Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

CHCEME DOBRÝCH PASTIEROV? - 4. veľkonočná ned. /B – homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Kostole Nanebovzatia Panny Márie v Brezne 25.4. 2021 (v priamom prenose TV Lux)

Slávime  nádhernú nedeľu Dobrého pastiera. Ďakujem Pánu Bohu, že môžem byť dnes na tomto mieste, pre vzájomné posilnenie jednoty pastiera a všetkých, ktorí sú v „košiari“ Rožňavskej diecézy. Znova vyslovujem vďaku aj na adresu televízie Lux, že prostredníctvom televíznych vĺn sa vlastne dostávam ako pastier diecézy do každého jej kúta a aj za jej hranice. To je veľký dar od Pána Boha. Predstaviť si pastiera je dnes už pre niektoré regióny značne náročné. Ak chceme hovoriť o duchovnom rozmere pastiera, možno máte pred očami akýsi dosť zasnený obrázok dobrého pastiera. Na základe takýchto predstáv sa potom aj činnosť pastierov značne líši od reality ich práce a života. A to aj prítomnosť pastiera na „salaši, v „košiari“ farnosti, diecézy môže byť potom vnímaná nesprávne. Ale zas na druhej strane, ak sa obraz „pastiera a jemu zvereného košiara“ ukáže v reálnejšom pohľade, logicky to všetko nadobúda celkom iný kolorit.

V Roku sv. Jozefa, keď nám Svätý Otec František práve na dnešnú nedeľu poslal nádherný list o duchovných povolaniach a o výnimočnosti svätého Jozefa vo vzťahu k duchovnému povolaniu, upriamime pozornosť na ženícha Panny Márie - na sv. Jozefa. Začnime udalosťou z jeho života, ktorej už predchádzalo Jozefovo prijatie Márie. Jozef sa vyberá z Nazareta do Betlehema do Dávidovho mesta v Judei, aby sa tam dal zapísať pri sčítaní ľudu (porov. Lk 2, 4-5). Tu nastáva zaujímavý moment pre uvažovanie. Už som ho spomenul. Svätý Lukáš evanjelista totiž zdôrazňuje, že Dávidovým mestom je mesto Betlehem, a pritom celý Starý zákon hovorí o tom, že Dávidovým mestom je Jeruzalem. Teda Lukáš sa viditeľne líši od doterajšej tradície. Dávid bol v Betleheme pastierom. Tam bol pomazaný za kráľa Izraela ako jeden z ôsmich synov Jeseho. Práve on, lebo Boh sa díval nie na jeho vonkajší vzhľad, ale sa zadíval do jeho srdca (porov. 1Sam 16,7). Lukáš upriamuje našu pozornosť práve na tento dôležitý moment v súvislosti s Dávidom a mestom Betlehem - na vyzdvihnutie Betlehema ako „Dávidovho mesta“. Tým nechce umenšiť Jeruzalem a jeho význam. Ale jednoducho - a tu sa dostávame ku koreňu veci - Lukáš chce vyzdvihnúť obetavú službu pastiera Dávida. Keď kreslí obraz „Dobrého pastiera“, chce pripomenúť všetkým nasledovníkom, aby si brali príklad aj z toho, ktorý sa v Dávidovom meste Betleheme narodí - z Ježiša Krista - príklad ako z pastiera. Opakujem: ako z pastiera. Teda nie ako z toho, ktorý podľa židovskej tradície bol spätý s Jeruzalemom a tam vykonával svoju kráľovskú službu. Ježiš, hoci bol aj kráľ - bol kráľom ľudských sŕdc.

Evanjelista svätý Lukáš chcel vyzdvihnúť práve jeho črty ako pastiera. Črty pastiera, ktoré zdobili samotného Dávida a ktoré boli tak zreteľné na najlepšom „pastierovi“ celého ľudstva - Ježišovi Kristovi, ktorý vedie svoje stádo a stará sa o svoj košiar. Obetuje sa za zverený košiar. Zdieľa všetky strasti a námahy s ovečkami svojho košiara, vyhľadá aj stratenú ovečku. Až napokon položí aj svoj život za zverené ovce (porov. Mk 10, 45). Teda je jednoznačné, že evanjelista Lukáš chcel takto vykresliť pastiera, ktorému bude zverená starostlivosť o ľudské duše. Teda nie kráľa, ktorý vládne mocou, ale pastiera, ktorý neváha nasadiť aj vlastný život ako Dávid, ktorý sa ako pastier zvereného stáda postavil aj proti levovi a dokázal ho v nerovnom zápase zabiť (porov. 1 Sam 17, 34-37). Všetko kvôli ochrane zvereného stáda. Tak veľmi je dôležitá správna, reálna predstava pastiera a to zvlášť v dnešnej dobe, keď služba pastiera je v značnej miere zaznávaná alebo povedzme to otvorene - aj atakovaná.  

