Vážme si osobnú dôstojnosť, ktorú máme od Boha

Piatok Utrpenia Pána ‒ homília Mons. Stanislava Stolárika počas obradov v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave  18. 4. 2025

V Pašiách podľa svätého Jána sme si vypočuli známu udalosť; dá sa povedať ‒ od chvíle vstupu do Getsemanskej záhrady až po Golgotu a Ježišovo  ukrižovanie. Možno by bolo dobré sa znova na chvíľu vrátiť k tomu, ako to všetko začalo, keď Ježiš pri Poslednej večeri, hovorí: „Jeden z vás ma zradí“ (Mt 26, 21). Evanjelista sv. Matúš hovorí, že apoštoli „veľmi osmutneli a začali sa ho jeden po druhom vypytovať: „Som to ja, Pane?“ (Mt 26, 22). K tomuto „chóru“ sa pridal aj skutočný zradca Judáš. Ale všimnime si, a možno nám, bežným poslucháčom alebo čitateľom mohlo úplne uniknúť, že on neoslovuje Ježiša „Pane“, ale „Rabbi“ ‒ učiteľu. Apoštoli sa pýtali: som to vari ja, Pane? On oslovi Ježiša ‒ Rabbi, učiteľu.  Opakujem, pre bežného poslucháča alebo čitateľa to nemusí mať nejaký význam, alebo nepostrehne dôležitý rozdiel, pretože aj z iných miest Svätého písma v evanjeliách vieme veľmi dobre, že Ježiš je nazývaný ako učiteľ. Ale tu, v  tomto prípade je to dosť závažné. Preto sa nad tým chceme na chvíľu zamyslieť, aby sme porozumeli, aký dôsledok to môže mať aj v našom živote a akú úlohu to zohralo v tomto prípade aj v pozícii Judáša a azda aj, prečo konal tak, ako konal.

Apoštoli, keď oslovili Ježiša: „Pane“, vyjadrili niečo podstatné. Tento titul prináležal tomu, ktorý bol považovaný za Boha, za Mesiáša. Avšak ak Judáš užíva titul „učiteľ“, akoby v tej chvíli už vo svojom vedomí Ježiša degradoval: „Ty už pre mňa nie si Mesiáš, ty si už len jednoduchý učiteľ, ako mnoho ďalších učiteľov, ktorí „behajú“ po jeruzalemských uliciach, alebo po celej Galiley, či Judei. „Ty už nie si pre mňa Mesiáš!“ Možno k tomuto kroku Judáš pristúpil preto, lebo mal svoje veľké vízie a ambície. Bol veľmi zahľadený do seba a videl, že s Ježišom sa to nakláňa, a skončí zle. Tak prečo by mal patriť k takému, ktorý nepreukáže svoju božskú moc, aby sa dokázal dostať aj z tejto šlamastiky. „Tak si len jednoduchý učiteľ“. Už nebude vládnuť Izraelu, lebo bude vydaný do rúk Rimanov, ktorí ho napokon nechajú popraviť. „Prečo by som pri takom učiteľovi mal vytrvať, a zostať?!“

Jednoducho si uvedomme, že tu začína prvý krok vzťahu každého jedného človeka k inému. Ježišova otázka: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ (Mt 16, 13) vyžaduje odpoveď a od toho sa odvíjajú postoje a celé konanie, správanie, aj oslovovanie. Ale aj v našich vzájomných vzťahoch, ak niekoho vo svojom vnútri degradujeme a  neprisúdime mu tú úctu, ktorá mu patrí, už nie je problém ublížiť mu. Judáš toto dokonal vo svojej mysli. „Už to nie je Mesiáš. Už je to pre mňa  bežný učiteľ, a tak ja, pretože mám svoje ambície a svoje vízie, tak beriem všetko do vlastných rúk a budem robiť podľa svojho rozumu, aby som dosiahol to, čo chcem.“ Teda vidíme, či to bolo zanedbateľné, ako oslovil Judáš Ježiša Krista. Naozaj nebolo. Už sme si to vlastne aj vysvetlili, opakujem, že on ako jediný z apoštolov ho v dnešnom príbehu, ktorý predchádza tomu, čo sme počuli v Pašiách podľa sv. Jána, on jediný oslovuje Ježiša: „Rabbi“, učiteľ, čo iste aj bol. Neosloví ho „Pane“, čo by znamenalo „Mesiáš, Boží svätý, Boží Syn“. Aj takto chcel vyjadriť svoje sklamanie. Predsa ako Boží Syn nemohol byť úplne vydaný na milosť a  nemilosť tých, ktorí ho už mali v rukách.  

