Využívajme ponúkanú Božiu milosť v Jubilejnom roku diecézy

2. nedeľa/A ‒ homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 18. 1. 2026

Keď sa skončila misia Apollo 15 a kozmonauti sa vrátili na zem, jeden z nich, James Irwin, ktorý vystúpil na Mesiac a chodil po ňom, samozrejme, bol hneď postavený pred novinárov, aby bolo krátke interview a všetci očakávali, že čas, ktorý strávil na mesiaci, teraz využije na svoju nesmiernu osobnú slávu a oslavu. Keď sa ho teda priamo opýtali, aké má dojmy, alebo ako hodnotí to, že mohol stáť na mesiaci a kráčať po ňom, povedal toto: „Nie je to až tak dôležité, že som mal možnosť chodiť po mesiaci, oveľa dôležitejšie je to, že Ježiš Kristus chodil po tejto zemi.“ Milí bratia a sestry, aká pokora musela byť v srdci tohto astronauta, ktorý to dokázal povedať práve takto. Potom pokračoval ďalej: „V knihe Genezis čítame o tom, ako Boh stvoril celý svet a stvoril aj dve nebeské veľké telesá: slnko, aby vládlo dňu a mesiac, aby vládol noci. Ale predsa to najväčšie svetlo, ktoré vôbec existuje, je Ježiš Kristus: Svetlo prišlo na svet.“ Znova len môžeme obdivovať pokoru tohto astronauta, ktorý dokázal povedať niečo také pred tvárou celého sveta. Iste nikto nespochybňuje, čo povedal predchodca, astronaut Neil Armstrong, ktorý ako prvý z ľudí vkročil na Mesiac: „Je to malý krok pre človeka, ale veľký skok pre ľudstvo.“

To, že Boží Syn sa stal človekom, to už akoby unikalo, zapadalo do zabudnutia. Sme vďační, ak sa vždy nájde niekto, aj okrem biskupov, kňazov, kto to povie, kto má odvahu pripomenúť túto pravdu. Svätý Otec Lev XIV. pri novoročnom stretnutí s diplomatickým zborom akreditovaným pri Svätej stolici znova ukázal, že je formovaný sv. Augustínom, a tak „vytiahol“ aj myšlienky z diela sv. Augustína o Božom štáte, ktoré vzniklo vlastne pred šestnástimi storočiami. No väčšina z pasáží tejto knihy vôbec nestratila na aktuálnosti. Jednoducho, sv. Augustín  poukazuje na to, ako človek sám už vtedy podelil svet na pozemský a nebeský, a popretŕhal akékoľvek spojivo medzi týmto „dvomi svetmi“. Keď si vezmeme východné náboženstvá, nikde to tak nie je, všade je celé myslenie a vedomie štýlu života preniknuté práve tým, že náboženské a pozemské vytvára jeden celok. Ohromnú jednotu. Na to poukázal aj sv. Augustín. Ale ak sa medzi týmito „dvomi svetmi“ robí razantná, deliaca čiara, ako by sme mohli ďalej vysvetľovať myšlienky Svätého Otca Leva XIV., ak by sme teda pokračovali vo vylúčení všetkého nebeského z pozemského života, jednoducho, o chvíľu sa dostavia dôsledky. Svätý Otec Lev XIV. to povedal jasne: poprie sa pôvodné právo na slobodné vyjadrovanie, poprie sa sloboda svedomia a náboženstva, a napokon sa poprie i právo na život. A to je veľká pravda!

Všimnime si režimy, aj totalitné, alebo totálne sekulárne, ktoré v značnej miere už akoby aj popreli možnosť slobodného vyjadrovania, svedomia, práva na život. Klasickým príkladom, a to málokto chce počúvať, je napríklad Francúzska revolúcia, ktorá hlásala veľmi „šteklivé“ heslo: „bratstvo, rovnosť, sloboda“. Ale kto je objektívny a pravdivý, tak vie, že tí, ktorí začínali revolúciu práve s týmito heslami na perách, o chvíľu boli popravovaní, pretože vždy prichádzali iní, ktorí chceli uchopiť moc a jednoducho týchto pôvodných iniciátorov bolo treba nejakým spôsobom odstrániť. Jednoducho, človek začal diktovať to, čo je dobré a správne. Každá revolúcia popiera prirodzený morálny zákon, pretože začne definovať morálny zákon ako taký, ktorý považuje za dobré všetko to, čo osoží revolúcii, a teda aj všetko vraždenie zabíjanie, okrádanie, aj ďalšie zverstvá, ak „slúžia revolúcii“, tak sú vhodné. To bola aj Veľká októbrová socialistická revolúcia. Svätý Otec teda poukázal práve na nevhodnosť tohto rozdelenia aj pred diplomatickým zborom a ako vieme, neskôr zdôraznil aj to, že do módy sa znova dostáva vojna, a to je veľké hrozivo pre celý svet. Vojna ako nástroj mocných, ktorí diktujú. Ale to vidíme nielen u tých veľkých, to vidíme aj na oveľa nižších stupňoch. Na mnohých stupňoch sa tomu hovorí šikana, či je to škola, či je to pracovisko, a jednoducho sa zostupuje týmto štýlom. Teda aký je tu veľký kontrast s tým, čo som spomenul citujúc Jamesa Irwina z posádky Apollo 15.

