Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

POUČNÉ PUTOVANIE - Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi /A homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave (11.6. 2020)

V našej diecéze stále prežívame Rok Eucharistie. Keď spomeniem niektoré myšlienky z môjho pastierskeho listu, ktorý sa v našej diecéze čítal pred otvorením Roka Eucharistie, iste si spomínate a pamätáte, že som v ňom priblížil sen don Bosca. V jednom z jeho snov sa mu ukázala scéna prenasledovanej Cirkvi. Odohrávalo sa to na mori. Pápež, viedol vznešenú loď – predstavujúcu  Cirkev. More bolo  rozbúrené búrkou, na pápežskú loď útočili nepriateľské lode. Pápež pri kormidle sa všemožne snažil, aby zaviedol loď medzi dva stĺpy, ktoré čneli z mora. Na jednom bola socha Nepoškvrnenej Panny Márie a pod jej nohami široký nápis: Pomocnica kresťanov. Na druhom, mohutnejšom a vyššom bola Eucharistia a pod ňou nápis: Záchrana veriacich.  Napokon bezpečne priviedol loď medzi tieto dva neotrasiteľné stĺpy a pevne ju o ne pripevnil reťazami. Don Bosco pochopil, že Eucharistia a Panna Mária sú dva neotrasiteľné „stĺpy“, o ktoré je možné sa zachytiť a tak sa aj zachrániť. My sme v roku 2017 prežívali Rok Fatimy a napokon sme sa 14. októbra (2017) zasvätili Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Takto sme sa pevne pripútali k jednému z týchto dvoch „stĺpov“. Avšak Rok Eucharistie nás má povzbudiť práve k tomu, aby sme sa pevne pripútali aj k druhému „stĺpu“ – k Eucharistii. To bol jeden z  podnetov, ktorý motivoval vyhlásenie Roka Eucharistie v celej našej Rožňavskej diecéze.

Ďalším podnetom, ako som to spomenul aj v pastierskom liste, bola skúsenosť nádhernej adorácie  tu, v katedrále z 21. na 22. novembra v minulom roku (2019), keď stále, počas celej noci prichádzali ľudia a vždy tu bol niekto, kto sa modlil pred vystavenou Najsvätejšou Sviatosťou Oltárnou. Ale iste najdôležitejšou motiváciou boli a sú Ježišove slová: „Ja som Chlieb života... Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“ (Jn 6, 48. 51) Tieto slová jasne hovoria o večnom živote, teda o živote, ktorý sa neskončí a pre ktorý sa človek aj práve prijímaním Eucharistie – Oltárnej Sviatosti - za obvyklých podmienok formuje, aby mohol žiť naveky. V pastierskom liste som spomenul aj nádherný úmysel môjho predchodcu otca biskupa Eduarda Kojnoka, ktorý sa usiloval o to, aby v diecéze bola celých 24 hodín adorácia. Teda, aby vždy na niektorom mieste v určitú hodinu dňa či noci boli adoranti v Božom chráme. V pastierskom liste som odporúčal tiež časté sv. prijímanie, časté adorácie, procesie, teda venovať zvýšenú pozornosť práve eucharistickej oslave. Ale podnecoval som aj k tomu, aby sa pri týchto eucharistických slávnostiach pamätalo, že súbežne prebieha Rok Božieho slova. Teda aj pred vystavenou Najsvätejšou Sviatosťou Oltárnou aby zneli slová Svätého Písma. K veľkému bohatstvu Roka Eucharistie mala prispieť a verím, že sa tak aj stane – prítomnosť relikvií sv. Jána Vianneya, tu v našej katedrále, ktorý má navštíviť Rožňavu koncom tohto roka. Sv. Ján Mária Vianney bol veľký ctiteľ Ježiša v Eucharistii a možno o ňom povedať, že viac času strávil v kostole, ako na fare. Tak isto sme si 23. februára (2020) pripomenuli 75. výročie smrti biskupa, mučeníka Michala Bubniča a 18. mája 100 rokov od narodenia sv. Jána Pavla II.  – veľkého adoranta Eucharistie. V rámci tohto všetkého, čo nás čakalo v roku 2020 sa pomaly ale isto vygeneroval a stanovil úmysel, ktorý nás má sprevádzať v celom tomto Roku Eucharistie: „aby sme sa všetci, teda kňazi, zasvätení i veriaci, pričinili o prehĺbenie a šírenie úcty k Ježišovi Kristovi v Oltárnej Sviatosti“. Teda aby sme sa všetci pričinili o prehĺbeniu tejto úcty voči Ježišovi Kristovi v Oltárnej Sviatosti a samozrejme aj vo sv. omši.

