Uprostred nás je svätý Boh

Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi /C  homília Mons. Stanislava Stolárika v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 19.6.2025

Slávime nádherný sviatok Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi a sme plní vďačnosti za tento stále nepochopiteľný obrovský dar, ktorý sa nám dostal. Dá sa povedať, že vedomie veľkého daru Kristovho Tela a Kristovej Krvi sa však v ľuďoch oslabuje, alebo dokonca aj stráca. Aj napriek tomu, žeby sme si to nechceli pripustiť,  vidíme oslabenie viery v toto tajomstvo, čo sa ukazuje aj na kňazských povolaniach. Ukazuje sa, či je ochota prinášať Chlieb večného života zverenému Božiemu ľudu, alebo aj opačne, či zverený Boží ľud má ešte záujem o to, aby mu mal kto prinášať Chlieb večného života. Iste, modlitby za kňazské povolania sú dôležité, ale veľmi dôležitá je tiež samotná výchova v rodinách k tomuto povolaniu ‒ oslovovať svojich synov, svojich vnukov a aj ich povzbudzovať k tejto dráhe služby a života Cirkvi.

Je zaujímavé, že keď sa v 13. storočí v značnej miere oslabila práve úcta k Eucharistii, Boh vtedy konal veľmi zázračným  spôsobom, keď vzbudil  také veľké postavy, ako je svätý František Assiský  alebo svätý Dominik, keď vznikajú aj nové rehole. Pápež Urban IV. v roku svojej smrti (1264) nariadil, aby sa sviatok Božieho Tela a Krvi slávil v celej Cirkvi. Bol súčasníkom možno až doteraz najväčšieho teológa svätého Tomáša Akvinského, ktorého povzbudil, aby sa svojimi schopnosťami a talentami pričinil o prehĺbenie úcty k Najsvätejšej oltárnej sviatosti ‒ Eucharistii. Tak vznikli: „Chváľ Sion, Spasiteľa, je hymnus, ktorý pochádza od  neho, takisto aj „Tantum ergo“ ‒ Prevelebnej sviatosti. To je tiež dielo sv. Tomáša Akvinského. V tomto diele ‒ kratučkom hymne nie je dôležitá len melodickosť, hoci  má svoju dôležitosť, ale podstatné je, že v slovách hymnu nám je podávaná  katechéza, kto je pred nami, že je to Ježiš Kristus. Vtedy sa zrodila aj myšlienka eucharistických sprievodov, procesií, ktorá tiež má svoje vzostupy, má svoje oslabenia, svoje pády; prestáva byť prítomná v spoločenstve veriacich, alebo spoločenskom živote; a tiež mnohí celkom potom nerozumejú, o čo tu vlastne ide. A tiež tu ide o manifestáciu viery.

Tým, že rôznych pochodov po uliciach máme veľa, samozrejme, že aj teraz, keď vyjdeme po svätej omši na námestie tu v Rožňave ‒ a deje sa to po nejakom čase ‒ tiež sa bude vzmáhať opýtavosť, čo sa tu vlastne deje, a budú iste rôzne reakcie. Ale povedzme si to priamo ‒ keď sú nejaké športové zápasy a fanúšikovia behajú po uliciach, berie sa to už ako celkom „normálne“, že narobia aj veľa škody, že sú na to potrebné policajné kordóny, obrnené autá... Teda jeden futbalový zápas vyjde  napokon nakoľko? To niekoho zaujíma, že tam musia byť policajti a že to musí  niekto zaplatiť, a ten niekto sme my a platí sa to z našich daní? Samozrejme, potom sú po uliciach, rôzne politické pochody. Ale sú aj oprávnené demonštrácie za oprávnené práva, atď..

