Potrebná obeta v kňazskej službe

24. týždeň / streda – Homília Mons. Stanislava Stolárika počas Kňazského dňa (Jubilea kňazov) v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 17. 9. 2025 (v priamom prenose Tv Lux)

Drahí bratia kňazi a diakoni, včera sme mali deň modlitieb za diecézu, na stanovený úmysel a za diecézneho biskupa, a dnes máme Kňazský kajúci deň.

Už kandidát na kňazstvo je vedený k tomu, aby prinášal obetu. V našom chápaní je táto predstava často taká, aby slúžil svätú omšu a viedol aj ďalšie liturgické úkony, teda prinášal túto formu obety. Pomerne dlho som počúval a počúvam, že kňaz je kňazom len pri oltári a čo robí potom, nie je dôležité. Je to názor nejakej skupiny, ktorý sa podľa potreby potom využíva alebo zneužíva. Ak však muž prijme vysviackou účasť na Kristovom kňazstve a stáva sa „alter Christus“, prijíma nielen sviatostný nezmazateľný znak a kňazskú moc, ale aj účasť na živote Ježiša Krista, ktorý je neoddeliteľne kňazom i obetou. Kandidát na oltár, arcibiskup Fulton Sheen podčiarkuje práve tento aspekt Ježišovho života a Ježišovho kňazstva, ktorý prijíma vysviacaný muž. Zdá sa, že treba o tom viac hovoriť. Možno sa takto predíde odchodu z kňazských radov. Pán Ježiš zvlášť adeptom kňazstva, i kňazom adresoval slová: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma“ (Lk 9,23).

K prijatiu kríža patria záväzky, ktoré existujú v každom povolaní a zamestnaní. Aj kňaz prijíma záväzky stavu, pre ktorý sa rozhodol slobodne. Ale možno viac treba hovoriť o prijatí kríža, kríža samoty ako aj kríža spoločného života. Možno individualistická atmosféra dnešného sveta akoby povzbudzovala aj samotného kňaza k životu v samote. K životu „single“. Skúsenosť je ale neúprosná. Ak niekto úplne prepadne individualizmu, poväčšine sa stane čudákom, alebo podľahne niektorej zo závislostí. Samota bez vlastnej rodiny pre kňaza je náročná, ale je aj výzvou nevyčleňovať sa z kňazského spoločenstva, ale naopak, vyhľadávať ho. Avšak tak sa otvára ďalšia možnosť náročnosti, ktorá vyžaduje obetu, pretože „vita communis onus est“ ‒ spoločný život je bremeno. Teda na jednej strane máme pre uzavretých individualistov biblické varovanie: „Beda však samému...“ (Kaz 4, 10). Na druhej strane to býva kríž spoločného života, ktorý nemôže existovať bez prinášanej obety. To platí v manželskom, zasvätenom i kňazskom živote. Dokonca aj tí, ktorí si organizovali celý svoj život len po svojom, alebo aj v samote, vo chvíli choroby budú musieť zmeniť svoje návyky. Bohužiaľ, niektorí, ktorí sa už úplne opustili, opustili samých seba.

Treba o tom rozprávať a pripravovať sa na to už v seminári. Aj na samotu na fare, aj na spoločenstvo s inými kňazmi, i s kňazom (-mi) na fare. Ale aj na nenahraditeľnú komunikáciu s kňazmi v dekanáte a v diecéze. Pokúsim sa to vyjadriť príbehom. Otec umýva auto a malý syn mu pomáha. No ako? Chodí stále dookola s vedierkom vody, rozlieva vodu a tak okolo umývaného auta sa vytvára blato. Otec je už z toho nervózny, ale čo má povedať? Keď je konečne auto umyté, vydýchne si a povie: „Auto sme už umyli“. Reakcia syna ho poriadne zaskočí, keď sa ho chlapček opýta: Ocko, ako si dokázal umyť auto, pokiaľ som nebol na svete?“ Otec zalapá po dychu ‒ toto teda nečakal ‒ ale sa aj zamyslí: „Keby si tu nebol, syn môj, asi by som bol nejaký samotár, čudák“. Uvažuje ďalej: „Ale tento môj syn vyžaduje moju starostlivosť, okresáva ma, učí miernosti, odriekaniu a všeličomu ďalšiemu. Ale nič z toho by som nerobil, keby som ho nemal rád, a keby som ho nemal rád stále viac.“ A tak synovi odpovie: „Synček môj, pokiaľ by si tu nebol, bez teba by to bolo veľmi ťažké.“ Myslím, že nikoho z nás v tejto chvíli netrápi, či otec povedal pravdu.