Drahí bratia a sestry, všetko toto spomenuté nás malo posilniť. Vrcholom Roka Eucharistie mal byť Eucharistický deň v Rožňavskej diecéze, ktorý bol plánovaný na 16. mája (2020) - na sviatok patróna našej diecézy sv. Jána Nepomuckého  a súčasne aj na 5. výročie začatia mojej služby v diecéze. K hlbokému prežívaniu Roka Eucharistie mali prispieť samozrejme aj všetky adorácie a každá jedna slávnosť, procesiová slávnosť Božieho Tela v každej jednej farnosti. To mali byť také vrcholné body celého tohoto roka. Ale prišiel koronavírus a namiesto takejto otvorenej oslavy eucharistického Krista, museli byť kostoly zavreté. Ale dovolím si povedať, že zvlášť my kňazi, samozrejme i ja ako biskup, odbremenení od niektorých ďalších povinností, každý jeden z nás kňazov sme mali vynikajúcu príležitosť, možnosť, jednoducho šancu priam sa „zavrieť“ v Božom chráme a neustále sa klaňať Ježišovi prítomnému v Eucharistii. Tak som aj niekoľkokrát vyzval spolubratov v kňazskej službe: keď inokedy veľa rozprávame ľuďom o Bohu, teraz priam zavretí v Božích chrámoch, veľa rozprávajme Bohu o nám zverených ľuďoch. Vaši ľudia prežívajú koronavírus, prežívajú obavy o svoje rodiny, o svoju prácu a o všeličo ďalšie, čo s tým súvisí. Rozprávajte Bohu o všetkých ich problémoch a prednášajte prosby svojich veriacich Ježišovi v Eucharistii.

Samozrejme a pochopiteľne sa pýtame, čo nám tento čas koronavírusu chcel povedať? Prečo vlastne prišiel a ešte vlastne ani celkom neodišiel. Vieme, že sú tu aj signály, že sa všeličo môže obnoviť. Teda prečo? Skúsme hľadať odpoveď v dnešnom prvom čítaní z Deuteronómia, teda z Druhozákona, kde Mojžiš hovorí o putovaní vyvoleného ľudu utekajúceho z Egypta, ešte stále putujúceho na púšti. Idú za slobodou. Vymanili sa z otroctva. Ale je táto cesta ľahká? Je toto putovanie ľahké? Mohli by sme povedať, že celé toto putovanie je sprevádzané ohromnými problémami a ťažkosťami. Pri dosahovaní slobody to tak býva. Ale na druhej strane – všetci putujúci môžu prežívať veľkú Božiu blízkosť. Ak sa vrátime ku konkrétnemu textu dnešného prvého čítania, k ôsmej kapitole Deuteronómia (Dt 8,2-3.14b-16a), počujeme nádherné slová, ktoré Mojžiš adresuje vyvolenému ľudu. „Spomínaj si na celú cestu, ktorou ťa Pán, tvoj Boh, týchto štyridsať rokov viedol po púšti...“ a teraz počujeme zaujímavé vysvetlenie, prečo 40 rokov sprevádzal Pán vyvolený národ po púšti. „...aby ťa pokoril a vyskúšal, aby sa ukázalo, čo je v tvojom srdci, či budeš zachovávať jeho prikázania...“ Čo keď v tejto celosvetovej pandémii chce Pán Boh pokoriť a vyskúšať aj nás? To je súčasť cesty k slobode. Dáme sa mu? Všimnite si, že mnohí sa naozaj  upokorujú a viac sa venujú modlitbe, ich život sa mení... Ale ktovie, či počet tých druhých, ktorí možno aj v tomto čase skúšky pyšne dvíhajú hlavy, ktovie, či tento počet nie je vyšší. „Pokoril ťa, nechal ťa hladovať...“, ale aj tak ťa nenechal  bez pokrmu – mohli by sme dodať. Boh „dal za pokrm mannu, ktorú si nepoznal ani ty, ani tvoji otcovia, aby ti ukázal, že nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Pánových úst.“ Pozrite, aká silná katechéza. Strasti putovania sú zrejmé, sú nespochybniteľné, ale Boh kŕmi tento vyvolený národ mannou. Ale zároveň tento pokrm má byť poučením: ľudia neupínajte sa len na to, čo je materiálne, lebo „nielen z chleba žije človek...(Mt 4,4), čo je síce veľmi dôležité, ale nie to najdôležitejšie. A tak „nezabudni teda na Pána, svojho Boha...“, a keď putujete touto krajinou, ktorá je plná hadov a škorpiónov a po vyprahnutej zemi bez vody, nezabudni, že z tej „najtvrdšej skaly vyviedol vodu a sýtil ťa na púšti mannou, ktorú nepoznali tvoji otcovia.“

