Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

VĎAKA VŠETKÝM, KTORÍ SA PRIČINILI O NAŠE KORENE - Homília Mons. Stanislava Stolárika počas odpustovej sv. omše na sviatok patróna farnosti sv. Juraja, vo farnosti Lopej

VĎAKA VŠETKÝM, KTORÍ SA PRIČINILI O NAŠE KORENE

Ďakujúc za pozvanie, vyjadrujem radosť z tohto stretnutia;  ďakujem vám aj za zachovávanie tradícií a tiež aj za nádherný dekor, ktorý túto slávnosť ozdobuje. Ako som v úvode sv. omše spomenul, spoločne sa zamýšľame nad všetkým tým, čo nám ponúka dnešný deň. Začnem spomenutím osobnosti; jednej z najväčších osobností súčasných Slovákov. Je ňou kardinál Tomko, emeritný prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov. Viackrát som bol svedkom toho, keď rozprával; a píše to aj vo svojich knihách; ako chodil v rámci svojho poslania po Afrike a skutočne zažil toho veľa. Napríklad slúžil svätú omšu v miestnom jazyku, v svahilčine. Keďže mu to išlo veľmi dobre, prítomní sa nemálo čudovali, kde sa tak dobre naučil po svahilsky. On im vtedy dal jednu veľmi jednoduchú, ale zároveň veľmi prekvapivú odpoveď. Povedal im: „Naučil som sa to v prvej triede  na základnej škole.“ Samozrejme odpoveď bola nečakaná, boli z toho vedľa. Vari na nejakom Slovensku, o ktorom ani nevedeli kde sa nachádza na mape, že by sa učila hneď v prvej triede nejaká svahilčina? Nie! Jednoducho on sa naučil čítať, aby neskôr mohol čítať i rozprávať v rôznych jazykoch. Ale tento základ, ktorý dostal kedysi, a ktorý často nevieme doceniť, alebo nevieme byť zaň dostatočne vďační za to, že nás naučili čítať, práve aj tento základ vytvoril predpoklady a podmienky ďalšieho rozvoja osobnosti kardinála Tomka. 

Dovolím si povedať, že osobne sa vždy dívam s veľkou vďakou na učiteľov, ktorí ma učili od prvej  triedy. Na tých, ktorí kládli v mojom živote  základy; na tých, ktorí ma učili robiť prvé kroky života, pretože už tam boli vsadené pevné korene, z ktorých mohlo vyrastať a vyrastá ďalej všetko, čo sa má ľudsky rozvíjať a rásť. Nikdy som sa na tieto skutočnosti nedíval pohrdlivo, alebo s nedocenením, ale vždy s vďakou. Pretože práve na týchto koreňoch môžu vyrásť ďalšie vedomosti, ďalšie predpoklady, ďalšie danosti. A ak by toto nebolo, nedalo by sa ísť ani ďalej. Nemôže byť strom bez koreňov, nemôže byť dom bez základov. Preto nám treba uvažovať práve takto a to naozaj s pokorou a vďakou o tých, ktorí nám pomáhali robiť prvé kroky života, ktorí nás učili, prvé písmenká abecedy, ale aj ľudského života; a treba za pevné vsadenie  týchto koreňov vyslovovať jedno veľké ďakujem.

Jedine s takouto vďakou a pokorou chceme, môžeme i máme pristúpiť k dnešnému evanjeliu. Vinič! Vinič, to sú korene bez ktorých nebudú zdravé ratolesti. Tie odrezané ratolesti sa vyhodia na oheň, tam sa spália, zhoria. Ak sa z viniča nepoodrezujú, taký vinič nevydá potom očakávané, zdravé ovocie. Môže sa stať, že aj keď koreň bude zdravý, predsa len to ovocie nebude dobré a to práve kvôli tým ratolestiam, ktoré bolo treba odrezať. A tak sa nám treba vrátiť práve ku koreňom, a nebojme sa povedať, aj ku koreňom našej viery; hoci je pravdou, že práve korene viery sa v živote človeka často podceňujú. Práve preto, že sú tak dôležité a pritom tak prehliadané, či podceňované, my sa k nim vrátime. Možno v našom slovenskom národe sa azda na slávnosť svätých Cyrila a Metoda trošku prebudíme, a niekto ešte spomenie korene nášho národa, ktoré sú kresťanské, čo je nepopierateľné a pre nás veľmi významné a dôležité; ale ktovie, či po slávnosti svätých Cyrila a Metoda to všetko neskončí, alebo dokonca to mnohým už vadí a oháňajú sa námietkami: „načo tu neustále pripomínať nejaké kresťanské korene?!“

