Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

PREČO SOM SA STAL KŇAZOM - Zelený štvrtok - homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše Missa chrismatis v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 14.4.2022

Jedným z posilňujúcich prvkov duchovného života nás kňazov je – aby sme sa radi a často vracali do Večeradla - k počiatkom ustanovenia kňazstva. Kňazstva a Eucharistie. Tak to robíme znova aj dnes a chceme duchovne prežiť všetky prvotné myšlienky a gestá aj vlastného kňazstva.

Milí bratia kňazi, skúsme sa v tejto chvíli vrátiť k prvotným chvíľam nadšeného rozhodnutia stať sa kňazom. Viacerí v našej diecéze ste boli postavení pred rozhodnutie stať sa kňazom nie v materskej, ale v Rožňavskej diecéze a v plnej otvorenosti ste uvítali aj túto možnosť, aby sa naplnila túžba vášho srdca: stať sa kňazom.

Skúste si v tejto chvíli pripomenúť často opakovanú otázku na prijímačkách do seminára: „Prečo chceš byť kňazom?“ Odpovede, aj tie naše boli často rovnaké: „Chcem pomáhať ľuďom na ceste k spáse“; iná: „v jednote so Svätým Otcom, so svojim biskupom (ordinárom) chcem budovať Božie kráľovstvo“... a iste aj ďalšie odpovede boli plné šľachetnosti. Vari niekto odpovedal aj takto: „Aby som bol vysvätený a zavrel sa na fare, nech sa ľudia ku mne dobíjajú?“ Alebo: „Ako kňaz urobím to najnutnejšie a už ma nebude?“ Alebo vo vzťahu k vedeniu Cirkvi: „Cirkev nech sa postará o moje zabezpečenie a ja sa budem venovať svojím koníčkom, plánom, biznisu, konšpiráciám...?“

Vari niekto dal aj takú odpoveď? Azda by tu dnes nesedel. Potom prečo pred časom pápež František s bolesťou konštatoval, že niektorí kňazi sa venujú svojej službe až vtedy, keď im zvýši čas popri ich koníčkoch?... Alebo prečo sám Pán Ježiš povedal stále aktuálne slová: „...keď urobíte všetko, čo sa vám prikázalo, povedzte: „Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť“ (Lk 17,10).

Ako by nazval Ježiš tých, ktorí neurobili ani to, čo boli povinní urobiť? Neviem, ale ktovie, či v čase súdu by aj im nepovedal: „Nepoznám vás!“ (porov. Mt 25,12). Takmer s istotou možno povedať, že ochabnutie v horlivosti nenastalo v živote kňaza len pre nejaké choroby a ubúdajúce sily v súvislosti s vekom. Avšak nezabúdajme, že Ježiš všetkých verných spolupracovníkov – a tých, chvála Pánu Bohu je naozaj neúrekom - nazval svojimi priateľmi, pred ktorými nemá tajnosti a plne im dôveruje. Tí, ktorí  rezignovali a ktorí akoby videli nie celkom požehnanú svoju službu, začínajú alebo sú pokúšaní vnímať výrazné požehnanie kňazskej služby iných spolubratov možno podľa vzoru Saula a Dávida. A pritom sa jedná o otvorené srdce alebo o srdce, ktoré už otvorené nie je.

Bratia kňazi, pamätajme, Ježiš prejavil svoju dôveru nám všetkým, keď nás povolal a skrze biskupa poslal na určené miesto, aby sme tam pomáhali ľuďom na ceste k spáse. Zároveň, aby sme si boli veľmi dobre vedomí, že máme značnú zodpovednosť za to, či sa k ľuďom dostane Božia milosť alebo nie. Časť odpovede som už vlastne dal v predchádzajúcich slovách.

Sme v čase,  keď veríme, že hrozba pandémie koronavírusu sa pomaly pomíňa. Avšak všetci konštatujeme, že ľudia sa pomerne pomaly a ťažko vracajú späť do kostolov. Ako ich pohnúť, možno rozhýbať? Odpoveď je azda táto: Najprv sa musíme rozhýbať my kňazi, až tak sa do pohybu dostanú aj veriaci. Určitou šancou je Svätým Otcom Františkom stanovená synodálna cesta, ktorá nás chce v prvom rade naučiť väčšej spolupatričnosti a spoluzodpovednosti za Cirkev vo svete, ale najskôr v našej diecéze. Aj preto som nariadil, aby sme sa v závere sv. omše modlili za synodu. Ak to kňaz vo farnosti neprijal a nemodlí sa túto nariadenú modlitbu,  odkiaľ sa majú niektorí ľudia dozvedieť o synodálnej ceste? A ak podcenil aj dôležitosť modlitby – „lebo to je zbytočné sa modliť“, nebráni sám prílivu Božej milosti na veriacich? Či modlitba nevyprosuje Božiu milosť? To isté platí o zodpovednosti kňaza, aj keď ide o modlitbu za kňazov; a teraz v Roku rodiny, či informuje veriacich o tomto dianí v Cirkvi a diecéze a či vôbec sám kňaz vie o príprave mládeže na stretnutie mládeže koncom júla v Trenčíne...? To isté platí aj o Rožňavskej novéne, ktorá mala prebiehať v každej farnosti diecézy a tiež o Fatimských sobotách.

