Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

KRISTOVA VYLIATA KRV NÁM PONÚKA VEČNÝ ŽIVOT- Veľký piatok - homília Mons. Stanislava Stolárika počas obradov v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave (v priamom prenose Rádia Lumen 19.4.2019)

Nie je to tak dávno, čo sa mi dostala do rúk veľmi zaujímavá kniha so  zaujímavým názvom: Dynamickí katolíci. Napísal ju laik, Američan Matthew Kelly. Každému katolíkovi by som odporúčal prečítať si túto knihu - „Dynamickí katolíci“. V úvode, alebo v akomsi predslove tejto knihy autor dáva do úst otca rodiny slová, ktoré nás vovedú do skúsenosti, ktorú neskôr prežije on a jeho najbližší.

Spomínaný muž sa autom unavený vracia z práce, šoférujúc zapne rádio a počuje, ako v nejakej dedinke, tam kdesi veľmi ďaleko v Indii zomreli štyria ľudia na neznámu chorobu. Muž správe nejakú veľkú pozornosť nevenoval, veď každú chvíľu zomierajú nejakí ľudia... Ale neprešlo veľa dní a svetové správy preniesli oznam, že na tú istú chorobu zomrelo v Himalájach 40 tisíc ľudí. To už bolo samozrejme o čomsi inom. A ako rástol počet dní, rástol aj počet krajín, do ktorých sa táto choroba vkradla. Samozrejme, najskôr do okolitých, blízko Indie - do Pakistanu, Iránu, Afganistanu a ďalších, v ktorých sa neznáma choroba nielen šírila, ale aj zabíjala veľké počty ľudí. Neubehol dlhý čas a smrtiaca choroba preskočila do severnej Afriky.

Pre muža, ktorý sledoval tieto správy i ďalej, to ešte stále bolo ďaleko, ale tieto znepokojujúce správy sa stali, dá sa povedať svetovou správou a  svetovým problémom. Americký prezident vyhlasuje, že sa s celou rodinou modlí za vyriešenie problému a vraj čoskoro sa naozaj všetko vyrieši; len nikto nevedel povedať ako. Francúzsky prezident uzatvára hranice, nik nemôže prísť do krajiny, zvlášť nikto zo štátu, kde je už táto tajomná choroba rozšírená. Aj napriek tomu, večer vo francúzskych správach už je predstavená žena, ktorá plače v nemocnici, lebo je nakazená hroznou chorobou. Choroba je už aj v Európe. Choroba je skutočne hrozná, pretože nakazený človek sprvoti nič nespozná. Až po týždni začne cítiť bolesti, štyri dni potom prežíva hrozné utrpenie a napokon zomiera. Veľká Británia takisto zatvára hranice, nikto nemôže priletieť; ani najbližší príbuzní, ale aj tak sa choroba postupne šíri po  mestách krajiny. Strach zachvacuje aj Spojené štáty, pretože táto epidémia prechádza aj cez oceán a prvé dve ženy v Štátoch zomierajú. A tak, ako inde sa postupne šírila táto choroba, postupne sa šíri aj v mestách jednotlivých štátov Ameriky.

Ale konečne svitá nejaká nádej. Vedci, výskumníci a lekári prišli na to, že existuje možnosť pripravenia vakcíny, lieku, ktorý by vyriešil tento problém. Ale liek možno vyrobiť jedine z krvi nenakazeného človeka. Preto padne rozhodnutie pre celé Spojené štáty, že na znamenie, na signál sirény sa všetci ľudia majú dostaviť na odberové miesto a dať si odobrať svoju krv na vyšetrenie. Teraz sa to priamo dotkne muža, s ktorým sme začali príbeh, pretože prichádza na rad aj jeho rodina. Prídu na odberné miesto, krv im odoberú a povedia tak, ako každému inému, že sa majú vrátiť na parkovisko a tam počkať na výsledky. Samozrejme, všetci vystrašení a vystrašene čakajú. Ale lekári akoby len robili odbery. Stále nikoho nevolajú. Žeby neobjavili nenakazenú krv? Čo to znamená? Vari je to už koniec sveta? Napriek všetkej tejto neistote, priam beznádeji, predsa sa len po chvíli z budovy smerom k parkovisku rozbehnú určití, nazvali by sme ich „parlamentári“ a kričia, vykrikujú nejaké meno. Syn spomenutého otca, potiahne otca za rukáv a hovorí: „Otec to je moje meno!“ Vykrikujúci meno zbadajú chlapca, pribehnú k autu a začnú chlapca vyťahovať z auta. Otec sa bráni a kričí: „To je môj syn, kde ho beriete?!“ Snaží sa ho chrániť, nepustiť. Nič nepomáha. Možno to má vyznieť uspokojujúco a upokojujúco, keď mu povedia: „Nebojte sa, zdá sa, že váš syn má zdravú krv, ale ešte musíme urobiť ďalší test.“

