Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

FATIMA – ZASVÄTENIE A POKOJ NA ZEMI

Keď Svätý Otec František na počiatku svojho pontifikátu začal dosť intenzívne upriamovať našu pozornosť a pozornosť celého sveta na problém migrantov, boli sme možno dosť prekvapení, zaskočení a naša podpora jeho úsilia mohla byť značne platonická. Dnes, keď naša krajina prijíma utečencov z Ukrajiny, dívame sa na problém migrácie oveľa reálnejšie. Utečenci potrebujú akútnu pomoc a to každého druhu. S veľkou vďakou treba oslavovať Pána za všetkých ľudí dobrej vôle a ochotného srdca, za každú ich podanú pomocnú ruku. Ale aj za tých treba už teraz ďakovať, ktorí sa už pripravujú alebo sú už pripravení na to, že aj keď opadne terajšia prvá vlna nadšenia, dobrovoľníctva, sú už pripravení ponúkať pravidelnú a dlhotrvajúcu koordinovanú pomoc. Keď sledujeme dennodenne správy o tejto vojne a jej dôsledkoch a stretávame sa so stovkami hlbokých ľudských príbehov, musí sa to dotýkať nášho srdca. Ale aj napriek tomu, nad každým jedným týmto životným príbehom i spoločným príbehom všetkých, predsa len znejú Ježišove slová: „...ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20). Aká náročná krížová cesta musí byť pre mamu, ktorá pošle svojho jedenásťročného syna samého na Slovensko, úplne samého, pretože ona nemôže opustiť svoju chorú matku?!... Chlapec mal v ruke len jednu igelitku a na ruke napísané kontaktné mobilné číslo... Teda aj naša dnešná krížová cesta a jej zastavenia, naše zamyslenie, je pozvaním pre každého z nás, aby sme všetkým tým, ktorí sú postihnutí týmto hrozným utrpením prejavili možnú blízkosť a pomoc a aby sme im tlmočili Ježišove slová: „Poďte ku mne všetci, ktorí ste utrápení  a ja vás posilním (porov. Mt 11, 28).

Teraz sa znova vraciame k Svätému Otcovi Františkovi, ktorého iniciatívam - dovolím si povedať - už teraz rozumieme oveľa lepšie a sme do nich zapojení oveľa konkrétnejšie. A o to viac budeme rozumieť aj tým slovám, ktoré Svätý Otec František veľmi zreteľne predniesol 20. marca (2022) pri modlitbe Anjel Pána v Ríme. Bolo to poukázanie na vojenskú agresiu proti Ukrajine ako „neľudskú a svätokrádežnú krutosť“ proti bezbrannému ľudskému životu. Aj na základe tohto hrozného konštatovania Svätý Otec pozýva všetkých biskupov, kňazov, veriacich na celom svete, pripojiť sa v piatok 25. marca (2022) k „slávnostnému aktu zasvätenia ľudstva, osobitne Ruska a Ukrajiny, Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, aby ona Kráľovná pokoja, vyprosila pokoj pre svet.“ Svätý Otec nás povzbudil všetkých na celom svete k vytrvalosti v prejavovaní blízkosti utečencom z Ukrajiny a vyslovil svoju vďaku kňazom a rehoľným sestrám na Ukrajine, ktorí tam zostali a ktorí sa obetavo venujú trpiacemu obyvateľstvu, pričom osobitne vyjadril podporu apoštolskému nunciovi v Kyjeve Mons. Kulbokasovi arcibiskupovi, ktorý aj napriek tomu, že mnohé veľvyslanectvá odtiaľ stiahli svojich zástupcov, on, ako apoštolský nuncius na Ukrajine v Kyjeve stále zostáva. Tým tiež reprezentuje blízkosť Svätého Otca celému národu.  

Svätý Otec v príhovore s bolesťou povedal: „Bratia a sestry, žiaľ, neprestáva násilná agresia proti Ukrajine, nezmyselný masaker, v ktorom sa každý deň opakujú ukrutnosti a zverstvá. Neexistuje pre to ospravedlnenie! Prosím všetkých aktérov medzinárodného spoločenstva, aby sa skutočne angažovali za ukončenie tejto odpornej vojny.“ Viacerí komentátori hodnotiac tieto slová Svätého Otca Františka sú až prekvapení, ako rázne, ba povedal by som, až tvrdo sa vyjadruje  na adresu tých, ktorí spôsobujú tento masaker, túto hrôzu a nešťastie. Vo svojom príhovore pokračoval Svätý Otec ďalej: „Aj tento týždeň dopadali rakety a bomby na civilistov, starých ľudí, deti a tehotné matky. Bol som navštíviť zranené deti tu v Ríme. Jednému chýba ruka, druhé má poranenú hlavu... Nevinné deti. Myslím na milióny ukrajinských utečencov, ktorí musia utekať, zanechávajúc všetko, a cítim veľkú bolesť nad tými, ktorí nemajú ani len možnosť utiecť. Toľko starých rodičov, chorých a chudobných, odlúčených od svojich príbuzných, toľko detí a krehkých ľudí je ponechaných na smrť pod bombami, bez možnosti dostať pomoc a bez toho, aby našli bezpečie aspoň v protileteckých krytoch. To všetko je neľudské! Dokonca je to aj svätokrádežné, pretože je to proti posvätnosti ľudského života, predovšetkým proti bezbrannému ľudskému životu, ktorý treba mať v úcte a chrániť ho, nie ho likvidovať, a ktorý má prednosť pred akoukoľvek stratégiou!“ Nezabúdajme, Svätý Otec vyzýva nielen tých, čo sú na Námestí svätého Petra, ale nás všetkých na celom svete: „Nezabúdajme: je to krutosť, neľudská a svätokrádežná! Modlime sa v tichu za tých, ktorí trpia.“ A predsa vyslovuje aj slová nádeje: „Utešuje ma vedomie, že ľuďom, ktorí zostali pod bombami, nechýba blízkosť duchovných pastierov, ktorí v týchto tragických dňoch žijú evanjelium lásky a bratstva. V posledných dňoch som niektorých z nich počúval cez telefón, ako sú nablízku Božiemu ľudu. Ďakujem vám, drahí bratia, drahé sestry, za toto svedectvo a za konkrétnu podporu, ktorú odvážne ponúkate toľkým zúfalým ľuďom!“

