Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

MÁRIA VIDÍ PROBLÉMY A POMÁHA – 2. nedeľa / C– homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 16.1.2022

„Nemajú vína!“ (porov. Jn 2, 1-11)  Známe zvolanie z Kány Galilejskej, pre trochu staršiu generáciu viac zrozumiteľné v tom zmysle, že si ešte stále pamätáme ako bol v minulosti nedostatkový tovar a dlhočizné rady pred obchodmi, keď pred Vianocami dostali možno mandarínky, pomaranče. Nakúpiťsa dalo len obmedzené množstvo, aby sa z tovaru ušlo viacerým… Koľko sa bolo treba vystáť. A veľakrát ešte aj tak bolo treba mať známosti, aby sa človek k niečomu dostal. „Nemajú vína“ – a dnes sú v našich obchodoch plné regály vín z celého sveta. A samozrejme nadbytok mnohých iných vecí. Iná vec je tá, čo si kto môže dovoliť a čo nie, pretože sú aj iné dôležité veci nutne potrebné pre život. Ale vieme veľmi dobre, že všeličo je k dispozícii a všeličoho je nadbytok a žiaľ, možno nikdy sa nevyhadzovalo toľko vecí, ako teraz. Koľko nepotrebných vecí sa nakúpi a o chvíľu na to sa povyhadzujú.

To je jeden postreh, ale druhý je oveľa vážnejší. Všetkého je dostatok, naporúdzi, ale v žiadnom prípade nemožno povedať, že by sa človek oplývajúci všetkým tým, čo sa dá kúpiť, že by sa stal šťastným, spokojnejším. Možno to vyhadzovanie a následné zahlcovanie sa novými vecami sú – nie raz – znakom, že človek skúša, či ho nové veci neuspokoja. Ale nie! Ba práve naopak, oveľa častejšie počujeme známe vety: „Nemám čas, nemám pokoj, nemám istotu.“ Ba dokonca ide to až tak ďaleko, že mnohí hovoria: „Ani nemám chuť žiť.“ Pritom je obklopený toľkými vymoženosťami súčasného sveta. A „napodiv“ sa ešte viac rozmáha šírenie drog. Mnohí práve preto, že stratili alebo strácajú zmysel života, siahajú po drogách. Štatistiky jasne hovoria, že v najviac vyspelých krajinách sveta je aj najviac samovrážd, najviac psychických chorôb. Jednoducho, všetok blahobyt, ktorý má dnešný človek v niektorých častiach sveta k dispozícii, nerobí človeka automaticky šťastným. Slová evanjelia nám už 2000 rokov ponúkajú recepty na všetko, čo sa konkrétne týka ľudského života. Aj dnes je to tak. Dnešný príbeh evanjelia nám hovorí ako odstrániť nedostatok vnútornej prázdnoty. Vnútornú prázdnotu môže pociťovať človek naozaj prázdny, niekedy až bez zmyslu života, ale aj ten, ktorý má vnútro zahádzané všelijakým „haraburdím“. Ani jeden ani druhý totiž nemajú vo svojom vnútri to, pre čo bolo ich vnútro stvorené. Ako dosiahnuť naplnenie vnútra? Prvým krokom je: aby ak je vnútro prázdne, ale nie je čisté alebo je zahádzané všelijakým haraburdím, ktoré ho znečisťuje, tak iste najskôr prítomné nečistoty treba odstrániť, ale potom sa pozamýšľať, čím má byť prázdnota človeka naplnená.

Dnešné evanjelium nám hovorí o pozvaní. O pozvaní dvoch osôb, veľmi dôležitých osôb na svadobnú hostinu. Je pozvaná Matka a Syn. Panna Mária a jej Syn Ježiš Kristus. Jozef už nežije a tak iba títo dvaja sú pozvaní na svadobnú hostinu. Mária je citlivá, vnímavá, vie veci pomenovať, jednoducho vie, o čo ide, aká je potreba a Ježiš je ten, ktorý dokáže potrebu, žiadosť, prosbu svojej Matky zrealizovať. Tu je silné odporúčanie aj pre nás všetkých. Keď pozveme Pannu Máriu do svojho života, ona nám pomôže odhaliť naše nedostatky. Pomôže nám pomenovať, čo v našom živote nie je dobré, čo tam chýba. Ako je to možné, že Mária má takýto postreh? Všetko vychádza z jej pokory. Pretože pokora neznamená, že človek je zatlačený kamsi do kúta, tu stoj, tu seď, tu sa nepohni, neotvor ústa, do ničoho sa nemiešaj… Nie, toto nie je pokora, to je veľakrát rezignácia alebo dôsledok despotizmu. Ale pokora, to je úplné otvorenie sa pred Pánom. Pán je ten, ktorý pokornému človekovi zjavuje pravdu o ňom samom a pomáha, aby pokorný človek dokázal aj inému odhaliť pravdu o ňom. Preto je dôležité, v pokore spytovať si svedomie a dôverovať aj v pomoc Matky Božej Panny Márie, aby nám pomohla pomenovať problémy nášho života a potom, aby prosila svojho Syna, aby napĺňal naše vnútro tým, čo je potrebné, čo je liečivé, čo dodáva silu a odvahu k mnohým snaženiam a potrebným krokom v našom živote.