Ale my aj dnes zostupujeme práve k týmto koreňom, tu v tomto Božom chráme, ktorý je zasvätený svätému Jurajovi. Vraciame sa ku koreňom našej kresťanskej tradície, aj ku koreňom tradície tejto obce, kde sa už dlho pripomína a uctieva práve ako patrón sv. Juraj, a zároveň aj spomenuté kresťanské tradície. Samozrejme, ak ostaneme len pri jednoduchom prečítaní, prevzatí a prijatí legendy o živote svätého Juraja; pretože z jeho života veľa toho nevieme, tak si spomíname iba na jeho zápas s drakom. Mnohí zostanú v rozprávkovej rovine a  povedia si:  „Je to pekný príbeh, jeden z mnohých; aj Pavol Dobšinský nám hovoril v mnohých príbehoch o zápasoch s drakmi. Jednoducho, je to jeden z týchto rozprávkových príbehov. Ale kto vážnejšie berie život a už aj všeličím v živote prešiel, príde odrazu na to, že ten boj s drakom to nie je len niečo fiktívne, rozprávkové. Nejaký ten drak sedí v každom jednom z nás. A treba s ním bojovať! Ten drak je aj okolo nás. A koľko zápasov je treba vybojovať práve s týmito drakmi! Niekedy si povieme: je tu toľko žabomyších vojen, toľko premárnenej energie, životných síl, niekedy aj peňazí, vo  všetkých týchto zápasoch. Ale tieto zápasy tu sú!

Na druhej strane, ak vnímame fenomén súčasnosti, ktorý prináša už aj značné oslabenie života viery, badáme, že mnoho z toho, čo pravdivo bolo, alebo aj je označované za zlo, to vlastne podľa ponímania tých, ktorí sa snažia tvoriť mienku, už zlom ani nie je. Zlo sa bagatelizuje, zlo sa vyhlási za dobro, klamstvo sa vyhlási za pravdu... Keďže ste tu aj predstavitelia obcí, tak vy, starostovia viete, koľko takýchto zbytočných zápasov proti nepravde treba viesť. A je to zbytočne investovaná energia. Stačilo by žiť naozaj v pravde a tá energia by bola využitá inak, pre rozvoj dobra. Ale tento zápas so zlom tu je a  stále sa prediera do popredia, lebo lož chce víťaziť. Je to tak, ako keď sa niekto zavrie do pivnice a začne vyhlasovať, že slnko neexistuje. Darmo mu budete hovoriť, že slnko existuje, že krásne svieti, že vonku je pekne. On je zavretý vo svojej  pivnici, má svoju pravdu a nepustí si do svojho vnútra nič iné. Ale to slnko svieti, či si to on pripustí, alebo nepripustí.

Tak je to aj s pravdou, o ktorej hovoríme. Pravda ktorú nám predstavuje Boží zákon, a Boží zákon pravdy platí nielen v kostole, ale platí všade. Boží zákon Stvoriteľa platí na všetko, čo sa deje s človekom i v spoločnosti. Odmietnutie prirodzeného Božieho zákona ničí pravdu, ničí ľudskú dôstojnosť, ľudské vzťahy, odmietnutie tejto pravdy ničí všetko. Ak pomenujeme, alebo premenujeme existujúce zlo, a povieme, že to zlo - to je ten drak; lepšie pochopíme spomenutý zápas svätého Juraja s drakom. Potom sa sami spýtame, či je dosť „Jurajov“, ktorí chcú bojovať s drakom, ktorí chcú bojovať so zlom, ktoré je tu prítomné. Je dosť „Jurajov“, ktorí chcú bojovať za pravdu? Obetovať všeličo za pravdu? Je dostatok týchto „Jurajov“? V občianskej spoločnosti sme boli nedávno svedkami  boja za pravdu. Nebol to svätý Juraj, ale Ján Kuciak, ktorý bol v tomto nerovnom zápase napokon brutálne popravený aj so svojou snúbenicou Martinou Kušnírovou. 5. mája mali mať sobáš v kostole Kráľovnej pokoja v Prešove, kde som pôsobil šesť rokov ako prvý farár tejto farnosti. On, ľudsky povedané, svoj zápas za pravdu nevyhral. Nevyhral ho tak, ako vyhral svätý Juraj zápas s drakom. Ale naozaj? A čo tie tisíce ľudí v uliciach celého Slovenska, čo pozornosť celého sveta na tieto udalosti? Preto sa naozaj pýtame, že či je to prehra, alebo je to víťazstvo?! Ale opravdivé víťazstvo týchto mladých ľudí nezmyslene popravených, sa prejaví až vtedy, keď sa v ľudských srdciach zakorení to, prečo títo dvaja mladí ľudia žili a napokon umreli. Prečo boli zavraždení? Aby bola umlčaná pravda. Ich odkaz mučeníctva volá po živote v pravde! Prijali sme tento odkaz? Začali sme byť pravdivejší? Začali sme byť pravdivejší vo vzťahoch, v rozhovoroch, v podnikaní, v politike? Začali sme byť pravdivejší? Berieme vážne tento odkaz nedobrovoľne, nezmyselne položených životov, zavraždených dvoch mladých ľudí?! Ak je to tak, ich víťazstvo sa už začalo prejavovať v nás samých. Aj ich obeta, ako daň za pravdu má svoj základ, má svoj koreň v Kristovi, ktorý sám je Pravda. 

