PÔSTNA A SYNODÁLNA CESTA PREMENY - 2. pôst. ned. / C – homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 13.3.2022
Na jednej misionárskej stanici v Afrike sa stretávali pravidelne katolícky misionár a anglický lekár, ktorý bol ateista. Boli to jediní dvaja bieli ľudia na tejto stanici v okruhu niekoľkých 100 kilometrov. Obidvaja slúžili vlastne jednému a tomu istému cieľu, aj keď z rôznych pohnútok: chceli pomáhať ľuďom. Keď kňaz začal rozprávať o viere, lekár hneď naznačil, aby bola zmenená téma, lebo o viere sa rozprávať nechcel. Nechcel rozprávať o názoroch, ktoré sa líšia, o rôznych svetonázoroch a stále tvrdil, že nijaký kňaz ho nepresvedčí, aby sa stal veriacim. Jedného dňa sa však stalo, že lekár musel vycestovať do leprosoria, kamsi ďaleko do buše a tak kňaz ostal sám. Keď sa lekár po nejakom čase vrátil, prvé, čo urobil, keď stretol kňaza bolo to, že ho oslovil požiadavkou: „Chcem, aby si ma pokrstil.“ Kňaz celý prekvapený sa pýtal lekára, čo sa vlastne stalo. Ten najskôr odpovedal lakonicky: „Dozrel som“. Ale kňaz vedel, že sa muselo udiať niečo podstatné, dôležité. Preto ho poprosil, aby mu to rozpovedal. Lekár teda porozprával svoju skúsenosť. Jedna z pacientiek, krásna 18 -ročná dievčina, Afričanka, ktorú spoznal na operačnom stole, bola už tak napadnutá malomocenstvom, že jej bolo treba amputovať ruky aj nohy. Ostal len trup a hlava. Bolo to preňho čosi veľmi ťažké a vedel, že aj tak to celkom nezachráni jej život, iba ho predĺži asi tak o pol roka. Táto dievčina si bola vedomá situácie, v ktorej sa nachádzala a pritom sa nebála smrti. Ležala priam „prikutá“ na lôžko a on sa s ňou často rozprával. Dievčina napriek svojmu ťažkému stavu sa dokázala usmievať. Dokázala mať rozjasnenú tvár a dívala sa svojím fyzickým a ešte viac duchovným zrakom do nadzemskej ríše - do neba. Brala celkom za samozrejmé to, že tak ako existuje zem, na ktorej sa pohybujeme, žijeme, pracujeme, tak isto existuje aj nebo. Jej viera bola veľká. Vtedy sa tento lekár zamyslel, aká musí byť silná viera, ktorá takto chorému a okyptenému dievčaťu dáva takú veľkú silu. Bola to viera v Ježiša Krista, ktorú od tejto chvíle aj on chcel poznať čo možno najviac, aby aj on mohol žiť silou tejto viery.
Táto návšteva v leprosoriu sa pre neho stala „horou Tábor“, kde sa nepremieňal pred očami apoštolov Pán Ježiš, ale kde sa premieňal on pred očami Pána. Milovaní bratia a sestry, celé toto pôstne obdobie je tiež putovaním, „výstupom na horu Tábor“. Je to tiež vynikajúca príležitosť, aby sme sa premieňali zvnútra aj my sami. Možno aby sme zanechávali ulitu svojich návykov, ktoré nie sú dobré, a aby sme výzvy, ktoré nám komunikuje Pán, zobrali vo svojom živote vážnejšie. Som si veľmi dobre vedomý, že nie vždy sa človekovi podarí urobiť v živote nejaký dramatický zvrat. Ale určite sa môže podariť aspoň trochu sa posúvať a hlavne v hlave si dať veci do poriadku, aby som sa posunul. Toto je veľmi dôležité.
