rímom. Už to nie je nejaké zabudnuté miesto, a ani doposiaľ nebolo. Aj to je ďalšie potvrdenie tohto veľkého, mocného puta  s centrom  našej viery, s  hlbokými tradíciami života našej viery.  To veru nie sú len malicherné a zanedbateľné znaky. Sú to symboly, ktoré by sme sa mohli a mali znova naučiť vedieť dobre čítať, lebo oni sú naozaj veľavravné.

Vraciam sa k úvodnej myšlienke a hovorím, že ak sa nám  javí, že všeličo je roztrasené a nie je možné na tom stavať novú budovu, nezabúdajme, že jediným riešením je - znova zapúšťať hlboké piloty.  Piloty, ktoré vytvoria predpoklad novej, dobrej, pevnej  stavby, a to v každom jednom človekovi, ale aj v ľudskom spoločenstve. K osvedčeným pilotom života našej viery pochopiteľne patrí všetko, čo dáva obsah, ale aj silu našej viere. Je potrebné znova sa vrátiť ku koreňom našej viery. Treba sa nám vrátiť  k posolstvu života viery, treba sa nám vrátiť k prikázaniam a ku všetkému tomu, čo nielen kladie základ života našej viery v nás, ale čo tento základ v nás aj zveľaďuje a posilňuje. Teda ak prosíme: „Dedičstvo otcov zachovaj nám Pane!“ ; neprosíme len: „zachovaj!“ Prosíme tiež: „aj ho rozmnož, aj zveľaďuj“, ale to aj našim pričinením, lebo Božie dielo vždy rastie s pomocou človeka.

Iste, Pán Boh si vždy volí konkrétneho človeka na to, aby rástlo jeho dielo. Každého v inej pozícii a úlohe,   ako sme to počuli aj v dnešnom čítaní. Jedných povoláva k tomu, druhých k tomu, ďalších zas k inému poslaniu; ale každý  jeden sme povolaní a poslaní k niečomu konkrétnemu a dôležitému , aby sme prispeli k rastu Božieho diela. Keď sa vrátim k tejto nádhernej stavbe, ku ktorej vám chcem pogratulovať, zároveň poďakovať za vašu námahu, obetu a vôbec za všetko, čím ste k jej vybudovaniu prispeli.  Rád plním želanie, že vás všetkých zahŕňam do úmyslu  tejto sv. omše a zahŕňam aj tých, ktorí sa nedožili tohto chrámu, ale sa do jeho budovania pustili, pretože dnes sa aj nebo raduje z tohto diela. Jednoducho toto dielo si zasluhuje poďakovanie vám všetkým, ktorí ste akokoľvek prispeli k tomu, aby sme tu dnes boli. Teraz je dobre uvedomiť si dôležitú skutočnosť. Nemohli robiť všetci všetko! Každý mal robiť to, čo vedel, k čomu  bol    určený, aby každý svojim osobným  podielom prispel k nádhere tohto chrámu. Nech vám to všetkým Pán Boh vynahradí, odplatí.

Osobitne chcem poďakovať najmä duchovným otcom   Jozefovi a Štefanovi. Niekoľkokrát tu zarezonovalo, že zmena, ktorá sa svojho času udiala, nebola jednoduchá. Vtedy, keď otec Štefan odchádzal a prichádzal otec Jozef. Ale pozrite, kostol stojí! Teda začatá myšlienka sa zrealizovala, štafeta neostala ležať na zemi, ale bola zdvihnutá a prinesená až do cieľa. A dnes sme tu! Tento moment, viem o tom len z rozprávania, mohol byť pre mnohých bolestivý, ale  dnes všetci vidíme, že ovocie je tu. Nech nás táto skúsenosť poučí práve v súvislosti so zahľadením sa na korene, alebo piloty nášho života viery, s nahliadnutím do každej našej rodiny. Koľkí naši predkovia s bolesťou boli už vyprevadení do večnosti. Ale koľkí z nich nám odovzdávali štafetu viery! Môžeme dnes s pokojným  svedomím povedať, že každý jeden, ktorí sme tu, sme prevzali túto štafetu viery, nesieme ju ďalej a chceme ju odovzdať mladej generácii!? Myslím si, že ak to tak nie je, to je väčšia tragédia, ako bolesť pri zmene, alebo pri odchode milovaného človeka. Ak sa rodičia prestali modliť so svojimi deťmi a už s nimi neprichádzali pravidelne na sväté omše, ak neprežívali život viery v rodine, a tak neodovzdali štafetu viery ďalej a viera v ich potomkoch už nie je, je to také zanedbateľné? Keby sa nezodvihla pracovná štafeta na budovaní tohto chrámu a dnes by tu tento chrám nebol, bolo by to tiež zanedbateľné? Nech tento chrám, ktorý zaznel jasavým spevom Božej oslavy, je zároveň vďakou za pozdvihnutú štafetu viery, ale aj štafetu pokračovania v tomto diele a nech je povzbudením pre nás všetkých, aby to, čo nám predchádzajúce generácie odovzdali v štafete viery,  aj v duchu cyrilometodskej a mariánskej tradície, aby sme to niesli a v správnom čase odovzdali ďalej. Lebo vždy je väčšia tragédia, ak uhasíme štafetu viery, ktorú sme dostali od  svojich predkov. Tu, na tomto mieste oddnes nanovo všetko rozplameňujme, aby život viery, dedičstvo otcov neboli len zachované, tu v Slovinkách, aj v celom  našom národe, ale aby sa toto dielo aj zveľaďovalo a posilňovalo. 