Keby sme chceli ísť ešte  ďalej a odrazili sa od tejto biblickej predstavy a vízie - ako nám ju načrtol evanjelista svätý Lukáš - možno by bolo vhodné zájsť na niektorý konkrétny salaš a pozrieť si, vnímať službu pastiera vo všedný deň.  Náhodná návšteva počas jedného dňa by neodhalila všetko, čo by bolo potrebné vidieť. Ale keby tam návštevník zostal niekoľko dní, čo by mohol vidieť na salaši? Iste by videl, že pastieri sú aj spotení, aj unavení, špinaví, že práca okolo oviec nie je ľahká a to zvlášť vtedy, keď chcú byť pastiermi a nie nádenníkmi či vlkmi v ovčom rúchu. Postrehol by, že aj pastieri majú svoje chyby, svoje slabosti a nedokonalosti. A ovečky? Ovečky tiež netvoria jednoliate, pokojné, poslušné a čisté stádo. Naozaj, ťažko je hovoriť o nejakej idylke. Tá je vymaľovaná na sentimentálnom obrázku. Realita je však iná. Ale ak ide o úprimnú starosť pastierov o košiar, tam sa prekonávajú aj ľudské nedostatky a prekonávajú sa aj maniere oviec.

Napokon niet sa čo diviť - ako to nádherne zvýraznil Svätý Otec František - že pastieri, ktorí žijú v starostlivej blízkosti oviec, naberajú ich „pach“ - pach za ovcami. Ale k týmto slovám Svätého Otca Františka je vhodné ešte doplniť z evanjelia: „Ovce počúvajú, poznajú hlas pastiera“ (porov. Jn 10, 2-4). Tento známy hlas pastiera by sme mohli vyjadriť aj inak: ovce poznajú „vôňu“ svojho pastiera. Pastier, dobrý pastier nabral pach od svojich oviec, ale je vždy dobré a potrebné, aby nestratil „vôňu“, ktorú má mať každý pastier, ktorý sa nestal nádenníkom, ani vlkom v ovčom rúchu, preto ovce poznajú jeho hlas, jeho „vôňu“. Táto „vôňa“ a tento hlas ich priťahuje. Samozrejme niekedy sa pýtame, či hlas a „vôňa“ dobrého pastiera priťahuje aj vzdialené ovce? Niekedy musíme s bolesťou konštatovať, že nie veľmi. Naopak, niekedy pravá „vôňa“ dobrého pastiera vzdialené ovce ešte aj vydráždi, znepokojí. A dokonca aj v košiari, kde pôsobí dobrý pastier, jeho „vôňa“ dráždi tie stále nespokojné ovce. Prečo? Lebo dobrý pastier ich stále pozýva k duchovnému životu a svojou „vôňou“, svojim hlasom nespokojné ovce v košiari neraz aj dráždi. Zlý, ktorý rozdáva zlo v plnej miere, ten to vie veľmi dobre. On neznesie vôňu dobrého pastiera. Zlý ešte znesie, ak sú pastieri bez „vône“, keď už stratili svoju vôňu pastierov. Možno sa stali nejakými populistami. Zlý znesie týchto „pastierov“ bez vône, lebo aj cez nich môže škodiť tomu-ktorému košiaru.

