ANI JEDEN ÚKON VIERY ČLENA CIRKVI NIE JE ZBYTOČNÝ – 3. nedeľa / C– homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 23.1.2022

Drahí bratia a sestry, tí, ktorí rozumejú sile a dôležitosti Božieho slova, vedia o čom je reč. Aj v súčasnosti sa na niektorých miestach a pri určitých príležitostiach číta nepretržite a dlhú dobu Sväté písmo. Napríklad aj celý deň alebo dva. Celých 24 hodín sa súvisle v Božom chráme číta Božie slovo. Aj v noci. Samozrejme, ktorí nerozumejú sile Božieho slova, môžu byť z tohoto prekvapení alebo práve pre toto nepochopenie povedia: „Ale veď je to zbytočné – takto súvisle a dlho čítať Božie slovo. Veď ledva to nejako vydržíme, keď sa číta Božie slovo pri svätej omši.“ Dnešné Božie slovo akoby naozaj hovorilo o takomto prekvapení a možno aj o takej „zbytočnosti“.

Avšak, ak sa znova hlbšie započúvame do Božieho slova, aj v druhom čítaní, sv. Pavol v Prvom liste Korinťanom (porov. 1 Kor 12, 12-30) opisuje akoby určitú sebareflexiu „zbytočnosti“, s ktorou sa už musel alebo musí vyrovnávať nejeden človek. Sv. Pavol hovoril o jednotlivých údoch tela, ako si niektoré môžu začať nahovárať, že sú zbytočné, pretože iné údy sú dôležitejšie… Áno, môžeme hovoriť o sebareflexii, pretože aj toto môže byť podnet úprimného pohľadu na seba, na vlastné sily a na svoju dôležitosť v rámci širšieho spoločenstva. Ale môže to byť aj zbytočné a teda nepravdivé seba-ponižovanie. Na druhej strane, niekedy to môže byť i obhajoba vlastnej neochoty a lenivosti, keď si hovoríme: „ja, nie som taký dôležitý, veď dôležití sú biskupi, farári, nech sa oni starajú…“ Takéto „skromné“ výroky o sebe môžu zakrývať práve neochotu a lenivosť, keď zaznieva pozvanie do aktívneho života v Cirkvi. Sv. Pavol v Prvom liste Korinťanom, v spomínanom úryvku použil taký výstižný príklad reality, s ktorou sa vo svojej existencii stretne každý človek.

Keďže je nedeľa Božieho slova, chceme naozaj v sile Božieho slova rozumieť danostiam, ktoré sa dotýkajú nášho konkrétneho života. Aj života Cirkvi, ktorú sv. Pavol predstavuje ako celok. Celok, ktorý ako každý celok, vždy sa skladá z viacerých častí. Áno, niekto si môže nahovoriť – ako bolo spomenuté – že je bezvýznamnou časťou celku. Ako píše svätý Pavol, ak si niekto hovorí napr.: „nie som ruka, nepatrím k telu“, tým ešte neprestáva patriť k telu. Sv. Pavol, ako sme počuli, uviedol viacero takýchto prirovnaní. Teda akoby nám chcel povedať, že: „keby som bol noha, tak by som bol dôležitejší alebo naopak?“ Nie. Každý má svoju dôležitú úlohu. Teda nielen ten, ktorý je nejako posunutý na vyššie či viditeľnejšie miesto, či je to Svätý Otec, biskupi,  kňazi… Každý jeden človek má svoje dôležité miesto v Cirkvi, vo farnosti, v rodine. Lebo Boh takto rozložil údy. A každý jeden úd v tele má svoju dôležitosť. Každá jedna časť je dôležitá. V krste nás Ježiš povolal, aby sme sa stali „údom jeho mystického tela“, časťou živého organizmu Cirkvi. Prečo nás povolal cez krst a prečo nás povolal takých rôznorodých? No preto, lebo Cirkev je veľmi pestrá, rôznorodá a každý povolaný, každý oslovený, každý, kto dostal dar života, dostal od svojho Stvoriteľa svoju neopakovateľnú originalitu a úlohu a každého jedného človeka Boh miluje. Teda celok Cirkvi v jej rôznorodosti naozaj vždy možno vnímať a chápať ako pestrú mozaiku, z ktorej, ak vypadne jeden kamienok, druhý, tretí, hoci na pohľad maličké a nepatrné, o chvíľu mozaika bude „štrbavá“ a nepekná.