Mnohé veci, ktorými je treba napĺňať naše vnútro, ba všetko už máme k dispozícii, mali by sme to vedieť, len potrebujeme pomoc Ducha Svätého, aby nám to pripomenul: „Miluj blížneho ako seba samého“ (porov. Mk 12, 31). „Milujte svojich nepriateľov… Odpúšťajte a odpustí sa vám. Dávajte a dajú vám…“ (Lk 6, 27. 37-38). Toto všetko a omnoho viac – všetko, čo je obsiahnuté v evanjeliu a v náuke Katolíckej cirkvi, vieme a tým máme napĺňať svoje vnútro, aby sme naplnili svoj život. Pred Máriou a Ježišom v Káne Galilejskej stoja kamenné nádoby. Teraz sú prázdne. Mária a Ježiš nechcú, aby tie nádoby ostali len chladnými kameňmi, ale chcú, aby boli zázrakom premenenia čistej vody naplnené lahodným vínom. Teda, nech je v nás úprimná túžba a snaha, aby naše vnútro nebolo poznačené len nejakým chladom a nezáujmom, ale aby sa postupne napĺňalo čistou náukou evanjelia, a tak sa premieňalo na to, čo je Božie a dobré. V tomto procese sa treba veľmi úprimne a pokorne zadívať do svojho vnútra, či nie je prázdne alebo či nie je zahádzané všeličím. Akoby Mária s Ježišom – dnes zvlášť vám milí rodičia – odkazovali: „Dávajte pozor na to, čím je naplnené alebo čím sa „zahadzuje“ vnútro vašich detí, vašich vnúčat – cez televíziu, internet, kamarátov či cez iné prostriedky.“ Predstavte si rezervoár pitnej vody. Je na mnohých miestach na Slovensku, aj tu neďaleko pri Dobšinej. V rezervoáre pitnej vody sa nesmie nikto kúpať. Každé znečistenie tejto vody je trestné a následne pokutované alebo je inak vymeraný trest. Ale voda samotná sa brániť nemôže, nevie. Tú vodu musí brániť ktosi iný. Detská duša, to je taký „rezervoár“ čistej pitnej vody, ktorý je treba chrániť nami dospelými. Vieme, že mnohí veľmi dobre vedia, že ak sa znečistí rezervoár, koľkí ďalší sa otrávia cez prijímanie tejto vody. Aj keď nie celkom, ale otrávia si život.

Ľudia s nešľachetnými úmyslami… Preto útočia už na deti a práve preto je veľmi dôležité dbať o čistotu „rezervoára duše“ už malého dieťaťa. Preto potom mladí, ale i starší, s akým vnútrom idú k sobášu – ak vôbec idú? Idú s vnútrom prázdnym, zahádzaným? Alebo idú s vnútrom, ktoré je naplnené Božou pravdou a Božou milosťou? Je obrovský rozdiel, čím je naplnené vnútro mladého človeka. Ak je vnútro spriaznených duší naplnené Bohom, idú k sobášu, lebo nechcú žiť bez sobáša v kostole, nechcú žiť bez Božieho požehnania pre ich spoločný život. Opakujem: ak je vnútro naplnené Bohom takí ľudia nechcú žiť bez sobáša v kostole. Teda aj tu je odpoveď na otázku: či ten katolík, ktorý nie je sviatostne zosobášený, je naplnený vo svojom vnútri Božou milosťou? Ľudia, ktorí sú naplnení Bohom vo svojom vnútri, berú svoj vzťah vážne a postupne v ich živote majú pevné miesto aj zásnuby, veď dvaja sa majú stať jedným telom. Ak si pamätáte, v pastierskom liste som prirovnal takúto cestu k mostu, kde sa dvaja – muž a žena pevne spoja. Jasne som povedal, že most sa nebuduje preto, aby sa zrútil a aby došlo k nejakej tragédii. To by robil len nerozumný človek. Bohužiaľ možno taký, ktorý chce nejakým spôsobom (klamstvom, podfukom pri budovaní) len zarobiť. Ale ani moc manželského spojenia nemožno budovať v pochybnostiach a s privretými zadnými dvierkami: Vydrží? Nevydrží?

