Zastavme sa pri našom Jordáne – našej krstiteľnici (1. február 2023)
Homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 1.2. 2023 (v priamom prenose do Rádia Lumen)
Všetkých vás pozdravujem, tu v katedrále, ale aj celú duchovnú rodinu rádia Lumen, tiež všetkých, ktorí nás sledujete aj cez internet. Nech vás všetkých Božie slovo povzbudí a usmerní. Možno aj práve preto, že mnohí, ktorí nás v tejto chvíli počúvate, ste takmer všetci pokrstení. Možno väčšina aj pobirmovaní. A tým, že hovoríme v tomto roku práve na túto tému, keďže v diecéze prežívame Rok sviatostí krstu a birmovania, ale prosíme aj za hľadajúcich Boha, možno práve aj tieto myšlienky všetkým poslucháčom môžu čosi pripomenúť.
V predchádzajúcej – januárovej katechéze sme poukázali na veľkú dôležitosť krstu a dali si úlohu, aby si každý z nás zistil, kde a kedy bol pokrstený a aby potom tento deň krstu aj birmovky slávil tak, ako narodeniny, meniny, prípadne niektoré ďalšie rodinné slávnosti. A zvlášť, aby sme sa, či už aktuálne alebo duchovne zahľadeli na kostol či kaplnku, kde sme boli pokrstení, a spomenuli si aj na svedkov nášho krstu - na kňaza, na rodičov, na krstných rodičov. Ak sme azda poväčšine boli krstení ako malé deti, tak aspoň z rozprávania si to zistime. Zahľaďme sa konkrétne aj na krstiteľnicu vo farskom kostole, teraz aktuálne my - tu v katedrále. Na krstiteľnicu, o význame ktorej sme už hovorili aj pred mesiacom, ale treba o nej ešte hovoriť viac, lebo ona je takým „nemým svedkom“ každého jedného pokrsteného. Možno, že sa na niektorých miestach používanie krstiteľnice tak trošku odstavilo, a preto jej treba znova vrátiť vzácnosť, dôstojnosť, vznešenosť - tomuto „nemému svedkovi“ krstu každého jedného pokrsteného človeka. Lebo vo chvíli krstu sme zomreli hriechu a narodili sme sa pre večný život. Teda nielen Božie chrámy, ale aj krstiteľnice v nich sú svedkami, udalosti pri ktorej sme v mene Najsvätejšej Trojice prijali sviatosť krstu a dostali krstné meno, chvíle, keď za nás boli skladané krstné sľuby. Odvtedy sa krstiteľnica pre nás stala akoby našim „Jordánom“. Každý máme ten svoj „Jordán“, kde sme boli pokrstení. Ak nemôžme byť často pri tej krstiteľnici, ktorá bola reálne „svedkom“ nášho krstu alebo ak sme boli núdzovo pokrstení, zahľaďme sa na krstiteľnicu vo svojom farskom chráme a ju považujeme od tejto chvíle za svoj „Jordán“, kde sa aj nad nami otvorilo nebo a aj nad nami odzneli krásne Otcove slová: „Ty si môj milovaný syn, ty si moja milovaná dcéra.“ A dívajúc sa na našu krstiteľnicu, na náš „Jordán“, pomodlime sa možno Verím v Boha, zrieknime sa Zlého... Niektoré ďalšie návrhy si ešte povieme. Teda oprášme svoj pohľad na dôležitosť a dôstojnosť každej jednej krstiteľnice vo farskom kostole, lebo tam sa udiala tak nesmierne veľká udalosť, že má význam nielen pre náš pozemský život, ale má význam pre celú našu večnosť.