Je zážitok vidieť, keď sa stretnú niekoľkí pastieri spolu so svojimi stádami, košiarmi, napríklad pri napájaní oviec. Ovečky sa samozrejme riadne pomiešajú. Keď príde čas odchodu, každý jeden pastier zavolá svojim hlasom na svoje stádo. Je nádherné vidieť, zvlášť práve vo Svätej zemi, ako jednotlivé ovce z toho veľkého dočasne spoločného košiara zhromaždeného pri napájadle, odrazu vedia, za ktorým hlasom majú ísť. Neznalí pomerov sa oprávnene pýtajú: Či by tieto ovce išli aj za neznámym hlasom, teda za hlasom neznámeho pastiera, za tým, ktorý nie je ich pastierom? Skúsení pastieri odpovedajú veľmi pravdivo a reálne: „Len choré ovce idú za pastierom, ktorého hlas nepoznajú.“ Teda - jednoducho pretlmočené – dá sa to povedať aj takto: Idú za tým hlasom, ktorý im v danej chvíli vyhovuje. V tej chvíli si volia iného, nového pastiera. Nie toho pastiera, ktorý si zachoval „vôňu“ pastiera, ale toho, ktorý im šteklí uši a za ním, za takýmto „pastierom“ vykročia. Jemu však neprináleží titul pastiera, pretože taký „pastier“ nevedie ľudí do neba, k Ježišovi Kristovi, ale viaže ich na seba.   Treba teda zopakovať, že len choré ovce idú za nedobrou „vôňou“.

Pozvanie stať sa pastierom nesľubuje bezstarostný ani zabezpečený život. Je to námaha, ktorú každý pastier pociťuje na vlastnej koži za zverený košiar. Ale je to aj pozvanie starať sa o odtúlané ovečky, znova ich osloviť hlasom dobrého pastiera, dať im zacítiť jeho „vôňu“. Takých pastierov potrebujeme neustále. Preto aj tento rok bol týždeň modlitieb za duchovné povolania. Tí, ktorí rozumejú tomu, čo bolo doteraz hovorené, nikdy sa neprestanú modliť za terajších i nových kňazov - za pastierov nás všetkých. Na druhej strane nemožno si zakrývať oči a hovoriť, že pastieri Božieho „stáda“, sú bez chýb, nedokonalostí, bez hriechov a bez slabostí. Ak sú chyby aj reálne, nemožno ich ospravedlňovať. Ale viete veľmi dobre, že oveľa ľahšie je kritizovať kňazov, ako im pomáhať. A pritom ide o dobro nás všetkých. Aké je ľahké zobrať dobré meno kňazovi a pošliapať ho. Ale aké ťažké je, potom to dobré meno kňazovi vrátiť, keď bol osočovaný. Čo však, ak tieto chyby kňazov sú reálne? Áno, mnohé sú reálne. Ani z našich radov – ani jeden kňaz nie je bez chyby. Ježiš nemá rád hriech a nenávidí ho, ale neodmieta nijakého hriešnika, zvlášť keď sa stáva kajúcnikom. Boh miluje ľudí, od hriechov nás prišiel vyslobodiť. A toto vykúpenie potrebuje každý jeden človek, aj kňazi.

Milí bratia a sestry, preto keď predkladáme Pánovi modlitby za terajších i budúcich  kňazov, za nových kňazov, nevyprosujeme ideálnych kňazov, bez chýb, lebo takí nie sú, takí nie sme. Ale vyprosujeme kňazov, ktorí zápasiac aj so svojimi osobnými chybami, slabosťami a hriechmi, chcú byť ochotnými  spolupracovníkmi Ježiša Krista v jeho vinici, v jeho košiari, ktorý patrí jemu. Každý kňaz je pozvaný pomáhať Dobrému pastierovi, Najvyššiemu veľkňazovi. Ale posúvame sa ešte ďalej, aby sme položili základnú podmienku pre pochopenie, porozumenie a pre prijatie týchto slov. Všetkým týmto slovám porozumieme len vtedy, keď máme jasnú predstavu o večnom živote, len vtedy, keď prijímame Ježišovu – pravú náuku o večnom živote. Teda nie rôzne klamlivé vízie, ktoré nám predkladá kde-kto cez médiá alebo cez nejaké iné kanály. To nie je reálna predstava o večnosti. Ale ak prijmeme náuku o večnosti od Ježiša Krista, pochopíme a porozumieme, že na tejto ceste do večnosti nám majú a chcú byť nápomocní kňazi, ktorí nás bezpečne prevedú pozemským životom do života večného, do večnej blaženosti. Lebo kňazom dal Pán Ježiš moc vysluhovať sviatosti, ktoré tak veľmi potrebujeme k životu. Bez tohto reálneho pohľadu na večnosť, aj kňaz bude chápaný len ako nejaký obradník, ktorého kedykoľvek ktokoľvek môže zastúpiť. Semeniskom nových povolaní sú rodiny. V Roku rodiny je na mieste práve toto zdôrazniť, že ak hovoríme o potrebe dobrých kňazov, ešte skôr alebo najprv nám treba hovoriť o dobrých a zdravých rodinách, z ktorých kňazi vychádzajú. Lebo nejeden kňaz, ktorý už slúži v poslaní pastiera, je viditeľným odrazom toho, čo dostal v rodine. Dá sa spoznávať z akej rodiny vyšiel. Ak vyšiel z dobrej rodiny, bude aj sám nápomocný rodinám, aby ich viedol k dobru. Preto je tak potrebná starostlivosť o rodinu, o dobré rodiny, o opravdivé rodiny ktoré nachádzajú svoj vzor vo Svätej rodine - v Ježišovi, Márii a Jozefovi. Dokonalejší príklad nenájdu.