Je toho veľa? Ale to sú v súčasnosti priority života Cirkvi vo svete a u nás! Ak je odpoveď kňaza, že on na to nemá – tak na čo má? Môže sa takto postaviť k životu a výzvam života otec a mama v rodine? Ak sa takto postavia, vidíme, čo to potom prináša v takej rodine! Aj rodičia sa všeličomu museli naučiť, ich deti žijú v tejto dobe a oni sa musia ku všetkému postaviť zodpovedne a aktívne. Aj ten kňaz, ktorý teraz rezignuje s argumentom svojej „neschopnosti“, kedysi tiež nevedel: chodiť, rozprávať, čítať, fajčiť, plávať, možno i učiť? ... a naučil sa!

Milí moji, každý čas má svoje výzvy a my, ako kňazi sme v pozícii, keď od nás veľa záleží, čím bude „sýtený“ Boží ľud a koľko Božej milosti sa mu dostane. V tomto čase  sme vystavení aj novej, doteraz neprežitej výzve a skúške, keď je treba podať pomocnú ruku aj utečencom z Ukrajiny. Niektorí ste sa do tejto služby už aj zapojili s otvoreným srdcom. Príklad nám dáva veľký počet dobrovoľníkov, ktorí sa postavili na hranice „v prvej prívalovej vlne utečencov“. Nemali to ľahké, ale nebyť ich, tragédia a bolesti utečencov by boli ešte väčšie. Áno, dali príklad aj nám kňazom, aby sme pomáhali hladným, smädným, vystrašeným, nesmierne zraneným... Ako? Každú situáciu bude treba posúdiť asi osobitne, ale iste nie odvrátením tváre od ich problémov alebo dokonca útekom. Lebo raz nám Ježiš pripomenie: bol som hladný, smädný, vystrašený, zranený,... a vy ste mi nevenovali pozornosť!... Bratia kňazi, sú to náročné skúšky, ani nie sme na to veľmi pripravení, ale ako som už povedal, naučili sme sa už aj iné veci, učme sa ako pomáhať aj týmto nešťastníkom. Učme sa, ako dvíhať ich nádej budúceho života. Oni to potrebujú.

Bratia kňazi, znova si spomeňme na svoje odpovede a úmysly pred vstupom do seminára a oživme ich v sebe. Pri posviacke krizmy je pozoruhodný úkon, keď biskup vdýchne do pripravenej nádoby. Buďme dnes všetci takou otvorenou a pripravenou nádobou potrebných zmesí kňazského zápalu a dovoľme, aby sám Boh znova a naplno vdýchol do nášho srdca nové nadšenie prvotného zápalu pre kňazskú službu. Nech aj skrze tento dych a potom v nás samých, Boh obnovuje tvár tejto zeme našej Rožňavskej diecézy, ale aj tvár utečencov, ktorých prijmeme a im poslúžime.

Aby sme to všetko zvládli, bratia kňazi, modlievajme sa aj naďalej navzájom za seba pri každej „Horke“ breviára, a tiež na to pamätajme pri modlitbe za kňazov pred záverom sv. omše. Spoločnou modlitbou za seba navzájom si vyprosíme veľa Božieho požehnania, a nech je to jeden z dôležitých krokov aj v službe „kňazi kňazom“, ku ktorej vás všetkých opäť vrúcne povzbudzujem. Je toho veľa, čo sa na nás privalilo. Každého z nás sa dotkla táto situácia – aj pandémia aj utečenecká realita. Avšak napriek tomu nebuďme ustrnutí, znechutení, indiferentní, nechajme sa Božím dychom rozhýbať správnym smerom, a tak Boh dá do pohybu skrze nás aj našich veriacich. Každý nech sa vráti k prvotnej otázke: „Prečo som sa stal kňazom?“ Určite nie preto, aby som bol niekde zabarikádovaný alebo úplne ľahostajný, či veriaci mne zverení, budú alebo nebudú spasení. Ak sme sa od Pána vzdialili, vráťme sa k svojej prvotnej láske – k Pánovi a on sám nám dá nové sily, zápal pre neho, pre jeho kráľovstvo, pre duše. (porov. Zjv 2, 4-5)

Bratia kňazi, v týchto náročných skúškach a časoch, keď to všetko dolieha na všetkých nás, na každého jedného a od každého z nás sa vyžaduje rozhodný postoj k týmto situáciám, naozaj  úprimne vám ďakujem za každé vynaložené úsilie pri hľadaní cesty k vašim veriacim počas pandémie a teraz aj k utečencom. Nech vám Pán to všetko mnohonásobne odplatí v osobnom živote, ale aj v živote vašich drahých a vám zverených veriacich. Vopred vám ďakujem za ochotu obnoviť svoju horlivosť v pastorácii a opravdivo ľudskú citlivosť na problémy, v ktorých žijú ľudia.

Rožňavská Panna Mária, sv. Jozef, sv. Ján Nepomucký, sv. Neit i sv. Ján Vianney, nech nám pomáhajú na našej, vašej kňazskej ceste. Vám všetkým drahí bratia kňazi i vám zvereným veriacim prajem požehnané veľkonočné sviatky. Amen.


1 2 3 4 5 6 7 8 9 >