Krst! Prečo? Tu si musíme pripomenúť náuku Katolíckej cirkvi o dedičnom hriechu, tak ako je zhrnutá v Katechizme katolíckej cirkvi. Najskôr si treba pripomenúť nádherný Boží zámer, keď Boh každého jedného z nás stvoril – tak, ako našich prarodičov Adama Evu - na Boží obraz. Každý sme dostali dôstojnosť osoby. Boh všetko stvoril pre človeka, ale človek bol stvorený preto, aby slúžil Bohu, aby Boha miloval a aby mu obetoval celé stvorenie. Človek bol aj ustanovený v priateľstve so svojím Stvoriteľom a v súlade so sebou samým a so stvorením, ktoré ho obklopuje. Tento stav prevýšila iba sláva nového stvorenia v Kristovi. Dostali sme obrovský dar v našich prarodičoch Adamovi a Eve. Pokiaľ by boli prví ľudia zotrvali v tom nádhernom spoločenstve s Bohom, človek nemal nikdy umrieť, ani nikdy trpieť. V človekovi by bol nádherný súlad vlastnej osoby, krásny súlad medzi mužom a ženou, nádherný súlad medzi človekom a celým stvorenstvom. Toto sa stratilo hriechom našich prarodičov. Zo zjavenia však vieme, že Adam dostal nádhernú harmóniu súladu, prvotnú svätosť a spravodlivosť nielen pre seba. Nielen pre seba, ale pre celú ľudskú prirodzenosť, pre všetkých ľudí. Vo chvíli, keď Adam a Eva podliehajú pokušiteľovi, páchajú osobný hriech. Ale tento hriech zasahuje ľudskú prirodzenosť, ktorú budú prenášať v stave po páde. Je to hriech, ktorý sa bude prenášať na celé ľudstvo rozmnožovaním. To jest prenášaním ľudskej prirodzenosti pozbavenej prvotnej svätosti a spravodlivosti. Preto sa tento dedičný hriech volá „hriechom“ v analogickom zmysle: je to hriech „zdedený“. My sme ho nespáchali, teda nie je spáchaný nami. Ale je to stav, v ktorom sme sa narodili. Voláme ho „dedičný hriech“ (porov. KKC 357,358, 374, 375, 376, 404, 405). Dnes už odhaľujeme veľmi tajomné zákony genetiky a mnohé veci sú pre nás obrovským objavom. Tu môžeme hovoriť o duchovnej „genetike“, ktorá sa tu udiala a sa prenáša. Krst tým, že dáva život v Kristovi, presnejšie v Kristovej milosti, zotiera tento dedičný hriech a znova obracia človeka k Bohu. Ale následky tohto hriechu predsa len zostávajú, pretrvávajú, sme oslabení, náchylní k zlému a do konca svojho života sme vystavení duchovnému boju.
Teda na jednej strane - naozaj v žiadnom prípade nemôžme umenšovať hriech prvých rodičov, v ktorom sme sa všetci narodili, a v ktorom sa rodia všetci ľudia s výnimkou Panny Márie, ale na druhej strane, nám treba oslavovať a ďakovať za Božie milosrdenstvo, ktoré sa rozlialo na padnuté ľudstvo v ešte väčšej miere, ako bolo dané prvým ľuďom. Toto je pre nás priam nepochopiteľné. Až neuveriteľne nádherne to vyjadril svätý Augustín slovami, ktoré poznáme z veľkonočného chválospevu Exultet, ktorý sa spieva alebo recituje na Bielu sobotu. Tam je krásne povedané, vyspievané: „Ó, šťastná vina, pre ktorú k nám prišiel taký vznešený Vykupiteľ.“ Tento svätec, cirkevný otec sv. Augustín prvotný hriech pomenoval ako šťastnú vinu. Lebo táto vina spôsobila, že sa narodil tak vznešený Vykupiteľ celého ľudstva a jediný Vykupiteľ všetkých ľudí. Ale človek stále zostáva zvedavým, niekedy oprávnene niekedy z iného dôvodu, a teda sa pýta: „Prečo Boh nezabránil človekovi zhrešiť?“ Milí bratia a sestry, odpoveď je jednoduchá: lebo Boh aj v raji rešpektoval slobodu človeka a keď rešpektoval slobodu človeka, človek mohol aj padnúť. Ale zopakujme znova, že v nádhernom pláne Božieho milosrdenstva Boh robí tak nesmierne nepochopiteľný krok, že poslaním vlastného Syna ponúka človeku oveľa viac zo svojho milosrdenstva, dobroty a lásky, ako mali prví rodičia, Adam a Eva. Sv. Lev Veľký sa napríklad vyslovil: „Nevýslovnou Kristovou milosťou sme dostali väčšie dobrá, ako sme stratili diablovou závisťou.“ Sv. Tomáš Akvinský: „Nič nebráni tomu, aby po hriechu bola ľudská prirodzenosť povznesená k niečomu vyššiemu. Boh totiž dopúšťa, aby sa stalo zlo, aby z neho vyvodil niečo lepšie.“ Teda to víťazstvo nad hriechom, ktoré vydobyl Kristus, nám darovalo lepšie dobrá, ako boli tie, ktoré nám odňal zdedený hriech. Nádherne to vyjadril aj sv. apoštol Pavol v Liste Rimanom 5, 20, keď napísal: „Kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila Božia milosť.“ Ešte viac sme získali.
