Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

VZŤAH K BOHU, ĽUĎOM, POVOLANIU - Streda 23. týž. (9.9. 2020) - Kňazský deň rožňavskej diecézy homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave

Na jedných kňazských duchovných cvičeniach o láske Božej a aj o tom, ako kňaz má byť „nástrojom“, presnejšie povedané „majstrom“, ktorý iného človeka, iných ľudí učí tejto Božej láske, zrazu sa zdvihla ruka 80-ročného kňaza - rehoľníka. Opýtal sa, či môže v tomto spoločenstve prehovoriť, niečo povedať. Asi si viete predstaviť, aká bola reakcia kňazov prítomných na rekolekciách. Hneď začali frfľať - nech je ticho, ale exercitátor mu slovo dal, nech povie, čo má na srdci. Starý kňaz sa teda postavil do stredu kostola, obrátil sa k prítomným kňazom a začal: „Vo svojom ráde som považovaný za chodiaci vzor zachovávania reguly rehole. Nepamätám si, žeby som niečo porušil, prestúpil.“ Po tejto vete samozrejme, že kňazi zahučali ešte viac, a hneď si kládli otázku: „Prečo tento kňaz vystúpil? Aby sa tu pred nami pochválil?“ Keď hundranie stíchlo, všetci upreli svoj zrak na hovoriaceho. Tento starký, skúsený „kmeť“ začal plakať. Keď sa vyplakal, povedal: „Bratia, som považovaný za svätého v reholi. Opakujem: nikdy som neprestúpil regulu rehole. Ale ja som nikdy nikoho naozaj nemiloval.“ A znova sa rozplakal. Všetko, všetky predpisy zachoval do bodky. A po osemdesiatich rokoch života prežitého takto „dôsledne“, vyznáva: „Nikdy som nikoho nemiloval.“ Iste to bolo pre neho trpké - uvedomiť si túto skutočnosť, ale zároveň bolo šťastím uvedomiť si to aspoň na sklonku života, aby s tým ešte mohol niečo urobiť.

Milí bratia, môžeme zachovávať a je to aj potrebné - plniť všetky naše kňazské povinnosti, ale nemusíme naozaj naplno milovať Boha a človeka, ľudí. A to je jedna z najväčších drám evanjelia. Ježišovi robili najväčšie problémy najviac náboženskí ľudia, ktorí všetko zachovávali. Celý svoj život zasvätili, aby iným ohlasovali Boha a očakávanie jeho príchodu. Ale keď do ich života prišiel On, Ježiš Kristus, oni ho nespoznali, odmietli, znenávideli a zabili. Boha zabili Boží služobníci! Prečo Boží služobníci, ktorí každý deň spoznávali Boha? Prečo ho práve oni zabili? Pretože im chýbal znak Božej lásky. V srdci ho nemali. To nie je fráza. To je jedno veľmi hlboké a pravdivé konštatovanie. Ba dokonca, aj ak by som spomenul závan z Medžugoria, odkiaľ prichádza charakteristika „neveriaceho človeka“, a hovorí sa aj o človeku, ktorý môže hoci pravidelne chodiť na bohoslužby, definícia znie: „Neveriaci je ten, ktorý nespoznal Božiu lásku“. Ten, ktorý nestretol Božiu lásku, neodhalil, neobjavil ju. Kňaz, ktorý prežil Božiu lásku, vždy bude naplno milovať Boha a ľudí. A v tejto láske a pre túto lásku bude vykonávať aj svoju službu. Nie rituál a to veľakrát aj bezchybne. Ale službu vo vzťahu. Vo vzťahu k Bohu, k ľuďom. Ale kto to neprežil, možno postupne už nebude všetko zachovávať, keď ho nikto nevidí - breviár, ruženec, adoráciu... Takto mdlé srdce kňaza ešte môže konať skutky pre Boha, ale bez Boha a často nie na väčšiu česť a slávu Božiu, ale na svoju slávu. Ale keď mu potom niekto naruší jeho osobnú oslavu, už nie je pre neho problém vykonať aj nepochopiteľné skutky. Dokonca aj také, ktoré sú vnútorne proti viere v živý organizmus Cirkvi.

