4. deň Rožňavskej novény: Mária, útočisko hriešnikov - kazateľ Pavol Kolivoška

Otec biskup, bratia kňazi, bratia a sestry,

V Loretánskych Litánii máme invokáciu: Útočisko hriešnikov. Pri pozorovaní milostivého obrazu Rožňavskej Panny Márie pokúsme sa spoznať význam a súvislosť týchto dvoch slov.  

Na obraze je Žena a Dieťa s dospelou tvárou. Tieto dve bytosti patria nerozlučne k sebe lebo Božie Dieťa prišlo na svet cez materstvo Ženy. Prečo Boží Syn prišiel na svet cez materstvo? Nemohol zostúpiť na tento svet ako dospelý vo svojom mohutnom tele, ktoré by Boh utvoril ako telo Adama v raji, ale radšej dal prednosť – narodiť sa zo Ženy? Pretože  Boží Syn nás chcel spasiť znútra, nie pomocou zhodenou priamo z neba, nie ako cudzinec ale ako brat. Takto - on pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies a mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom. Teda stal sa jedným z nás.

V strede obrazu vidíme Pravú ruku dieťaťa  - symbol Božej moci. Tri prsty – symbol Božej činnosti. Božia moc je činná. Ako?

Tri prsty – napovedajú, že Syn a v ňom aj Otec aj Duch Svätý sa pozerajú na Ženu, hľadia do jej tváre. Ju vidia, ju uprednostňujú pred všetkými ženami na svete, ju si vyvolili. Vystreté prsty vyjadrujú časovo neobmedzenú Božiu činnosť. Čo je za tou stálosťou? Toto: z prostredníka sa týči nahor jemný prúžok zlatej farby. Rámuje tvár, hrdlo a hruď dôstojné miesta Ženy. Mýtnikovo: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu!“ a naše: „veľa som zhrešil: myšlienkami slovami, skutkami a zanedbávaním dobrého – moja vina“. Týmito slovami  a gestom pravej ruky na hrudi vyjadrujeme svoju hriešnosť a odlišujeme sa od Ženy, ktorej Červená farba šiat s zlatým lemovaným pásom symbolizuje jej svätosť. Božie Dieťa sa pozerá na ňu ako na Ženu svätú od svojho počatia.

Nápadne podlhovastá tvár osvetlená jemným svetlom nám napovedá: na zemi  poznáva všetko, čo sa hovorí o Božom Synovi a uchováva si to vo svojom srdci; a stále o tom premýšľa. Z toho premýšľania vyplýva jej rozhodnutie, ktoré Ona neodkladne premieňa na skutočnosť. A preto keď treba pomôcť svojej príbuznej Alžbete, neváha a ide. Keď treba pred pôrodom ísť na zápis do Betlehema, ide. Keď treba sa uchýliť v maštali, uchýli sa. Keď treba po pôrode utekať z Betlehema, uteká! Keď treba bývať v cudzine, býva v cudzine! Keď sa treba  vrátiť do Nazareta, vráti sa. Keď treba sa postaviť pod kríž, postaví sa. Keď  treba prijať novú úlohu Božieho materstva, prijíma ju.

Ako Matka Hlavy ľudstva, stáva sa Matkou celého ľudstva. Takto prežíva svoje materstvo na zemi, a ono pokračuje nepretržite v nebi. Keď vstúpila do slávy neba, došlo k definitívnemu zjednoteniu so svojim Synom. Na spodnej časti obrazu mohutná pravá ruka pevne drží ľavú ruku, na ktorej má svojho Syna. Autor takto viditeľne stvárnil zjednotenie Matky so Synom v nebi, v nebi poznáva svojho Syna cez jeho božstvo; a v Bohu poznáva každého svojho syna a dcéru spôsobom individuálnym a osobným, poznáva poznaním materským. Dívame sa do jej tvár a ona sa pozerá na nás. Každému hovorí: som tvoja Matka, dobre ťa poznám a viem ťa milovať. A to už nie je len materské poznanie, to už je aj jej materská činnosť. Vie milovať teba - brat,- sestra, mňa. Najviac nás miluje vtedy keď nám dáva impulz – choď sa zmieriť s Bohom. A keď sa rozhodneme ísť na spoveď, Všimnime si, čo sa s nami deje hneď potom, keď nás kňaz rozhreší! Nastáva neuveriteľná zmena v duši. Prežívame neopísateľnú radosť, zrazu si všímame, akí sme pokojní, mení sa náš pohľad na okolie, dostávame chuť žiť.  Spoznávame, prečo nás Matka Božie podnecovala k zmiereniu s Bohom. Vidíme ako nás miluje. Veru pre nás hriešnikov je Božia Matka veľkým útočiskom.