Ale pri tejto procesii neútočíme proti nikomu. Ponúkame. Ako Cirkev ponúkame Ježiša Krista a zvlášť v tomto Jubilejnom roku si toto môžeme veľmi dobre uvedomiť, že keď sme na synodálnej ceste a spolu-kráčame, tak Ježiš kráča spolu s nami celým životom a to aj verejným životom. Ježiš nechce byť len ten, ktorý sa skrýva v kostoloch alebo na utiahnutých miestach. Ježiš je ten, ktorý chodil po ulici, chodil pomedzi ľudí. Kázal, ohlasoval, ukazoval sa, ponúkal pomoc a pomáhal. A to isté chceme deklarovať aj my týmto sprievodom. To, čo blahej pamäti pápež František zvlášť nám, pastierom Cirkvi pripomínal, že dobrý pastier má byť na začiatku stáda, uprostred neho, i na konci, aby bol blízky všetkým. Toto robí ako prvý Pán Ježiš. Vedie nás, je uprostred nášho spoločenstva, poúča nás, povzbudzuje, aj pohladí. Keď ide na konci, tak je ten, ktorý usmerňuje zaostávajúcich, krívajúcich, a v dobrom slova zmysle „striehne“ aj na tých, ktorí by sa radi stratili, aby ich s láskou navrátil späť „do košiara“. Ale ešte naviac, je tu to, že aj pri tomto spoločnom putovaní sa nám dáva aj za pokrm, čo nikto iný nemôže urobiť. Je pravdou, že sme kŕmení všeličím a všelikto nás kŕmi; a rozlíšiť otrávenú stravu od zdravej nie je také jednoduché. Sú mnohí, ktorí priam, zvlášť v našej dobe s obrovským zanietením dávajú pozor na to, aby nezjedli niečo nezdravé. Ale hltajú nezdravú stravu z médií alebo aj z rečí kdekoho. Pán Ježiš toto nerobí. Dáva sa nám ako najzdravší pokrm, ako Chlieb večného života, ako večný liek. Ako liek večnosti, nesmrteľnosti ‒ kedy naozaj budeme žiť. Zároveň sa nám dáva ako ten, ktorý k nám  prichádza s mocou a silou. Ale to všetko je treba najskôr uveriť, že Boh je prítomný v tak malej bielej hostii a poslúcha slová kňaza, ktorý keď povie: „Toto je moje telo, toto je moja krv“, Boh je „bezmocný“, poslúcha a v tej chvíli vstupuje pod spôsobom chleba do svätej hostie a pod spôsobom vína do pripraveného kalicha s vínom. Boh poslúcha vysväteného služobníka Pánovho.

Keď sa mnohí stále čudujú, ako je to možné, že tak veľký Boh ‒ neohraničený a neobsiahnuteľný môže vstúpiť do kúska chleba, do takéhoto malého zanedbateľného kúsočka, pozrite, ako už postúpila technika. Ste tu niektorí, zvlášť, ak ste sa tým zaoberali, ktorí si pamätáte, že keď začali počítače, boli to celé budovy, a dnes máme priam neviditeľné čipy a čo všetko je v nich obsiahnuté. A keď už ľudský rozum na to prišiel a ľudský um toto vymyslel, ako čosi obrovské vtesnať do tak maličkej pomôcky, tak Boží rozum nedokáže byť ešte aj nad ľudským rozumom, nad tým rozumom, ktorý stvoril Boh? Ale tu sme znova pri tom, aká je dôležitá viera. Možno veľakrát sa treba učiť od detí. To je krásne, keď tak v čase prvého svätého prijímania vidíme tie krásne, čisté duše. Teda nie tých, ktorí si odškrtnú: chválabohu, už máme s Cirkvou pokoj. Ale tí, ktorí v rodinách vediete svoje deti vo viere, na tých deťoch vidno, ako prežili, prežívajú udalosť prvého svätého prijímania.