Je to pre nás možno taká výzva, o akej sme počuli v prvom čítaní, keď Boh oslovuje Abraháma potom, ako on poslúchol prvú výzvu Boha, ktorý k nemu prehovoril ešte v Harane: „Vyjdi zo svojej zeme... (porov. Gn 12, 1-3), vyjdi zo svojho ohraničeného sveta a choď ďalej, nezostávaj len na svojom piesočku, ale choď ďalej. Teraz, po viacerých skúsenostiach s Bohom, počuje: Pozri smerom hore, tento pozemský svet je dôležitý, to je pravda, ale predsa existuje ešte dôležitejší svet. Abram počuje: „Pozri na nebo a spočítaj hviezdy, ak môžeš... Také bude tvoje potomstvo.“ (Gn 15, 5). Aj my, takisto počujeme výzvu: „Pozri sa na tie Božie veci, ktoré sú okolo teba. Veď čo stačí v tvojom živote? Stačí malý „závan vetra“ a tvoj svet, ktorý si budoval toľký čas, ako sa teraz hovorí, „svoju kariéru, lebo toto je najdôležitejšie v živote“, o chvíľu „nepozbieraš“, zrúti sa ako domček z karát.“ To nie je výzva k nečinnosti lenivosti, ale je to čas zamyslenia sa nad hodnotami v našom živote, ktoré nás ovplyvňujú a ktoré možno prežívame alebo neprežívame aj my sami. Tento pohľad smerom hore, ako začal pozerať Abrahám, ale máme možnosť takto pozerať aj my, nás upriamuje, a upozorňuje na večný život, na nekonečné šťastie, ktoré nám Boh už pripravil. Teda kto na nebo pozrie takto a neprijme Božie pozvanie a nepôjde za Ježišom, mohol premárniť celý svoj život.
Vieme veľmi dobre zo slov Svätého písma, ale aj z bežného konkrétneho života, že boli vždy ľudia, ktorí vo svojom živote začali dobre, ale nemuseli skončiť dobre. Ale boli i takí, ktorí nezačali dobre a predsa vedení Božou milosťou, neskôr skončili v Božom náručí. Možno si pamätáte známe meno veľkého ruského mysliteľa Alexandra Solženicyna, ktorý napísal známe dielo „Súostrovie Gulag“, kde opísal svoje osobné skúsenosti z gulagov na Sibíri a kade - tade po celom bývalom Sovietskom zväze. To bol zarytý komunista, marxista. A práve v týchto gulagoch dochádza k jeho zmene a začne tvrdiť: „Pre mňa je viera základom a celou oporou môjho života.“ Môžeme spomenúť ďalšie meno - Židovku Editu Steinovú, ktorá sa narodila koncom 19. st. v dnes poľskom Wroclawi. Už v mladosti sa vyhlasovala za ateistku. Ako 30-ročná konvertovala na katolícku vieru. Nebolo to jednoduché, pretože pochádzala z tradičnej židovskej rodiny, ktorá ju potom prakticky odmietla. Dvanásť rokov nato vstúpila ku karmelitánkam. Keďže mala židovský pôvod, darmo, že z nej bola teraz rehoľná sestra, napokon v roku 1942 skončila v koncentračnom tábore Auschwitz, spolu so svojou rodnou sestrou, tiež konvertitkou – karmelitánkou. Zomreli v plynovej komore. Dnes je Edita Steinová spolupatrónkou Európy ako sestra sv. Terézia Benedikta z Kríža. Keď ich zatýkali, Edita svojej sestre povedala: „Poďme za náš národ.“ André Frossard, známy francúzsky spisovateľ, novinár, filozof, ktorý bol vychovaný v komunistickom duchu, pretože jeho otec bol zakladateľom komunistickej strany vo Francúzsku, sa raz nemohol dočkať svojho priateľa, ktorý vošiel do kostola na „krátku“ adoráciu. Andrému, ktorý na neho vonku čakal, už bolo dlho a tak za ním vošiel do chrámu. Tam sa ho dotkla Božia milosť, ktorá spôsobila, že z tohto zarytého bojovníka proti Cirkvi, sa stal živý svedok viery. Spomeniem ešte Bernarda Nathansona, amerického Žida, veľkého zástancu, ale aj vykonávateľa potratov, u ktorého sa tiež prejavila sila Božej milosti. Od chvíle, ako túto milosť prijal, sa z toho, pod rukami ktorého zahynulo toľko nevinných počatých životov, stal obranca života od počatia. Božia milosť je mocná.