Teda zopakujme si, čo som povedal, že hoci naozaj mnohé ťažkosti sprevádzali utekajúci národ, ale na druhej strane také významné znamenia potvrdzovali Božiu blízkosť a starostlivosť. A tak by sme všetky tieto momenty mohli stiahnuť na situáciu nášho putovania v tomto čase pandémie a pýtať sa: poučili sme sa už z niečoho, alebo v niečom? Začali sme brať vážne, čo hovorí Boh? Ak znova upriamime pozornosť na putujúci ľud na púšti, zo Svätého písma vieme, že za tých 40 rokov na púšti všetci vymreli, až na niektorých. Ani Mojžiš nevstúpil do Zasľúbenej zeme. Je to veľké poučenie. Aké poučenie si vezmeme my z nášho putovania týmto problémovým časom? Budeme viac prosiť, dôverovať, budeme viac žiť svoj život viery? Viac sa vynasnažíme dostať sa k Bohu, k Eucharistii, alebo budeme naďalej, či dokonca viac pokračovať v nezáujme, dokonca až v ignorancii? Uveríme, že tento Pokrm potrebujeme, ináč zahynieme, nebodaj naveky?! Tento čas vytvoril priestor na kladenie otázok takého istého alebo podobného charakteru. Všetko je na dosah. Všetko je blízko. Až sa môžeme podobať zablúdenému turistovi na púšti, ktorý vypil posledné kvapky vody a veľmi dobre si uvedomoval, že ak v krátkom čase nenájde vodu, tak zahynie. A tu zrazu počuje šum paliem, šum tečúcej vody ale asi je už taký vysilený a nedôverčivý, že to všetko začne považovať za fatamorgánu, za zrkadlenie vzduchu... až napokon celkom vysilený odpadne do piesku. Keď ho o pol dňa našli mŕtveho, bol 10 krokov od datľovej palmy a 50  krokov od studne. Stačilo len uveriť. Uveriť v to, čo počul a zmobilizovať sily. A bol by zachránený. Keď tí, ktorí ho našli sa nad tým zamýšľali, ako je to možné, že hoci bol tak blízko pri studni a  datľovníku a predsa zahynul, jeden druhému hovorí: „Nečuduj sa, to je moderný človek, ktorý síce kričí, že verí len v to, čo vidí, ale veľakrát ani v to čo vidí, neuverí.

Milí bratia a sestry, Ježiš nám dnes hovorí o Chlebe života, o tom Chlebe, ktorého predobraz - manna posilňoval ľud Starého zákona na púšti. Môžeme ho považovať tak isto za fatamorgánu, za zrkadlenie vzduchu... Ako vážne vezmeme Ježišove slová, ale aj  poučenie z nášho putovania v tejto pandémii? Najmúdrejšie urobíme, keď na slová Pána Ježiša: „Vezmite a jedzte“, odpovieme jasne: vezmeme a budeme jesť Chlieb života, ako náš stály pokrm na ceste pozemského života i pre večnosť. Ba dokonca neustále sa budeme vracať k tomu, čo je v našej diecéze úmyslom Roka Eucharistie: „aby sme sa všetci: kňazi, zasvätení i veriaci, pričinili o prehĺbenie a šírenie úcty k Ježišovi Kristovi v Oltárnej Sviatosti“. Amen.


1 2 3 4 5 6 7 >