Ak som vtedy porovnal manželský zväzok k mostu, k pevnému spojeniu dvoch ľudí, dnes tento zväzok prirovnajme k domu, ktorý obaja manželia budujú spoločne a znova nastoľme tú istú otázku:  Dom sa buduje na to, aby spadol? Dom sa buduje na to, aby spadol týmto dvom ľuďom, prípadne aj ich deťom na hlavu a im ublížil? Na to sa buduje dom vzájomného vzťahu, aby došlo k tragédii? A nemožno zostať len pri tejto otázke. Počas bývania v dome – či sa netreba oň  starať? Veď vždy vyskočí nejaká porucha, vždy je potrebná oprava. Keď sa včas nezakročí, keď sa to „niečo“ zanedbá, spoločný dom sa začne rozpadávať. Vznikajúce poruchy treba naozaj okamžite riešiť a opravovať, lebo môže dôjsť aj k tragédii. Ten, kto má vnútro naplnené vzťahom, láskou k spoločnému domu, určite bude oň dbať, bedliť, starať sa. Tu nejde len o vzťah k múrom tohto domu, ale o vzťah k spoločnému domu, domovu – ide o vzájomný vzťah. Lebo „dom“ nie je domom dvoch cudzích ľudí, ale je to dom jedného manželského páru, dvoch ľudí, ktorí sa stali jedným telom. Podľa toho, ako a čím je naplnené vnútro, teda „nádoba“ manželského páru, to sa potom prenáša aj na deti a oni sa tak správajú, tak sa vyjadrujú, napodobňujú svojich rodičov.

Môžem uviesť dva modelové, veľmi úsmevné príklady, ktoré ste možno sami v nejakej obdobe zažili vo svojich rodinách. Návšteva sleduje dve rozhádané deti. Keď vidia, ako deti neprestávajú v naťahovaní sa, vo zvade, návšteva sa spýta: „Prečo sa toľko vadíte?“ Deti odpovedajú: „Ale my sa nevadíme, my sa hráme na otecka a mamičku.“ Deti všeličo prezradia, ako to býva v ich rodine… Ale poviem aj iný príklad: Keď päťročný Karolko prišiel do materskej školy, pani učiteľka sa pýta: „Ako sa voláš?“ A on odpovedá: „Zlatko.“ „A tvoja mamka, ako sa volá?“ „Miláčik.“ „A tvoj ocko“ „Srdiečko.“ Dieťa si zapamätalo, ako sa doma oslovujú. Ako oslovujú jeho, ako sa oslovujú manželia, jeho rodičia a nedokázalo či nepotrebovalo urobiť iný rozdiel a rozlíšenie od krstných mien. Je to ideál? Iste, trochu je to aj ideál, pretože deti v dospelom veku prídu na to, že aj pohádanie sa v rodine ešte nemusí znamenať katastrofu a viesť k rozpadu. Každý má nejakú povahu, momentálnu chvíľu, chorobu, krízu. Ale vždy bude dôležité, akým „palivom“ bude naplnené vnútro obidvoch manželov a všetkých členov rodiny. Ak vo svojom srdci budú mať „palivo“ vzťahu k Bohu a nie „palivo“, ktoré sa nehodí pre manželstvo alebo „palivo“, ktoré mu škodí, potom sa všetko prekoná a manželstvo vydrží.  Šoféri vedia, že keď raz majú benzínový motor, tak nemôžu čerpať diesel – naftu. A naopak. Aj pre manželstvo platia pravidlá – čo tam možno čerpať. Ak sa nečerpá z prameňa Božej milosti, ale čerpá sa z nejakého iného „prameňa“, ktorý rozkladá manželstvo, samozrejme, to manželstvo potom nemôže fungovať a skôr – neskôr sa to prejaví. Ale kde sa čerpá potrebná „zmes“, potrebné „palivo“, tam sa všetko prekoná, posilní a raz to aj deťom dodá silu pri riešení ich manželských skúšok a problémov. Deti to raz veľmi dobre porozumejú a prídu na to.

Aj naši rodičia prechádzali krízami. Ale preto, že mali správne naplnené svoje vnútro, všetko to prekonali. Treba naozaj vykonať veľmi dôležitý krok a pozvať, prípadne obnoviť alebo posilniť svoje pozvanie pre Ježiša a Máriu do domu svojho manželstva. A pozývať aj Jozefa, hoci v Káne nebol, lebo v tom čase už bol nebohý. Ale chce byť pri nás, pomáhať nám znova a znova tak napĺňať, ako boli naplnené všetky nádoby v Káne Galilejskej. On chce pomáhať napĺňať nádoby manželského života milosťou „Božieho vína“. Treba pozvať a dovoliť Ježišovi vstúpiť do každého manželského problému. A výsledok sa dostaví. Výsledok radosti, ako sa dostavil v Káne, tak sa dostaví aj v rodine. Neexistuje, že by Ježiš nedal niečo manželom, zvlášť, ak pôjdu o to prosiť cez Máriu a cez Jozefa. Svätá rodina nikdy nesklame. Ona je príkladom rodinného života a mocnou pomocou. Milí bratia a sestry, povzbuďme sa odporúčaním posolstva dnešného evanjelia a vo veľkej dôvere vždy znova hovorme: „Príď, Pane Ježišu so svojou Matkou i so svojim pestúnom do každej situácie nášho života a pomôž nám.“ Amen.

1 2 3 4 >