Iste tušíte, na čo myslím. Na tie neoprávnené útoky v bulvári. Môže sa taký útok zrodiť v opravdivom srdci kňaza? Celej tejto nešťastnej situácii predchádzali - poviem to veľmi jemne - neprimerané reakcie na niektorých kňazských rekolekciách. To nebolo uplatnenie svojho názoru, to bolo vyliatie „nepohody“ vlastného srdca, ktorá má - táto nepohoda - kdesi svoj pôvod... Nebudem spomínať mená aktérov, pretože ich poznáte. A tak podnietili aj niektorých laikov zo svojich farností k rovnakému konaniu. Už sa len čakalo, kedy to všetko nahromadené vytryskne ako láva z krátera. Prečo? Prečo to nahromadené? Prečo to vytrysknutie? Buď sa niečo v minulosti nevyriešilo alebo teraz sa na to prišlo a stoplo. A tak, táto láva vystrelila cez bulvár... Diabol má obrovskú radosť, keď vidí kňazov rozbitých vnútorne i medzi sebou. A najmä, keď sa mu podarí udrieť pastiera (porov. Zach 13, 7; Mt 26, 31) zvlášť niekým z vlastných radov. Mne sa skrze tento úder následne dostala veľmi zrozumiteľná reakcia z diecézy i zo Slovenska... Kto by z nás nepoznal známu vetu: „rozdeľ a panuj“. Ak sa ňou riadi kňaz, komu robí službu?... Ale aj tak diabol nemá moc na nášho Vykupiteľa, ktorý sa modlil aj za našu jednotu: „...aby všetci boli jedno, ako ty, Otče vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma ty poslal“ (Jn 17,21), a ktorý ubezpečil aj sv. Petra: „Šimom, Šimon, hľa satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu. Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov.“ (Lk 22, 31-32)

Dovolím si však povedať, že to, čo sa stalo, buď nás úplne rozloží alebo ešte viac zjednotí. Je to podobne ako s búrkou, ktorá môže byť zničujúca alebo zúrodňujúca. Bude to záležať od každého, ako sa k nej postaví. Existujú prakticky tri možnosti: K celému dianiu sa dá postaviť negatívne takmer s radosťou, že niekto nabral odvahu vystúpiť a byť iný. Milí bratia, ale toto nie je mučeníctvo, ani hrdinstvo. Aj Judáš chcel byť iný, ale nestal sa ani mučeníkom, ani hrdinom a jeho meno sa vždy bude spájať so zradou. K danej situácii sa možno postaviť aj pozitívne, otvorene, a hľadať spôsoby nápravy a obnovy kňazskej vzájomnosti a jednoty. Napríklad aj konkrétnymi krokmi, pomocou, ochotou... v službe „Kňazi kňazom“. Ako obyčajne, tretiu skupinu budú vytvárať vyčkávajúci – ani horúci, ani studení, ktorí už aj doteraz toho veľa nahovorili a v rozprávaní neprestanú. Budú ďalej „mútiť vodu“ svojim spôsobom, až kým nepríde správna chvíľa, aby sa pridali k prevládajúcemu postoju. Toto je rozdelenie podľa čisto ľudských úsilí a nie podľa spoločného budovania Božieho kráľovstva. Škoda! Lebo aj nekonaním dobra sa podporuje šírenie zla.

Ak chceme posilniť nádej obnovenia vzťahov a aj našu kňazskú vzájomnosť, už teraz sa pripravujme na putovanie relikvie srdca sv. Jána Vianneya, patróna kňazov, ktorý bude putovať po Slovensku. Zastaví sa aj na dvoch miestach v Rožňavskej diecéze: v Rožňave 15.októbra a na druhý deň v Brezne 16. októbra. Nie každému z nás kňazov musí vyhovovať jeho životný štýl svätosti, ale príklad jeho kňazského srdca je nespochybniteľný a hodný i potrebný nasledovania. Žijeme v Roku Eucharistie v našej diecéze a ďakujeme Pánovi aj za túto chvíľu, že keď sme nemohli spoločne sláviť plánovaný Eucharistický deň s procesiou Božieho Tela, že môžeme aspoň v tomto ohraničenom režime sláviť túto chvíľu vďakyvzdávania za dar Eucharistie teraz spolu. A zároveň sme ešte stále v storočnici veľkého pápeža sv. Jána Pavla II., ktorý 13. septembra 2003 navštívil Rožňavu, a naše kňazské dni v septembri sú z tejto príležitosti. Sv. Ján Pavol II. nás má stále v čom osloviť, len si treba pripomínať jeho príklad úplnej odovzdanosti Bohu cez Máriu: „Totus tuus“. A treba si pripomínať i jeho slová adresované kňazom.