Keď sme včera otvorili jubilejný rok 250. výročia našej Rožňavskej diecézy, tak znova ponúkame naozaj spolu putovanie, spolu kráčanie aj v rámci uvádzania do života všetkého, čo doteraz ponúklo synodálne kráčanie ‒ aj do nášho kráčania, oslovenia, či oslavovania, vďakyvzdania za dar diecézy, v ktorej žijeme. Je to aj podnet, aby sme hľadali možnosti a spôsoby, ako viac spoznávať Ježiša Krista, ako sa dostávať k nemu bližšie, ako s ním nadväzovať oveľa osobnejší vzťah. Možno to vyjadrím znova na príklade, skúsenosti jedného kňaza, ktorý viedol prípravu detí na prvé sväté prijímanie. Po istom čase prípravy sa chcel stretnúť aj s rodičmi týchto detí jednotlivo a pri tomto stretnutí chcel tieto deti preskúšať, či sú pripravené na prvé sväté prijímanie. Rodičom ponúkol, že môžu byť pri skúšaní a že keby aj rodičia pomáhali svojim deťom ‒ teda našepkávali, že to bude brať tak, že to povedalo ich dieťa. Čo myslíte, prijali rodičia túto ponuku? Veľmi málo bolo tých, ktorí túto ponuku prijali. Lebo ani samotní rodičia nevedeli tie základy viery, ktoré by malo vedieť malé dieťa pred prvých svätým prijímaním, tým viac každý kresťan. Dnes je už situácia aj taká, že z mála rodín, z ktorých majú ísť deti na sväté prijímanie, žijú ich rodičia pravidelným náboženským životom.

Ak by sme ostali len pri konštatovaní, že je táto situácia taká, aká je, asi by sme ostali v nejakom „čiernom bode“. Ale my vždy hľadajme správne východisko. My vždy hľadajme nejaké riešenie. Môžeme ho nachádzať aj podľa slov dnešného evanjelia, ktoré nám predstavuje sv. Jána Krstiteľa (porov. Jn 1, 29-34). Môžeme dopovedať priam zdanlivo rúhavú vetu, že nepoznať Krista ‒ to nie je chyba. Ja viem, že sv. Hieronym to povedal trošku inak, že kto nepozná Sväté písmo, nepozná Krista. Ale tu sa možno odrazíme práve od tejto vety, že nepoznať Ježiša Krista nemusí byť až taká chyba. Lebo keď sa vrátime k dnešnému príbehu evanjelia, tak Ján Krstiteľ tiež nevedel, kto je Ježiš Kristus. Ale čo nám hovorí slovo evanjeliá? „Na koho uvidíš zostupovať Ducha a spočinúť na ňom, to je ten, čo krstí Duchom Svätým.“ Teda Ján Krstiteľ mal svoju  misiu, mal svoje miesto pri Jordáne. Ale on nevedel, kto v tomto zástupe sa teraz pohybuje a prichádza k nemu. Avšak keď uvidel, že v podobe holubice zostupoval Duch Svätý na Ježiša Krista, povedal: „Hľa, Baránok Boží.“ To je ten, ktorému pripravoval cestu! Tu sme pri ďalšom kroku a rozbaľujeme vyjadrenie, že nemusí byť chybou nepoznať Ježiša Krista, ale určite je chybou, ak by sme pri tom ostali! Aj šanca, ktorú nám poskytuje Jubilejný rok, nám chce pomôcť pochopiť, toto: aby sme neostali pri tom, že Ježiša Krista nepoznáme. Jednoducho treba nám pokračovať ďalej, a naozaj sa zamýšľať nad tým, koľko času čomu všeličomu venujeme a úprimne sa pýtať, či toľko času venujeme aj spoznávaniu Ježiša Krista a samozrejme aj prehlbovaniu svojho duchovného života.

