Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

KŇAZ SA PRED OTCOM ZASTÁVA INÝCH – Pohrebná sv. omša za zosnulého kňaza Mons. Jozefa Kostolného – homília Mons. Stanislava Stolárika v kaplnke Charitného domova v Báči 20.1.2022

Milí spolubratia v kňazskej službe, drahá smútiaca rodina, milý Ondrej, ktorý pokračuješ v kňazskej službe vo svojej rodine, milé sestričky, drahí bratia a sestry.

Počas týchto dní som čítal veľmi zaujímavú vetu, ktorá môže osloviť každého jedného z nás, pretože jej obsah je dôležitý pre každého z nás. Veta znie takto: „Tvoj život je ako prázdny pohár. A je len na tebe, čím si ho naplníš. Pretože nakoniec si to rovnako vypiješ sám.“ Náš život je teda ako taký „pohár“, ktorý dostávame – ako prázdny pohár, ktorý napĺňame počas života všeličím, aby potom, pri záverečnom účtovaní pred tvárou Pána, sme všetko to, čo sme tam „vložili“, aj „vypili“. Keď to bude ozdravujúce pre večný život, tak to bude naozaj sila, ktorá nás posunie do večnej blaženosti. Keď tam bude horkosť, „blen“ našich nesprávnych slobodných rozhodnutí a z toho plynúcich skutkov, nedopadne to s nami dobre. Stojaci nad rakvou zomrelého kňaza Jozefa, ale iste – vôbec pri úmrtí každého jedného človeka – vždy môžeme uvažovať týmto štýlom. Ale o koľko lepšie, užitočnejšie by bolo, keby sme takto uvažovali počas celého svojho života. Áno, filozofia hovorila o „tabula rasa“, o „čistej tabuli“, ktorú začíname písať na začiatku nášho života a potom sa ukáže, čo všetko sme na ňu napísali. Tu bolo prirovnanie o pohári. Naozaj je dôležité, čo všetko do toho nášho „pohára“ vkladáme a čo všetko z obsahu tohto „pohára“ z nás vychádza ako posolstvo, ako svedectvo do prostredia, v ktorom žijeme.

Dovolím si povedať, že dnešné texty čítania Božieho slova nám napomáhajú správne upriamiť pozornosť na kňazskú činnosť, ale môžu z neho samozrejme čerpať zasvätení i nezasvätení. Svojím životným postojom oslovujeme prostredie, v ktorom sme. V evanjeliu sme čítali, ako za Ježišom prichádzali rôzne typy ľudí. Tým, že boli spomenuté viaceré časti Izraela, vieme, že prichádzali ľudia – ako z pohanských, tak aj z veriacich oblastí Izraela. Teda iste prichádzali ľudia veriaci, prichádzali pohania, prichádzali hľadajúci. Vieme, že prichádzali aj takí, ktorí ho chceli podchytiť v reči. Tí, ktorí prichádzali za Ježišom, aby ho počúvali, isto mnohí boli najskôr priťahovaní jeho ohlasovaním, ale aj svedectvom a teda aj zázrakmi. Mnohí z nich dostali dôležité odpovede pre svoj život. Ale iných, ako vieme, Ježišove odpovede ešte viac nazlostili, ba priam „vytočili“. Odchádzali namrzení a s nečestnými úmyslami voči samému Ježišovi. Ale všimnime si oslovených, na ktorých som už trocha upriamil pozornosť, že boli oslovení Ježišovou náukou, Ježišovým učením, ale najskôr možno ešte viac Ježišovým svedectvom, jeho postojmi. Pre všetkých utrápených, ktorí prichádzali za ním, mal Ježiš nádherné slová pozvania: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ja vás posilním“ (porov. Mt 11,28), „ja vás znova postavím na nohy. A ja vás budem aj obhajovať pred zlým. Aj pred všetkým tým, čo na vás útočí.“