Starý lekár to potom zopakuje znepokojenej mame: „Zdá sa, že váš syn má zdravú krv, potrebujeme ho ešte raz otestovať.“ Keď majú výsledky nového testu, lekári sa plní radosti obracajú na rodičov a hovoria: „Veľmi pekne vám ďakujeme. Krv vášho syna je ideálna, je čistá, neinfikovaná. Je to dokonalý materiál na výrobu očkovacej látky.“ Ľudia v Štátoch i vo svete po zachytení tejto správy vykrikujú od radosti. Rodičia však v kontakte s lekárom zrazu začujú len tak, akoby mimochodom z jeho úst: „Ale váš syn je maloletý. Potrebujeme váš súhlas.“ A tu sa začne odvíjať veľmi náročný dialóg medzi lekárom, mamou a prítomným otcom. Lekár položí pred rodičov tlačivo na podpis. Rodičia čítajú, a mama, vidiac jednu rubriku sa spýta: „A koľko krvi má dať môj syn?“ Lekár sa snaží otázku zahovoriť a povie: „Netušili sme, že ide o maloletého, že ide o dieťa.“ Mama zopakuje otázku: „Tak koľko krvi má dať syn?!“ Teraz už lekár povie priamo pravdu: „Budeme ju potrebovať všetku.“ „Všetku?!“ Mama s otcom sa zhrození chytia za hlavu. „To znamená, že náš syn umrie! Je to náš jediný syn!“ Lekár dívajúc sa na zhrozených rodičov im začne hovoriť: „A vy nerozumiete? Ide o záchranu celého ľudstva! Podpíšte to, nemám čas!“ Matka ešte hľadá nejaké iné riešenia, pýta sa: „A nemôžete mu dať transfúziu?!“ „Mohli by sme, ale nemáme nijakú inú neškodnú krv, okrem krvi vášho syna. Podpíšte!“

Milí bratia a sestry, zvlášť vy, otcovia a mamy; čo by ste robili v takej chvíli, keby ste boli postavení pred takúto hroznú otázku, výzvu a hrozné rozhodnutie? Možno ako omráčení podpíšete, lebo niet iného východiska? Lekár sa ešte pýta: „Chcete byť ešte chvíľu so synom, kým začneme?“ Znova sa pýtam, ako by ste reagovali v tejto chvíli, v tej poslednej chvíli pred rozhodnutím o obetovaní vlastného dieťaťa? Ako by ste sa cítili? Syn vidiac veľkú neistotu na tvárach svojich rodičov sa pýta: „Otec, mama, čo sa to tu deje? Čo sa to tu robí?“ Čo by sme, čo by ste mu povedali v týchto posledných chvíľach jeho života? Lekár znova nástojčivo vyriekne: „Musíme začať! Ľudia na celom svete umierajú, čakajú na liek, na vakcínu. Musíme začať!“ A syn sa úpenlivo díva na otca, na mamu a s bolesťou, i vyčítavo hovorí: „Otec, mama, prečo ma tu nechávate, prečo ma opúšťate?! Prečo odchádzate?!“

O týždeň je pohreb. Všade sa vychvaľuje táto výnimočná obeta v prospech celého ľudstva. Mnohí zo zachránených, či už prišli na pohreb, alebo aspoň na diaľku, ďakujú svojmu záchrancovi. Mnohí, a bola to drvivá väčšina, boli tí, ktorí neprišli, ktorí nereagovali, a ešte aj z tých, ktorí prišli, niektorí sústrasť len predstierajú, ďalší podriemkávajú, unudene zívajú, dívajú sa na hodinky a repcú medzi sebou: „Kedy sa to už konečne skončí?“ Rodičia vidiac tieto otupelé reakcie prítomných, s bolesťou v srdci si uvedomujú: „Náš syn zomrel za vás. Znamená to niečo pre vás?“

Milí bratia a sestry, tento príbeh hovorí o obeti, ktorá bola vykonaná v prospech  záchrany pozemského života. Ale ktorýkoľvek aj zachránený pozemský život, sa raz skončí. I tak mnohí napokon nedoceníme tie mnohé obete vojakov, ktorí bránili vlasť, záchrancov, ktorí zachraňovali, napríklad Černobyľ, Dvojičky; nedoceníme obetavosť lekárov, zdravotníkov, misionárov, našu slovenskú sestričku Teréziu – Veroniku, ktorá bola zabitá v Sudáne... 