Môžeme sa v tejto chvíli vrátiť k prvému dnešnému čítaniu z knihy Izaiáša proroka (porov. Iz 52, 13-53,12), kde Izaiáš jasne hovorí o mužovi bolestí, ktorý bude totálne ubitý na nepoznanie. Judáš už nevidel Ježiša pravdivo, teda ani podľa prorockých vízií. Judáš si vytvoril svoju predstavu Ježiša a tejto predstavy sa držal. Keby aj naďalej Ježiša vnímal ako Božieho pomazaného, asi by sa mu ťažšie zrádzalo Syna človeka. Keby ho ďalej vo svojej mysli považoval za Boha, Božieho Syna, asi by ho nezrádzal. Ale keď ho vo svojej mysli „prekvalifikoval“ na učiteľa, no, to nie je problém ‒ zradiť učiteľa a mu aj ublížiť. Možno prirovnanie, ktoré poviem, v tejto chvíli neprináleží situácii s Ježišom, ale je o postojoch ľudí, ktoré majú svoje korene v srdciach. Všetci vieme veľmi dobre, že ľudia v koncentrákoch, v gulagoch či inde boli označení len za čísla. Týmto ľuďom vzali ľudskú dôstojnosť, a už sa na tieto obete a na týchto zajatcov nedívali ako na ľudí, už im „mohli“ ubližovať, už ich „mohli“ ničiť; a to bez výčitiek svedomia. Teda aké je dôležité v komunikácii človeka a človeka, či tomu druhému prisúdime alebo zanedbáme to ‒ ako sa hovorí ‒ „každému, čo patrí“. Napríklad, keď sa prestane vnímať, že Svätý Otec je  námestník Ježiša Krista na tejto zemi, nie je problém mu  ubližovať. Keď sa spochybní, že biskup je nástupca apoštolov, takisto nie je problém mu ubližovať. Keď sa spochybní, že aj kňaz je pomazaný Pánov a zasvätená osoba patrí Pánovi, keď sa na to zabudne a neberie sa to vážne, nie je problém ubližovať. Ale keď sa nerešpektuje aj to, že každý rodič zastupuje Boha vo svojej rodine, nie je problém mu ublížiť, ubližovať. Ba keď sa spochybní, že každá ľudská osoba vo svojej dôstojnosti má svoju hodnotu od Boha od okamihu počatia až po prirodzenú smrť, nie je problém človekovi ubližovať, dokonca ho aj zabiť, a to aj vo chvíli, keď sa nemôže brániť, lebo je ešte pod srdcom matky.

Slovom, ak sa oslabí alebo zničí úcta v ľudskú dôstojnosť, otvorí sa priestor na mnohé ublíženia a dlhodobé zranenia, ktoré sa ťažko hoja. No predsa, treba ich liečiť a dospieť k zmiereniu. Aj o tom je každý jubilejný rok: hľadať tú liečivú silu, ktorá pomôže každému jednému z nás vyliečiť zranenia. Najskôr ich ošetriť a potom dospieť k zmiereniu. Prvým krokom k náprave býva uznanie si viny a prebudenie túžby nielen získať odpustenie, ale aj odpustiť tým, ktorí nám ublížili. Preto dnes, na Veľký piatok v našej diecéze všade, kde sa konajú tieto obrady, je každý kňaz zaviazaný, pod odhaleným krížom vykonať odprosujúci úkon, v ktorom sa všetci priznáme k svojim previneniam a vzbudíme v sebe ľútosť nad všetkým  zlým, čoho sme sa dopustili. Urobíme tak ‒ a toto si uvedomme ‒ pred umučenou tvárou nášho Pána, aby po našich slovách odprosenia a ľútosti, sme počuli, ako on prosí Otca: Otče, odpusť im“. To je veľká sila, sila modlitby a prosby Ježiša Krista z kríža: „Otče, odpusť im...“ A my v rámci odprosujúceho  úkonu budeme prosiť: „Odprosujeme ťa, Pane“. Pán Ježiš prosí: „Odpusť im, lebo nevedia, čo robia, nevedeli, čo urobili“. Možno veľakrát to bolo v našom živote práve tak. Nekonali sme uvážene, nevedeli sme, čo robíme, ale teraz by bolo naozaj veľmi vhodné, keby sme odprosovali nielen za to, čo sme urobili z nevedomosti, ale aj za to, čo sme urobili vedome a dobrovoľne. Keďže sme svojprávni ľudia, každý vieme veľmi dobre, že sme tak slabí, že robíme veľa vecí aj vedome, aj dobrovoľne. Preto vložme úprimnosť svojho srdca do odprosujúceho úkonu, a nebojme sa povedať Pánu Ježišovi: „Odprosujem ťa, Pane, za všetko, čoho sme sa dopustili či už vedome, dobrovoľne, alebo aj nevedome, lebo dôverujeme v tvoje milosrdenstvo. Amen.