Krstom sme sa stali Božími deťmi, je nám odpustený dedičný hriech a v prípade dospelého človeka katechumena aj všetky osobné hriechy a tresty, ktoré prichádzajú za spáchané hriechy. Krstom má človek účasť na Božom živote cez milosť posväcujúcu. Stáva sa bratom a sestrou Pána Ježiša a živým chrámom Ducha Svätého. Krstom sme začlenení do Cirkvi, Archy spásy. Krst vtláča do duše nezmazateľný znak, charakter. Krst nás napĺňa ozajstnou prítomnosťou Boha. Možno niektorí skôr narodení pamätáte, ako pri jednej návšteve Poľska Svätý Otec - svätec Ján Pavol II. pred zástupmi zobral na ruky malé dieťa a s týmto dieťaťom požehnal celý zástup. Samozrejme, že to dieťatko reagovalo po svojom, a sa tam rozplakalo. Svätý Otec povedal: „Čo plačeš, keď pápež s tebou, žehná?“ Lebo to bola čistá monštrancia prítomného Boha v srdiečku dieťaťa – v jeho duši. V prvotnej Cirkvi sa krst vysluhoval iba raz - na vigíliu Veľkej noci. Pred krstom sa človek najskôr obrátil na západ, aby sa zriekol zlého ducha, vyzliekol si staré šaty, čo poukazovalo na zanechanie starého spôsobu života, ale naznačovalo aj počiatočnú jednoduchosť dieťaťa, ktoré sa rodí na tento svet. Potom sa obrátil na východ a vyznal svoju vieru v Boha Otca, Syna a Ducha Svätého. Východná svetová strana je totiž symbolom Krista a aj kostoly boli tak stavané, aby oltár bol smerom na východ. Po krste, pokrstení mali privilégium nosiť celý týždeň biele rúcho. Preto veľkonočná vigília dostala pomenovanie „Biela sobota“. Týždeň na to, teda druhá Veľkonočná nedeľa, ktorú my dnes poznáme ako Nedeľu milosrdenstva, bola „Nedeľou odkladania bieleho rúcha“. Poznáme známe slová znova sv. Pavla apoštola v liste Galaťanom: „Všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli“ (Gal 3, 27). Krstná košieľka bielej farby teda už nielen celý šat, ale aj košieľka, vyjadruje svätosť, nevinnosť, vo Svätom písme poukazuje na nebo. Spomeňme si na premenenie Pána Ježiša na vrchu Tábor (porov. Mt 17, 1-9). Ježišovo rúcho, jeho odev pri premenení zbelel ako svetlo. Po vzkriesení Pána, anjel oblečený do bieleho rúcha zvestuje ženám Ježišovo vzkriesenie (porov. Mt 28, 3). V Jánovej Apokalypse sa o tých, ktorí zomreli mučeníckou smrťou pre Krista hovorí: „To sú tí, čo prichádzajú z veľkého súženia: oprali si rúcha a zbielili ich v Baránkovej krvi“ (Zjv 7,14). Biele rúcho je symbolom čistého a svätého života. Je znakom novej dôstojnosti človeka.