Keďže som spomenul, že je nádherná kombinácia dnešného čítania Božieho slova, určitý predobraz môžeme vidieť v záchrannej aktivite Jonatána, ktorý chráni, ktorý obhajuje, ktorý stojí na strane pravdy. Tento príbeh je nám veľmi známy. Kráľ Saul, pomazaný Pánov sa tak znížil, že sa nechal uniesť závisťou. Boh cez mladého Dávida zvíťazil nad Goliášom a Filištíncami. Nie zbrane, nie ľudská šikovnosť, nie konšpirácia, nie stratégia, ani podlízavosť, ale Boh zvíťazil. Všetci podliehame pokušeniu tohto typu: nedopriať pravdu o víťazstve tomu, komu patrí.  Keďže viac ako Saul, bol ospevovaný Dávid, Saul nerozpoznal v ľudskom vyjadrení oslavy Dávida, možno slabosť týchto ľudí, ale predovšetkým nerozpoznal, že tu Boh zvíťazil. Tak sa nechal stiahnuť pokušením neprajnosti a závisti a striehol na život Dávidovi. V tej chvíli sa objavuje nádherná postava  Jonatána, Saulovho syna, ktorý spolu s niektorými ďalšími spriaznenými okolo Dávida začne ho pred Saulom obhajovať a chrániť. V tejto chvíli ho ochránil. Vieme však, že Saul aj potom chcel Dávidovi siahnuť na život. Jednoducho nezniesol vedľa seba konkurenciu. Ale čo je horšie, nepochopil, že cez Dávida účinkuje Boh.

Rozpoznať Božie pôsobenie je veľmi dôležité, potrebné pre každého z nás, nech sme v akomkoľvek povolaní. Teda, aj pre nás, zasvätených a vysvätených. Motívy na zlý skutok sú rôzne, ale dosť často vychádzajú práve zo závisti a toto pokušenie nikoho neobchádza. Dávid mal svojho zástancu – priateľa Jonatána. Ten sa ho zastal. Aj keď Saul mal v rukách moc a mohol podniknúť, čo len chcel a nikto z ľudí by ho z toho nebol vinil. Ale Jonatán sa stavia proti moci svojho otca a stavia sa na stranu Dávida, lebo vie, kde je pravda a ako má vyzerať spravodlivosť. Dávid nebol tým, ktorý by prišiel za Saulom, aby mu vyčítal a hovoril: „A či môžem ja za to, že mňa ospevujú viac ako teba?“ Nevyčítal mu ani iné veci. Jednoducho stále ho bral a rešpektoval – ako vieme – ako pomazaného Pánovho. Teraz Jonatán Dávidovi zachránil život, teda Boh konal cez Jonatána. Neskôr, keď Boh vydal Saula do rúk Davida, vieme, že Dávid nesiahol vražednou rukou na pomazaného Pánovho, aj keď mal „milión“ ľudských dôvodov na to, aby mu v tej chvíli ukázal: „ja ti to vrátim!“ Jednoducho, nie. Nechcel sa stať vrahom pomazaného Pánovho. Určite naň mocne zapôsobil skutok Jonatána, jeho obhajcu, ktorý ho zachránil.

Jonatán je v značnej miere predobraz Ježiša Krista. Ježiša Krista, ktorý sa za nás neustále prihovára u Otca, ktorý nás obhajuje a zachraňuje. Zlý – ten žaluje. Tým, že sa Ježiš za nás prihovára, tým nezakrýva naše slabosti a hriechy. Ale rozdiel je jasný. Zlý, ako žalobca prichádza ako malé, závistlivé dieťa, ktoré bude žalovať na svojho súrodenca alebo na svojho priateľa so zámerom, aby ten konečne dostal poriadnu „výplatu“. Ale Ježiš je zástanca, ten, ktorý nezakrýva hriech, ale prichádza za Otcom a hovorí: „Ale pomôžme mu. Pomôžme mu, nech sa z toho dostane. Ja nezakrývam, že zhrešil, ale ten človek potrebuje milosrdenstvo, ten človek potrebuje odpustenie. Ten človek potrebuje pozdvihnutie.“ Ježiš nikdy nad nikým nemávne rukou. Vždy je ochotný pomôcť. Nie je zaneprázdnený, unavený, nezvoláva hromy a blesky na naše hlavy. Hoci veľakrát by sme si to naozaj veľmi zaslúžili. V tej chvíli je opravdivým obhajcom každého jedného z nás, neustále sa za nás prihovára. Aj vtedy, keď je treba vniesť Božie milosrdenstvo do našich duší zranených po zlyhaniach, našich hriechoch. On tam vnáša svoje odpustenie a svoju oporu. Teda je s nami v našich zlých chvíľach, keď tak veľmi cítime svoju úbohosť a prebúdza v nás ľútosť a ochotu k návratu, ale aj vtedy je s nami, keď sa nám z nášho pohľadu darí. Vtedy nás povzbudzuje, aby sme vytrvali v dobrom, aby sme si uvedomili, že len s Božou pomocou dokážeme robiť dobre. Teda aby sme nespyšneli, aby sme práve pre pýchu znova neklesli a nehľadali návrat k tomu, čo dobré nie je, ale práve naopak. Ježiš, nech sme v akejkoľvek životnej situácii, vždy hľadá pre nás slová a milosť povzbudenia.