Keďže máme pred sebou aj radostnejší pohľad do dnešného dňa, chceme sa pravdivo zadívať  na nádheru hôr -  Nízkych Tatier, kde sa otvára nová sezóna oddychu. Pri ponúknutom pohľade na nádheru prírody by som si poslúžil úvodným príkladom, v ktorom som spomenul pána kardinála Tomka; keď povedal, že svahilčinu sa naučil v prvej triede. Pýtam sa: naučili sme sa čítať v otvorenej knihe Božej prírody? Ako je naozaj veľmi potrebné, aby tí, ktorí majú na starosti hory, aby ich milovali! A milovali ich aj na základe toho, že vedia v tejto otvorenej knihe Božej prírody dobre čítať. A vedia čítať lepšie, viac a inak, ako tí, ktorí prírodu len drancujú, ničia. Znova prichádzame k tomu, aké je dôležité napojenie na koreň. Napojenie aj na korene tejto „Božej čítanky“ pre tých, ktorí sa o tieto hory starajú, alebo v nich zabezpečujú podmienky  pre  návštevníkov, ktorí do nich budú prichádzať, aby sme si všetci veľmi dobre prečítali tento návod. Návod, ako sa citlivo, s vďakou a s pokorou správať aj voči obrovskému daru, daného nám Bohom v kráse hôr. Kto nebude mať napojenie na tieto korene, kto nebude vedieť čítať, bude v prírode vandal. Bude ako slon v porceláne. Bude toto Božie dielo ničiť. Alebo sa bude správať veľmi despoticky. Ešte patrím ku generácií; a sme tu vidím viacerí, ktorí si ešte pamätáme proletárske heslá: „Budeme rozkazovať vetru, dažďu, slnku; fabriky a dymiace komíny sú naše nové katedrály!“ Vidíme, čo nám tie nové katedrály urobili  z prírody?! Ako je treba vedieť čítať tento návod, aby sme sa vedeli aj voči prírode správať podľa Božieho zámeru! Ale platí to len o vzťahu k prírode? To platí celkove o živote. Dnes, sme si to z viacerých pohľadov pripomenuli v tomto zornom uhle. Ale či to aj akceptujeme? Či chceme, vieme čítať aj v tejto knihe života, možno aj na základe bodov, ktoré som spomenul?

Celkom na záver ešte azda spomienka na dnešnú sväticu, spolupatrónku Európy, svätú Katarínu Sienskú. Neviem, či mám začať tým, čím som chcel začať; pretože dobre počúvajte: narodila sa ako dvadsiate piate  dieťa jednoduchým rodičom. To v dnešnom človekovi vyvoláva úsmev a možno aj pohŕdanie. Nevedela poriadne ani čítať, ani písať; ale od šiestich rokov mala mystické zážitky. Videla Ježiša, Máriu. Videla veľmi veľa vecí,  ktoré iní ľudia nevideli. Táto dievčina, ktorá by sa podľa dnešných kritérií iste nedostala na strednú školu, nieto ešte na výšku, je dnes učiteľkou Cirkvi, pretože jej spisy teologického charakteru sú veľmi hlboké. Je tiež spolupatrónkou Európy. Dokážeme ešte čítať tieto riadky v Božom pláne, to, že Boh nám dokáže postaviť pred oči aj takýchto ľudí, a že z takýchto ľudí urobí osobností?! Alebo ešte vždy hovoríme len o tom, čo dokážeme sami? Koľkej  pravde sa môžeme naučiť  aj dnes! A je len dobré, keď chceme. Je to len dobré, keď chceme ísť touto cestou.

Ďakujem znova za krásne chvíle, ktoré ste tu mnohí pripravili a pripravujete. Nech tieto krásne chvíle nie sú  chvíľami rýchlo pominuteľnými, ale chvíľami, ktoré nás v značnej miere aj poučia, povzbudia, usmernia, možno dodajú nový elán, novú energiu, silu, nové zorientovanie, aby sme mnoho z toho, čo nám je ponúknuté z Božej priazne a v rámci ľudských schopností, aby sme to všetko dokázali  dobre zužitkovať. Jeden zo základných  krokov na tejto ceste je, aby sme boli vždy napojení na korene, z ktorých sme  vyrástli. A aby sme mali  v úcte všetkých tých, ktorí nás učili robiť prvé kroky života, učili nás čítať prvé písmenká abecedy ľudského života, a ktorí nás viedli životom i ďalej, posilňovali nás, sprevádzali, a možno tak robia i dodnes, hoci viacerí sú už na pravde Božej, ale ich odkaz je tu stále živý. Kiež aj my po sebe zanecháme takúto cestu odkazu, ktorá bude dvíhať aj ďalšie generácie. Amen!     


1 2 3 4 5 6 7 >