Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

KŇAZ A RODINA – V DARE A TAJOMSTVE . Homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše 24. 2. 2018

Homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše 24. 2. 2018 v Konkatedrále sv. Mikuláša v Prešove, pri ktorej vysvätil kňaza Štefana Žarnaya z Inštitútu učeníkov Sŕdc Ježiša a Márie KŇAZ A RODINA – V DARE A TAJOMSTVE

Kto by z nás nepoznal; hoci časom už trochu mohlo upadnúť do zabudnutia;  nádherné dielo pápeža, sv. Jána Pavla II., s názvom  Dar a tajomstvo. Ako vzácne sa v ňom Svätý Otec vyznáva o kráse kňazstva. Dodnes nám znejú jeho slová o kňazstve ako o  dare a veľkom tajomstve. Ale kto vie, či sa v období stále silnejúcej sekularizácie dnešného sveta nevytráca v súvislosti s kňazstvom jedno i druhé – vedomie daru i tajomstva. Počujeme, ako mnohí hovoria: Kňazstvo nie je to dar, je to voľba jednotlivca; tak ako sa niekto rozhodne stať sa lekárom, automechanikom, kuričom, alebo niekým iným, tak sa rozhoduje aj o kňazstve. Iní povedia: Je to vplyv rodiny; mama chcela, otec chcel, babka chcela, ale nie on. Nie je to žiadne tajomstvo, je to osobná šikovnosť, ktorá zahŕňa počet aktivít, narábanie s číslami, komunikáciu s ľuďmi vplyvnými v tomto svete...; a tak by sme mohli pokračovať v mnohých takýchto postrehoch, ktoré stierajú práve ten hlboký zámer Boha skrze kňazstvo, ktorý Svätý Otec Ján Pavol II. vyjadril pri príležitosti 50. výročia svojho kňazstva, keď o ňom hovoril ako o dare a tajomstve. Iste, kňaz účinkuje vo svete a všetko spomenuté sa ho dotýka. Ale niekedy, žiaľ až v takej miere, že dar i tajomstvo jeho kňazstva sa môžu oslabiť, ba až vytratiť. Aj jeho vnímanie daru a tajomstva. A takéto  vnímanie kňazstva sa otupuje aj u ľudí.

Téme daru a tajomstva sa venujú i dnešné čítania, ktoré si zvolil ordinand Štefan. Čítanie z proroka Jeremiáša, do ktorého keď sa zahĺbime, až to nami musí zatriasť, čo to je - to Božie plánovanie a Božia prozreteľnosť so životom každého jedného z nás! Lebo bolo povedané, že „ešte skôr, ako si sa počal pod srdcom svojej mamy“, teda od večnosti, „som rátal s tebou a  mal som pre teba životnú úlohu“. Vieme si to vôbec predstaviť, že Boh od večnosti s každým jedným z nás ráta a že aj dar a tajomstvo kňazského povolania sa zrodilo od večnosti v konkrétnom človekovi? Je to dimenzia, času, ktorú nevieme ani dobre vyjadriť. A práve preto, že to nie je dobre  vyjadrené, je to aj ťažko pochopiť. Ľahšie, aj keď s veľkou dávkou  tajomstva, lebo predsa skutočnosť povolania zostáva hlbokým tajomstvom; ľahšie sa nám chápe vyjadrenie „od počatia“. Tam už je nejaká dimenzia času, ktorú dokážeme vnímať. „Od počatia som s tebou rátal.“ Ale hĺbka tohto tajomstva začína ešte oveľa skôr. Od večnosti. A potom pokračuje – od matkinho lona.

Tajomstvo hĺbky kňazského povolania pokračuje podľa slov proroka Jeremiáša  ďalej. Pri  oslovení Bohom sa ohradzuje a hovorí: „Mladučký som. Pane, čo ty so mnou chceš dokázať, veď som ešte mladučký.“ Keby som na Jeremiášovu námietku odpovedal jednoduchou zrozumiteľnou ľudskou rečou a pretlmočil ďalšie slová, ktoré zazneli prorokovi, zneli by takto: „Ak budeš hlásať seba, budeš mať tento problém i keď budeš mať veľa rokov. Teda nie je problém, že si mladučký. Problém budeš mať, aj keď budeš mať veľa rokov, keď budeš hlásať seba. Ja, tvoj Boh, ktorý ti dávam toto povolanie, tento tvoj problém  vyriešim, lebo  JA ťa posielam. To povolanie si si nedal sám. To sa zrodilo z mojej lásky voči tebe a ľuďom.“ A znova nám pripomína: „keď budeš presadzovať seba, nikdy nesplníš svoju úlohu, ale ak prijmeš, že kňazstvo je dar a tajomstvo, dotknem sa tvojich pier a do tvojich úst vložím svoje slová. Nie tvoje, ale svoje slová!“ My sa naozaj v priebehu dejín Cirkvi veľakrát presviedčame o tom, koľkí jednoduchí, ale verní kňazi oslovovali oveľa viac, ako premúdrelí, ktorí nepriťahovali ľudí k Bohu, ale k sebe. Preto títo jednoduchí nevyprázdňovali kostoly, ale ich napĺňali, pretože ohlasovali Božie slovo. Boli neustále pripravení, otvorení, aby Boh vkladal svoje slovo do ich úst.