A tak by sme milí bratia, kňazi mohli všetky tieto myšlienky stiahnuť predovšetkým na seba, aj v súvislosti s úmrtím nášho kňazského spolubrata Jozefa, pretože to je kňazská služba – obhajovať, modliť sa, obetovať, ponúkať seba za iných a jednoducho byť tými, ktorí sú nástrojmi Božieho milosrdenstva pred tvárou Pána v tomto svete, ktorý sa uberá tak, ako sa uberá. Veď dobre vieme, že je veľa duchovnej biedy a bolesti. Mohli by sme o našom bratovi Jozefovi aj niečo konkretizovať, hoci sa priznám, že nebohého som veľmi nepoznal. Ale je možné, že som ako Košičan bol na jeho kňazskej vysviacke a teraz som tu, keď ho vyprevádzame na poslednej ceste. Zosnulý kňaz Jozef pôsobil ako kaplán v Rimavskej Sobote, potom bol dva roky mimo pastorácie pre odobratie štátneho súhlasu. Na chvíľu bol v dome dôchodcov v Turí – to bola asi krátka zastávka. Potom administrátor v Jelšave, farár, vicedekan v Revúcej. Dlhšie obdobie desiatich rokov pôsobil ako generálny vikár. Potom bol kancelárom a 12 rokov tu, v Báči, s vami milé sestry a slúžil vám, aby ste potom slúžili vy jemu. Úprimne vám ďakujem, nech vám to Pán Boh odplatí. Keď som hovoril o kňazskej službe, ktorá chráni a vyprosuje, obhajuje, tak aj každé jedno  spoločenstvo zasvätených sestier je prameňom modlitieb, ktoré vyprosujú Božie milosrdenstvo pre celý svet. Od polnoci bola adorácia v kaplnke vašich sestier františkánok v bratislavskom Prievoze. To je obeta, zástupná obeta, prosiaca obeta, keď prosíte za svet, aj podľa príkladu Jonatána a hlavne Ježiša. Myslím, že vy, sestry v Báči pokračujete v tejto adorácii a to tiež s týmto úmyslom a verím, že aj s touto účinnosťou pred Pánom. Iste, či už vzťahujúc na prežitý kňazský život Jozefa, ale aj na vás všetkých, ktorí takto uvažujete, ktovie, koľkých ste sa už tak zastali pred Bohom. Ani neviete o tom, ani nemusíte vedieť. Ale koľkým ste tak vyprosili potrebné Božie milosrdenstvo, možno zastavenie trestajúcej Božej ruky.

Dnes ďakujeme za obetu, za kňazskú službu brata Jozefa a ďakujem vám všetkým, ktorí ste mu zvlášť v závere života boli oporou, aby aj záverečné chvíle života prežil vo veľkej dôvere v Pána, pociťujúc aj oporu mnohých blízkych. Pred sv. omšou mi Ondrej povedal, že keď sa ho asi pred dvoma rokmi pýtal: „No, kedy už pôjdete na dôchodok?“ Jozef odpovedal: „Keď Pán Boh na mňa toľko čakal (vysvätený bol ako 37- ročný), no tak ešte musím dobehnúť zameškané“. To je kňazské srdce, ktoré bije kňazsky až do konca. Nech aj toto je milí bratia, kňazi pre nás povzbudením v našom kňazskom živote a poslaní, ale iste nech je to oslovením pre všetkých, ktorí svoje povolanie v akomkoľvek stave chcú verne prežívať až do smrti. Amen.

1 2 3 4 >