Keď znova zostupujeme k  hlbokým koreňom našej viery, cítime, že nám treba vyjadriť to známe, biblické : „Nie nás, Pane, nie nás, ale svoje meno osláv!“  Nie naša sláva! A prečo? Vari ste sa málo namáhali? Niečo už viem od pána farára, ako ste niektorí prevzali zodpovednosť za to, aby toto dielo dorástlo a  vzali väčší podiel zodpovednosti za všetko! Vari vám nepatrí ľudská  vďaka? Patrí! Ale na druhej strane, ako som povedal, ak zostúpime k hlbokým koreňom života viery, treba si uvedomiť, že postaviť kostol, to je prejav Božej milosti. To nie je dopriate každej generácii. To nie je dopriate každému človekovi! Chcete vedieť, aká je to výsada? To je výsada od Pána Boha, a my si to možno veľakrát ani neuvedomujeme. To nie je dovolené a dané každému, postaviť kostol! Aj Dávid v Starom zákone chcel postaviť Pánu Bohu Boží chrám. A Pán Boh mu povedal: „Nie, nie! Ty nepostavíš...ty nepostavíš.  Až tvoj syn Šalamún.“ Dávid teda začal pripravovať materiál, aby jeho syn mohol postaviť chrám. Ale to sme zostúpili už veľmi hlboko ku  koreňom našej viery. Aká je to veľká milosť! Keď v tejto chvíli vyslovujem slová vďaky na adresu vás všetkých, povzbudzujem vás, milí bratia a sestry, poďakujte aj vy Pánu Bohu, že ste mohli byť pritom.  Že si Pán Boh vás, vašu generáciu vyvolil pre to,  aby ste sa spolupodieľali na vytvorení tohto chrámu. To je dar od Pána Boha. Tento dar teraz chceme ďalej rozvíjať, zveľaďovať, aby sa dedičstvo otcov nielen zachovalo, ale aj zveľadilo, rozmnožilo, posilnilo.

Toto je zámer tohto Božieho stánku, kam máme prichádzať, aby sme čerpali potrebnú silu k rozvíjaniu všetkého toho, o čom hovoríme. A to zvlášť v tomto trasovisku rôznych neistôt myšlienkových,  materiálnych, možno ešte iných; aby sme pocítili potrebu nanovo zapúšťať piloty, korene, na ktorých potom môže vyrásť Božie dielo. Môžeme to dokumentovať jednoduchým príkladom, ktorý sa dotýka možno už množstva rodín. Výchova v rodine; ísť podľa prikázaní, alebo neísť? Otec, vychovával syna bez toho, žeby ho viedol k rešpektovaniu Božích prikázaní.  Syn dorástol a prišla chvíľa, kedy svojho otca poriadne okradol. Vtedy otcovi svitlo v hlave a synovi hovorí: „Syn môj, prečo si sa  nerozpamätal na siedme prikázanie: Nepokradneš!?“ Vtedy syn vo svojej tínedžerskej drzosti hovorí otcovi: „Otec a keď neplatia predchádzajúce prikázania, prečo by malo platiť práve siedme?“ Ešte tvrdšie to vyznelo v inom, obdobnom  prípade, keď syn dá svojho otca do starobinca; čo samozrejme nemusí byť v každom prípade celkom nesprávne, ale potom ho ani nenavštevuje, ani mu nevenuje nijakú inú pozornosť.  Keď po dlhom, dlhom čase ho príde navštíviť, otec mu začne vyčítavo pripomínať, že ho nenavštevuje, nenapíše... Syn len myká plecami a hovorí obvyklé výhovorky. Z otca, ktorý už nemá iný argument, vytryskne: „A ty nepoznáš štvrté Božie prikázanie: „Cti svojho otca, svoju matku?“ Vtedy syn odpovedá: „Otec, keď si celý život tĺkol do mojej hlavy, že prvé tri Božie prikázania neplatia, prečo by malo odrazu platiť to štvrté?“