Včera som vo svojej homílii spomenul konštatovanie jedného z amerických biskupov Roberta Barona, ktorý po druhom stretnutí synody o synodalite  povedal asi takúto myšlienku: V rámci synodálneho kráčania sa upriamilo veľmi veľa pozornosti na to, aké miesto v cirkevnej štruktúre majú zaujímať laici. Ale zabúda sa na to ‒ a mal v tej chvíli na mysli laikov ‒ že tu treba hovoriť o nás všetkých ‒ aj  zasvätených a vysvätených. Keďže včera sme slávili aj deň zasvätených, pripomeniem, že naším najhlavnejším poslaním je posväcovať tento svet, posväcovať naše rodiny, pracovné prostredie, školské prostredie, všade tam, kde sa pohybujeme. V rámci Jubilejného roka sme na našu žiadosť znova dostali z  Apoštolskej penitenciárie v Ríme veľký priestor na získavanie Božích milostí. Tu v našej katedrále dokonca každý deň pri svätej omši alebo aj pri zbožnej návšteve môžeme získavať úplné odpustky. Samozrejme znova sme pri tom, čo sú to úplné odpustky, čo to znamená. Všetci sme hriešni, všetci potrebujeme sviatosť zmierenia, svätú spoveď, Božie odpustenie. Keď ideme na svätú spoveď, odpúšťajú sa nám po úprimnom vyznaní a ľútosti všetky hriechy. Ale neodpúšťajú sa nám všetky tresty. Aj keď kňaz uloží modlitbu alebo skutok pokánia, nemusia nám byť odpustené všetky tresty za hriechy. Preto tento „balík“ našich trestov za hriechy si po úmrtí nesieme do očistca. Podľa toho, koľko ich je, to nevie ani jeden človek, len omilostené duše, toľko času bude treba tráviť v očistci pred vstupom do neba, aby sme sa očistili od trestov za odpustené hriechy. To všetko vie Pán Boh.  

Niekto by si povedal: Tak, ja žijem celý život poriadne a nepôjdem do neba hneď, ale do očistca. A ten  človek, ktorý sa zmieri s Pánom Bohom na poslednú chvíľu na smrteľnej posteli, ten pôjde do očistca tiež. Ľudsky povedané a podľa pravdy viery ‒ je to tak. Ale v takej chvíli ďakujeme Pánu Bohu, že sa ten človek hoci na poslednú chvíľu zachránil pre večnosť. Lebo z očistca už pôjde len do neba. Ale koľko času bude musieť tráviť v očistci, to vie len Boh, ja to neviem. Ale iste, ak niekto žil celý život poriadne, z ľudského predpokladu sa dá dospieť k záveru, že  asi bude menej v očistci ako ten, ktorý sa na poslednú chvíľu zmieril s Bohom. Ale aj to nie je pravidlo, pretože Pán Ježiš lotrovi na kríži povedal: „Dnes budeš so mnou v raji“ (Lk 23,43). Takže ja sa tu nestaviam do pozície sudcu, aby ja som v tejto chvíli povedal, že kto koľko bude v očistci. Nie. Len ľudská logika nám hovorí toto, a my získavaním odpustkov za obvyklých podmienok, to znamená: že žijeme v Božej milosti, pristúpime k svätému prijímaniu, pomodlíme sa na úmysel Svätého Otca, a tu, v katedrále v rámci tohto jubilejného roka sa pomodlíme modlitbu za diecézu a za mňa ako diecézneho biskupa, a v duši máme ochotu nepáchať hriechy, získavame úplné odpustky, to znamená získavame vymazávanie našich  trestov za hriechy. To je veľká milosť.  

Keď som začal citovaním Svätého Otca Leva XIV., ktorý vychádzal z knihy sv. Augustína o Božom štáte, tak si uvedomme, že ten svet nie je podelený zvlášť na náboženský a pozemský. Lebo aj keď z Božieho chrámu vyjdeme, nesieme si tu Božiu milosť so sebou do všedných problémov, ktoré dennodenne prežívame. Ale odchádzame posilnení a povzbudení. V pastierskom liste na Slávnosť Panny Márie Bohorodičky (1.1.2026) som vymenoval všetky možnosti, ako je možné získať úplné odpustky, teda odpustenie našich trestov za hriechy. Zopakujem, že v katedrále každý deň, potom: vždy 16.-teho v mesiaci, pri putovaní relikvií sv. Jána Nepomuckého a sv. Neita  ‒ ich uctením. Aj chorým a trpiacim treba tlmočiť, že ak obetujú svoje utrpenie za diecézu a tiež sa pomodlia to, čo je treba, teda aj modlitbu za diecézu a za mňa ako diecézneho biskupa, môžu získavať tieto odpustky.

Bratia a sestry, toto je veľká milosť. Ježiš Kristus znova chodí pomedzi nás. Áno, boli ľudia na mesiaci a ktovie, čoho ešte všeličo sa dočkáme; a to nehovorím negatívne. Ale to, že Ježiš Kristus znova chodí pomedzi nás a ponúka nám svoju milosť, toto si vážme, využívajme to a ďakujme za to. Amen.