Drahí bratia a sestry, možno vidíme, že by bolo dobré, keby sa udiala radikálnejšia zmena, v našej rodine, možno na pracovisku, v škole, v našom okolí alebo aj s nami samými. Možno poznáme konkrétne typy ľudí „zarytých“ proti Bohu. Je ich veľmi veľa a treba sa za nich modliť a vyprosiť im Božiu milosť, ale aj aby sa pre ňu otvorili. Cez toto naše pôstne zamyslenie - dovolím si povedať - dostávame aj odpoveď na to, čo to je tá synodálna cesta, o ktorej hovorí pápež František a za ktorú sa modlievame na záver svätej omše. Čo je synodálna cesta? To je pozvanie určite aj k malým krokom osobnej premeny. K tomu, aby sme sa častejšie modlili, aby sme pravidelne chodievali do Božieho chrámu na sväté omše, možno aj cez týždeň. Aby sme siahli po Svätom písme, aby sa aj v inom smere prebúdzal náš duchovný aktívny život. Aby sme sa zapojili do života farnosti, diecézy. Nebrali všetko len tak nejako trpne, čo sa nám dostáva alebo povieme - čo máme dostať - ale zaujímať sa, ako vyzerá kostol, ako sa postarať, aby bol v poriadku, ako pomôcť k tomu. Teda jednoducho povedané, „nielen prísť a odísť“. Lebo to je náš, Boží chrám. Je to pozvanie zapojiť sa do liturgie aj čítaním Božieho slova, spevom, miništrovaním... Nebyť ľahostajní voči tomu, ako vyzerá život viery vo vlastnej rodine, vo farnosti. Nie kritizovať, ale v pravde pomenovať realitu a spoločne pod vedením pastierov farností nachádzať cesty rastu, oživenia farností... To je aktivácia na synodálnej ceste, ktorá sa tak zjednocuje s pôstnou cestou, ktorou prechádzame a ktorá nám hovorí, ako sa posunúť ďalej.
Už od 2. februára sa v našej diecéze modlievame za synodu. Možno aj viete, možno nie, že modlitba, ktorú sa modlievame pred záverom svätej omše, je tá istá, ktorú sa modlievali konciloví otcovia, teda biskupi z celého sveta na Druhom vatikánskom koncile pred každým zasadnutím. Vzývanie Ducha Svätého. Prečo? No preto, lebo veríme v silu modlitby. Svätý Otec nás vyzval, aby sme najskôr všetko premodlili. Preto sa modlíme a prosíme, aby nám Duch Svätý ukázal našu cestu, naše miesto v živote a v živote Cirkvi. Aby sme sa netočili stále dokola ako ten psík, ktorý stále naháňa svoj chvost. Aby sme nezotrvali v jednotvárnosti, možno v tom zabehnutom nemennom postoji, v zacyklení sa, pohodlí, konformizme, atď. Áno, vieme, že je tu silná práca médií, ktorá nám neustále podsúva rôzne škandály. Kto trošku pozná dejiny Cirkvi tak vie, že od vzniku Cirkvi vždy boli nejaké neporiadky, vždy boli nejaké škandály. Nič z toho neospravedlňujeme, a je pravdou, že mnohých to pomýlilo, niektorých to aj „položilo“, teda odvrátilo od viery. Ale pozrite, Cirkev aj napriek tomu za tých 2000 rokov je tu stále. Lebo stále boli takí, ktorých viedol Duch Svätý a tí potom išli dopredu, aby strhávali aj iných a tak prispievali k ozdraveniu Cirkvi. Preto tak vrúcne prosíme Ducha Svätého, aby nám ukázal naše miesto, našu cestu. Lebo keď Svätý otec František vyzýva k tejto ceste a komunikácii – opakujem - zdôrazňuje: najskôr to treba premodliť, aby to nebolo o sčítavaní hlasov, ktorý názor zvíťazí. Nie, musí zvíťaziť názor Boží. Ale ten treba vymodliť, premodliť.