Načreli sme do prameňa Božieho slova z listu sv. Pavla. Získavame nádherné poučenie. Povieme, že je zbytočné? Nepovieme skôr, že je to silný odkaz Božieho slova pre náš konkrétny život? Teraz upriamujeme pozornosť na slová evanjelia (porov. Lk 4,16-21). V nazaretskej synagóge sám Ježiš otvára knihu Božieho slova. Čítal známe slová Izaiáša proroka, ktoré sa zvyknú čítavať najmä pri birmovkách. Tento úsek dnešného evanjelia má akoby dve časti. Prvá hovorí o zvesti, ktorou Ježiš dvíha a posilňuje všetkých chudobných, pretože sa prišlo ohlasovať Božie slovo chudobným. Ale nie tým chudobným, ktorí majú prázdne vrecká, ale tým, ktorí sú otvorení, ktorí možno sú ubití, ponižovaní, ktorí sú na periférii ľudskej spoločnosti… K tým prišiel Ježiš, aby im ohlasoval Božie slovo. Teraz, keď sa druhýkrát vrátil do Galilei, zvesť o jeho príchode sa rýchlo rozniesla. Tak by sa dalo predpokladať, že keď bola taká – vyjadrené dnešnými  slovami – dobrá reklama o jeho príchode, že všetci prítomní sú už vnútorne pripravení prijať ho a že mu uveria. Avšak oni ho odmietli – vlastní v nazaretskej synagóge – odmietli prijať, že on je opravdivý, predpovedaný Vykupiteľ, osloboditeľ. Darmo, že sa Ježiš odvolával na slová Izaiáša proroka. Darmo, že povedal: „Duch Pána je nado mnou“. Darmo, že povedal: „Dnes sa splnilo toto písmo, ktoré ste práve počuli“, že sa vyplnilo práve na ňom.  Ba dá sa povedať, že od tejto chvíle už Ježiš bude často hovoriť: „Ja vám hovorím“ (Lk 11,9). Teda ak predtým častejšie hovoril: „Bolo napísané, bolo povedané“ („bolo povedané“ sa často opakuje u Mt v „reči na vrchu“ porov. kap. 5), v mnohých dôležitých situáciách Ježiš zaujíma pozíciu zodpovedajúcu jeho osobe a poslaniu a hovorí: „Ja vám hovorím“ (porov. Mt kap. 5). Prečo si dovolil takto vyzdvihnúť vlastnú autoritu? Lebo je Boží Syn. Lebo je ten, ktorý bol predpovedaný a týmito svojimi slovami chcel dvíhať všetkých, ku ktorým je poslaný. Ale čo je najdôležitejšie, je to preto, aby bol uznaný a bolo jasné, že bez neho a bez jeho pravdy naďalej ostávame chudáci aj tu na zemi aj vo večnosti. To sú veľmi „po lopate“ povedané slová.

Ale kto im ešte dnes nielenže rozumie, ale aj verí, že bez Ježiša niet spásy? Už aj mnohí veriaci majú s tým problém. Ale bez Ježiša naozaj niet spásy. Preto je treba neustále prosiť, aby Ježiš otváral naše srdcia a pomáhal nám porozumieť mnohé pravdy, ktoré nám ohlasuje aj dnes on sám skrze svoje tajomné telo – Cirkev a my všetci sme jej údmi. Slová Izaiáša proroka často čítavame pri vysluhovaní sviatosti birmovania a je tam zdôraznené: „Duch Pána, Duch Svätý je nado mnou“, ale my vieme, že ten istý Duch Svätý, na nás zostúpil už aj pri krste. V Ježišovi sme ho dostali všetci, aj keď v celku Cirkvi nemáme všetci rovnaké úlohy a poslanie. Avšak v druhom čítaní v liste svätého Pavla sme počuli, že všetci sme dostali tohto Ducha pre dôležitú úlohu v celku Cirkvi. Je to tak, ako v rodine, kde má každý člen svoju úlohu podľa svojich možností a schopností. Múdri rodičia vedia aj deti zapojiť do poriadku povinností a úloh rodiny a zveriť im určitú zodpovednosť, aj keď maličkú – podľa veku, síl, schopností… Lebo ani na najväčšej lodi alebo lietadle nie je zbytočná ani najmenšia skrutka alebo káblik. Všetko má svoju funkciu a dôležitosť.