V rozjímaní nad darom a tajomstvom kňazstva sa posúvame ďalej, k evanjeliu, k známemu dialógu Petra a Ježiša, pri ktorom zaznie trikrát tá istá Ježišova otázka: „Peter miluješ ma, máš ma rád??“ A Peter trikrát súhlasne prikývne, aby napokon počul: „Pas moje ovce.“ Môžem povedať za seba, a verím, že aj tu prítomní kňazi môžu povedať to isté: koľkokrát sme my, ako kňazi, ja ako biskup, koľkokrát sme dostali túto otázku?! Ale tiež, koľkokrát sme sa stretli s jednoduchými veriacimi ľuďmi, ktorí osobne reagujúc práve na tú istú otázku, nás kňazov, i mňa ako biskupa povzbudili a nebojím sa povedať, že i zahanbili. Pretože preukázali veľakrát oveľa väčšiu lásku k Bohu, otvorenosť pred Bohom. A tak, ako iste nejeden kňaz, aj ja som sa pýtal veľakrát: Prečo si Pán Boh nevyvolil iných ľudí za kňazov? Tých, ktorí preukázali oveľa väčšiu lásku a vzťah k Bohu. Prečo? Lebo kňazstvo je dar a tajomstvo. A to tajomstvo si Boh chráni.  On je darca tajomstva každého jedného kňazského povolania. Dobre je všetko si to pripomínať. A dobre je  nám kňazom, vrátiť sa k tomu aj teraz, keď sme tu s tebou na začiatku tvojej kňazskej cesty, milý Štefan. Je dobré uvedomiť si hĺbku tajomstva kňazstva. Tak sa potom budeme dotýkať aj ďalších tajomstiev.

S tajomstvom kňazstva, ako som už naznačil v úvode sv. omše, veľmi úzko súvisí tajomstvo iných ľudí. Včera večer, keď som sa modlil krížovú cestu,  zvolil som si ako tému na rozjímanie tejto pobožnosti: Kňazstvo a rodina. Hneď pri prvom zastavení mi Pán vnukol myšlienky o tom, ako kňazstvo i rodina stojí pred svetom, ktorý je „Pilát“, lebo dnešný svet už dávno zavrhol kňazstvo a teraz brojí proti rodine, odsudzuje rodinu a posiela ju na smrť. Dnešný svet sa tiež volá „Pilát“, lebo, opakujem, tiež odsudzuje -kňazstvo a najnovšie, veľmi vehementne i rodinu! Práve preto je dôležité upozorniť na hlboké prepojenie medzi kňazstvom a rodinou. Aby bola medzi nimi vzájomná podpora a pomoc. Spomeniem aj iné tajomstvo, aby sme možno hlbšie porozumeli aj v súvislosti s ním, tajomstvo Štefanovho povolania a jeho začlenenia medzi učeníkov Sŕdc Ježiša a Márie.  

Je 13. máj 1981. Najvyšší kňaz, Svätý Otec, dnes už svätý Ján Pavol II., v ten deň v dopoludňajších hodinách ustanovil Pápežský inštitút pre štúdium manželstva a rodiny a zároveň Pápežskú radu pre rodinu. To bolo 13. mája 1981 dopoludnia. A popoludní? Myslím, že si veľmi dobre pamätáme, že popoludní v ten istý deň sa udial atentát na pápeža Jána Pavla II. Rodina, kňazstvo, Najvyšší kňaz, ktorý celou svojou životnou energiou bojoval za rodinu a napomáhal rodine; teraz sa na ňom spĺňajú predpovede z Fatimy: Biskup odetý v bielom bude zabitý. Jeho krv a jeho utrpenie, ako by mali byť spečatením jeho vízie ochrany rodiny. Bolo treba: jeho krv, utrpenie, jeho obetu, aby Božia inštancia, ktorá sa volá rodina, dostala plné, hojné Božie požehnanie.