Keď hovoríme o tak vznešenej veľkosti pokrsteného človeka, dovolím si povedať, že je celkom normálne a prirodzené, že na prijatie krstu sa treba aj náležite, dôstojne pripraviť. Veď čím hodnotnejší predmet dostaneme do svojich rúk, napr. nejaký spotrebič alebo niečo iné, tým viac študujeme, ako s ním zaobchádzať, aby sme ho nepokazili, ale ako čo najsprávnejšie ho používali a starali sa oň, len aby nám dobre a dlho slúžil. Krst - táto veľkosť vyznačenia zo strany Boha tiež vyžaduje určité predpoklady, podmienky, ale aj náležitú prípravu, aj potrebné vedomosti a tak ďalej. Možno zostaneme veľmi prekvapení, keď zacitujem Karola Veľkého, cisára Svätej Rímskej ríše, ktorý v roku 804 napísal list Garibaldovi, biskupovi v Liège, aby dohliadal na prax krstenia, a staral sa aspoň o minimálnu znalosť viery. Opakujem, cisár, teda svetský panovník píše biskupovi, aby sa postaral o náležitú prípravu pre všetkých, ktorí majú byť pokrstení. Cisár sa trošku posťažoval: „Nedávno sme zistili, že na sviatok Zjavenia Pána sa u nás našlo mnoho takých, ktorí chceli, aby ich deti boli pokrstené; prikázali sme ich preskúšať a preskúmať, či poznajú a naspamäť vedia aspoň modlitby Pater noster a Crédo (teda Otčenáš a Verím v Boha) a mnohí nevedeli.“ A tak mali prisľúbiť alebo chceli prisľúbiť, že sa naučia. Ale nech si aj nájdu človeka, ktorý ich v tom poučí. A preto cisár kladie biskupovi na srdce: „Stretnite sa s vašimi kňazmi a porozprávajte sa o tom. Pozorne hľadajte a skúmajte pravdu v tejto otázke, aby sa nezanedbávalo dielo Pánovo.“ Teda ozaj so značnou starostlivosťou je potrebné venovať sa aj príprave. Cisár stanovil kritérium oddialenie krstu, pokiaľ sa nenaplnia podmienky pre jeho prijatie. Znova sa vráťme k prijatej sviatosti krstu. Spomenul som hneď v úvode, že je potrebné, odporúčané sláviť výročia prijatia krstu. Na našej webovej stránke www.burv.sk sme aj ponúkli obrad, ako si v deň krstu alebo birmovky pripomenúť tento veľký a vzácny dar, ktorý sme dostali od Boha. Môžete si to vyhľadať a stiahnuť. Ďalším odporúčaním môže byť - v ten deň, v ktorý sme boli pokrstení - ja som bol pokrstený 6. marca - tak vždy šiesteho v každom mesiaci ísť si vykonať svätú spoveď. Tak ako sme boli očistení od hriechu pri krste, znova sa očisťovať pri svätej spovedi. Rozpamätať sa na kostol, kaplnku, kde sme boli pokrstení. Nájsť si čas tam zájsť. Častejšie sa pomodliť - znova opakujem - za svedkov krstu. Zvlášť za kňaza, ktorý nás pokrstil, za rodičov, za krstných rodičov. Prečítať si možno znova úryvok z Pavlovho listu Kolosanom 3, 1-17, kde Pavol povzbudzuje: „oblečte si hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť“. Vydávajme svedectvo vo svojom okolí o dare sviatosti krstu. Porozprávajme napríklad niekomu o tom, prečo je krst dôležitý. Že má význam pre pozemský život, ale aj pre večnosť. A čo to znamená byť pokrstený. Prechádzajúc v chráme okolo krstiteľnice znova oprášme v sebe jej vážnosť, jej dôstojnosť. Môžeme sa pomodliť Verím v Boha, modlitbou Otče náš, Pod tvoju ochranu, za seba, za svojich drahých. Môžeme sa pomodliť desiatok: „ktorý bol pokrstený v Jordáne“... Lebo tá krstiteľnica je naším „Jordánom“. Ako nádherne môžeme znova a znova prežiť to všetko, čo nám Pán daroval.
Vráťme sa aj k slovám z dnešného prvého čítania z listu Hebrejom: „Dbajte o to, aby nik nepremeškal Božiu milosť“ (Hebr 12, 15). Teda aby sme niekomu nezabránili - rodičia deťom - Božiu milosť, že ich nedajú pokrstiť alebo že my osobne nebudeme rozvíjať svoje krstné poslanie. A ak sme dnes v evanjeliu počuli, že Ježiš nebol prijatý v prostredí, v ktorom vyrástol, lebo už tak zovšednel: „však my ho poznáme...“, uvedomme si, že to sa mohlo stať a hrozí to v živote každého z nás, že nám Ježiš „zovšednie“ až ho ignorujeme a nepotrebujeme. Tak povieme: „obyčajná voda, žeby mala pre nás taký veľký význam?“ Aj voda krstu nám zovšednie, tak ako Ježiš v Nazarete. Ale pamätajme aj na tie slová, ktoré tam zazneli: „Ježiš tam nemohol urobiť nijaký zázrak“ (porov. Mk 6, 5). Ak Ježiš Kristus človekovi v živote zovšednie, taký človek sa zázraku nedočká. Ale my predsa chceme s Ježišom komunikovať, a chceme, aby konal v nás, v našom živote, aj skrze dary, ktorými nás obdaroval, aby konal veľké veci, hoci aj zázraky. Nebojíme sa povedať aj v našom živote: nech sa tak stane. Amen.