Milí bratia, Boh nás včlenil do rodiny kňazov a veriacich Rožňavskej diecézy a nechýba nám ani milujúce, materinské Srdce Rožňavskej Panny Márie. Ako milujúca Mama nás nechce vidieť rozhádaných a ubližujúcich si. Ako Mama vie, že aj v tej najlepšej rodine dôjde z času na čas k hádkam, ublíženiam a zraneniam. Ale aj práve preto opakovane vyzýva k zmiereniu a odpusteniu. A dodáva: „Ak ste dali pohoršenie, dajte aj príklad odpustenia a zmierenia a znova žite, buďte ako jedna rodina. Ja, vaša Mama, Mama vás kňazov, vás všetkých milujem rovnako, a túžim po obnove vašich kňazských sŕdc, ktoré nech žijú stále viac z lásky Srdca môjho Syna.“ To nie sú sentimentálne priania poetickej formulácie, to je Máriina reálna prosba adresovaná všetkým kňazom, teraz nám, kňazom Rožňavskej diecézy. „Už nezraňujte Synovo i moje Srdce svojou nerozvážnosťou, ale z oboch Sŕdc čerpajte potrebnú lásku, ktorá oživí a posilní vaše vzťahy. Bude to pre dobro vaše, dobro vašich veriacich, pre večnú spásu nás všetkých. Lebo večnosť existuje!“ To je zaujímavé, že niekedy aj nám kňazom treba pripomenúť: „večnosť existuje“ a získava sa násilím, ktoré sa nepácha na iných, ale ktoré umŕtvovaním vlastných túžob a koníčkov, napomáha vzájomnej jednote.

Možno to všetko, čo prežívame a čo bolo spomenuté priamo i nepriamo, sa o nejakú chvíľu ukáže aj pri voľbe kňazov Presbyterskej rady – poradného orgánu biskupa, odkiaľ majú prichádzať podnety a iniciatívy na prospech diecézy. Práce je stále dosť a je radosťou biskupa, keď má k dispozícii aj dostatok zapálených a zodpovedných „robotníkov“ vo vinici diecézy. Aj túto voľbu preverí čas. Ale hlavne Pán, ktorý zvlášť na konci života, ale aj každý deň vyzýva kňaza: „vydaj počet!“; vydaj počet ako žiješ, ako všetko prežívaš. Čím konkrétne prispievaš k budovaniu Božieho kráľovstva v tejto diecéze? Ak si bol doteraz členom Presbyterskej rady, vydaj počet o svojej aktivite. Alebo aj pre novozvolených - stačí byť len členom Presbyterskej rady?! V tejto súvislosti zvlášť vyslovujem radosť i poďakovanie za vaše iniciatívy počas pandémie koronavírusu, keď ste tento čas nepochopili a nepraktizovali ako čas osobnej dovolenky, ale ako milostivý čas možno nových možností oslavy Boha. A najmä ma veľmi potešila osobná denná adorácia konkrétneho kňaza so svojim bohoslovcom.

Milí bratia, celú našu diecézu a zvlášť nás kňazov, znova vkladám v plnej dôvere do Srdca i rúk Panny Márie, lebo na jej orodovanie a s jej pomocou je naša kňazská služba vždy viac Bohom požehnávaná. Sv. Maximilián Kolbe to vyjadril – porovnal takto: „Kňaz, ktorý veľmi neprosí Pannu Máriu o orodovanie, je ako rybár, ktorý chytá ľudí na udicu. Kňaz, ktorý je mariánsky, chytá ľudí do siete!“ Pre mnohých kňazov je mariánska úcta úplnou samozrejmosťou, pre niektorých môžu Kolbeho slová pomôcť Máriu nanovo objaviť a obnoviť k nej svoj synovský vzťah. Nech naše znovu-odovzdanie sa Panne Márii je naším osobným darom k jej včerajším narodeninám, k sobotňajším meninám i k jej sviatku, keď si ju v tomto mesiaci uctievame ako Sedembolestnú patrónku našej krajiny. Mária vždy žila svoj vzťah lásky k Bohu i ľuďom naplno. Ani jeden jej úkon nebol bezduchý. Ale všetko konala v poníženosti a odovzdanosti, na čo zhliadol i sám Pán, ako sa modlíme denne v Magnifikate. Nech nás príklad Panny Márie naďalej oduševňuje pravdivo žiť svoje kňazstvo a konať v radosti našu kňazskú službu. Amen.