Drahí bratia a sestry, mohli by sme spomenúť niekoľko situácií, aktivít aj z našej diecézy, aj v živote Cirkvi, ktoré neboli zbytočné alebo nie sú zbytočné. 15. januára pred piatimi rokmi (2017) začali sme v našej diecéze púť sochy Fatimskej Panny Márie po farnostiach. Vo farnostiach, kde kňazi nepovažovali prítomnosť sochy Panny Márie za zbytočnosť, nastalo oživenie viery, značné nadšenie. Dovolím si povedať, že veľakrát, keď sa zadívam na túto Fatimskú sochu Panny Márie, ktorá je v kaplnke Katolíckej základnej školy v Rožňave, príde mi na um: čo všetko si táto socha Panny Márie vypočula? Koľko prosieb, odprosení, bolestí, zranení, ale i nádeje. A mnohí ľudia pri nej načerpali posilnenie a možnosť posilnenia čerpajú a čerpali aj v pandémii, hoci pri malom obrázku Panny Márie, pri kríži… Veď samotné takéto predmety nás upriamujú na živé osoby – na Ježiša, na svätých. Následné stretnutie v Boľkovciach – 13. mája 2017 a zasvätenie diecézy Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie 14. októbra 2017 v Rožňave, nebolo zbytočné pre mnohých ľudí. Viditeľným znakom toho, že sme sa 9 mesiacov pripravovali na zasvätenie, mohli byť znova oživené alebo posilnené fatimské soboty, ktoré na mnohých miestach buď začali, alebo sa posilnili. Ani minulý Rok Eucharistie a kňazstva v našej diecéze nebol zbytočný, aj keď som v tomto Roku Eucharistie a kňazstva nevysvätil pre diecézu ani jedného kňaza, ani jedného diakona. Ale začali sme sa modliť. Možno intenzívnejšie, a na niektorých miestach mnohí ľudia pochopili, prečo sa modlíme za „terajších i nových kňazov“, pochopili, že všetci to potrebujeme. Máme dôveru, že Pán vo svojom čase vypočuje naše prosby, ak budeme naďalej intenzívne prosiť. Aj počas pandémie rástli modlitbové aktivity – za ochranu v pandémii, ale i za potreby Cirkvi. Ani jedna z týchto aktivít, ktorá možno už predtým bola alebo znova sa zrodila v tom čase, nebola zbytočná, či to boli aktivity modlitieb za Slovensko, mnohé adorácie – aj nočné – zasvätených v ženských aj mužských spoločenstvách, modlitby laikov, mládeže, chorých… Možno mnohé tieto adorácie a modlitby nebolo vidieť. Ale nebyť ich a množstva modlitieb svätého ruženca či ďalších pobožností, ktovie, či by nebolo ešte horšie. Ako je treba ďakovať aj za pravidelné modlitby v národnej svätyni v Šaštíne, v Levoči a na iných miestach, lebo Pán nenechá tieto prosby len tak.