Dobrá matka miluje aj zlého syna, zlú dcéru, Opúšťajú ju a spôsobujú jej bolesť, lebo sa neustále vystavujú nebezpečenstvu hriechu už nie sú schopní povedať hriechu nie, dosť. Vášeň zvíťazila nad rozumom a vôľou. A  z ľudského hľadiska každá možnosť oslobodiť sa od zla je vylúčená.

Preto pápež František riešil túto situáciu výzvou: obráťme sa na Pannu Máriu, a vrúcne ju prosme za hriešnika aby za neho  orodovala,  modlila sa pretože ho pozná. Povedali sme, že z ľudského hľadiska je vylúčená každá možnosť oslobodiť sa od zla. Avšak keď začneme hovoriť rozumu –nielen čo, ale aj prečo –môže sa cit prikloniť k rozumu a čím viac sa k rozumovému uvažovaniu prikláňa, tým skôr sa človek rozhodne zanechať zlo hriech. On sa rozhodol, ale ešte potrebuje zanechať zlo. Treba sa modliť, aby to urobil čím skôr. Lebo ak sa bude vôľa odďaľovať od skutku, nedôjde k zanechaniu hriechu. Toto všetko je ovocie modlitieb a hovorenia.

No najsilnejšie je Máriine orodovanie. Je živé, lebo vychádza z lásky. Jej túžby sú túžbami samého Boha. A jej modlitba je účinná, lebo je výrazom lásky Boha milosrdenstva. Koľkým beznádejným hriešnikom vyprosila nielen zmierenie s Bohom ale aj obrátenie. Ona je skutočne útočiskom hriešnikov. O tom svedčí nejedná naša skúsenosť.

Avšak Panna Mária chce, aby sme premýšľali a hovorili o Božom slove, o svojom živote, o svojej spáse. Žije muž, ktorý je darom Panny Márie pre našu RV – diecézu. On je veľký v premýšľaní a hovorení. Svojimi rodičmi bol dlho vyprosovaný u Panny Márie na Zelenej hore pri cisterciátskom kláštore. Cítili sa ako Alžbeta a Zachariáš  a keď im konečne Panna Mária zelenohorská darovala syna, ktorý sa im narodil, rozhodli sa mu dať meno podľa Krstiteľa – Ján. Prečo? Pri narodení Krstiteľa, meno Ján podľa sv. Augustína znamenalo: Je poslaný kázať! Tento vrúcny ctiteľ Panny Márie po 20 – ročnej notárskej praxi neustáleho premýšľania, jeho precíznej práci a disciplinárneho mlčania, na základe kňazskej vysviacky a potrebných vedomostí získaných na univerzite v Padove, mnohých hriešnikov povzbudil k obráteniu a zmieril ich s Bohom vo sviatosti zmierenia. Prišiel však čas postaviť sa pred panovníka Václava IV., ktorý viackrát bol vyzvaný arcibiskupom Jánom z Jenštejna aby prestal rabovať majetok Cirkvi, ochudobňovať ľudí a viesť mnohé iné nemorálne praktiky. Muž v kňazskej sutane pred panovníkom vytrvalo mlčí, aby ochránil dobré meno a česť človeka a odvážne hovorí a tak priamo podnecuje panovníka ku konkrétnemu obráteniu. On však toho nie je schopný. Naopak útočí nie iba slovom ale aj fyzicky. Horiacou pochodňou mučí Jána na tele. A nakoniec ho už mŕtveho hodí do Vltavy. Hneď po smrti si ho veriaci začali uctievať. Uctievali si ho ako mučeníka, svedka Ježiša Krista. Arcibiskup Ján z Jenštejna sa vyjadril o svojom generálnom vikárovi Jánovi, že je iam martyr sanctus – že je to už svätý mučeník a nazval ho venerabilis presbyter bonae memoriae – ctihodný kňaz dobrej pamäti. V inventári pražskej katedrály v súvislosti s jeho menom sa dokonca uvádza piae memoriae – kňaz zbožnej pamäti. Jeho dobrá a nábožná pamäť je ovocím neustáleho premýšľania a rozhodného mlčania a hlavne hovorenia v pravý čas. Dôkazom tejto jeho vernej služby je mozog, ktorý Pán zachoval neporušený. Doposiaľ sa myslelo, že je to neporušený jazyk. A Práve mozog vysielal Jánovi impulz aj mlčať aj hovoriť. Naša RV – diecéza veľký príklad – premýšľania, hovorenia a mlčania vždy v pravom čase.

Zverme Panne Márii hriešnikov, aby za nich orodovala a nasledujme statočnosť sv. Jána, aby sme verne konali službu, do ktorej nás Pán povolal. Amen.