Teraz si predstavme samých seba v tomto príbehu. Sám Boh nás pozval k očisteniu a očisťovaniu tohto sveta. Možno tiež máme také pomyselné vedierko na umývanie rôznych špín hriechov, ktoré tak veľmi znečisťujú nás i prostredie, v ktorom žijeme. Ktovie, či nie sme ešte na detskej úrovni, že si ani veľmi neuvedomujeme, že nie raz namiesto toho, k čomu sme pozvaní robiť, robíme okolo seba blato. Alebo robíme toto blato pre nezodpovedné plnenie si toho, k čomu sme povolaní? Alebo robíme toto blato zámerne, ba dokonca so zlobou? Asi najpravdepodobnejšie to blato robíme preto, že sme dosť slabí, krehkí, nie vždy dostatočne pozorní. Takže tá očistná voda nám unikne tam, kde netreba. Je nám to vždy ľúto, a čo najskôr sa to usilujeme aj napraviť. Tak čo, máme v sebe odvahu  postaviť sa pred toho, ktorý nás povolal ku kňazstvu a povedať mu priamo: „Pane, ako sa ti darilo očisťovať ľudí i svet pokiaľ nás tu nebolo?“ Čo myslíte, ako by zareagoval ten, ktorý nás povolal? Dovolím si povedať, že každému z nás by povedal: „Veď preto som ťa povolal očisťovať ľudí a tento svet, lebo som ti dôveroval, lebo som ťa potreboval. Dôveruješ aj ty mne ešte stále, alebo sa už nejako hlbšie nad tým nezamýšľaš? Teraz sa ťa nepýtam, či plníš všetko, čo treba, hoci to je veľmi dôležité, ale pýtam sa ťa, či mi dôveruješ? Dôveruješ, že som to ja, čo som ti poslal predstavených, i ľudí vo farnosti a v diecéze? Postav sa v plnej úprimnosti predo mňa, svojho Boha v našej vzájomnej intimite, a toto stretnutie  nech sa premietne na tvoje myslenie a konanie aj pri našom spoločnom kajúcnom spytovaní svedomia“.

Zvlášť otvorme svoje srdce, keď na záver svätej omše si vykonáme našu kňazskú kajúcu pobožnosť, ako sme ju mali možnosť vykonať v našich farnostiach spolu s našimi veriacimi na Veľký piatok v tomto Jubilejnom roku nádeje. Nech je to úprimný pohľad do našej kňazskej duše a nech tento pohľad je presvetlený milosťou Božej pravdy. Je to pohľad o našom živote a samote. Ale aj o pozývaní prekonávať našu izoláciu a vytvárať spoločenstvo. Môže to byť aj výzva zanechať rôzne konšpiračné iniciatívy a hľadať dobro Božieho kráľovstva. Nedovoľme, aby pri niektorej položenej otázke sme už mali stvrdnuté srdce s ospravedlnením, že kríž samoty a kríž spoločenstva úplne stačia na spytovanie svedomia. A čo keď práve úprimné odpovede v srdci aj na ďalšie otázky, ukážu cestu k riešeniu kríža samoty alebo spoločného života a medzi-kňazskej komunikácie? Možno sa ukáže, že v osobnom živote ani nepôjde napr. o kríž samoty, ale pre nejaký dôvod dobrovoľne zvolenú izoláciu od kňazského spoločenstva. Úprimné spytovanie svedomia  presvetlené svetlom Ducha Svätého dokáže jasne odlíšiť kríž samoty od dobrovoľne zvolenej izolácie. Takmer pri každom zanechaní kňazskej služby akože pre „kríž samoty“ – sa neskôr ukázalo, že nie toto bol dôvod odchodu, ale bola to predchádzajúca slobodná voľba izolovania (stránenia) sa z kňazskej spoločnosti z nejakého dôvodu. Je veľmi dôležité a zodpovedné poznať rozdiel medzi krížom samoty a slobodne zvolenou izoláciou, po ktorej nasledujú nesprávne rozhodnutia a kroky. Predsa dobrovoľná izolácia býva často útekom do vlastného, uzatvoreného sveta vlastných pravidiel, čo v podstate znamená aj odmietnutie obety niesť svoj kríž i navzájom niesť kríž iného a pomáhať si, ale aj prijať dobrú radu, niekedy až upozornenie od spolubrata. Útek do izolácie vlastného sveta je vlastne život podľa osobných plánov a koníčkov bez obety, ktorá by napomáhala spoločnému dobru.

Ak chceme byť aj naďalej vernými služobníkmi Pána pri očisťovaní sveta, očistu musíme vždy začať od seba. Preto je aj dnešná kňazská kajúcna pobožnosť spojená s naším spytovaním svedomia. Touto cestou osobnej očisty zavŕšenej sviatosťou zmierenia kráčajme celý život a budeme požehnaní a požehnaním pre tento svet. Ak cesta pomáhať si je namáhavá a vyžaduje obetu, nech je nám príkladom stála pripravenosť a pohotovosť sv. Jozefa, ktorý po každom oslovení „vstal a konal“. Príklad a povzbudenie si znova berme aj z Panny Márie, ktorú pri uctievaní si ako „Pomocnicu“ stále vnímame ako vernú a obetavú Pánovu služobnicu. Koľkým už pomohla svojím príhovorom u Syna očistiť sa od hriechov a napraviť svoj život. Dnes, keď po prvýkrát zaznie na záver nášho stretnutia hymnická pieseň k Rožňavskej Panne Márii, nadchnime sa novým zápalom pre čo najlepšiu spoluprácu s Bohom pre dobro Božieho kráľovstva a všetkých jeho členov, a to aj vtedy, keď bude treba priniesť nejakú obetu. Konkrétne ktorú obetu -  skúsme odhaliť aj v kajúcej pobožnosti. Nech hymna k Rožňavskej Panne Márii je už pozvaním na Rožňavskú novénu – už o mesiac, a v našej diecéze sa v čase od 16. – 24. októbra má sláviť nielen v katedrále, ale v každej farnosti.

Tieto myšlienky, a aj ďalšie otázky nášho osobného spytovania svedomia nám podľa príkladu z homílie odhalia, ako pomáhame nebeskému Otcovi pri očisťovaní tohto sveta. Znova v sebe prebuďme vďačnosť, že nás, každého jedného pozval k tak vznešenej spolupráci. Amen.