Teraz prežívame Rok manželstva a rodiny. Ani aktivity v tomto roku nie sú zbytočné, pretože ani jedna dôsledná príprava stavby mosta či domu, či ich neskoršia potrebná oprava – nie sú zbytočné. Ale je na každom, ako to sám vyhodnotí. Či je dôležitá príprava na manželstvo, či sú odporúčania Cirkvi pre manželov dôležité alebo nie. Nič z toho nie je zbytočné. Aj synodálna cesta, azda v pandémii trocha ohraničená, ktorou prechádzame podľa výzvy Svätého Otca Františka, a o dôležitosti ktorej by sme isto nemali pochybovať, ale ak je alebo bude nedostatočný záujem niektorých zainteresovaných, nebude vyzerať ako zbytočná? Svätý Otec nám aj v tomto týždni znova pripomenul, že synodálna cesta nie je o parlamentnom hlasovaní, ale o rozlišovaní v Duchu Svätom. Koľko modlitieb je treba, aby sme sa naučili rozlišovať, čo je dobré a vhodné pre nás. Svätý Otec nás znova k tomu povzbudil. Zbytočné nebolo ani prihlásenie sa každého z vás ku katolíckej Cirkvi. Cirkev môže byť a aj je doráňaná, aj údermi z vlastných radov. A nielen tými, o ktorých sa hovorí v médiách, lebo každý náš hriech, hriech každého jedného spôsobuje rany telu Cirkvi. Ale aj k ubolenej mame sa patrí priznať, lebo ona sa priznáva ku každému jednému dieťaťu, nech sme, akí sme. Naozaj všetci sme údy jedného tela Cirkvi, ako nám to zdôraznil sv. Pavol. Vám všetkým, ktorí tomu takto rozumiete a napriek aj ranám, ktoré utŕžila Cirkev, milujete ju a priznávate sa k nej, ďakujem, za tento váš postoj. Nie sú zbytočné ani spoločné modlitby za jednotu kresťanov, lebo práve tak sa vytratila na mnohých miestach nevraživosť a bola nahradená vzájomnou úctou a spoluprácou. Na Slovensku beží aj iniciatíva modlitieb za prenasledovaných kresťanov. Ani táto iniciatíva nie je zbytočná, pretože túto modlitbu už potrebujeme aj my, kresťania žijúci v Európe. Aj my sme atakovaní a to veľmi sofistikovane z každej strany a pravidelne. Naozaj nikdy nie je zbytočné otvoriť sa Božiemu osloveniu, počas života, ako sa nechal osloviť mýtnik Lévi, neskôr Matúš (porov. Lk 5, 27-32). Zajtra (24.1.) je spomienka sv. Františka Saleského, ktorého štyri-sté výročie smrti si pripomíname v tomto roku. Koľkých obrátil svojimi kázňami! V utorok je obrátenie sv. Pavla. Pripomíname si jeho obrátenie, ktoré sa udialo počas jeho života. Koľkí sa obrátili v závere, priam v dramatickom závere svojho života dostali ponuku Božieho milosrdenstva tak, ako aj dvaja lotri vedľa Pána Ježiša. Ale len jeden prejavil svoju chudobu, teda tú potrebnú otvorenosť srdca a počul Ježišove krásne slová: „Ešte dnes budeš so mnou v raji“ (porov. Lk 23, 39-43).

Bratia a sestry, Ježišove slová sú naozaj veľmi pravdivé a dôležité, sú Božím slovom spolu s ďalšími slovami Svätého písma. Ježišove slová sú slovami spásy. Prijmime ich v úprimnosti svojho srdca a neoľutujeme ani teraz ani pre večnosť. Na záver by som sa rád podelil so skúsenosťou nielen mojou, ale dovolím si povedať každého jedného kňaza, keď môžem povedať, že na smrteľnej posteli ani jeden zomierajúci neoľutoval, že žil svoju vieru, že žil svoj život podľa Božích prikázaní a podľa učenia Cirkvi. Ktorých sa dotkla milosť Božia, ľutovali to, že buď nežili podľa Ježišovho posolstva alebo žili nedôsledne, ale nikto neľutoval, že sa otvoril Božiemu slovu a Božej milosti. Prajeme si a prosíme, aby sa aj nás dnes dotkla sila Božieho slova, ktorou nás oslovuje sám Ježiš a Božia milosť aby znova naplnila naše srdcia. Amen.