Dnes, keď stojíme pod Ježišovým krížom, znova si uvedomujeme: Otec dal svojho jediného Syna. A na rozdiel od uvedeného príbehu, tento Syn sa nepodriadil len rozhodnutiu svojich rodičov, ale Boží Syn, Ježiš Kristus dobrovoľne prijal obetu za záchranu ľudstva, za nás. Prijal túto obetu, aby každý jeden, kto ho príjme, mal naplnený pozemský život a kvôli tejto obete bol zachránený pre večný život. A znova treba povedať, že každý naplnený pozemský život sa raz skončí. Ale život, ktorý nám získal, zaistil Ježiš, trvá naveky. Teda môžeme povedať, že dnes sme na Ježišovom pohrebe. Na pohrebe toho, ktorý za nás obetoval všetku svoju krv. Jeho utrpenie a jeho vyliata krv nás zachraňujú pre večnosť. Kiež sme plní vďačnosti a prijmeme túto obetu, ktorá voči celému ľudstvu nie je zbytočná. Môže byť zbytočná pre jednotlivca. Pretože tu bola ponúknutá Kristova obeta pre každého človeka, ale nie každý ju  prijíma.

Dnes na Veľký piatok začíname aj deviatnik k Božiemu milosrdenstvu. Včera som poprosil kňazov z celej našej diecézy, dnes prosím vás a cez éter prosím i všetkých na Slovensku, aby sme tento deviatnik k Božiemu milosrdenstvu obetovali za Katolícku škôlku blahoslavenej Zdenky, tu v Rožňave. Ide to spolu - pohľad na kríž a začiatok deviatnika k Božiemu milosrdenstvu. Lebo Boh tak miloval svet, taký veľký je prejav Božieho milosrdenstva, že dal vlastného Syna. Božie milosrdenstvo to nie je nejaká rozprávka, ani nejaká fikcia. To je tvrdá realita obety Ježiša Krista na kríži a realita jeho vyliatej krvi. Tu sa znova potvrdzuje to, čo som povedal pred chvíľou: kajúci lotor Božie milosrdenstvo prijal a nekajúcemu lotrovi to bolo „ukradnuté“. A tak sa to deje neustále. Áno, každá obeta môže byť nepovšimnutá: obeta vás otcov, mám, záchranárov, vojakov, lekárov, misionárov..., ale každý z týchto ľudí prispel k záchrane pozemského života. A môžeme povedať, že aj napriek nevďačnosti, každý zo zachraňovaných môže nejako prežiť. Ale kto  chce žiť naveky, nemôže žiť bez prijatia Kristovej obety. Mali by sme vždy vo svojom živote potvrdzovať prijatie tejto Kristovej obety.

Na Slovensku je pekná tradícia; a bolo by dobré, keby aj pričinením každého jedného z nás aj pokračovala aj rástla: poklona v Božom hrobe. Počas dnešného večera a zajtra po celý deň, celé rodiny prichádzajte spolu so svojimi deťmi k Božiemu hrobu uctiť si Ježiša Krista, ktorý za nás obetoval svoj život a vylial svoju krv.

Milí otcovia a mamy, hovorte deťom o kríži Ježiša Krista. Uctievajte si aj doma vo svojich príbytkoch Kristov kríž, znamenie nášho víťazstva. A kde sa dá, aj na verejnom mieste, či je to nemocnica, škola, alebo kancelária, alebo iný priestor; dajme tam znamenie kríža a zakaždým, keď vyriekneme krásne slová: „Klaniame sa ti Kriste a dobrorečíme ti, lebo si svätým krížom vykúpil svet“, znova vyjadrime a vyjadrujme svoju vďaku. Vďaku za náš večný život, ktorý máme cez Kristovu obetu. A znova, pri pohľade na kríž, vzbuďme v sebe krásnu a šľachetnú túžbu, aby Ježišova obeta nebola zbytočná pre mňa. Aj keď si ju niekto nevšimne a nevšíma, nech nie je Kristova obeta zbytočná pre mňa. Amen.


1 2 3 4 5 6 7 >