Milí moji, kto aspoň trošku rozmýšľa a vníma, ako sa vyvíjajú dejiny, tak spozná, že tam, kde sa odstrihli prvé tri prikázania, tam sa vždy zrútili aj všetky ďalšie. Vezmite si každý jeden totalitný systém, ktorý zaútočil na prvé tri Božie prikázania. A zaútočil často preto, aby mal voľné ruky, aby ničil človeka, lebo ďalšie hovoria o dôstojnosti človeka. To nie je zanedbateľné! Kto nie je predpojatý, bude veľmi dobre a citlivo vnímať túto skúsenosť ľudských dejín. Táto skúsenosť ľudských dejín práve v roku Fatimy, ktorý aktuálne prežívame,  je nám pripomínaná. A aká dôležitá je táto  pripomienka! Ale aby tomu človek dokázal porozumieť, na to potrebuje otvorené, úprimné  a citlivé srdce! Poviem to takto: Keď sa pred sto rokmi vo Fatime začala zjavovať Panna Mária, jedna z jej požiadaviek okrem iného bola, aby tam postavili kaplnku. Ľudia, prichádzajúci do Fatimy boli jednoduchí, skromní, chudobní; dávali grošík po grošíku. Takíto darcovia, ozaj tí najchudobnejší, ako to zvykne byť, tí dávali a tak sa nazbierali peniaze, aby mohla vyrásť veľmi skromná kaplnka.  Ale keďže v tom čase Portugalsko malo vládu nastavenú veľmi proti Cirkvi, prišiel moment, keď jednoduchú kaplnku vo Fatime vyhodili do vzduchu. Táto jednoduchá kaplnka im začala zavadzať. Všimnite si, na koľkých iných miestach, kde vznikali alebo kde boli nejaké totalitné režimy, takmer všade sa dialo to isté. Ničiť, likvidovať kostoly; niekde v tom lepšom prípade boli „len“ pretvorené a  takto sa zachovali. Ale „bolo treba“ zničiť tento symbol viery, pretože on nám čosi pripomína!

Keď sme dnes tu, hovorím  o tom, čo tento symbol viery - Boží chrám pripomína, ale zároveň aj dáva, lebo každý, kto sem prichádza a bude prichádzať, bude na toto miesto prichádzať ako k prameňu živej vody, aby sa znova obmyl, občerstvil, načerpal všetko  potrebné a mohol pokračovať na ceste života viery ďalej. Toto vám, milí bratia a sestry, veľmi rád prajem a  znova úprimne opakujem slová vďaky na adresu všetkých, ktorí ste sa  pričinili o to, aby sme tu dnes boli a chcem vám popriať, aby to bol váš chrám, aby ste sa  v ňom dobre cítili. A kedykoľvek pozriete na oltár, vediac, že je v ňom  relikvia sv. Klimenta, znova si pripomeňte spojivo, puto  s Rímom, hlboké korene života našej viery, ktoré nám prišli ohlásiť a upevniť v nás sv. Cyril a Metod. Oni nám prišli jasne povedať, že sa oplatí budovať na hlbokých pilotoch života viery. Verte, ani oni to nemali jednoduché. Aj oni boli na roztrasenej pôde; ale pozrite, dodnes je živá ich spomienka. Aj my dnes chceme prosiť, aj na orodovanie našich svätých vierozvestov, aby sme dedičstvo otcov dokázali nielen zachovať, ale aj posilniť a zveľadiť, každý svojim podielom života viery. Amen.


1 2 3 4 5 6 7 >