Milovaní bratia a sestry, počas pandémie, ktorá ešte neskončila a zatiaľ „nepovedala posledné slovo“, si stále uvedomujeme, ako nám chýbajú otvorené kostoly. Keď ako kňazi stále ešte slúžime sväté omše v ohraničených podmienkach, aké je náročné vyslúžiť kedykoľvek sviatosť zmierenia a ďalšie sviatosti. Počas tejto pandémie sme ešte viac mohli vidieť dobrých kňazov - pastierov, ktorí prichádzali aj na covidové oddelenia a v niektorých nemocniciach prevzali na seba aj ďalšie služby. Mnohí takto slúžiaci kňazi napokon „napáchli pachom“, chorobou ovečiek a sami si to odniesli na zdraví.  Stali sa solidárni so svojimi ovečkami. Ako čítame v Izaiášovom proroctve o Ježišovi: „Vskutku on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil...“ (Iz 53,4), tak aj oni... niektorí v tejto službe odovzdali Pánovi aj svoj život. Ďalší kňazi hľadali neustále vhodný spôsob ako sprostredkovať potrebný duchovný pokrm a Božiu milosť svojim veriacim. Pri niektorých aktivitách narazili na nepochopenie rôznych orgánov, dokonca aj niektorých veriacich. Ak máme pochybnosť, či potrebujeme dobrých pastierov alebo nie, či potrebujeme kňazov, aj tieto svedectvá nám jasne hovoria, ako veľmi každý jeden potrebujeme tých, ktorí nás bezpečne prevedú životom do večnej blaženosti. Preto v našej diecéze prežívame aj rok Eucharistie a kňazstva a denne pri každej svätej omši pred záverečným požehnaním sa modlievame za terajších i nových kňazov.

Povzbudení aj Svätým Otcom Františkom - ako nám to napísal v spomenutom liste na dnešný deň, prosíme o srdce svätého Jozefa pre  každého kňaza. Prosíme, aby aj z tohto kúta košiara – z Rožňavskej diecézy - Pán povolával svojich služobníkov. Znova zverujeme aj túto našu prosbu svätému Jozefovi a modlíme sa: „Svätý Jozef, ty si vychovával Najvyššieho Veľkňaza Ježiša, keď ti bol zverený ešte ako dieťa. Pros u Ježiša za terajších i nových kňazov! Pros tiež za rodičov a vychovávateľov, aby podľa tvojho príkladu a s tvojou pomocou vychovávali z detí mladých ľudí, ktorí ochotne pôjdu za Božím hlasom v povolaní, do ktorého ich volá Pán.“ Áno, milí otcovia a mamy, vás zvlášť povzbudzujem k modlitbe. Nebojte sa prosiť Pána, aby si aj z vašej rodiny  povolal do svojej služby - vášho syna, vašu dcéru. Ich miesto v rodine neostane prázdne. Ako hovorí don Bosco - keď dáte svoje dieťa pre duchovné povolanie – jeho miesto zaplní sám Ježiš. Len pomyslite, koľkí ďalší ľudia službou vášho dieťaťa v zasvätenom živote môžu nájsť spásu. Dobro, ktoré ste do nich s láskou vložili, bude sa cez nich šíriť „stonásobne“, tak ako aj oni získajú „stonásobne“. Ale potom aj odmena nebude pridelená len vášmu synovi alebo vašej dcére, ale aj vám, rodičom, ktorí ste chceli dať Cirkvi syna alebo dcéru pre službu, pre spásu toľkých ďalších. Amen.


1 2 3 4 5 6 7 8 9 >