Prvým rektorom tohto ustanoveného Inštitútu o rodine bol nedávno zosnulý kardinál Caffarra. On po komunikácii so sestrou Luciou, v závere jej života jasne povedal: V tých posledných časoch diabol bude najviac útočiť na rodinu. To bude jeden zo znakov posledných čias. Bude útočiť, aby spôsobil jej zánik, zničenie. Tento útok môže  zničiť tieto veľké hodnoty, alebo sa ľudstvo spamätá, a uvedomí si, že rodina je ohrozená a má byť zničená. Preto aj pápežom založený Inštitút o rodine nemal byť nejakou výsostne akademickou pôdou; ale všetky tieto debaty akademickej povahy mali prechádzať do konkrétneho života. Svätý Otec Ján Pavol II. chcel, aby rodina bola šíriteľom civilizácie lásky, aby zastavila kultúru smrti a aby sa šírila kultúra života. A Ján Pavol II., ako bolo povedané, dal do zápasu o rodinu svoju energiu, svoje utrpenie, aj svoju krv. Dal do toho všetko. To je to veľké tajomstvo jednoty, keď silou bytosti svojho kňazstva sa pričinil o toto všetko. Milý Štefan, a všetci tu dnes prítomní Tvoji spolubratia na čele s generálnym predstaveným prof. Noriegom; ja vás vnímam tak, že aj vy, ako učeníci Sŕdc Ježiša  a Márie, ste veľkí podporovatelia a pokračovatelia práve tohto zámeru Svätého Otca Jána Pavla II. Vy ste zdvihli túto  štafetu a  nesiete ju ďalej. Aj cez vás sa posilňujú všetky aktivity, snahy o dobro rodiny, aj tu na Slovensku. Vďaka vám za všetky iniciatívy, ktoré v našich mestách vďaka Bohu požehnane pôsobia. Fatima! Fatima naozaj nepovedala posledné slovo – ani v otázke dôležitosti kňazstva a rodiny; nepovedala posledné slovo ani o utrpení. Dovolím si vysloviť svoju prosbu, aby cez teba Štefan, bolo všetko posilňované v prospech rodiny i tu na Slovensku, a verím, že nikto mi to nebude zazlievať, keď poviem, aby ste ako Inštitút, dovideli aj do Rožňavy. Lebo ako zdôraznil váš generálny predstavený, prof. Noriega v rozhovore pre časopis Horizonty: „Kňaz je tým, ktorý sprevádza ľudí – cez rodinu. Cez svoju kňazskú službu.“ A potrebujeme sprievodcov bez strachu, takých, ktorí nezrieďujú náuku, ale ju podávajú v pravosti a pravdivosti ďalej. 

Vraciam sa znova k mojej úvahe Krížovej cesty a k jej prvému zastaveniu. Ježiš bol v prvom zastavení krížovej cesty odsúdený; ale i každý, kto podporuje kňazstvo a rodinu, je vlastne súdený a odsúdený. Ale netreba nám plakať, ako plakali ženy v ôsmom zastavení. Netreba nám plakať nad tými, čo to spôsobujú. Je treba, aby sme plakali sami nad sebou, keď tieto útoky ticho schvaľujeme. Ticho – to znamená, že na ne nereagujeme. Keď nepodporujeme tých, ktorí sú zástancami kňazstva a rodiny. Ako sa prejavuje toto schvaľovanie? Tým, že sa  nepovažuje za dôležité, aby sa mladí sobášili, aby boli zakladané rodiny, aby rástol počet detí..., to je všetko podpora tých nedobrých snáh, ktoré podpiľujú korene rodiny. Tam sa zrieďuje celý postoj k týmto veľmi vzácnym hodnotám.

Veľmi rád poukážem aj na vaše školy, milý Štefan, ktoré rozbiehate v Španielsku. Kto má ešte predstavu, že Španielsko je celé katolícke, veľmi sa mýli. Tam je to ešte tvrdšie, ako u nás. Aj proti kňazom, aj proti rodine. A vy ste v takomto  prostredí nabrali odvahu budovať riadne katolícke školy. S celou náukou katolicity a so všetkým, čo k tomu  patrí. A rodičia, ktorí do týchto škôl dávajú svoje deti, či sú veriaci, málo veriaci, alebo neveriaci; dostávajú jasné pravidlá a  poviete im: Tu sa modlíme, chodíme na omšu, tu sa rešpektuje poriadok. Páči sa Vám? Dobre. Nie? Máte iné školy. Povieme: Je to diskriminácia!? Nie! Oni si môžu vybrať. A keď si vybrali tento typ školy, tak sú ochotní to všetko rešpektovať... Vy máte odvahu v tom prostredí  presadzovať a držať hodnoty viery, rodiny. Ešte dodám, že rodičia si musia za školu platiť. A sú  ochotní priniesť aj túto obetu. Preto naozaj, vďaka vám, bratia Inštitútu učeníkov Sŕdc Ježiša  a Márie, ale aj vďaka vám, drahí bratia a sestry, každému jednému Šimonovi a Veronike, ktorí na „Krížovej ceste“ dnešného sveta pomáhate – i nám kňazom, i rodinnému životu.

Na každej krížovej ceste je Mama, Panna Mária, nová sila a nová nádej. Áno, nenechajme pochovať nádej, ako je v  štrnástom zastavení krížovej cesty pochovaný Ježiš. A všetci, ktorí si mysleli, že už je všetkému koniec, sa totálne mýlili. My pochovajme strach, nečinnosť, pretvárku! S Fatimou naozaj prišla nová nádej! Milý Štefan, nes aj so svojimi spolubratmi naďalej túto horiacu fakľu, štafetu po celom svete. A príďte ako spoločenstvo i k nám na Slovensko, i do Rožňavy. Amen.


1 2 3 4 5 6 7 >