Dnes, milovaní bratia a sestry je 13-ty deň v mesiaci a to je vždy Fatimský deň. V tomto období je to možno výzva na celom svete dnes sa zvlášť modliť za Ukrajinu. Prosiť Fatimskú Pannu Máriu o pomoc. Ale aj pre nás prosiť o pomoc, o opravdivý pokoj v našich dušiach. A hlavne, aby sme zachytávali to, čo Duch Boží hovorí nám v tomto čase. Ešte jeden, možno vám aj známy úsmevný príbeh, hovorí o tom ako sa započúvať sa do Božieho hlasu. V Božom chráme sa modlil muž. Bol nespokojný s tým, ako mu to v živote ide a čakal na Božie odpovede. Myslel si, že je v kostole sám, preto napokon z neho nahlas vyhŕklo: „Pane, Bože, prečo, keď sa modlím, tak jediný, ktorý tu rozpráva, som práve ja?!“ Akoby tým chcel povedať: prečo Pane, Bože nehovoríš ty ku mne? Hoci si myslel, že je v kostole sám, nebolo to tak. V spovednici sedel kňaz a ten mu odpovedal: „No preto, lebo Boh je tu jediný, ktorý počúva.“ Možno nás to ešte stále presahuje, pretože spôsob nášho duchovného života nemá s tým veľa skúseností a nemusí tomu celkom rozumieť, aké je v našom živote potrebné stíšenie. Ostať trochu ticho pred Bohom. A nielen chrliť na Boha, čo my mu chceme povedať. Čo my od neho očakávame, ale byť možno ako ten bretónsky sedliak, ktorý vyznáva: „Ja sa dívam na Ježiša, Ježiš na mňa. Ja ho počúvam.“ Aj my ho máme počúvať, zachytiť, čo nám hovorí. Ale to je na trošku „dlhšiu trať“, to nie je automatické a v tom sa človek musí ľudsky povedané „vycvičiť“. Toto je zmysel synodálnej cesty, o ktorej hovoríme. Naučiť sa počúvať Boha, čo Boh hovorí Cirkvi a mne konkrétne v tomto čase. Teda nie, čo mi podsúvajú médiá, nie, čo mi podsúvajú mnohí „dobromyseľní“ ľudia, ale čo mi hovorí Boh. A to môžem odhaliť naozaj len v tichu, či už v Božom chráme alebo v utiahnutí sa doma. To je to zvláštne, ale jedine správne zapojenie sa do synodálnej cesty, ktorá nás vedie k premene.
Aby sme tak ako apoštoli Peter, Jakub a Ján na hore Tábor, už nevideli len Ježiša Krista ako osobu. Ale aby sme videli jeho božstvo. Ostatní nevideli nič, ani pri zázrakoch nevnímali božstvo Ježiša Krista. Vnímali jeho mimoriadnu, možno zázračnú silu. Ale božstvo Ježiša Krista vnímali títo traja apoštoli až na hore Tábor. K tomu sa máme dopracovať aj my, a pochopiť, že Cirkev to nie je len inštitúcia, to je Božie dielo v nás a medzi nami. A ešte by som rád pripomenul, že dnes slávime určité jubileum - 246. výročie založenia našej Rožňavskej diecézy. Práve 13. marca 1776 pápež Pius VI. potvrdil návrh panovníčky Márie Terézie, na zriadenie Rožňavskej diecézy. 246 rokov - to je Božie dielo, to nie je len inštitúcia. Ale to je to, čo nás má viesť k tomu, aby sme to dokázali odhaliť. Možno sú to termíny, ktoré sú pre nás ťažké, nič nehovoriace, nepochopiteľné. Ale neporozumieme ich vtedy, keď si myslíme, že si to nalistujeme v nejakom slovníku a tam si čosi prečítame o tom, čo to znamená. Nie, to neporozumieme. Týmto termínom, o ktorých teraz hovorím, porozumieme naozaj iba v modlitbe, v stíšení, porozumieme len cez Ducha Svätého vo svojom srdci.
Milovaní bratia a sestry, teda naša synodálna cesta spojená s pôstnym putovaním na horu Tábor, to nie je nejaká parlamentná diskusia. To je naša komunikácia s Duchom Svätým, ku ktorej je pozvaný každý jeden z nás. Poďme touto cestou, aby sme objavili veľké Božie dielo v nás, aj okolo nás a v celej Cirkvi. Amen.