Porozprávam vám príbeh z druhej polovice 19. storočia. Malá Denisa počas telocviku, pri cvičení spadla tak nešťastne, že utrpela veľmi vážne zranenie hlavy a chrbtice. Lekári sa jej pochopiteľne pokúšali pomôcť, ale stav sa zhoršoval zo dňa na deň a rodičom oznámili, že dievčatko sa nedá zachrániť. Aká to musela byť tvrdá správa pre rodičov. Ona sa ešte v tom čase pripravovala na prvé sväté prijímanie a veľmi sa tešila. Túžba po prvom svätom prijímaní ju neopúšťala ani v kritickom zdravotnom stave, keď bola značne paralyzovaná. Tak veľmi chcela spolu s ostatnými dievčatami prijať Pána Ježiša! Nemohla sa pohybovať, ale dokázala povedať svojej mame: „Odneste ma do kostola a nechajte ma prijímať, uvidíte, že sa uzdravím.“ Lekári a rodičia sa obávali, či vôbec prežije prenos, ak by ju niesli do Božieho chrámu. Ale mama, vidiac stav svojej dcérky, akoby cítila finále jej života. Vnímala to tak, že jej chce splniť posledné prianie života. Dohodli sa, že ju odnesú na nosidlách. Bola v bielych šatôčkach vyzerala ako nádherný anjelik a s úžasnou radosťou a zbožnosťou prijala s ostatnými dievčatami sviatostného Spasiteľa. Počas vďaky vzdávania za prijatého Pána Ježiša prosila vrúcne o uzdravenie. Áno, stalo sa. Ešte pred skončením svätej omše vstala, opustila nosidlá. Mama a všetci prítomní žasli, samozrejme sa tešili a objímali uzdravené dievčatko. Bola opäť zdravá! Otec bol neveriaci, do kostola nechodil. Neveril preto vlastným očiam, kým ho Denisa nevyobjímala. Už nasledujúceho dňa išlo dievča do školy, akoby sa nič nebolo stalo. Otec, zamýšľajúc sa nad tým všetkým, čo sa stalo, sa obrátil a z neverca sa stal horlivým ctiteľom Sviatosti oltárnej.

Povieme si, že niečo také sa udeje zriedka a ešte aj na to treba mať silnú vieru, aby sme to vôbec dokázali prijať. Áno, nedeje sa to často. Ale môžeme povedať, že sú stovky a tisícky eucharistických zázrakov, ktoré ostávajú nepoznané, pretože iba malý zlomok je zaznačený v protokoloch a v knihách. Ide zvlášť o Lurdy, Fatimu, či je to niektoré ďalšie známe alebo menej známe pútnické miesto. Ale jednoducho stále tu nastupuje sila viery a povzbudenie k prehĺbeniu našej viery, našej osobnej viery. Môžeme, ako vždy čerpať práve z Božieho slova, zo slov evanjelia, ako je tomu aj dnes, keď počujeme o Ježišovej pomoci a Ježišovej veľkorysosti, pretože Ježiš zázračným rozmnožením piatich chlebov a dvoch rýb nasýtil tisíce ľudí, ktorí išli za ním. Tento zázrak je obdivuhodný, ale Ježišova štedrosť sa ešte väčšmi prejavuje práve v Eucharistii pri každej svätej omši. Ježiš je znova a znova prítomný a dáva sa nám za pokrm a to už nielen piatim tisícom. Môžeme si uvedomiť, že aj v tejto chvíli  koľko svätých omší sa slúži na celom svete, a potom koľko v priebehu celého dňa za 24 hodín? Každú hodinu je slávených „x“ svätých omší a nám sa ponúka Chlieb večného života.

Teda to veľké tajomstvo rozmnoženia chleba by sme mohli porozumieť aj podľa slov novodobého svätca Carla Acutisa, ktorý bude 7. septembra (2025) vyhlásený za svätého. Bol veľkým ctiteľom, adorátorom Najsvätejšej sviatosti oltárnej. Hovoril: „Jeruzalem máme priamo na prahu našich domovov.“ Áno, Jeruzalem a večeradlo máme tu. Carlo ‒ čo je už veľmi dobre známe ‒ cez modernú technológiu internetu zozbieral množstvo eucharistických zázrakov. Jeden z nich je aj z roku 2001 v indickej farnosti Chirattakoname, kde počas adorácie sa na hostii objavili tri červené  škvrny. O niekoľko dní neskôr sa na tej istej hostií objavila podoba ľudskej tváre. Miestny arcibiskup napísal: „Videli sme to, v čo sme my veriaci vždy verili.“ Áno, tento a mnoho ďalších opisov eucharistických zázrakov zaznačil práve Carlo Acutis. Ale či sme toho svedkami alebo nie, deje sa to pri každej svätej omši, aj pri tejto. Aj v tej najmenšej kaplnke sa deje veľké tajomstvo sprítomňovania Boha.

Drahí bratia a sestry, ďakujme a vážme si, že „uprostred nás je svätý Boh, svätý Izraela“, ako plný radosti volal prorok Izaiáš (Iz 12). Amen.