Iste treba nám pamätať na všetkých duchovných pastierov a zasvätených, zasvätené, ktoré ponúkajú práve túto duchovnú pomoc a nádej v tomto stave a situácii. A preto Svätý Otec jasne pokračuje ďalej veľmi rozlišujúc a prosí: „A prosím, nenavyknime si na vojnu a násilie! Buďme neúnavní v ich veľkorysom prijímaní (utečencov), tak ako sa to koná: nielen teraz, v krízovej situácii, ale aj v nasledujúcich týždňoch a mesiacoch. Pretože viete, že v prvej chvíli sa všetci naplno vložíme do prijatia, ale potom nám návykom srdce trochu ochladne a zabúdame. Myslime na tieto ženy, na tieto deti, ktoré časom, bez práce a odlúčené od svojich manželov, budú vyhľadávané „dravými supmi“ spoločnosti. Chráňme ich, prosím.“ Aj v krížovej ceste sme sa modlili a prosili za ochranu pre dievčatá, ženy a matky i deti. Tí „draví vlci“ v „ovčom rúchu“ budú „krúžiť“ a odchytávať oslabené a vystresované obete. Už boli pokusy aj na hranici, aby tie nešťastné ženy stiahli na miesta neresti a na ich nešťastí aby ktosi zarábal. Takto budú loviť aj medzi deťmi. To nie je fikcia, čo hovorím, aj Svätý Otec to nepovedal zbytočne. Svätý Otec pokračuje: „Pozývam každé spoločenstvo“ - ako to už bolo spomenuté - “k tomuto zasväteniu“, ktoré  vykonáme aj my dnes. Za celé ľudstvo, pretože Sýria aj mnohé ďalšie krajiny tiež takto krvácajú a potrebujú Božiu pomoc, ktorú im chceme neustále vyprosovať.

Preto dnes na celom svete sa zjednocujeme so Svätým Otcom Františkom a s jeho mimoriadnym vyslancom, kardinálom Krajewskim, ktorého Svätý Otec vyslal do Fatimy, aby tiež v týchto okamihoch, ktoré tu teraz prežívame, sme vytvorili jednotu spoločnej modlitby a spoločného zasvätenia sa Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. My, chvála Pánu Bohu sme to tu v rožňavskej diecéze už vykonali niekoľkokrát (14.10. 2017, 25.3. 2020 a každoročne v celej diecéze 8.12.) a pred rokom sme sa zasvätili aj svätému Jozefovi (19.3., obnova zasvätenia 8.12. 2021). Prečo tak robíme? Prečo tak dnešnému svetu chceme predstaviť, že to má veľký význam? Že to nie sú len nejaké slová, nech ich nazývame - modlitba alebo nech ich nazývame akokoľvek. Chceme dať odpoveď tým, ktorí sa pýtajú:  „Žeby tieto slová mali taký význam, že dokážu zastaviť aj rozbehnutú vojenskú mašinériu a mnohé zmodernizované zbrane, flotily, letectvo a ktovie, čo ešte všetko je do toho zapojené? Žeby sila modlitby toto dokázala? Také nepatrné slová?“ Možno, keď sa zadívame - v porovnávaní s niektorými inými časťami sveta - hoc aj tu na Slovensku, na našu realitu a opýtame sa: Žeby modlitba nás, takéhoto nepatrného počtu ľudí mala význam? Milovaní bratia a sestry, aj malý počet veriacich môže vyprosiť veľké veci. To nech nás povzbudzuje a udržiava vo veľkej dôvere. Nedávno sme si znova v liturgii sv. omše pripomenuli známy príbeh o  Námanovi Sýrskom (porov. 2 Kr 5, 1-14), o jeho chorobe malomocenstva a ako mu bolo odporúčané, aby sa sedemkrát ponoril v rieke Jordán. Ako zareagoval? Vari rieky Sýrie sú horšie ako rieka Jordán? Na druhej strane by si mohol ešte povedať a možno si aj povedal: „No čo je to za medicína - ponoriť sa v nejakej vode? Veď keby mi predpísali nejaké výnimočné lieky, tomu by som možno skôr veril, ale uveriť takémuto odporúčaniu?!“ Náman Sýrsky však napokon na prehováranie tento krok urobil, pretože tento úkon neodporúčal človek, ale Boh, aj keď cez človeka, ale predsa odporúčal to Boh. Cez nepatrnosť - čo všeličo sa dokáže.

Možno na ľahké pochopenie tejto pravdy sa môžeme vrátiť do detských čias a pripomenúť si nádhernú a veľmi pravdivú rozprávku „Soľ nad zlato“. Vieme o starnúcom kráľovi, ktorý sa spýta svojich troch dcér: „Ktorá z vás ma má najradšej?“ Najstaršia sa začne chváliť: Otec, ja ťa milujem viac ako zlato, ako všetky drahé kamene! Iste v pohľade sveta, ktorý sa díva na trblietajúce sa zlato, drahé kamene - otec je ešte viac ako toto! Druhá odpovedá prostredná, že ho miluje, ako svoj zelený vienok. Tento termín chce vlastne vyjadriť jej schopnosti, danosti, jej šikovnosť a originalitu. Ale jej jedinečnosť môže byť v pýche. Možno dnešnými slovami, po nedávno skončenej olympiáde by sme povedali, že ona by sa hrdila a povedala: Otec, ja si ťa viac vážim ako všetky olympijské medaily, ktoré som získala, na ktoré som pyšná. Aj to otcovi polichotilo. No a viete, ako dopadla Maruška, ktorá povedala: Mám ťa rada ako soľ. A koľko trvalo, pokiaľ všetci prišli na to, že tá nepatrná soľ, ktorej veľakrát stačí len malá štipka, ak chýba, tak to naozaj cítiť. Čo všetko v živote - z toho nepatrného - keď chýba, ako to ohraničuje život, ako ho ochudobňuje. Napokon, keď si všetci uvedomili význam soli, vieme, že aj otec porozumel, ako ho má Maruška rada. Nie v trblietavých, zlatých ozdobách alebo kameňoch je šťastie a nehynúce hodnoty. Nie je to v tom trblietaní, ktoré neustále ponúka každodenná reklama, presviedčajúca nás o tom, ako bez niektorých vecí nemôžeme vôbec žiť. Ale keď človek na to naletí, tak čoskoro príde na to, akú „mačku vo vreci“ kúpil, lebo zistí, ako bol oklamaný.

Aj tento príbeh nás môže znova voviesť do Fatimy, zvlášť k 13. októbru 1917, keď sa do Fatimy na Cova da Iria nahrnie cez 70 000 ľudí a čakajú predpovedaný zázrak. Najskôr sú totálne sklamaní, pretože je lejak, všade je blato, všetci sú mokrí, zablatení a nič z toho... Zrazu ich vystraší tancujúce slnko, ktoré sa na nich rúti a oni sa veľmi boja. Ale keď sa o chvíľu slnko zastaví a všetci vyschnú a cítia teplé lúče slnka, cítia Božiu blízkosť, otvárajú svoje srdce, svoju dušu, svoje očakávanie... No čo, aké bude posolstvo Fatimy? A tu znova: modlitba, pôst, pokánie, zvlášť modlitba svätého ruženca. A v Medžugorii už počujeme: nielen jeden ruženec, ale tri denne. Takéto veci? Robiť z nás nejakých „rapkáčov“? Nie, tu sa treba naozaj „ponoriť“ do hĺbky tohto odkazu a pochopiť, prijať, že tieto odporúčania sú silnejšie ako zbrane, ako debaty politikov, ako sankcie. Aj tieto všetky spomenuté veci môžu byť potrebné, ale bez Božieho požehnania naozaj márne sú ľudské namáhania. Bez Božieho požehnania všetky tieto nástroje len predlžujú agóniu tragédie. Sme naozaj pozvaní aj my, všetci jednoduchí ľudia, aby sme žili tak, aby sme pomohli víťaziť Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, keď sama Mária povedala: „Moje Nepoškvrnené Srdce napokon zvíťazí“. Áno, sme možno ako ľudia z Fatimy z toho 13. októbra 1917. Bol síce zázrak slnka, ktorý ich vystrašil, možno i uspokojil. Ale tie jednoduché slová: modlitba, pôst, pokánie, modliť sa za obrátenie hriešnikov... Čo to má byť? Nejaká mágia, nejaké zaklínadlá? Nie! Hlas čarodejníkov, politikov? Nie, to je hlas z neba, to je hlas neba! A keď zaznieva hlas z neba, tak zaznieva kvôli tomu, aby cez všetkých, ktorí ho príjmu, zostúpil pokoj pre ľudí dobrej vôle, na tejto zemi. Amen.

1 2 3 4 >